Pedagogika mentálne postihnutých: Definícia, východiská a aspekty edukácie

Pedagogika mentálne postihnutých predstavuje dôležitý vedný odbor v rámci špeciálnej pedagogiky. Zameriava sa na teóriu a prax špeciálnej edukácie a edukatívnej (re)habilitácie osôb s mentálnym postihnutím. V tomto článku sa podrobnejšie pozrieme na definíciu, východiská a rôzne aspekty edukácie mentálne postihnutých jedincov.

Definícia a predmet pedagogiky mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých, známa aj ako psychopédia, je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami. Objektom pedagogiky mentálne postihnutých sú osoby s mentálnym postihnutím od ranného veku až po starobu.

Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy. Predmetom psychopédie je tiež psychopedická diagnostika a skúmanie prejavov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia.

Východiská a disciplíny pedagogiky mentálne postihnutých

Ako východiskové disciplíny pre pedagogiku mentálne postihnutých slúžia pedagogika a špeciálna pedagogika. Partnerskými vednými disciplínami sú špeciálnopedagogické disciplíny a suportívnymi disciplínami sú psychologické, sociologické, biologické a medicínske disciplíny. Význam týchto disciplín pre psychopédiu je vo sfére teoretickej, metodologickej a praktickej.

Špeciálna pedagogika patrí v najširšom význame do sústavy vied o človeku, v užšom význame do systému pedagogických vied. V rámci nich tvorí samostatný vedný odbor, zaoberajúci sa teóriou a praxou výchovy, vzdelávania mentálneho, senzorického, somatického postihnutia alebo narušených komunikačných schopností či psychosociálneho narušenia alebo z dôvodu iných špecifických daností, porúch učenia, správania mládeže a dospelých. Môžeme sem zaradiť aj jedincov s výnimočným nadaním a talentom čí inými špecifickými potrebami. Predmetom je skúmanie podstaty a zákonitostí výchovy a vzdelávania postihnutých, narušených jednotlivcov a jednotlivcov so špeciálnymi výchovnými a vzdelávacími potrebami. Cieľom špeciálnej pedagogiky v praxi je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých alebo narušených jednotlivcov tak, aby sa čo najskôr a čo najdôkladnejšie vnútorne vyrovnali so svojim defektom a aby sa napriek obmedzeniam, ktoré z neho vyplývajú, čo najpozitívnejšie prispôsobili a zaradili do spoločnosti.

Prečítajte si tiež: Viac o starostlivosti o zvieratá

Základné pojmy v špeciálnej pedagogike

Pre lepšie pochopenie problematiky je dôležité definovať základné pojmy, s ktorými špeciálna pedagogika pracuje:

• Postihnutie: Relatívne trvalý výrazný nedostatok integrity alebo funkcionovania ľudského organizmu alebo jeho významnej časti.
• Narušenie: Relatívne reparabilné poškodenie.
• Ohrozenie: Prípady, pri ktorých ak sa neposkytne špec. starostlivosť, môže dôjsť k vážnemu postihnutiu.
• Osoba so zdravotným postihnutím: Ktorákoľvek osoba, ktorá si nie je schopná zaistiť, úplne alebo čiastočne, potreby bežného spoločenského života v dôsledku vrodeného či získaného nedostatku fyzických alebo duševných schopností.
• Dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami: Dieťa s akýmkoľvek postihnutím alebo narušením, navštevujúce materskú, základnú, strednú školu alebo inú školu.
• Handicap: Záporný dôsledok defektu na činnosť postihnutého jedinca, znevýhodnenie.
• Defekt: Nedostatok v integrite organizmu, ktorý môže mať formu orgánovú, alebo funkčnú a vyskytuje sa v oblasti psychickej, senzorickej či somatickej, dôsledkom čoho jedinec vyžaduje špeciálnu starostlivosť.
• Defektivita: Porucha integrity človeka, t.j. jednoty organizmu a prostredia, ktorá sa prejavuje poruchou spoločenských vzťahov medzi defektným jedincom a jeho spoločenským prostredím.
• Anomália: Vyjadruje miernejšiu odchýlku od normy ako defekt.
• Porucha: Vyjadruje tiež odchýlku od normy. Získava sa počas života a má reparabilný charakter, vyskytuje sa v pestrejšej škále (poruchy učenia, poruchy správania, narušenie kom. schopností).
• A-nomália: Relatívne trvalá negatívna odchýlka od normy v oblasti somatickej či psychickej, alebo v ich kombinácií.
• Deviácia: Týka sa správania, čím sa jedinec stáva nápadným, odkloňujúcim od normy.
• Rehabilitácia: Znovupôsobenie, opätovné dosiahnutie spôsobilosti.
• Socializácia: Zapájanie do pracovného a spoločenského života.
• Korekcia: Náprava, polepšenie.

