Kvalitatívne znaky právneho úkonu v slovenskom práve

Štandardný koncept ochrany veriteľa pred škodlivými úkonmi dlžníka predstavuje odporovateľnosť právnych úkonov. V kontexte riešenej témy je pre nás zaujímavý poznatok, že trestný čin poškodzovania veriteľa pomerne dlhodobo zaujíma popredné priečky v štatistikách Ministerstva vnútra SR, ako najčastejšie páchaný tzv. Domnievame sa preto, že prieskum trestnoprávnej aplikačnej praxe by mohol prispieť k spresneniu či odlíšeniu esenciálnych čŕt odporovateľného právneho úkonu a trestného činu poškodzovania veriteľa. V jadre tohto príspevku sa preto zameriame na identifikáciu prieniku právnej úpravy skutkových podstát odporovateľných právnych úkonov a trestného činu poškodzovania veriteľa a zhodnotenie jeho rozsahu.

Odporovateľnosť právnych úkonov ako nástroj ochrany veriteľa

Odporovanie právnemu úkonu možno považovať za štandardný spôsob riešenia situácie, keď dlžník naloží so svojím majetkom takým spôsobom, že tým sťaží, či dokonca úplne znemožní uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Možno uviesť, že tento spôsob ochrany veriteľa je uplatniteľný v zásade v každej oblasti súkromnoprávnych vzťahov. Jeho aplikácia sa teda neobmedzuje iba na oblasť občianskoprávnych vzťahov. V praktickej rovine je častým javom napríklad jeho aplikácia v prostredí obchodného práva. V tejto súvislosti je vhodné tiež poznamenať, že obchodné právo dopĺňa úroveň ochrany veriteľovej pozície pred nežiaducimi úkonmi dlžníka aj o vlastné ochranné prostriedky prispôsobené podmienkam a potrebám svojej oblasti právnej regulácie. Inštitút odporovateľnosti právnych úkonov chráni veriteľa pred nepoctivými úkonmi dlžníka. Nie však pred všetkými nežiaducimi úkonmi, ale len pred takými, ktoré úmyselne ukracujú uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Toto posúdenie sa pritom opiera o skúmanie skutkového stavu, na podklade ktorého sa zisťuje prítomnosť predpokladov uplatnenia odporovacieho práva a podmienok odporovateľnosti.

Základným normatívnym vyjadrením predpokladov uplatnenia odporovacieho práva možno nájsť v § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a jej ukrátenie musia byť splnené v každom prípade uplatnenia odporovacieho práva bez ohľadu na skutkovú podstatu odporovateľného právneho úkonu, o ktorú v danom prípade ide.

Trestnoprávne aspekty odporovateľného právneho úkonu

V závislosti od škodlivosti konania dlžníka sa vedľa súkromnoprávnych prostriedkov ochrany veriteľa môže prejaviť aj ochranné pôsobenie právnych noriem trestného práva. Ak by určité škodlivé konanie dlžníka naplnilo v súkromnoprávnej rovine skutkovú podstatu odporovateľného právneho úkonu, kladieme si otázku, či to isté konanie môže zároveň vo verejnoprávnej rovine naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa, a ak áno, za akých podmienok. Kým v súkromnoprávnej rovine je miera škodlivosti konania dlžníka a jeho možných následkov postavená na posúdení predpokladov uplatnenia odporovacieho práva a podmienok odporovateľnosti, v trestnoprávnej rovine možno v tomto smere identifikovať koncepčne odlišné kritériá. Vo všeobecnosti možno uviesť, že trestnoprávnu relevanciu má len také ľudské správanie, ktoré napĺňa všetky formálne znaky vyjadrené v podobe skutkovej podstaty toho-ktorého trestného činu.

