Vznik Spoločnej Nehnuteľnosti za Márie Terézie: Urbariát ako Príklad Trvalo Udržateľného Hospodárenia

Úvod

Urbariát, pojem, ktorý sa dnes spája s pozemkovými spoločenstvami, má svoje korene v historických udalostiach a reformách Márie Terézie. Tento článok sa zameriava na vznik spoločnej nehnuteľnosti za vlády tejto panovníčky a na vývoj urbariátu až do súčasnosti, pričom zdôrazňuje jeho význam pre trvalo udržateľné hospodárenie.

Pôvod a Vývoj Urbariátu

Dnes používaný výraz urbariát pochádza z latinského výrazu urbarium - mestská pozemková kniha. V súčasnosti týmto pojmom označujeme pozemkové podielové spoločenstvo vlastníkov lesných pozemkov, trvalých trávnatých pozemkov, rybníkov a jeho základy môžeme nájsť v tzv. urbároch. Najstaršie urbáre na Slovensku pochádzajú z 15. storočia. Urbárom sa nazývala kniha, do ktorej sa zapisoval súpis pôdy na panstve šľachtica. Pôda, ktorú vlastnila šľachta, zemepáni sa rozdeľovala na dva druhy: panskú (dominikál), jej obrábanie zabezpečoval zemepán prostredníctvom poddaných; urbársku (rustikál), ktorá síce patrila tiež zemepánovi, ale bola poddaným daná do užívania bez právneho nároku na túto pôdu, ale so záväzkami plniť si urbárske povinnosti voči majiteľovi pôdy - odvádzať zemepánovi dane, poplatky formou peňazí, práce alebo naturálií.

Tereziánska Urbariálna Reforma

Keďže vzťahy medzi majiteľom panstva a poddanými boli v rôznych obciach rozdielne, vtedajšia panovníčka Mária Terézia na sneme v roku 1764-1765 vystúpila s návrhom, aby v zmysle už zabudnutého zákona z roku 1723 sa postavenie poddaných všade upravilo urbármi, pričom si vyhradzovala právo hlavného dozoru pri ich schvaľovaní. Základnou črtou tereziánskej urbariálnej reformy bol úmysel uviesť dávky a povinnosti poddaných voči zemepánovi do určitého pomeru s rozsahom pôdy, ktorú mal poddaný v užívaní.

Urbár súčasne stanovil maximálne hranice feudálnej renty. Poddanské dávky a povinnosti sa určili jednotne pre celú krajinu. Pôda, ktorú poddaní využívali, sa v urbári delila na tzv. intravilán, “domový grunt”, a extravilán, “chotárny grunt”, teda polia a lúky. Jednotné urbáre sa zaviedli r. 1767 urbárskou reguláciou Márie Terézie. Táto regulácia mala zistiť skutočný stavu vlastníctva a kvality pôdy v jednotlivých obciach, zabezpečiť stabilné postavenie poddaných, odvádzanie poplatkov a obmedziť svojvôľu zemepánov.

Urbárski Poddaní a Ich Povinnosti

Výška poddanských povinností voči zemepánom závisela od veľkosti poddanských usadlostí a ich zlomkov, ktoré boli v urbári zachytené. Poddaní sa nazývali odvtedy urbárski poddaní alebo urbárnici, pôda, na ktorej hospodárili, urbárska pôda. Základom urbáru bola hospodárska usadlosť, ktorej rozsah bol presne určený pre každú obec podľa plochy urbárskej (rustikálnej) pôdy, pričom sa zohľadňoval počet hospodáriacich rodín. Usadlosť mala časti v intraviláne (dom, dvor a záhrada, záhumnie v dedine) a v extraviláne (role a lúky). Podľa rozsahu urbárskeho podielu sa rozlišoval urbársky majetok:

Prečítajte si tiež: Pomoc núdznym vo Zvolene

• Usadlosť (lat. sessia) - majetok pozostával (okrem domu) z intravilánu (dvor, záhrada a záhumnie - vo výmere 1 jutra = 0,575 ha) a extravilánu. Extravilán tvorili polia (role), výmera ktorých sa menila podľa bonity pôdy a mohla byť pre rôzne obce iná. Urbárska regulácia určila, že poddanská usadlosť má mať napr. výmeru 19-25 jutár polí. Pre užívateľa tohto majetku sa v matrikách uvádza zamestnanie colonus - latinsky, telkes - maďarsky).
• Želiarsky majetok - pozostával len z intravilánu (dom v intraviláne a najnutnejšie vedľajšie staveniská alebo bez domu), prípadne menšieho extravilánu, ktorý nedosahoval minimálnu mieru extravilánu (1/8 sessie - usadlosti). Pre užívateľa tohto majetku sa v matrikách uvádza zamestnanie inquilinus - latinsky, zsellér - maďarsky.

