Básne pre seniorov: Zbierka múdrosti a lásky v jeseni života

Úvod

Život seniorov je plný bohatých skúseností, spomienok a nadobudnutej múdrosti. V tomto období života mnohí objavujú nové záľuby a talenty, ktoré im prinášajú radosť a naplnenie. Jednou z takýchto obohacujúcich aktivít je aj písanie poézie. Písanie básní umožňuje seniorom vyjadriť svoje pocity, myšlienky a jedinečný pohľad na svet. Táto zbierka básní pre seniorov je oslavou života, lásky a krásy v jeseni života. Predstavuje tvorbu rôznych autorov, ktorí sa venujú rôznym témam a štýlom, no spája ich jedno - úprimnosť a hlboká láska k poézii.

Ján Smrek: Básnik oslavujúci ženu a materstvo

Ján Smrek, jeden z najvýznamnejších a najprekladanejších slovenských básnikov, sa vo svojej rozsiahlej tvorbe často venoval oslave ženy vo všetkých jej podobách. Jeho básne sú plné života, vrúcnej lásky a neopakovateľnej krásy, a to aj v kontexte nenahraditeľnej úlohy matky. Zbierky ako Cválajúce dni, Iba oči, Básnik a žena a Nerušte moje kruhy sú nespochybniteľným dôkazom jeho básnického majstrovstva a oslavy života v celej jeho plnosti.

Smrek sa narodil 16. decembra 1898 v Zemianskom Lieskovom (dnes Melčice-Lieskové). Počas 1. svetovej vojny sa dostal až do vzdialeného Turecka a Palestíny. Po návrate domov sa naplno venoval literatúre a redaktorskej práci. Jeho tvorba je silne ovplyvnená filozofiou vitalizmu, ktorá hlása aktivitu a neutíchajúci životný elán.

Hoci bol po roku 1948 istý čas v nemilosti vtedajšieho režimu, neskôr sa s obrovským odhodlaním vrátil k tvorbe a zanechal po sebe rozsiahle a mimoriadne hodnotné dielo, ktoré oslovuje čitateľov dodnes. Zomrel 8. decembra 1982 v Bratislave vo veku nedožitých 84 rokov. S menom Jána Smreka sú spojené najmä nezabudnuteľné básnické zbierky Cválajúce dni, Iba oči, Básnik a žena, Nerušte moje kruhy, oslavujúce veršami život, lásku a krásu žien. Narodil sa 16. decembra 1898 v Zemianskom Lieskovom (dnes Melčice-Lieskové). V detskom veku osirel a vyrastal v evanjelickom sirotinci v Modre. Ako vojak v 1. svetovej vojne sa dostal do Turecka a Palestíny. Domov sa vrátil napadnutý maláriou. Študoval síce na Evanjelickej bohosloveckej fakulte, ale dal prednosť literatúre a redaktorskej práci. Pracoval v Slovenskom denníku a Národných novinách a neskôr v pražskom vydavateľstve Mazáč. Knižne debutoval v roku 1922 básnickou zbierkou Odsúdený k večitej žízni, v ktorej sa vyrovnával so symbolizmom a ťaživými skúsenosťami z detstva. Zbierkou Cválajúce dni (1925) sa zaradil medzi najvýraznejšie talenty nastupujúcej povojnovej generácie, prihlásil sa k filozofii vitalizmu ako životnému výrazu hlásajúcemu aktivitu a životný elán. Takými sú aj ďalšie zbierky Božské uzly (1929), Iba oči (1933). Svoju filozofiu lásky a vzťah k žene vyjadril v knihe Básnik a žena (1934). Ďalej mu vyšli zbierky Zrno (1934), Hostina (1944), Studňa (1945). V roku 1944 bolo z politických dôvodov zastavené vydávanie Elánu a do nemilosti mocných sa talentovaný básnik dostal aj po roku 1948. K vlastnej tvorbe sa vrátil až po niekoľkých rokoch bilancujúcimi zbierkami Obraz sveta (1958), Struny (1963), Nerušte moje kruhy (1965). Z pozostalosti mu vyšiel výber básní Noc, láska a poézia (1987). Básnik prirodzene plynúcich veršov zomrel 8. decembra 1982 v Bratislave vo veku nedožitých 84 rokov.

