Československo-Nemecká Zmluva z Roku 1973: Význam v Kontexte Európskej a Svetovej Politiky

Úvod

Rok 1945 mal pre medzinárodné vzťahy kľúčový význam. Porážkou nacistického Nemecka a jeho spojencov v Európe i Ázii sa otvorila nová kapitola svetových dejín. To sa tiež odzrkadlilo na forme medzinárodnej diplomacie, ktorá od konca druhej svetovej vojny naberá nový kvalitatívny rozmer. Dôležitou zmenou oproti predchádzajúcemu obdobiu je predovšetkým zvýšený dôraz na multilateralizmus, spoluprácu krajín prostredníctvom medzinárodných organizácií, ktoré mali v budúcnosti zabrániť ďalšiemu zničujúcemu globálnemu konfliktu a zároveň vo svetovej politike dať hlas aj malým štátom. V tomto kontexte je dôležité pozrieť sa na Československo-Nemeckú zmluvu z roku 1973 a zhodnotiť jej význam pre povojnové usporiadanie Európy.

Založenie Organizácie Spojených Národov

Založenie Organizácie Spojených národov (OSN) bolo výsledkom dlhoročného úsilia, ktoré sa zavŕšilo 26. júna 1945 v San Franciscu, keď bola slávnostne podpísaná Charta OSN. Tá mala byť garanciou mierového riešenia sporov medzi krajinami a vzájomného rešpektovania ich suverenity. Po porážke nacistického Nemecka bolo cieľom víťazných mocností vytvoriť taký svetový poriadok, ktorý by v budúcnosti zabránil ďalšiemu svetovému konfliktu. S týmto cieľom sa ešte počas prebiehajúcej vojny začali diplomati Spojených štátov, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu zaoberať inštitucionálnym rámcom budúcej medzinárodnej spolupráce, ktorá by umožňovala predchádzať vojnovým konfliktom pomocou diplomatických nástrojov.

Predpokladom založenia novej svetovej organizácie bola Atlantická charta zo 14. augusta 1941, na ktorej zásadách (týkajúcich sa okrem iného aj medzinárodnej kooperácie na globálnej úrovni) sa zhodli americký prezident Franklin D. Roosevelt a britský premiér Winston S. Churchill. Ďalším, ešte významnejším krokom k utvoreniu medzinárodnej organizácie bolo podpísanie Deklarácie Spojených národov 1. januára 1942 vo Washingtone zástupcami 26 krajín protihitlerovskej koalície (vrátane Československa). Bol to zároveň dokument, kde sa prvýkrát oficiálne spomína výraz „Spojené národy“. O vytvorení novej medzinárodnej organizácie rokovali predstavitelia „Veľkej trojky“ (teda Roosevelt, Churchill a Stalin) aj na prelome novembra a decembra 1943 v Teheráne. Rozhovory medzi zástupcami veľmocí vyústili počas leta 1944 do konferencie v Dumbarton Oaks, ktorej cieľom bolo dohodnúť sa na štruktúre a fungovaní budúcej organizácie. Veľmoci sa uzniesli na vytvorení jej hlavných orgánov, ako sú Valné zhromaždenie, Bezpečnostná rada, Sekretariát a Medzinárodný súdny dvor, ktoré mali svojou činnosťou nadviazať na orgány Spoločnosti národov.

Proces kreovania OSN sa zavŕšil na Konferencii Spojených národov o medzinárodnej organizácii (United Nations Conference on International Organization - UNCIO), ktorá sa konala 25. apríla 1945 v San Franciscu. Už od jej slávnostného otvorenia bolo citeľné napätie medzi Sovietskym zväzom na jednej strane a liberálnymi demokraciami vedenými USA na strane druhej. Toto napätie však ešte brzdila prebiehajúca vojna v Európe a Ázii. Na konferencii mala hlavné slovo „Veľká štvorka“, teda Spojené štáty, Veľká Británia, Čína a Sovietsky zväz, ktorej predstavitelia na svoje porady prizývali aj zástupcov Francúzska. Tvorili tak síce neoficiálny, ale kľúčový orgán pri koncipovaní fungovania novej organizácie. Po deviatich týždňoch problematických rokovaní sa krajinám nakoniec podarilo dohodnúť na znení článkov Charty OSN, zakladajúceho dokumentu novej medzinárodnej organizácie, ktorý bol slávnostne podpísaný delegátmi jednotlivých krajín 26. júna 1945.