Ako obligatórne, ktorých prítomnosť musí byť v každom prípade daná, sa pritom uvádzajú objekt, objektívna stránka, páchateľ a subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu. Takýto popis trestného činu je však len jeden z ďalších možných, ktorých normatívne vymedzenie ponúka už skôr označený § 239 Trestného zákona. V jeho rámci možno identifikovať v zásade dve základné skutkové podstaty, a to poškodenie vlastného veriteľa (§ 239 ods. 1 Trestného zákona) a poškodenie cudzieho veriteľa (§ 239 ods. 2 Trestného zákona). Vzhľadom na ústrednú tému tohto príspevku, a tou je škodlivé konanie dlžníka, nás bude zaujímať skutková podstata trestného činu poškodzovania vlastného veriteľa, ktorej sa môže dopustiť len dlžník (§ 239 ods. Otázka, ktorá nás v tejto súvislosti zaujíma, je - aké požiadavky kladie Trestný zákon na jednotlivé formálne znaky dotknutej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa. Do riešenia tejto témy nevyhnutne preniká ich porovnanie s požiadavkami Občianskeho zákonníka kladenými na odporovateľnosť právnych úkonov.

Prečítajte si tiež: Princípy demokratického štátu

Právny úkon a faktické úkony v pracovnom práve

Právna veda v pracovnom práve rozpoznáva okrem právnych úkonov aj skupinu tzv. „faktických úkonov“. Zaradenie úkonu medzi faktické úkony má významné následky - neaplikuje sa napr. úprava neplatnosti právneho úkonu. Napriek rozsiahlej judikatúre ostáva delimitácia medzi právnymi a faktickými úkonmi v pracovnom práve problematická. V tomto príspevku vymedzujem pojem faktických úkonov, ich právne následky a súvisiace praktické problémy. Prihliadam aj na kontext vývoja relevantnej právnej úpravy. Popri „klasických právnych úkonoch“ sa v pracovnom práve stretávame aj s tzv. „faktickými úkonmi“. Faktické úkony nie sú považované za právne úkony ale za iné subjektívne právne skutočnosti, na ktoré sa úprava právnych úkonov nevzťahuje. Zaradenie úkonu medzi faktické úkony má teda významné následky - neaplikuje sa naň napr. úprava neplatnosti právnych úkonov. V tomto článku sa venujem definícii právnych a faktických úkonov a poukazujem na absenciu vymedzenia hraníc medzi týmito úkonmi. Opisujem, ako koncept faktických úkonov vznikol, a na skutočnosť, že jeho ponímanie sa zatiaľ napriek významným zmenám v právnej úprave neposunul. Na záver sa zaoberám znakmi faktických úkonov, ktoré súdy v rámci posudzovania platnosti súvisiacich právnych úkonov preskúmavajú (resp.

Právne úkony patria medzi subjektívne právne skutočnosti, t.j. skutočnosti, s ktorými platné právo spája vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov a ktoré sú determinované správaním ľudí. Subjektívne právne skutočnosti sa vymedzujú oproti objektívnym právnym skutočnostiam alebo okolnostiam, ktoré sú na ľudskom správaní nezávislé a s ľudským správaním nesúvisia (napr. plynutie času). Vzhľadom na subsidiaritu prvej časti zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v aktuálnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) platí pre právne úkony v pracovnom práve definícia vymedzená v § 34 Občianskeho zákonníka. Už na prvý pohľad je zrejmé, že definícia nie je uzatvorená, obsahuje iba exemplifikatívny výpočet úkonov, ktoré pod ňu spadajú. V súčasnosti platná definícia právneho úkonu bola znovuzavedená do nášho právneho poriadku novelou Občianskeho zákonníka, zákonom č. 509/1991 Zb. Úprava definície právneho úkonu spočívala v doplnení slova „najmä“ a bola odôvodňovaná existenciou úkonov ako napr. reálneho konania.