Na Deň matiek je samozrejmé, že v Nedeľnej chvíľke poézie venujeme matkám malý darček v podobe básne. Vo svetovej i slovenskej poézii nájdeme veľa pôsobivých s touto témou. Ak máme vyberať z tej našej, tak ako prvý prichádza na myseľ Ján Smrek, zrejme najčítanejší a najprekladanejší slovenský básnik. V mnohých básňach oslávil ženu vo všetkých jej podobách, aj v tej najkrajšej i najnáročnejšej, nenahraditeľnej úlohe matky. Báseň, ktorú prinášame, je z výberu z jeho diela, vydaného v roku 2008.

Prečítajte si tiež: Básne o láske a kráse pre seniorov

Anna Illéšová: Storočnica plná lásky a poézie

Vo Vranovskom Zariadení pre seniorov oslávila Anna Illéšová, rodená Bartková, z Jastrabia nad Topľou, úctyhodných 100 rokov. Jej život bol úzko spojený s Vranovom nad Topľou, kde vyrastala a absolvovala svoje školské vzdelanie. Vydala sa ako osemnásťročná a s láskou vychovala deväť detí v náboženskom duchu, viedla ich k láske, úcte a poctivej práci.

Po smrti manžela sa presťahovala do penziónu pre seniorov, kde žije dodnes. Je obklopená milujúcou rodinou - 21 vnúčatami, 36 pravnúčatami a 8 prapravnúčatami. Napriek ťažkým životným udalostiam, ako bola tragická smrť vnuka pri páde lietadla, si zachovala pozitívny postoj k životu a aktívne sa zapájala do života v zariadení. Pomáhala v záhrade, venovala sa pestovaniu byliniek a bola kostolníčkou. Svoje bohaté životné skúsenosti pretavila do básnickej zbierky s názvom Babičkine prvotiny.

Jej rada pre mladé páry je jednoduchá a priamočiara: "Aby sa nevzdávali, lebo sľúbili pred Pánom Bohom, že sa budú úprimne milovať, žiť spolu a vychovávať svoje deti."

Janka Vranová: Poézia ako únik z reality

Pani Janka Vranová zo Štítnika, ktorá je zároveň aktívnou členkou Jednoty dôchodcov na Slovensku v rožňavskom okrese, našla v poézii jedinečný spôsob, ako uniknúť z tvrdej reality a vyjadriť svoje najhlbšie pocity a myšlienky. Ako bývalá učiteľka sa vždy snažila deťom nielen odovzdávať potrebné vedomosti, ale ich aj s láskou milovať a chápať ich jedinečný svet.

Svoje myšlienky a pocity pretavuje do veršov, ktoré sú autentickým odrazom jej duše. Keď je jej duša smutná, aj verše nadobúdajú smutnejší tón, a keď je veselá, radosť sa sama vkladá do rýmov. Vranová úprimne verí, že láska je ako spojené nádoby - čím viac jej s láskou dávaš, tým viac jej dostávaš naspäť.

Prečítajte si tiež: Seniori a ich tvorivý prejav

"Každý z nás prežíva svoj život „svojsky“. Denne sa stretávame s rôznymi situáciami, ktoré treba riešiť. Práca - vzťahy medzi kolegami, práca s ľuďmi - deťmi. Bola som učiteľkou telom i dušou - deti nielen učiť, ale hlavne milovať a pochopiť. A potom je to krásne, keď sa ťa deti neboja, ale veria ti, chápu ťa a milujú. Rodina - myslím, že v každej sa vyskytujú rôzne problémy a každý ich rieši svojsky. Duša - to jadro človečenstva - chce, aby sme boli šťastní, a tak, aj keď bolí, poradí, ako si pomôcť. Svoje myšlienky dať do veršov - tvoriť. Tak som to riešila aj ja. Keď bola duša smutná, aj verše boli smutnejšie, keď bola veselá - radosť sa dala sama do rýmov. Tak vznikali moje verše - snažila som sa vyjadriť nielen moje pocity, ale aj pocity iných ľudí - a tak sa duša upokojila, nikoho som nezaťažovala, no mnoho ľudí - žien si pri čítaní mojich veršov tiež uľavili a pochopili, že nie sú samé so svojimi problémami, radosťami a tá vzájomnosť je krásna. Láska - to sú akoby spojené nádoby. Čím viac jej dávaš,tým viac jej dostávaš. Viac, než očakávaš. Ale platí to aj naopak. Naozaj. Tvoj plač ma tlačí na duši. Prepáč."

