
Podielové spoluvlastníctvo predstavuje špecifický právny vzťah, kde viaceré osoby vlastnia jednu vec spoločne, pričom každá z nich má určený podiel na tejto veci. S týmto právnym vzťahom sa spájajú rôzne práva a povinnosti spoluvlastníkov, vrátane predkupného práva. V prípade porušenia týchto práv vzniká otázka, kto má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby. Tento článok sa zaoberá touto problematikou, pričom analyzuje judikatúru súdov a názory právnych odborníkov.
Podielové spoluvlastníctvo je upravené v Občianskom zákonníku. Každý spoluvlastník má právo na podiel na veci, ktorý vyjadruje mieru jeho oprávnení. Dôležitým právom je predkupné právo, ktoré zabezpečuje, že ak chce niektorý zo spoluvlastníkov previesť svoj podiel na inú osobu, musí ho najskôr ponúknuť ostatným spoluvlastníkom.
Ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka upravuje zákonné predkupné právo spoluvlastníkov. Ak spoluvlastník chce previesť svoj podiel, musí ho ponúknuť ostatným spoluvlastníkom. Táto ponuka musí obsahovať všetky podmienky, za ktorých spoluvlastník ponúka svoj podiel na kúpu, teda predmet kúpy a cenu veci, ako aj ďalšie podmienky alebo požiadavky, za ktorých má dôjsť k predaju.
Účel predkupného práva spočíva v tom, aby sa predišlo drobeniu majetku a vzniku konfliktných situácií, ktoré môžu nastať vstupom „cudzej osoby“ do spoluvlastníckeho vzťahu. Právna úprava predkupného práva vychádza z opatrení proti drobeniu majetku.
V prípade porušenia predkupného práva vzniká otázka, kto má právo podať žalobu na súd. Judikatúra súdov a právna teória sa v tejto otázke rôznia.
Prečítajte si tiež: Úspešný dôchodok vďaka aktívnej správe
Spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené, má niekoľko možností:
Ak sa spoluvlastník rozhodne domáhať relatívnej neplatnosti zmluvy, jeho žaloba musí smerovať voči všetkým účastníkom zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu. Títo účastníci sú pasívne legitimovaní.
Ak nadobúdateľ nevyhovie výzve oprávneného spoluvlastníka, aby mu ponúkol spoluvlastnícky podiel na kúpu, má oprávnený spoluvlastník právo domáhať sa na súde žalobou voči nadobúdateľovi, aby bol nahradený prejav vôle nadobúdateľa. Rozhodnutie súdu nahradí chýbajúci zmluvný prejav nadobúdateľa.
Judikatúra Najvyššieho súdu SR v otázke aktívnej legitimácie na podanie žaloby spoluvlastníkom v podielovom spoluvlastníctve nie je jednotná. V niektorých rozhodnutiach súd zaujal stanovisko, že spoluvlastník má právo vykúpiť prevedené spoluvlastnícke podiely len pomerne, teda z každého predaného spoluvlastníckeho podielu len polovicu. Toto stanovisko bolo kritizované právnymi odborníkmi, ktorí tvrdia, že takýto výklad nezodpovedá účelu predkupného práva.
Naopak, judikatúra Najvyššieho súdu ČR sa javí ako adekvátnejšia. Podľa nej, ak spoluvlastníci, ktorí majú predkupné právo, nechcú svoj podiel vykúpiť, toto právo „prirastie“ ostatným spoluvlastníkom.
Prečítajte si tiež: Definícia aktívnej a pasívnej starostlivosti
Právni odborníci sa zhodujú na tom, že cieľom predkupného práva je zabrániť vstupu tretej osoby medzi spoluvlastníkov. Preto by sa malo umožniť opomenutému spoluvlastníkovi žiadať celý podiel od nadobúdateľa, a nie len jeho pomernú časť.
Martin Friedrich upozornil na judikát NS SR publikovaný v Zbierke 1/2016 pod číslom 7, ktorý neviaže predkupné právo výlučne na osobu oprávneného, ale na samotný podiel.
Kristián Csach súhlasí s kritikou rozhodnutia NS SR a poukazuje na zlú matematickú úvahu súdu.
Milan Hlušák upozorňuje na rozdiel medzi predkupným právom spoluvlastníkov a všeobecným, zmluvným predkupným právom. Spoluvlastnícke predkupné právo je motivované snahou o to, aby spoluvlastníci mohli zabrániť tretej osobe vstúpiť do ich okruhu.
Šaňo Bröstl ml. rozlišuje dve skupiny judikátov - slovenský, ktorý rieši situáciu, kedy vôbec nebola uskutočnená ponuka spoluvlastníkom, a český, ktorý rieši situáciu, kedy bol podiel spoluvlastníkom ponúknutý a nie každý si predkupné právo uplatnil.
Prečítajte si tiež: Podmienky pre invalidný dôchodok so schizofréniou
Právna veda v pracovnom práve rozpoznáva okrem právnych úkonov aj skupinu tzv. „faktických úkonov“. Zaradenie úkonu medzi faktické úkony má významné následky - neaplikuje sa napr. úprava neplatnosti právneho úkonu. Napriek rozsiahlej judikatúre ostáva delimitácia medzi právnymi a faktickými úkonmi v pracovnom práve problematická. Faktické úkony nie sú považované za právne úkony ale za iné subjektívne právne skutočnosti, na ktoré sa úprava právnych úkonov nevzťahuje.
Medzi faktické úkony patria napr. rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, rozhodnutie o neospravedlnenej absencii zamestnanca, upozornenie zamestnávateľa na možnosť výpovede z pracovného pomeru v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny, či rozhodnutie o rozvrhnutí pracovného času.
Vzhľadom na následky posúdenia úkonu ako faktického úkonu (neaplikujú sa naň ustanovenia týkajúce sa právnych úkonov), je však ich rozlíšenie kľúčové. Faktické úkony nemajú legálnu definíciu. Rozhodovacia prax súdov sa obmedzuje výhradne na posudzovanie individuálnych prípadov, preto hľadať generálne platnú definíciu faktických úkonov v judikatúre by bolo márne.
Pre faktické úkony neexistuje zákonná úprava. Je však potrebné vysporiadať sa s „náležitosťami“, ktoré pre faktické úkony ustanovuje priamo právny predpis. Napríklad, pre rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách vyžaduje Zákonník práce písomnú formu.
tags: #aktívna #legitimácia #na #podanie #žaloby #spoluvlastníkom