Rozdelenie Európy a Vznik Bloku

Od konca druhej svetovej vojny boli dominantnými aktérmi medzinárodnej politiky dve superveľmoci, ktoré na ďalšie desaťročia určovali beh dejín. Spojené štáty americké a Zväz sovietskych socialistických republík spolupracovali na obnovení vojnou zničenej Európy do takej podoby, ktorá by starému kontinentu zaručovala dlhodobú stabilitu. Neprešlo však veľa času od dobytia Berlína, kým celý svet pochopil, že bývalých spojencov po víťazstve nad krajinami Osi oddeľuje neprekonateľná priepasť. Nastupujúca studená vojna rozdelila Európu na dva znepriatelené bloky, ktoré si vytvárali svoje vlastné, paralelné medzinárodné organizácie. Súboj Spojených štátov a Sovietskeho zväzu o globálnu hegemóniu mal určujúci charakter na diplomaciu a medzinárodné vzťahy od druhej polovice 40. rokov až do uvoľnenia napätia koncom 80. rokov.

Prečítajte si tiež: Život Píše Scenáre

Po druhej svetovej vojne sa Európa začala postupne členiť do dvoch blokov, ktoré boli teritoriálne vymedzené výsledkami konfliktu. Krajiny strednej a juhovýchodnej Európy, ktoré boli oslobodené sovietskou armádou, sa dostali do sféry vplyvu Moskvy. Následná sovietizácia týchto krajín prebiehala nezávisle od lokálnej podpory komunistických strán alebo prosovietskych sentimentov danej populácie. Komunistické režimy vznikali rovnako v krajinách, kde mali marxistické strany slabú základňu (Poľsko, Maďarsko, Rumunsko), ale aj v krajinách, kde bola podpora sovietskeho režimu vyššia (Československo, Bulharsko). Na západnej strane Európy, ktorej povojnové usporiadanie formovali Spojené štáty a Veľká Británia, bola situácia opačná. Východný blok bol spočiatku budovaný na základe bilaterálnych spojeneckých zmlúv, ktoré uzatvárala Moskva s jednotlivými krajinami vo svojej sfére vplyvu; prvá bola podpísaná medzi zástupcami ČSR a ZSSR ešte počas vojny 12. decembra 1943.

Integračné Iniciatívy a Vznik RVHP a Varšavskej Zmluvy

Povojnová integrácia krajín do regionálnych medzinárodných organizácií sa začala na Západe. Dňa 4. apríla 1949 vzniklo podpisom Severoatlantickej zmluvy NATO, ešte predtým v apríli 1948 Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), v máji 1949 Rada Európy a napokon aj Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, ktorého hlavný dokument bol podpísaný 18. apríla 1951.

Na východnej strane kontinentu pozorovali vojensko-politické a ekonomické integračné iniciatívy liberálnych demokracií s určitými obavami, ale zároveň aj so záujmom, ktorý sa prejavil snahou o ich replikáciu. Spočiatku predstavitelia Sovietskeho zväzu vytvorenie medzinárodnej organizácie odmietali, pretože by jej vznikom podľa nich Moskva nič viac nezískala. Postoj ZSSR sa začal meniť až na jeseň 1948. Pri vytvorení medzinárodnej hospodárskej organizácie napokon prevážili u Stalina politické dôvody, keďže mal v pláne konkurovať ekonomickej sile USA v Európe. V januári 1949 tak vznikla Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ktorá zabezpečovala hospodársku spoluprácu medzi krajinami východného bloku a jej cieľom bola ich „socialistická ekonomická integrácia“. RVHP bola formálne už od svojho vzniku otvorená novým členom.

Integrácia východného bloku pokračovala vznikom Varšavskej zmluvy, ktorej zakladajúca listina bola podpísaná socialistickými krajinami 14. mája 1955 a mala sa stať protipólom Severoatlantickej zmluvy. Aj v tomto prípade možno hovoriť o snahe ZSSR a jeho spojencov imitovať západné medzinárodné štruktúry, pôvodný bilaterálny princíp sovietskej obrannej stratégie bol nahradený princípom multilaterálnym, ktorý (aspoň na papieri) pôsobí demokratickejšie a poskytuje menším členom aliancie silnejšiu vyjednávaciu pozíciu.