Janka Hajdinová: Myšlienky v haiku a v obrazoch

Janka Hajdinová zo Smrdák je talentovaná poetka a výtvarníčka, ktorá sa s veľkým zápalom venuje aj haiku poézii. Jej jedinečná zbierka s názvom Myšlienky v haiku a v obrazoch je hmatateľným dôkazom jej nesporného talentu a schopnosti vyjadriť hlboké myšlienky v krátkych a úderných veršoch. Inšpiráciu pre svoju tvorbu nachádza predovšetkým vo vlastnej výtvarnej tvorbe, ktorá je rovnako pôsobivá ako jej poézia.

Haiku je tradičný druh japonskej poézie, ktorý pozostáva z trojriadkových básní. Janka Hajdinová majstrovsky využíva túto starobylú formu na vyjadrenie svojich pocitov a postrehov zo sveta okolo nás.

Seniori zo Zvolena: Tanec ako elixír života

Stretnutie seniorov zo Zvolena pri príležitosti Mesiaca úcty k starším je jasným dôkazom toho, že vek v žiadnom prípade nie je prekážkou aktívneho a plnohodnotného života. Mnohí z nich s radosťou tancujú až do neskorého večera, akoby nechávali palice a bolesti pri stole a všetku svoju energiu vkladali do tohto jedného večera na tanečnom parkete.

Pani Vilma zo Západu, ktorá pracovala ako vychovávateľka, je aj v súčasnosti aktívna v klube dôchodcov a s láskou píše básne pre seniorov, jubilantov, deti, vnúčatá a rodičov. Seniori zo Sekiera sú vďační za posedenia, kde sa môžu stretávať, porozprávať sa a zdieľať svoje radosti i starosti. Napriek rôznym problémom, ako je napríklad otázka diaľničného obchvatu, si zachovávajú optimistický pohľad na život.

Prečítajte si tiež: Dôchodcovské posedenie a poézia

Splnené priania: Maličkosti, ktoré robia obrovskú radosť

Zbierka na portáli ľudiaľuďom.sk umožňuje sprostredkovať nefalšovanú radosť seniorom, ktorí nemajú blízku rodinu a Vianoce sú pre nich obdobím smútku a prázdnoty. Splnením ich prianí, aj tých finančne nákladnejších, im môžeme spoločnými silami priniesť trochu radosti a vytúženého svetla do ich života.

Libuša Prekopová: Básne z prežitého

Libuša Prekopová, rodáčka z Orlovej pri Karvinej, prišla do Trenčína ako 12-ročná. Básne začala písať už na strednej škole, inšpirovaná profesorom Jozefom Mistríkom. Deväťdesiatročná klientka Sociálnych služieb mesta Trenčín Libuša Prekopová vydala svoju literárnu prvotinu. Básne začala písať už na strednej škole, k písaniu poézie ju priviedol vtedajší profesor na ekonomickej škole v Trenčíne, jazykovedec Jozef Mistrík. Prvú báseň zo svojej zbierky napísala keď mala 20 rokov, poslednú ako 83-ročná. Svoje básne vždy dala prečítať svojej mamičke, neskôr aj mojim priateľkám, ktoré si ich kopírovali. Som rada, že sa moje básne ľuďom páčia. Podľa šéfky trenčianskeho Spolku slovenských spisovateľov Jany Polákovej sú to básne z prežitého, venované blízkym ľuďom, s pokorou k životu, k bohu a láskou k Slovensku a vďakou za každý deň, ktorý autorka prežila. Libuša Prekopová prišla podľa riaditeľa Sociálnych služieb mesta Trenčín Ladislava Pavlíka do Zariadenia pre seniorov v Trenčíne v minulom roku. Je to veľmi skromná žena. Je to skôr introvertka, takže dlhší čas trvalo, kým sa spoznala s ostatnými klientmi. Tí dlho netušili, že pani Prekopová má schopnosť umelecky stvárniť svoju predstavu o živote a spomienky. Ako dodal, v zariadení je viac umelecky založených klientov, no nikto z nich si z rôznych dôvodov zatiaľ netrúfol prezentovať svoje schopnosti verejne. Považujú túto tvorbu sa príliš osobnú, intímnu a nemajú záujem s tým ísť na verejnosť. Píšu pre seba a svojich najbližších. Ešte vlani v takomto čase sme ani veľmi nechceli tušiť, ako sa náš život a najmä život našich seniorov v dôsledku vyčíňania koronavírusu Covid 19 rapídne zmení, že prerastie v boj o život. K prvým obetiam tohto nebezpečného vírusu postupne začínali denne pribúdať desiatky, neskoršie viac ako stovka mŕtvych.