Mentálne postihnutie: Definícia a klasifikácia

Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť transformovať poznané veci do myšlienok a udalostí. Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie s IQ pod 70, ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku.

Oligofrénia vs. Demencia

Mentálna retardácia sa delí na oligofréniu a demenciu. Oligofrénia, alebo slabomyseľnosť, je obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, a narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, prípadne vzniká v ranom období detstva, spravidla do druhého roku života. Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť. Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností, ktorá vzniká ako následok nejakého ochorenia alebo úrazu po druhom roku života.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a vyjadruje sa číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100.

• Debilita: Ľahká mentálna retardácia (IQ 70-50) - jedinec je vychovávateľný a vzdelávateľný.
• Imbecilita: Stredná mentálna retardácia (IQ 49-35) - jedinec nie je vzdelávateľný, iba vychovávateľný.
• Idiocia: Ťažká a hlboká mentálna retardácia (IQ 34-0) - jedinec nie je vzdelávateľný a vychovávateľný.

Podrobnejšie rozdelenie:

Prečítajte si tiež: Viac o zariadeniach pre seniorov

• Mierna duševná zaostalosť - debilita (IQ 50-70): Deti s miernou duševnou zaostalosťou sú vychovávateľné, vzdelávateľné a svojprávne. Navštevujú špeciálne školy. Rozlišujeme dva typy: eretická forma (nekľud, pohyblivosť, výchovný problém) a torpídna forma (pomalosť, pasivita).
• Stredne ťažká duševná zaostalosť - imbecilita (IQ 35-49): Pri stredne ťažkej duševnej zaostalosti je výrazné obmedzenie schopností človeka. Títo jedinci sa pokladajú za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných. Obyčajne sú zaradení do ústavov. Znaky zahŕňajú primitívne myslenie, oneskorenú reč, manuálnu nezručnosť, agramatickú reč a poruchy výslovnosti. Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základné spoločenské návyky. Jedinec je nesamostatný a vyžaduje stálu starostlivosť.
• Ťažká duševná zaostalosť - idiocia (IQ 20-34)
• Hlboká duševná zaostalosť - hlboká idiocia (IQ menej ako 20): Jedinci s hlbokou duševnou zaostalosťou ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti dvojročného dieťaťa. Komunikácia prebieha cez neverbálne znaky a posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru a dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny môžu byť genetické, vplyvy počas tehotenstva alebo ožiarenie.

Príčiny mentálneho postihnutia

Príčiny mentálneho postihnutia môžu byť rôzne:

• Biologicky podmienené: Súvisia s poškodením mozgu.
• Sociálne podmienené: Extrémna výchovná zanedbanosť.
• Geneticky podmienené: Dedičnosť má určitú úlohu pri vzniku narušenej osobnosti.
• Prenatálne: Infekčné ochorenia matky (rubeola, osýpky, mumps), toxoplazmóza, srdcové, obličkové a hormonálne poruchy matky, avitaminóza matky a extrémne hladovanie matky.
• Perinatálne: Predčasný, abnormálny alebo dlhotrvajúci pôrod, otočená pupočná šnúra okolo krku dieťaťa, krvácanie do mozgu dieťaťa počas pôrodu, fyzické poškodenie pri pôrode.
• Postnatálne: Novorodenecká žltačka, zápaly mozgu, endokrinné poruchy, poruchy metabolizmu, infekčné ochorenia.
• Nesprávna výživa a žiarenie: Rtg.

Downov syndróm

Downov syndróm je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale je dôležité ísť až po najvyššiu možnú hranicu v rozvoji jedinca. Títo jedinci vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15 roku. Radi nadväzujú kontakt a nemajú radi zmenu.