Československá Zahraničná Politika po Roku 1945

Medzi hlavné úlohy zahraničnej politiky štátu patrí zaistenie jeho bezpečnosti pred vonkajšími hrozbami. Československá diplomacia sa tento cieľ snažila dosiahnuť v priebehu desaťročí rozdielne. Po roku 1945 sa zahraničnopolitická orientácia krajiny obrátila na východ. Základom povojnovej bezpečnostnej politiky Prahy bol podpis československo-sovietskej spojeneckej zmluvy v Moskve 12. decembra 1943. Sovietsky zväz uprednostňoval v československej otázke zmierlivejší postoj než pri okolitých krajinách, ktoré oslobodila Červená armáda od nacistického Nemecka a patrili do sféry vplyvu komunistickej superveľmoci.

Prečítajte si tiež: Zánik Československej republiky

Povojnová republika bola už od svojho vzniku orientovaná výhradne na Sovietsky zväz, čo nespochybňovali ani nekomunistickí československí politici, ktorí len presadzovali, aby sa udržiavali aj dobré vzťahy so západnými liberálnymi demokraciami. Československo bolo v rámci východného bloku aspoň spočiatku autonómne, a hoci spadalo do sovietskej sféry vplyvu, Moskva nechávala jeho politický vývoj do veľkej miery na domácich komunistoch. Vďaka tomu možno na príklade ČSR sledovať postupný - a z pohľadu medzinárodných vzťahov viac-menej dobrovoľný - vývoj smerom k satelitnému štátu, ktorý sa zavŕšil po komunistickom prevrate vo februári 1948.

Krízy vo Východnom Bloku a Ich Dopad

V polovici 50. rokov sa skončila prvá etapa budovania východného bloku. Medzinárodný systém vedený Sovietskym zväzom bol rámcovaný vznikom RVHP a Varšavskej zmluvy, ktoré sa vytvárali ako odpoveď na integračné projekty západných liberálnych demokracií. Už v tomto období sa však začínajú objavovať vo východnom bloku prvé vážnejšie trhliny, ktoré mali hospodársky, politický, ale aj ideologický charakter.

Za predpoklad krízy sovietskeho systému v druhej polovici 50. rokov býva považovaná kritika „kultu osobnosti“ J. V. Stalina prednesená na XX. zjazde sovietskych komunistov vo februári 1956. Referát Nikitu S. Chruščova o stalinskom terore vyvolal veľký ohlas nielen v Sovietskom zväze, ale aj medzi komunistami v „spriatelených“ krajinách. Prvá krajina, v ktorej sa situácia začala vymykať spod kontroly, bolo Poľsko. Dňa 28. júna 1956 došlo k veľkým nepokojom v Poznani. Zlé mzdové pomery viedli k štrajku miestnych robotníkov, ktorý sa rýchlo zmenil na otvorenú vzburu. Vláda sa rozhodla proti šíriacim sa nepokojom zakročiť silou a vyslala do mesta armádu. Výsledkom toho bolo minimálne 57 mŕtvych a niekoľko stoviek zranených.

Zložitejší a zároveň aj omnoho tragickejší priebeh ako v Poľsku mala politická kríza, ktorá sa v rovnakom čase odohrávala v Budapešti. Maďarsko nastúpilo „nový kurz“ už po Stalinovej smrti, keď sa stal predsedom vlády Imre Nagy, ktorý sa pokúsil opatrnými krokmi preorientovať maďarské hospodárstvo na spotrebný priemysel a zvyšovanie životnej úrovne obyvateľov. Dňa 23. októbra 1956 sa konala v Budapešti demonštrácia študentov na podporu reformných snáh Władysława Gomułku, ktorá sa autoritám vymkla spod kontroly, keď sa k pochodujúcim študentom začali spontánne pridávať nielen obyvatelia mesta, ale aj vojaci a príslušníci poriadkových zložiek. Na vzniknutú situáciu zareagovalo sovietske vedenie razantnejšie než v poľskom prípade a v noci z 23. na 24. októbra vstúpili do ulíc Budapešti jednotky Červenej armády. Narazili tu však na živelný odpor povstalcov, dôsledkom čoho boli desiatky mŕtvych.