Je potrebné zdôrazniť, že napriek otvorenej definícii, nemožno pri posudzovaní, či prejav vôle predstavuje právny úkon, úplne abstrahovať od zamerania prejavu vôle na vznik, zmenu a zánik práv a povinností (spojených s prejavom vôle právnou normou). Platná definícia právnych úkonov vychádza z tzv. širokého konceptu právneho úkonu, zástancom ktorého bol akademik Viktor Knapp. Knapp považoval za právny úkon prejav vôle spôsobiť právne následky. Aj pre široké chápanie právneho úkonu teda stále platí, že prejav vôle musí smerovať k právnym následkom. Barancová a Olšovská opakovane poukazujú na to, že široká koncepcia právnych úkonov umožňuje za právne úkony pokladať aj napr. pokyny zamestnávateľa, aj keď priamo nevedú k vzniku, zmene a zániku práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch, iba tieto práva a povinnosti konkretizujú.

Ako bolo uvedené vyššie, právne úkony predstavujú iba jednu zo skupín subjektívnych právnych skutočností. Zaradenie právnej skutočnosti medzi právne úkony má významné dôsledky. Len pre právne úkony totiž platí napr. úprava platnosti resp. neplatnosti právnych úkonov. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že uvedené je samozrejmé (napr. pre úkony, ktoré nie sú prejavom vôle ale iba reálnym konaním), v pracovnom práve sa uvedené rozlíšenie stáva problematické. Medzi také úkony patria napr. spomínané faktické konania ako je vytvorenie či zničenie veci alebo diela. Ďalšími úkonmi, ktoré právna veda nezaraďuje medzi právne úkony sú tzv. spoločenské a priateľské úsluhy a morálne záväzky ako je napr. pozvanie na obed, sľub zalievať kvety a pod. Obdobne je tomu tak pri úkonoch v rámci hier či vzdelávania. Pre potreby tohto príspevku by som rada spomenula ešte dve skupiny úkonov, ktoré právna veda a judikatúra postavila mimo rámca právnych úkonov. Ide o rozhodnutia orgánov obchodných spoločností. Najvyšší súd SR opakovane judikoval, že uznesenie valného zhromaždenie nie je právnym úkonom, ale inou právnou skutočnosťou. Uznesenie valného zhromaždenia nie je konaním spoločnosti navonok, ale je skutočnosťou, ktorá je súčasťou tvorby vôle právnickej osoby. Keďže nejde o právny úkon, súdy nie sú oprávnené preskúmavať ich platnosť podľa § 39 a nasl. Občianskeho zákonníka (ich platnosť sa preskúmava výhradne podľa § 131 resp. 131a Obchodného zákonníka). Pre oblasť pracovného práva je dôležitou skupinou úkonov, ktoré sa nepovažujú za právne úkony, skupina tzv. faktických úkonov.

Koncept faktických úkonov v pracovnom práve bol vytvorený rozhodovacou praxou súdov. Súdy postupne za faktické úkony uznali napr. rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce), rozhodnutie o neospravedlnenej absencii zamestnanca (§ 144a ods. 6 Zákonníka práce), české súdy označujú za faktický úkon aj upozornenie zamestnávateľa na možnosť výpovede z pracovného pomeru v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny, či rozhodnutie o rozvrhnutí pracovného času (§ 85 a nasl. pracovného času). V rozhodnutiach súdy konštantne judikujú, že faktické úkony nie sú právnymi úkonmi a súd teda nemôže preskúmavať ich platnosť resp. neplatnosť. Podľa súdov, faktické úkony majú právne následky výhradne tam, kde sú ustanovené ako hmotnoprávna podmienka platnosti právneho úkonu. Faktické úkony v pracovnom práve ako koncept vytvorený judikatúrou nemajú legálnu definíciu. Rozhodovacia prax súdov sa obmedzuje výhradne na posudzovanie individuálnych prípadov, preto hľadať generálne platnú definíciu faktických úkonov v judikatúre by bolo márne. Barancová v Komentári k Zákonníku práce konštatuje, že: „prejav vôle, ktorý nesmeruje ku vzniku, zmene a zániku práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch, nie je v prevažnej miere prípadov právnym úkonom. Takýto úkon sa označuje ako faktický úkon, ktorý má právnu relevanciu v prípadoch predpokladaných zákonom.“ Matejka sa v komentári k Zákonníku práce faktickým úkonom vôbec nevenuje. Toman v svojej publikácii Individuálne pracovné právo k faktickým úkonom uvádza: „v pracovnoprávnych vzťahoch sa možno stretnúť s konaním, úkonmi, ktoré nie sú právnymi úkonmi, pretože nejde o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu.“ Najpodrobnejší opis faktického právneho úkonu nám ponúka česká právna veda. Drápal v komentári k českému Zákonníku práce uvádza, že faktické úkony predstavujú „prejavy vôle, ktoré samé o sebe nesmerujú k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, avšak majú (môžu mať) v spojení s inou právnou skutočnosťou (právnym konaním alebo právnou udalosťou) podľa zákona (právneho poriadku) v pracovnoprávnych vzťahoch právne následky “. Právne relevantné sú „len vtedy, keď to právne predpisy výslovne stanovia.“