Edukácia a výchova mentálne postihnutých

Cieľom špeciálnej pedagogiky v praxi je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých alebo narušených jednotlivcov tak, aby sa čo najskôr a čo najdôkladnejšie vnútorne vyrovnali so svojim defektom a aby sa napriek obmedzeniam, ktoré z neho vyplývajú, čo najpozitívnejšie prispôsobili a zaradili do spoločnosti. V záujme dosiahnutia určených cieľov musí sa špeciálna výchovná starostlivosť začať čo najskôr už od narodenia, resp. čo najskôr od vyskytnutí sa defektu, poruchy či narušenia. Poradenské aktivity sa týmto rozširujú aj na učiteľov a vychovávateľov.

Zásady špeciálnej výchovy

Zásady sú základné poučky, pravidlá, smernice, ktoré sa majú v špec. Výchove dodržiavať, pokiaľ ide o výber metód, foriem a prostriedkov výchovy postihnutých alebo narušených jedincov. Na zreteli treba mať v ŠP všeobecné pravidlá:

1. Najprv poznaj, potom vychovávaj.
2. Nie proti postihnutiu, ale v prospech postihnutého.

Príprava na povolanie a socializácia

Profesionálna orientácia je cieľavedomý multifaktorálne podmienený výchovný proces, ktorý sa uskutočňuje na základe rozpoznaní, individuálne podmienených dispozícii žiaka, pri ktorých sa tieto zosúlaďujú s požiadavkami, kladenými na profesionálnu prípravu (stoja proti sebe požiadavky zamestnávateľa a schopnosti dieťaťa). Celý proces vrcholí voľbou povolania. Príprava sa uskutočňuje v SOU, OU a špeciálnych SŠ (zrakové, sluchové postihnutie).

Prečítajte si tiež: Keď sa telesné postihnutie stáva cieľom posmechu

Socializácia je proces začleňovania jednotlivca do spoločnosti. Je to proces, v ktorom sa človek stáva plnohodnotnou sociálnou bytosťou - aktívne sa zúčastňuje na spoločenskom a kultúrnom živote spoločnosti. Socializácia sa realizuje v praktickej, osobnostnej a sociálnej rovine.

1. Rodina: predstavuje soc. vplyvy, postoje, citový a racionálny vzťah. Jej výchovné pôsobenie formuje správanie dieťaťa. Osobitný význam pre postihnuté dieťa má reč, kt.
2. Postoj spoločnosti: je veľmi dôležitý, nejde len o kompenzácie, ale ide o celkový postoj spoločnosti „nás“, prestali sme sa obzerať za postihnutými, kt.

Socializácia postihnutých a narušených jednotlivcov má svoje špecifickosti, ktoré sú dané druhom a stupňom postihnutia v istom veku. V súčasnosti sa u nás uplatňuje otázka tzv. integrovanej výchovy a vzdelávania. Príprava na povolanie týchto jednotlivcov má svoje obmedzenia aj v tom, že je vopred vymedzený len istý okruh profesií, ktoré postihnutí a narušení môžu vykonávať.

• Integrácia: (lt. Integer = neporušený) - najvyšší stupeň socializácie - úplné zapojenie postihnutého do spoločnosti zdravých ľudí. Jednotlivec sa stáva úplne nezávislý a samostatný.
• Adaptácia: (lat. adaptatio = prispôsobenie) - prispôsobenie postihnutého spoločenskému prostrediu, ktoré je možné len za určitých podmienok.
• Utilita: (lat. utilis = potrebný, užitočný) - zaradenie postihnutého do spoločnosti sa môže realizovať len za predpokladu celoživotnej spoločenskej ochrany a pomoci (je nesamostatný), najčastejšie v ústavoch sociálnej starostlivosti pre telesne alebo mentálne postihnutých.
• Inferiorita: (lat. inferior = nižší) - neschopnosť pracovného a spoločenského zaradenia. Jednotlivci sú úplne nesamostatní, odkázaní na starostlivosť iných, najmä pri ťažkom telesnom a mentálnom postihnutí, keď je potrebná celoživotná ochranná a ošetrovacia starostlivosť.

Osobnostné aspekty a mentálne postihnutie

Osobnosť je osobitný súhrn individuálnych vlastnosti človeka a súčasne aj jednotka s určitou štruktúrou. Každý človek má osobitný, individuálny celkový charakter somatopsychických vlastnosti, ktorý reaguje na vplyvy okolitého sveta osobitným spôsobom. Z psychického aspektu je osobnosť úplným, nepretržitým komplexom duševných javov, osobitým súhrnným znakom duševného života, v ktorom sa prelínajú: temperament, záujmy, schopnosti a charakter.