Mníchovská Dohoda a Jej Následky

Dňa 29. septembra 1938 bola podpísaná Mníchovská dohoda, ktorá znamenala odstúpenie československého pohraničia Nemecku. Táto dohoda bola výsledkom uzmierovacej politiky voči hitlerovskému Nemecku. Československá vláda svojím návrhom o ustúpení henleinovcom v otázkach nezávislosti štátu zo 7. septembra 1938 priamo ohrozila samostatnosť a štátnu existenciu republiky, ale útočnosť hitlerovského Nemecka tým nezmiernila. Hitler potreboval vzpružiť do krajnosti napäté nemecké hospodárstvo bohatstvom Československa, celým jeho hospodárskym a vojenským potenciálom. Preto zamietol návrh československej vlády a západoeurópske mocnosti mu aj teraz prispeli na pomoc.

Prečítajte si tiež: Dôsledky Mníchovskej dohody pre Československo

18. septembra 1938 sa stretli v Londýne predsedovia vlád a zahraniční ministri Anglicka a Francúzka. Na základe uznesenia londýnskej porady odovzdal 19. septembra anglický a francúzsky vyslanec československej vláde nótu, v ktorej západné mocnosti ultimatívnou formou žiadali, aby v záujme európskeho mieru Československo okamžite odstúpilo okresy s viac ako 50% Nemcov Nemecku, a to bez plebiscitu. Zdrvujúca väčšina československého ľudu považovala anglo - francúzsky diktát za neprijateľný. Československá vláda nikdy vážne nepomýšľala na to, aby sa dovolávala sovietskej pomoci; o tom prezident Beneš ubezpečil Runcimanna i Chamberlaina.

19. septembra 1938 pod tlakom spojencom sa rozhodla československá vláda prijať anglo-francúzsky plán odstúpenia území s vyše 50 percentami Nemcov. Sovietsky zväz jasne vyjadril svoju ochotu a pripravenosť pomôcť Československu v prípade, ak Francúzko svoju pomoc odoprie. Sovietska armáda bola v plnej pohotovosti, pripravená kedykoľvek prísť na pomoc svojmu spojencovi.

20. septembra 1938 pozval Hitler na konferenciu do Mníchova predsedov vlád Anglicka (Neville Chamberlain), Francúzka (Édouard Daladier) a Talianska (Benito Mussolini). Rokovania mníchovskej konferencie, na ktorú Sovietsky zväz i Československo neboli pozvané, prebiehali veľmi hladko. Československo, o osude ktorého sa dohodlo bez jeho účasti a ktorému vzali všetko, čo potrebovalo k svojej ochrane, dostalo sľub o garanciách, ktoré však Nemecko a Taliansko ihneď podmienili uspokojením požiadaviek Poľska a Maďarska. Československá vláda pod tlakom veľmocí 30. septembra mníchovský diktát prijala.

Dôsledky Mníchovskej Dohody a Okupácia Československa

Zahraničná politika druhej republiky bola založená na bezpodmienečnej poslušnosti voči Hitlerovi, na slepom vykonávaní jeho príkazov, na horlivom prisluhovaní Berlínu. Prvou činnosťou československej zahraničnej politiky po Mníchove bolo vykonávanie mníchovského diktátu. Mníchovská dohoda tiež obsahovala podmienku, že československá vláda musí odstúpiť ďalšie územia Poľsku a Maďarsku. Československa vláda tak 1.októbra odstúpila územie Tešínska, na ktorom žilo vyše 120 000 Čechov Poľsku.

3. novembra 1938 sa konala vo Viedni konferencia, na ktorej Taliansko a Nemecko vystupovali ako neobmedzene vládnuci rozhodcovia. Rozsiahle slovenské a ukrajinské územia s Košicami, Užhorodom a Mukačevom dostalo Maďarsko. Viedenskou arbitrážou sa skončil dočasne proces odkliesňovania Československa, ktorý začal Mníchovom. Československu v ňom fašistické štáty ulúpili 41 098 km2 územia, t. j. 25% celého územia a 4 879 000 obyvateľov, z ktorých 1 250 000 bolo Čechov a Slovákov.

