Čiastočné plnenie ako uznanie dlhu: Zabezpečenie pohľadávok v obchodných a občianskych vzťahoch

Uznanie dlhu alebo záväzku je právny inštitút, ktorý slúži na posilnenie pozície veriteľa voči dlžníkovi. V obchodnej praxi sa uznanie záväzku využíva ako spôsob zabezpečenia záväzku dlžníka, ktorý vyplýva zo záväzkového vzťahu, napríklad z kúpnej zmluvy. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný prehľad o čiastočnom plnení ako uznaní dlhu, a to ako v kontexte Obchodného zákonníka, tak aj Občianskeho zákonníka.

Úvod do zabezpečovacích prostriedkov

Uskutočňovanie subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich zo záväzkovo-právnych vzťahov je často zabezpečované právnymi inštitútmi, ktoré sa označujú ako zabezpečovacie prostriedky. Ich cieľom je posilniť právnu pozíciu veriteľa voči dlžníkovi vo vzťahu k riadnemu a včasnému splneniu právnej povinnosti dlžníkom. Táto zabezpečovacia funkcia núti dlžníka plniť právne povinnosti vyplývajúce z určitého záväzkovo-právneho vzťahu a v prípade ich nesplnenia v plnom rozsahu alebo v stanovenej dobe nastupuje uhradzovacia funkcia spočívajúca v práve veriteľa realizovať uspokojenie svojej pohľadávky subsidiárne.

V trhovom hospodárstve, ktoré je ovládané zásadou zmluvnej voľnosti a slobody podnikania, sa zvyšuje riziko nesplnenia prevzatých záväzkov. Právny poriadok preto vytvára inštitúty, ktorých účelom je posilniť postavenie veriteľa a zabezpečiť uspokojenie jeho pohľadávok náhradným spôsobom, pokiaľ dlžník nie je schopný alebo ochotný splniť svoj záväzok riadne a včas.

Medzi najznámejšie zabezpečovacie inštitúty patria: záložné právo, ručenie, zmluvná pokuta, ale aj ďalšie, napr. prevod práv, výhrada vlastníctva, rôzne druhy akreditívov či zmenka. Je len na rozhodnutí veriteľa, aký inštitút, resp. akú kombináciu inštitútov si zvolí s ohľadom na bonitu dlžníka, prípade tretích osôb. Tomuto rozhodnutiu by mala predchádzať dôkladná analýza a komplexné posúdenie nielen z hľadiska právneho, ale aj ekonomického, účtovného či daňového.

Uznanie dlhu a uznanie záväzku: Dva odlišné inštitúty

V slovenskom právnom poriadku existujú dva inštitúty, ktoré slúžia na zabezpečenie pohľadávok:

Prečítajte si tiež: Zmeny valorizácie čiastočného dôchodku

• Uznanie dlhu: Upravené v § 558 Občianskeho zákonníka a jeho aplikácia je viazaná na občianskoprávne (nepodnikateľské) vzťahy.
• Uznanie záväzku: Upravené v § 323 Obchodného zákonníka a používa sa v obchodných záväzkových vzťahoch.

Medzi uznaním dlhu podľa § 588 OZ a uznaním záväzku podľa § 323 OBZ nie je podstatný rozdiel a oba tieto právne prostriedky slúžia na zabezpečenie záväzku. Napriek tomu existujú v ich úprave určité rozdiely, pričom posúdenie, ktorá z týchto právnych úprav je výhodnejšia pre veriteľa, je otázne, keďže každá z týchto úprav poskytuje veriteľovi určitú výhodu.

Podstata a účinky uznania záväzku podľa Obchodného zákonníka

Podľa ustanovenia § 323 ods. 1 a 2 ObchZ, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Zmysel uznania záväzku spočíva teda v tom, že uznanie záväzku zakladá právnu domnienku existencie záväzku v čase uznania. Tým sa v súdnom spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, keďže vôbec nemusí dokazovať vznik záväzku (teda či došlo k uzavretiu zmluvy, prevzatiu tovaru objednávateľom a podobne) a ani skutočnosť, že uznaný záväzok trval v čase, keď k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenie preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka.

Ďalším následkom uznania záväzku je to, že odo dňa uznania záväzku začína plynúť nová premlčacia doba. V obchodných záväzkových vzťahoch plynie od uznania nová štvorročná premlčacia doba.

Podmienky platnosti uznania záväzku

Ustanovenie § 323 ods. 1 OBZ stanovuje ako podmienku uznania záväzku, že musí ísť o záväzok „určitý", t. j. že musí byť jednoznačne identifikovaný. Spôsob takejto identifikácie pritom zákon neurčuje, možno ju teda urobiť akýmkoľvek jednoznačným spôsobom.

Prečítajte si tiež: Invalidita a finančná podpora

Obchodný zákonník na rozdiel od Občianskeho zákonníka výslovne nevyžaduje, aby bol záväzok určený svojim dôvodom a výškou, z dikcie prvej vety odstavca 1 sa však niekedy vyvodzuje, že by mal byť uznaný čo do výšky.

Čiastočné plnenie ako forma uznania záväzku

Aj v prípade, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, napríklad ak uhradí časť vyfakturovanej sumy, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Účinky uznania záväzku týmto spôsobom nastávajú aj v prípade, keď jemu zodpovedajúce právo bolo v čase uznania už premlčané.

Uvedené zákonné ustanovenie spája s čiastočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania so splnením určitých podmienok. Čiastočné plnenie ale nemusí byť uznaním záväzku vždy. Pokiaľ teda dlžník neoznámi veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, nemožno z takejto skutočnosti vyvodiť, že dlžník uznáva aj zvyšok dlhu.