Andrea Ágg: "Muselo to prísť" - poézia pandémie

Andrea Ágg je poetka, ktorá nedávno vydala zbierku Muselo to prísť. Málokto vie, že publikovať začala už na strednej škole. Rovnomenná báseň zo zbierky v čase pandémie obletela Slovensko a bola preložená do niekoľko jazykov. Skladám básne, odkedy sa poznám (úsmev). Naisto viem, že som ešte nevedela písať, keď som vymýšľala prvé veršovačky. A celá rodina sa na mne zabávala. Neskôr mi sestra dvoma prstami prepisovala moje výtvory na písacom stroji. A potom, keď som sa naučila písať, písala som vkuse niečo. Prvá zbierka s názvom Bariéra mi vyšla ešte na strednej škole. Je tenučká, obsahuje iba 10 krátkych básničiek o láske, zrade, sklamaniach, čiže témy prislúchajúce veku krásnej rozvíjajúcej sa mladosti. Druhá kniha mi vyšla až o 23 rokov neskôr, ale to som už stála som pri každučkom jednom kroku jej zrodu, možno niekedy až prehnane upäto. Určite každý, kto si vydáva knihu, vie, o čom hovorím. Jednoducho chcete, aby to bolo podľa vašich predstáv, keďže ste do nej vložili veľa energie. Myšlienka vydať túto knihu prišla na mojom druhom autorskom večierku poézie, kde som prezentovala svoju aktuálnu tvorbu. V rovnakom dizajne ako zbierka je k dispozícii aj praktický vreckový diár na rok 2021. Čo bolo pri tom najťažšie? Prvý krok je asi tá hnacia sila - túžba. Potom presvedčenie, že to, čo chceš vydať, nie je „šuflíkový“ materiál, ale že to má čo povedať aj iným. Hoci som mala básne už na asi 70% hotové v januári minulého roku, do dňa, kedy sme knihu doniesli z tlačiarne ubehlo deväť mesiacov - ako donosiť dieťa (úsmev). Realizácia bola náročná, ale zároveň krásna a išla by som do toho znova. Napríklad ilustrátorka Amina Renaud bola tesne pred pôrodom a v Paríži, kde žije, práve vrcholila prvá vlna koronavírusu. Nemocnice boli preplnené, netušila, či bude mať kde rodiť a ja som tŕpla, či stihne všetky kresby odovzdať. Napokon všetko dopadlo výborne! Aký bol proces vydania knihy? Zisťovala som možnosti financovania zbierky cez rôzne kultúrne inštitúcie na podporu kultúry a umenia a zvažovala som aj Startlab. Vydať knihu nie je lacnou záležitosťou a cena závisí od mnohých faktorov - od kvality papiera, obálky, farebnosti, prepracovanosti a externých spolupracovníkov ako grafik, jazyková korektorka, editorka… Tá moja zrovna nepatrí do kategórie lacných už len preto, že som zvolila pevnú väzbu, ilustrácie a zlatú farbu na obálke, ktorá náklady hneď navýšila. Začalo to celé negatívnymi večernými správami. Už len pri zvučke „Koronavírus na Slovensku!“ mi zovieralo žalúdok. Chytila som pero a odpísala pocity z duše. Vznikla báseň Muselo to prísť, ktorá našla veľký ohlas medzi ľuďmi, pretože to cítili zrejme podobne ako ja. Začali mi prichádzať jej preklady, dnes je preložená až do 11 jazykov od češtiny, španielčiny, taliančiny, poľštiny až po arabčinu a je aj zhudobnená. Aj po roku od napísania hlavnej básne, ktorá dala meno celej zbierke, záujem nielen verejnosti, ale aj masmédií o ňu pretrváva. Pohlavie a dokonca ani vek nehrá pri tejto básnickej zbierke žiadnu rolu. Teší ma, že ju čítajú aj muži. Možno je pre nich príťažlivá dizajnom, ktorý spravil tiež muž. No i obsahom nejde o žiadnu ľúbostnú poéziu, ale o realitu dnešných dní vo veršoch. Dostalo sa mi do uší, že z nej recitujú žiaci na základnej škole, zhudobňujú ju tínedžeri, ale aj učitelia na ZUŠ. Ohlasy mám od detí až po seniorov. Samozrejme, v zbierke sú aj básne, pri ktorých je potrebná určitá zrelosť, aby boli správne pochopené a tá ide často s vekom. No napísala mi aj rozumná 12 ročná dievčina, že si zo zbierky pravidelne číta so svojou prababkou. Viacerí čitatelia priznali, že knihu majú poruke na nočnom stolíku, aby sa k nej mohli kedykoľvek vrátiť. Máš dve deti, ako sa ti písalo? Moje dievčatá majú 7 a 10 rokov, a teda mám už pri nich dostatok času aj na vlastnú realizáciu. Píšem väčšinou v noci, ale tomu bolo tak aj pred tým, keď som ich ešte nemala. Som nočný vták a dokážem ponocovať aj do - ako teraz pozerám na hodiny - sú tri hodiny ráno. Nie, neberte si prosím zo mňa príklad (úsmev). Odjakživa mám otočený režim a inak tomu už asi nebude. V noci mi prichádza inšpirácia najčastejšie, keď osadenstvo tvrdo spí. Môj manžel si už na to zvykol a rešpektuje to. Podporuje ma vo všetkom, do čoho sa pustím a to si na ňom veľmi vážim. Keďže som sa rozhodla po rokoch strávených v rôznych redakciách písať už len pre seba - rozumej - pre radosť iných, venujem sa svojim rozpracovaným projektom. Spolupracujem s fotografom, ktorého diela otextujem svojimi veršami. Robím zároveň aj na ilustrovanej knihe s básničkami o zvieratkách, ktorým pripisujeme ľudské vlastnosti. Veľa čítam a v poslednom čase som mala šťastie na veľmi zaujímavé knihy. Doučujem angličtinu, rada vypekám, varím a neviem sa dočkať, kedy príde jar a môžem sa realizovať v záhradke. Aké máš plány do budúcnosti? Najväčším snom je nebyť tu len tak - zbytočne, ale splniť si na Zemi svoje poslanie. Nechcem nejaké prevratné veci. Choďte von so svojim dielom, až keď ste s ním stotožnení a nehanbíte sa zaň. Na druhej strane, ten nepokoj, či je dielo dosť dobré a bezchybné tam bude vždy, až kým ho nebudete držať v ruke a spokojne v ňom listovať. Počúvajte intuíciu, nenechajte sa odradiť nikým a ničím. Pokračujte v započatom diele, aj keď entuziazmus z projektu klesá. Neprajníkov bez výčitiek odstrihnite. K úspechu a sláve mám jasný postoj, ale viem, kam mieri táto otázka. z pohľadu ľudí má aj táto moja báseň, ktorá obletela (nielen) Slovensko. mať rodinu v dnešnej dobe, pokoj na duši a strechu nad hlavou.