V marci 1939 Nemci okupáciou celých Čiech potvrdili, že mníchovská dohoda bola iba taktickým manévrom. Počas 2. svetovej vojny Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko a v roku 1973 aj Spolková republika Nemecko mníchovskú dohodu vyhlásili za neplatnú od jej začiatku. Okupáciou zvyšku Československa v marci 1939 sa skončila politika appeasementu, teda politika zmierenia, ktorú charakterizovali ústupky Chamberlaina a Daladiera voči požiadavkám mocností Osi, Talianska a Nemecka, v období 1936 - 1939.

Československo-Nemecká Zmluva z roku 1973

Československo-Nemecká zmluva z roku 1973 bola dôležitým krokom k normalizácii vzťahov medzi Československom a Spolkovou republikou Nemecko. Táto zmluva potvrdila neplatnosť Mníchovskej dohody od jej začiatku. Zmluva tiež obsahovala ustanovenia o rozvoji vzájomnej spolupráce v oblasti hospodárstva, kultúry a vedy.

Zmluva sa odvolávala na zásady Charty Spojených národov a Helsinského záverečného aktu. Obe strany sa zaviazali rešpektovať svoju územnú celistvosť a nebudú vznášať žiadne územné nároky. Zaviazali sa tiež rozvíjať dialóg v ovzduší vzájomnej dôvery a riešiť spory mierovými prostriedkami.

Oblasti Spolupráce Podľa Zmluvy

Zmluva z roku 1973 sa zameriavala na rozširovanie a prehlbovanie dialógu v ovzduší vzájomnej dôvery. Obe strany sa zaviazali pravidelne uskutočňovať konzultácie na rôznych úrovniach, vrátane stretnutí ministrov zahraničných vecí.

Hospodárska a Finančná Spolupráca

Zmluva kládla dôraz na rozvíjanie vzájomnej hospodárskej a finančnej spolupráce. Obe strany sa zaviazali podporovať podnikateľskú a hospodársku činnosť, najmä v oblasti menších a stredných firiem a podnikov. Cieľom bolo využívať nové poznatky vedy a techniky pre blaho ľudí a pre zabezpečenie mieru.

Ochrana Životného Prostredia

Zmluva sa venovala aj otázkam ochrany životného prostredia. Obe strany si uvedomovali, že ochrana životného prostredia presahujúca hranice je potrebná. Zaviazali sa podporovať prijateľný rozvoj v celej Európe a spolupracovať pri zavádzaní nových technológií.

Doprava a Cestovný Ruch

Zmluva sa zamerala aj na rozvoj dopravy a cestovného ruchu. Obe strany sa zaviazali spolupracovať pri zlepšovaní podmienok pre cestovný ruch a turistiku. Cieľom bolo zjednodušiť colné a pasové procedúry a podporovať rozvoj dopravnej infraštruktúry.

Práva Menšín

Zmluva obsahovala ustanovenia o ochrane práv menšín. Obe strany sa zaviazali rešpektovať etnickú, kultúrnu, jazykovú a náboženskú svojbytnosť menšín. Zdôrazňovali, že príslušnosť k menšine nesmie priniesť žiadne znevýhodnenie. Cieľom bolo prispievať k európskej kultúrnej identite.

Kultúrna Spolupráca

Zmluva sa venovala aj kultúrnej spolupráci. Obe strany sa dohodli na podpore výmeny v oblasti kultúry, vzdelávania a vedy. Zmluva sa zamerala aj na starostlivosť o pamiatky európskeho kultúrneho dedičstva.

Vzdelávanie a Veda

Zmluva kládla dôraz na rozvoj spolupráce v oblasti vzdelávania a vedy. Obe strany sa zaviazali podporovať výučbu o druhej krajine na školách a iných vzdelávacích inštitúciách. Cieľom bolo podporovať porozumenie medzi národmi.

Humanitárne Otázky

Zmluva sa venovala aj humanitárnym otázkam. Obe strany sa zaviazali uctievať a chrániť hroby vojakov a civilistov. Cieľom bolo umožniť prístup k týmto miestam a zabezpečiť ich údržbu.

Právna Pomoc

Zmluva sa zamerala aj na zjednodušenie a zintenzívnenie právnej pomoci v trestných veciach, ako aj správnych. Obe strany sa zaviazali spolupracovať v oblasti sociálneho zabezpečenia, pracovnej a sociálnej politiky, ako aj v oblasti zdravotníctva.

tags: #československo #nemecká #zmluva #1973 #význam