
Fotografia má moc zachytiť nielen realitu, ale aj emócie, príbehy a skúsenosti, ktoré formujú náš svet. V kontexte postihnutia sa fotografia stáva nástrojom na prelomenie bariér, zvýšenie povedomia a podporu inklúzie. Tento článok sa zameriava na to, ako fotografia zobrazuje postihnutie, a skúma rôzne projekty a prístupy, ktoré prispievajú k hlbšiemu porozumeniu a empatii.
Slovenský fotograf Alan Hyža "finišuje" prácu na knihe s názvom "Sto", ktorá obsahuje sto fotografií. Štyri roky fotografoval osobnosti slovenskej kultúry a umenia, ako aj ich duchovné miesta. Nejde o celebrity zo šoubiznisu, ale o ľudí, ktorí krajine niečo odovzdali - spisovateľov, výtvarníkov, filmárov, operných spevákov a divadelníkov.
Práca na tomto projekte bola zaujímavá, ale aj náročná. Problémy spôsoboval fakt, že niektorí portrétovaní žijú v zahraničí, ďalší sú veľmi aktívni a nájsť v ich diároch miesto nebolo jednoduché. Komplikácie spôsobovala aj logistika okolo fotenia, ktorá bola často ovplyvnená počasím a inými nepredvídateľnými situáciami. Herec Slovenského národného divadla Robo Roth má napríklad svoje „miesto“ až v Slovenskom Novom Meste, čo je na opačnom konci našej krajiny.
Hyža osobnosti nefotil v ateliéri, ale v ich prirodzenom prostredí. Určil si fotografické limity a nepoužíval žiadne blesky či umelé prisvecovanie. Využíval čo najprirodzenejšie svetlo a prostredie a výhradne analógovú techniku s veľkým formátom Linhof 4x5 palcov, snímajúc všetko zo statívu.
Alan Hyža je známy aj vďaka fotografiám zo slovenských kresťanských misií vo svete. Za vydarený považuje aj projekt o deinštitucionalizácii Domova sociálnych služieb v Lučenci, ktorý fotil pre nadáciu. Riaditeľka domova sa snažila vytvárať skupiny ľudí, ktorí sú viac-menej rovnocenní, samostatní, dokážu spolupracovať a byť si vzájomne užitoční. Fotil celý priebeh tohto projektu a vyšla z toho aj malá knižka, ktorá ostala využitá iba pre potreby nadácie.
Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na viacnásobné postihnutie
V dobe, keď digitálna technika umožňuje nasnímať fotografiu veľmi jednoducho, sa fotograf musí odlíšiť originalitou. Podstatné je, čo na fotografii je a ako je to urobené. Mladí fotografi sa často snažia odlíšiť formálnym poňatím obrazu, ale to sú iba barličky. Originalita spočíva v schopnosti interakcie s ľuďmi, nadviazaní kontaktu, priblížení sa a nestaní sa nežiaducim. Samotné fotenie je až niekde na konci.
Ak niekto nechce byť fotografovaný, treba to rešpektovať, lebo nasilu nikdy nič poriadne nevznikne. Na fotke je vidieť, ak si to človek neželá a fotenie je mu proti srsti. Najsilnejšie je pre fotografa vždy to posledné, čo dokončil.
Adam Kováč je nepočujúci fotograf, ktorý sa venuje fotografii 15 rokov a vedie úspešné podnikanie. Jeho rodičia sa snažili s ním a jeho bratom komunikovať prostredníctvom takzvanej totálnej komunikácie, používajúc gestá, prstovú abecedu alebo nákresy.
Kováč absolvoval základnú školu pre nepočujúcich a strednú školu medzi počujúcimi spolužiakmi. Študoval elektrotechniku, ktorá ho nebavila, a neskôr sa prihlásil na umeleckú strednú školu animovanej tvorby. Fotografii sa venuje už pätnásť rokov. Rád fotografuje krajinu, prírodu a hory, ale aj rôzne podujatia, koncerty či športové akcie.
Jeho fotografie boli viackrát ocenené a fotokniha Bratislavy, ktorú vytvoril s bratom, sa stala najlepšou fotoknihou roka 2015. Kováč sa živí ako živnostník a pre komunikačnú bariéru to pre neho nebolo jednoduché. Zákazníci sa musia pripraviť na to, že to zaberie viac času, budú musieť pomalšie rozprávať, niečo si ukázať alebo napísať. Na úradoch dnes už existuje možnosť zavolať tlmočníka priamo na miesto.
Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty
Kováč nemá rád, keď nepočujúcich nazývajú hluchí. Cíti sa úplne ako zdravý, robí všetko, čo chce, a je sebestačný. Keď si ľudia všimnú, že má niečo v uchu, hneď sa začnú správať inak. Mnohí z nich začnú kričať, aby ho počuli.
Fotografia môže byť silným nástrojom sociálnej zmeny. Príkladom je Nila Morton, ktorá sa narodila so svalovou dystrofiou a zverejnila fotky v šatách, ktoré sú na jej vkus vyzývavé. Chcela ukázať svetu, že ľudia so zdravotným postihnutím môžu normálne žiť, môžu byť krásni a môžu byť aj sexi.
Fotografie z koncentračných táborov, vojny vo Vietname alebo teroristických útokov nám pripomínajú hrôzy, ktoré sa dejú vo svete. Fotografia sudánskeho dievčatka vyhladovaného na smrť a supa, ktorý čaká, kým sa stane jeho potravou, je dojímavá, smutná a zahanbujúca zároveň.
Brazílsky fotograf Joao Maia má síce zrakové postihnutie, jeho snímky ale už stihli obletieť svet. Maia sprevádza aj dvojica asistentov, ktorí mu pomáhajú v orientácii po štadiónoch. Pri práci sa pýta ľudí, ktorí sú blízko, aby mu popísali atmosféru miesta, ako vyzerá atlét a akú farbu má jeho dres. Maia nechce len zaznamenávať momenty ako ostatní fotografi. Chce ukázať, ako človek so zrakovým postihnutím vidí svet.
Prečítajte si tiež: Ako sa starať o dieťa s telesným postihnutím
tags: #ako #vyzerá #postihnutie #fotografia