V urbári bolo stanovené, že poddaný (sedliak, roľník), ktorý hospodáril na usadlosti, musel na panskej pôde odrobiť 52 dní so záprahom, alebo 104 dní ručne. Tí, ktorí hospodárili na 1/2 usadlosti, 1/4, 1/8 robotovali alebo platili úmerne menej. Želiari ako najchudobnejšia vrstva poddaných ľudí, vlastnili menej ako 1/8 sedliackej usadlosti alebo vôbec nemali pôdu. Želiari s vlastným domom odvádzali ročne zemepánovi 1 zlatý domovej dane a 18 dní ručnej práce a želiari bez vlastného domu odvádzali len 12 dní ručnej práce do roka. Na pastviny a lesy patrilo spoločné užívacie právo celej poddanskej obci. Tie sa nedelili, boli urbárnikom pridelené do spoločného, teda pomerného (nie individuálneho) užívania. Každá hospodáriaca rodina užívala pozemok (pole, roľu) v každom hone (lokalite).

Zrušenie Poddanstva a Urbárskeho Pomeru

V roku 1848 bol zákonom zrušený poddanský (čiže urbársky) pomer tým, že štát pre urbárníkov vykúpil nimi užívané pozemky a zemepán bol odškodnený formou štátnych dlhopisov. Urbársky patent z r. 1853 zrušil dovtedajší urbársky pomer. Užívateľov pôdy vyhlásil za jej vlastníkov a určil podmienky vydeľovania bývalých urbárskych úžitkov zo zemepanských majetkov. Zákon z r. 1871 určoval rozlohu lesov a pasienkov pripadajúcich na jednu usadlosť.

Vlastníci pridelenej pôdy zakladali na princípe spoluvlastníctva takzvané spolky bývalých urbarialistov, ktoré fungovali až do polovice 20. storočia. Potreba zákonne ošetriť tento druh vlastníctva vyústila do prijatia uhorských zákonných článkov č. XIX/1898 a X/1913, ktoré upravovali zásady hospodárenia a štátnej správy spoločne užívaných lesov, hôľ a pasienkov. Podľa týchto zákonných noriem prakticky prebiehala činnosť týchto spoločenstiev aj v časoch ČSR a vojnového Slovenského štátu a to až do konca 50.rokov 20.storočia, kedy boli tieto spoločenstvá zrušené a ich lesy prešli do užívania Štátnych lesov a pasienky do vlastníctva vznikajúcich JRD.

Obnova Urbariátov po Roku 1989 a Súčasnosť

Po roku 1989 bola činnosť týchto spoločenstiev obnovená aj napriek tomu, že neexistoval špeciálny zákon upravujúci ich postavenie, čo si vynútilo prijatie zákona č.181/1995 Z.z o pozemkových spoločenstvách, ktorý umožnil vznik, a hospodársku činnosť pozemkových spoločenstiev pri rešpektovaní základnej podmienky, ktorou je existencia spoločnej nedeliteľnej nehnuteľnosti. Neskôr bol tento zákon nahradený zákonom č. 97/2013 Z. z.

Urbáre sú príkladom trvalo udržateľného hospodárenia v lesoch schopné prežiť aj v podmienkach trhu. Kolektívne vlastníctvo a samosprávny režim ako životaschopné alternatívy k trhu definovala a na mnohých prípadových štúdiách vo svete vedecky preukázala profesorka Ostrom, za čo v roku 2009 získala Nobelovú cenu za ekonómiu.

Prečítajte si tiež: Vznik Európskej komisie

Nový Zákon o Pozemkových Spoločenstvách

Pripravuje sa úplne nový zákon o pozemkových spoločenstvách, ktorý má regulovať hospodárenie urbárov a má nahradiť už šestnásť rokov starú normu. Nový zákon spochybňuje ideálny podiel, ktorý spočíva v tom, že vlastník pozná jeho výšku, ale nevlastní konkrétnu časť lesa alebo pasienku. Na rozdiel od poľnohospodárskej pôdy, kde každý vlastník vie, akú výmeru a kde vlastní, urbárnik to nevie. Vie len to, že má päť hlasov alebo osem pätnástin lesa alebo štyridsať podielov, a vedia, že im všetkým patrí určitá lesná plocha. To je to, čo núti k spolupráci. Nemôžeme preto prijať tú časť návrhu, podľa ktorej sa skupina členov urbariátu môže od spoločenstva odtrhnúť. Urbáre sú totiž organickou súčasťou života obcí. Rozdrobovanie lesa spôsobí nestabilitu spoločenstiev, pretože je technicky je zložité uzavrieť dohodu o rozdelení lesa. Spôsobí to množstvo súdnych sporov.