Mesiac úcty k starším vo Fiľakove

Fiľakovo, 24. 10. Jeseň je naozaj krásna, oblečená do rôznych farieb. DMS Fiľakovo 24. 10. 2018 - Človek je krásny nielen vtedy, keď má pružný krok. Človek je krásny podľa múdrosti, čo zračí sa mu v oku, podľa vrások a bielych vlasov, podľa slov, keď ponára sa v hovore s deťmi do rokov, keď aj on bol mladý. „Malé deti jedia chlieb rodičov, veľké ich srdce.“ A preto by sme mali pri každej príležitosti prejavovať úctu k tým, ktorí tvrdo pracovali, aby sa nám žilo lepšie. Úcta k tým, ktorí sa každý deň vzdávali radostí, ktoré im život ponúkal, aby urobili šťastnými nás, ich deti. Úcta k našim otcom a k mamám. K našim prarodičom. Začal sa mesiac október, keď si týchto ľudí a to, čo pre nás urobili, pripomíname. Nikdy na nich nesmieme zabudnúť. A nemali by sme si ich pripomínať iba v jeden deň alebo v jeden mesiac, ale každý deň v roku. Na záver si dovolím citovať niekoľko slov v mene tých, ktorým tieto dni patria: Tak nezabúdajme a vážme si. A budeme požehnaní. „Nech sú požehnaní tí, čo majú pochopenie s mojou neistou chôdzou a trasľavými rukami. Nech sú požehnaní tí, čo uznávajú, že moje uši sa už musia napínať, aby zachytili slová. Nech sú požehnaní tí, čo si uvedomujú, že môj zrak zoslabol a moje myslenie už nie je také bystré. V tomto duchu sa prihovorila poverená riaditeľka DMS vo Fiľakove prítomným seniorom na stretnutí 24. 10. Bolo to krásne, hlboké a dojímavé. Vo Fiľakove 24. 10. pov. riad.

tags: #basne #pre #seniorov #zbierka