Judikáty súdov k čiastočnému plneniu

• Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. apríla 2011, č. k. 23 Cdo 1494/2009: Ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ neukladá dlžníkovi, či a kedy má prejaviť či inak vyjadriť voči veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky.

• Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27. novembra 2006, sp. zn. 32 Odo 1678/2005: Pokiaľ došlo k vráteniu faktúry dodávateľovi s tým, že ju odberateľ považuje za neoprávnenú a došlo k spätnému odobratiu časti tovaru dodávateľom, nemožno postupné platby vyfakturovanej čiastky hodnotiť tak, že by mali účinky uznania zvyšku dlhu podľa § 407 ods. 3 ObchZ.

  Prečítajte si tiež: Komplexný Prehľad o ID

Uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Z toho vyplýva, že uznanie dlhu, riadiace sa Občianskym zákonníkom, musí byť urobené písomne a dlžník v tomto písomnom uznaní dlhu musí uviesť, že zaplatí dlh, ktorý v tomto uznaní musí byť špecifikovaný čo do dôvodu a výšky (teda musí byť uvedený dôvod, pre ktorý dlh vznikol a konkrétna výška dlhu).

Rozdiely medzi uznaním dlhu a záväzku

Rozdiel medzi týmito dvoma právnymi inštitútmi spočíva najmä v predpoklade vedomosti dlžníka o premlčaní dlhu/záväzku. Zatiaľ čo pri uznaní dlhu sa vyžaduje, aby dlžník mal vedomosť o premlčaní dlhu, v prípade uznania záväzku je vedomosť dlžníka o premlčaní záväzku irelevantná.

Premlčacia doba pri uznaní dlhu

Ak v občianskoprávnom vzťahu dlžník právo písomne uzná čo do dôvodu i výšky, začína plynúť nová desaťročná premlčacia doba odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Praktické aspekty uznania dlhu a záväzku

Forma uznania

Spôsob uznania záväzku ani Občiansky, ani Obchodný zákonník nestanovuje. Podmienkou je iba písomná forma uznania záväzku. Keďže je uznanie záväzku jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi, ostáva na rozhodnutí dlžníka, akým spôsobom svoj záväzok písomne uzná. V praxi sú možné iba dva spôsoby:

• Obyčajný spôsob: Akýmkoľvek spôsobom urobené písomné vyhlásenie dlžníka voči veriteľovi o uznaní dlžníkovho záväzku.
• Formou notárskej zápisnice: Pre veriteľa právne silnejší a transparentnejší spôsob uznania záväzku dlžníka.

Dôkazné bremeno

Účinkom uznania záväzku (okrem toho, že odo dňa uznania začína plynúť nová premlčacia doba) je uplatnenie vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že sa má za to, že v dobe uznania záväzok v uznanom rozsahu trvá, čo má za následok presun dôkazného bremena z oprávneného na povinného. V prípadnom spore preto žalobcovi na preukázanie oprávnenosti žalovaného nároku stačí, aby preukázal, že nárok, ktorý si žalobou od žalovaného uplatňuje, žalovaný písomne uznal s účinkami podľa § 323 ObchZ.

Konanie za podnikateľa

Na to, aby určitá osoba mohla konať podľa § 15 Obchodného zákonníka za podnikateľa zo zákona ako jeho zákonný zástupca sa vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok:

• činnosť, ktorou bola táto osoba poverená, je činnosťou pri prevádzke podniku.
• (Pozri rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 710/2001, zo dňa 27. Konateľské oprávnenie poverenej osoby vyplývajúce z ustanovenia § 15 ObchZ je založené predovšetkým na obvyklosti právnych úkonov, ku ktorým pri činnosti, ku ktorým bola poverená, dochádza, pričom ich obvyklosť je treba posudzovať objektívne, nezávisle na ich prípadnom vymedzení vo vnútropodnikových normách (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 181/2005, zo dňa 21.

Ďalšie zabezpečovacie inštitúty

Okrem uznania dlhu a záväzku existujú aj ďalšie inštitúty, ktoré slúžia na zabezpečenie pohľadávok:

Záložné právo

Záložné právo zaraďujeme medzi tzv. absolútne práva, čo znamená, že v zásade pôsobí voči všetkým a všetci sú povinní nerušiť oprávnenú osobu pri výkone jej práva k veci. Záložné právo zvyšuje veriteľovu istotu, že jeho pohľadávka bude uspokojená. Predmetom záložného práva môžu byť tie veci, ktoré sú spôsobilé byť predmetom právnych vzťahov všeobecne, pokiaľ s týmito vecami je možné voľne disponovať a nie je to vylúčené zákonom alebo samotnou povahou veci.

Prevod práv

Prevod práv predstavuje špecifický právny inštitút zabezpečenia záväzku veriteľa, ktorý v našej právnej praxi patrí medzi „najmladšie“ a najstručnejšie upravené právne inštitúty. Problémy spôsobuje nedostačujúca právna úprava a na to nadväzujúca nejednotnosť právnych názorov, ako aj chýbajúca judikatúra, ktorá by podporne zakotvila určité právne zásady, ako aj nedoriešené daňové aspekty či oblasť katastrálneho práva.

Postúpenie pohľadávky

Podstata tohto zabezpečovacieho inštitútu spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej medzi doterajším veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou osobou (postupníkom, cesionárom) postúpi (prevedie vlastníctvo) pôvodný veriteľ svoju pohľadávku voči dlžníkovi na nového veriteľa, a to za odplatu alebo bezodplatne.

Ručenie

Ručenie možno definovať ako právny vzťah medzi veriteľom a ručiteľom, ktorého predmetom je záväzok ručiteľa uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí sám dlžník. Zákonná úprava je obsiahnutá v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku.

tags: #čiastočné #plnenie #ako #uznanie #dlhu