Ak niekto z členov chce predať svoj podiel a nik iný z členov nemal o podiel záujem, môže valné zhromaždenie rozhodnúť, že inú konkrétnu osobu z vonku príjme. Právo rozhodovať o prijatí nového člena je súčasťou samosprávnosti. Ak urbariáty môžu kontrolovať, kto bude ich členom, tak sa upevňuje ich vzájomná dôvera, môžu svoju identitu rozvíjať v záujme dlhodobého hospodárenia v lesoch.

Taktiež sa navrhuje, aby sa z urbariátov vylúčila zmierovacia komisia. Zákon už nepočíta s pozemkovými spoločenstvami bez právnej subjektivity, ktoré nemôžu za právnikov právne konať, uzatvárať zmluvy, teda v ich mene obchodovať. Ekonomická teória hovorí, že uzavrieť dohodu s veľkým počtom účastníkov je náročné, ba často nemožné.

Hospodárenie a Samospráva Urbariátov

V jednej časti ich ponechávame bez spoločenských pravidiel, teda regulácie ťažby dreva a sledujeme, ako sa v takomto prípad správajú, či dajú prednosť maximalizácii ziskov z ťažby dreva alebo budú les aj chrániť. V druhej časti im určíme spoločenské pravidlá, najmä limity ťažby a sankcie za ich porušenie. V tretej časti im umožníme vytvorenie ich vlastného samosprávneho režimu. Keď sme lesné spoločenstvá porovnávali s individuálnymi vlastníkmi lesov v strednej Európe zistili sme, že individuálnym vlastníkom ide viac o zisk. Urbárnici rokmi hospodárenia v lesoch už pochopili, že presadzovaním individuálnych záujmov hrozí, že les časom stratí svoju funkciu, nebude pre nich efektívny ani ekonomicky a ani ekologicky.

V rámci samosprávy to funguje tak, že sa vzájomne kontrolujú a to ich núti k tomu, že členovia sa dokážu dlhodobo správať rozumnejšie, racionálnejšie než keby boli jednotlivcami. Pretože sami zabezpečujú kontrolu a monitorujú ťažbu, súčasne takto znižujú náklady, ktoré by musel vynaložiť štát na ich kontrolu. Práve vďaka ideálnemu nedeliteľnému podielu a kontrole vlastníctva sú urbáre schopné kooperovať a dlhodobým hospodárením byť ekonomicky a ekologicky efektívne.

Prečítajte si tiež: Vznik a vplyv Varšavskej zmluvy

Ochrana Prírody a Ekonomické Záujmy

Chrániť prírodu je síce v záujme spoločnosti, ale je v konflikte so záujmami trhu. V posledných rokoch sa presadzuje čoraz dominantnejšie postavenie ochrany prírody, až na úkor historického poslania lesa.

Ochrana prírody je celospoločenským záujmom, zatiaľ čo ekonomická činnosť je individuálnym záujmom. Udržanie rovnováhy na tejto kladine si vyžaduje v podmienkach trhu a demokracie aj iné než štátne regulácie. Urbáre majú schopnosť aj ochotu sa na ochrane lesov podieľať a dokonca aj znášať časť nákladov na ochranu lesa. Les ako prírodný zdroj je špecifický v tom, že ak ho vyrúbete, tak narastie až za päťdesiat rokov do formy, ktorú môžete ekonomicky zužitkovať. Potreby dlhodobého plánovania hospodárenia v lesoch vytvárajú priestor na to, aby kolektívne vlastníctvo a samosprávny režim boli ekonomicky i environmentálne efektívne. Tak sa urbariáty podieľajú na ochrane lesa. Na to, aby to fungovalo, by museli byť rešpektované štátnou autoritou ako rovnocenný partner, a to nielen v diskusii, ale i v rozhodovaní. Za obmedzenie ekonomickej činnosti im patrí finančná kompenzácia, ktorá je však v mnohých prípadoch len teoretická.

Pravidlá a Mechanizmy Urbariátu

Medzi členmi urbariátu platia určité pravidlá. Režim kolektívneho vlastníctva musí spĺňať isté pravidlá, aby bol efektívny. Každý člen urbáru má presne dané, koľko podielov z celku mu patrí. Ďalším pravidlom je spoločná deľba ziskov a nákladov. Čiže celkové zisky, ale aj náklady na hospodárenie sa delia podľa toho, koľko má kto podielov. Niektoré urbariáty zisky vyplácajú v peniazoch, niektoré v naturáliách. Každý člen pozemkového spoločenstva má právo dosiahnuť podiel zo zisku. Toto pravidlo platí, je transparentné a spravodlivé. Podľa veľkosti podielov sa členovia zúčastňujú aj na tvorbe ďalších pravidiel a aj na rozhodovaní. Každý urbariát má vlastný vnútorný mechanizmus riešenia konfliktov, ktorý je výsledkom historického režimu, ale rovnako je v platnom zákone.