Prečítajte si tiež: Ako získať príspevok na SZČ?

Z uvedeného vyplýva, že definície faktických úkonov ponúkané právnou vedou zatiaľ nedali odpoveď na to, aké znaky odlišujú právny úkon (ktorý je chápaný široko) od faktického úkonu. Vzhľadom na následky posúdenia úkonu ako faktického úkonu (neaplikujú sa naň ustanovenia týkajúce sa právnych úkonov), je však ich rozlíšenie kľúčové. Pre pracovné právo neplatila vždy široká definícia právneho úkonu. Pôvodný Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce) definoval v § 240 ods. 1 právny úkon pre potreby pracovného práva nasledovne: „Právny úkon (pracovná zmluva, výpoveď, dohoda o náhrade škody a pod.) je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú.“ Pracovné právo teda vychádzalo z tzv. koncepcie úzkeho chápania právneho úkonu. Právnymi úkonmi boli len úkony, ktoré mali priamo za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Jednoznačnými právnymi úkonmi v pracovnom práve boli (a aj dodnes sú) napr. pracovná zmluva, dohoda o skončení pracovného pomeru, výpoveď. Pracovné právo už vtedy predpokladalo mnoho ďalších úkonov, ktoré nevyhnutne nemali sami o sebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, avšak boli pre pracovnoprávne vzťahy relevantné. Tieto úkony súdna prax a právna veda označila ako „faktické úkony“. Medzi faktické úkony súdy postupne zaradili napr. rozhodnutie o organizačnej zmene, rozhodnutie o zaradení zamestnanca do konkrétnej pracovnej zmeny. Keďže v týchto prípadoch nešlo v zmysle úzkej definície právneho úkonu v pracovnom práve o právne úkony, súdy konštatovali, že nie sú oprávnené preskúmavať ich platnosť. Vzhľadom na význam týchto úkonov pre pracovnoprávne vzťahy však nebolo možné akceptovať úplnú absenciu pravidiel pre tieto úkony. Úprava chápania právnych úkonov sa však zavedením súčasného Zákonníka práce zmenila. Pre pracovné právo začala platiť definícia právneho úkonu obsiahnutá v Občianskom zákonníku, ktorá v danom čase už vychádzala z tzv. širokého poňatia právneho úkonu. Ako konštatujte Olšovská, zmena definície pracovného úkonu v pracovnom práve však ostala nepovšimnutá. Hoci Olšovská upozorňuje na to, že nová definícia otvorila priestor pre to, aby sa za právne úkony považovali aj ďalšie úkony, zdá sa, že diskusia o re-charakterizovaní významných úkonov v pracovnom práve na právne úkony v zásade neprebieha.