Tereziánske Štatúty a Súčasnosť

Rakúsko-uhorské lesníctvo patrilo v rámci Európy medzi najstaršie lesnícke komunity. Tereziánske štatúty predstavujú jedinečný súbor 55 pravidiel manažmentu lesa, ktoré sa vyvíjali v čase a väčšina z nich je aktuálnych dodnes. Hovoria o rubnej dobe stromu, spôsobe ťažby a obnovy lesa, či o potrebe plánovania systematického hospodárenia a lesnej inšpekcie. V prípade, že plán nedodržiavajú hrozia im sankcie od lesnej inšpekcie, ktorá má právo urbariáty kontrolovať. Ale aj vďaka spomínanému systému sebakontroly, keď sa členovia navzájom kontrolujú, väčšina urbariátov dodržiava zákon. V porovnaní s minulosťou, kedy každý urbárnik vlastným koňom a prácou sa podieľal na ťažbe je dnes manažment organizovaný a profesionalizovaný.

Urbáre predstavujú najväčšieho neštátneho vlastníka lesov na Slovensku. Až 23 percent lesnej pôdy je v rukách pozemkových spoločenstiev. Ak sa doterajšie spoločenstvá novým podmienkam neprispôsobia, budú zaradené do likvidácie podľa stanoveného mechanizmu a z registra sa vymažú. Niektoré, najmä ak boli založené bez právnej subjektivity, zrejme nebudú chcieť pristúpiť na prísnejšie kritériá. Preto zákon počíta s tým, že aj naďalej budú môcť byť obyčajnými združeniami vlastníkov.

Riziká Rozdelenia Spoločenstiev

Súčasné predpisy brzdia tých, ktorí by chceli od spoluvlastníkov podiely odkúpiť, prekážkou je však Občiansky zákonník, ktorý hovorí o predkupnom práve spoluvlastníkov. Každý, kto by chcel podiely na lesných pozemkoch skupovať, by totiž musel oslovovať všetkých spoluvlastníkov s tým, aby mu na odkúpenie dali písomný súhlas alebo aby sa vyjadrili, či podiel nechcú odkúpiť oni.

Ak niektoré spoločenstvá nebudú chcieť v lesoch podnikať, nebudú mať právnu subjektivitu, a tým ani nebudú založené ako podnikateľské subjekty podľa Zákona o pozemkových spoločenstvách, ale budú sa riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Budú v podstate občianskym združením, ktorí nemôže podnikať.

Zákonná Úprava Pozemkových Spoločenstiev

Zákon upravuje vznik, právne postavenie, hospodárenie a zánik pozemkových spoločenstiev, práva, povinnosti a vzájomné vzťahy spoločenstva a Slovenského pozemkového fondu, podmienky nakladania so spoločnou nehnuteľnosťou a s jej podielmi, konanie o zápise pozemkových spoločenstiev do registra a o zápise zmien údajov, ktoré sa zapisujú do registra pozemkových spoločenstiev, správne delikty, ukladanie pokút a postavenie obvodných lesných úradov pri výkone štátneho dozoru nad dodržiavaním tohto zákona.

Podľa návrhu o delení podielov spoločnej nehnuteľnosti a spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti alebo pri jej rozdelení nesmú vznikať spoluvlastnícke podiely alebo pozemky s výmerou menšou než 5 000 m2, ak ide o lesné pozemky a 2 000 m2, ak ide o poľnohospodárske pozemky. Urbárnici navrhujú, aby bolo delenie podielov možné aj pod túto výmeru v prípade, ak ten, kto podiel nadobúda, preukáže vlastníctvo už predtým nadobudnutého vlastníckeho podielu na spoločnej nehnuteľnosti, pričom súčet pôvodne vlastneného a nadobúdaného podielu splní podmienku minimálnej výmery pozemku.

Navrhuje sa, aby sa nehnuteľnosť dala rozdeliť, ak sa člen spoločenstva dohodne s ostatnými členmi, že zo spoločenstva vystúpi. Obsahom dohody má byť najmä spôsob rozdelenia spoločnej nehnuteľnosti, vysporiadanie vzájomných pohľadávok, dojednanie vecných bremien a súčinnosť pri realizácii programu starostlivosti o lesy. Podiely vystupujúceho člena musia predstavovať aspoň 50 hektárov, ak ide o lesný pozemok, alebo aspoň 20 hektárov, ak ide o poľnohospodársky pozemok. Členovia, ktorí túto podmienku nespĺňajú, môžu zo spoločenstva vystúpiť spoločne, ak spoločná výmera ich podielov má spomínanú minimálnu výmeru. Podľa návrhu musia uhradiť náklady geometrického plánu a posudku.

tags: #vznik #spoločnej #nehnuteľnosti #za #Márie #Terézie