Faktické úkony nie sú právne úkony a preto nemôžeme hovoriť o náležitostiach faktických úkonov. Ako bolo spomenuté vyššie, požiadavky na faktické úkony v rámci judikatúry boli vymedzené rozsahom prieskumu faktického úkonu súdom. Tam, kde súd preskúmava faktický úkon (t.j. napr. či bol zamestnanec objektívne oboznámený s rozhodnutím o organizačnej zmene), preskúmava iba skutočnosti, ktoré sú relevantné pre platnosť právneho úkonu, ktorý na faktický úkon nadväzuje (napr. platnosť výpovede). Je však potrebné vysporiadať sa s „náležitosťami“, ktoré pre faktické úkony ustanovuje priamo právny predpis. Napríklad, pre rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) vyžaduje Zákonník práce písomnú formu. Obdobne, pre výzvu zamestnávateľa na odstránenie nedostatkov (§ 63 ods. 1 písm. d) bod 4. Zákonníka práce), či upozornenie na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny (§ 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce) vyžaduje Zákonník práce písomnú formu. Pre nedodržanie písomnej formy právnych úkonov má pracovné právo podrobne rozpracované následky. V zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka práce, ak právny úkon nebol urobený v predpísanej forme, je neplatný, iba ak to výslovne ustanovuje Zákonník práce alebo osobitný predpis. Faktické úkony však nie sú právnymi úkonmi a nemožno na ne vzťahovať úpravu právnych úkonov. V tomto kontexte sa javí ako najjednoduchšie riešenie nedostatok zákonom predpísanej formy spojiť priamo s existenciou faktického úkonu. K uvedenému by však mohol byť zaujatý aj iný postoj. V odborných publikáciách sa objavili náznaky návrhov na použitie analógie k § 17 ods. 2 Zákonníka práce. V takom prípade by napr. nedostatok písomnej formy rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene neznamenal jeho „neplatnosť“ resp. neexistenciu, nakoľko § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neobsahuje pre toto rozhodnutie doložku neplatnosti. Nepriama podpora k uvedenému (aj keď možno nie úplne úmyselná) by sa dala hľadať aj v komentári k Zákonníku práce, kde Barancová/Olšovská uvádzajú: „Ak ide o formu rozhodnutia o organizačnej zmene, Zákonník práce vyžaduje písomnú formu rozhodnutia.

K uvedenému riešeniu však podľa môjho názoru treba pristupovať s obozretnosťou. Je zrejmé, § 17 ods. 2 Zákonníka práce má za účel ochranu zamestnanca - právo nemôže pripustiť, aby zamestnanec, ktorý nemusí byť schopný primäť zamestnávateľa vyhotoviť písomnú formu úkonu, bol vadou, ktorú nespôsobil, negatívne dotknutý. Je tomu tak napr. pri výpovedi. Tam, kde písomná forma je nevyhnutná na ochranu zamestnanca, zákonodarca uvádza doložku neplatnosti (napr. výpoveď s pracovného pomeru). Písomná forma faktických úkonov ako napr. rozhodnutia o organizačnej zmene slúži skôr na účely preukázateľnosti. Zákonodarca však pri nich evidentne neuvažoval ako o právnych úkonoch, ktoré by mohli byť považované za neplatné a preto pri nich doložka neplatnosti absentuje. Podobne ako pri následkoch nedodržania formy faktického úkonu, pre konanie za zamestnávateľa pre faktické úkony neexistuje v pracovnom práve zákonná úprava. Konanie za zamestnávateľa upravené v § 9 a nasl. Zákonníka práce je limitované na právne úkony („V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa…“ § 9 ods. 1 Zákonníka práce). Prvým riešením je analogické použitie ustanovení o konaní za zamestnávateľa pri právnych úkonoch aj na faktické úkony. Uvedené riešenie bolo jednoznačne prijaté v českej judikatúre. Iný prístup však zvolil v svojich nedávnych rozhodnutiach Najvyšší súd SR. Miesto využitia analógie s úpravou konania za zamestnávateľa pri právnych úkonoch podľa § 9 a nasl. Zákonníka práce, našiel úpravu konania zamestnávateľa pri rozhodnutí o organizačnej zmene v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodnom zákonníku, v aktuálnom znení (ďalej len „Obchodný zákonník“). Najvyšší súd SR vyslovil, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je možné zaradiť pod obchodné vedenie spoločnosti. Uvedené rozhodnutia sa stretli u odbornej verejnosti s kritikou.

Prečítajte si tiež: Prehľad poľnohospodárskych podpôr

tags: #kvalitatívne #znaky #právneho #úkonu