Príčiny narušenia osobnosti

• Geneticky podmienené faktory: Dedičnosť má určitú úlohu pri vzniku narušenej osobnosti.
• Vplyvy prostredia: Chýbanie matky, zážitky z neúspechu v škole, výsmech spolužiakov, zážitok tzv. šikanovania.

Úloha špeciálneho pedagóga a asistenta učiteľa

Absolvent špeciálnej pedagogiky a pedagogiky mentálne postihnutých disponuje systematickými poznatkami o javoch pedagogickej reality, výchovno-vzdelávacích procesoch a ich činiteľoch, determinantoch výchovy a vzdelávania, ako aj poznatky o spôsoboch poznávania pedagogickej reality s presahom do vnímania špeciálnopedagogickej reality.

Kompetencie absolventa

Absolvent špeciálnej pedagogiky a pedagogiky mentálne dokáže identifikovať vývinové a individuálne charakteristiky a individuálne vzdelávacie potreby jednotlivca so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Absolvent sa orientuje vo všeobecne záväzných právnych predpisoch vzťahujúcich sa k práci asistenta učiteľa alebo vychovávateľa v špeciálnej škole/škole. Disponuje základnými metodickými spôsobilosťami v profilácii špeciálna pedagogika mentálne postihnutých a vie efektívne využívať v pedagogickej a ďalšej dokumentácii, v ostatných koncepčných a strategických dokumentoch a materiáloch školy/špeciálnej školy.

Praktické zručnosti

Dokáže zaznamenať, analyzovať a riešiť rôznorodé pedagogické situácie primárne výchovného charakteru, má zručnosti efektívneho plánovania, projektovania, riadenia a organizácie výchovno-vzdelávacieho procesu v profilových vzdelávacích oblastiach alebo vo svojej špecializácii. Dokáže efektívne komunikovať a kooperovať s externým prostredím (rodičia, pestúni, komunita a podobne).

Výchovné pôsobenie

Absolvent špeciálnej pedagogiky a pedagogiky mentálne postihnutých na 1. stupni vysokoškolského vzdelávania je primárne pripravený na vykonávanie v oblasti vychovávateľstva pre špeciálne výchovné zariadenia, nakoľko je spôsobilý pre riešenie rôznych výchovných situácií, pozitívne výchovné ovplyvňovanie detí a mládeže s poruchami správania, preventívnych aktivít, ďalej je spôsobilý výchovne podporiť edukačnú prácu učiteľa, ako aj spolupráce s rodinou detí.

Porovnávacia špeciálna pedagogika

Porovnávacia špeciálna pedagogika je odborom špeciálnej pedagogiky, ktorého predmetom je skúmanie a porovnávanie výchovno-vzdelávacích sústav pre deti a mládež vyžadujúcu špeciálnu starostlivosť v nadväznosti na filozofické a teoretické východiská, z ktorých vychádzajú. Porovnáva aj ciele, obsah, formy a obsah prípravy špeciálnych pedagógov. Porovnávanie sa môže realizovať buď synchrónne (časovo súbežne), t.j. k určitému vymedzenému termínu, alebo chronologicky (v časovom slede, ako po sebe nasledovali). Z hľadiska filozoficko-teoretických východísk U. Bleidick (1985) rozoznáva 4 základné koncepcie: normatívnu špeciálnu pedagogiku, ktorá si osobitne všíma ciele a výsledky, ktoré sa usiluje špeciálna výchova dosiahnuť. Je jedným z dôležitých odborov ŠP, lebo sa týka najpočetnejšej časti postihnutej populácie.

Ďalšie oblasti špeciálnej pedagogiky

Okrem psychopédie, ktorá sa zaoberá mentálnym postihnutím, existujú aj ďalšie oblasti špeciálnej pedagogiky, ktoré sa zameriavajú na iné druhy postihnutia:

• Tyflopédia: Venuje sa výchove, vzdelávaniu a vyučovaniu zrakovo postihnutých. Zrakovo postihnutí majú v dôsledku zníženej (alebo nulovej) priepustnosti optického kanálu výrazne znížený alebo znemožnený príjem zrakových informácií. Niektoré poznatky sa vôbec nevytvoria (tie, ktoré sú bezprostredne viazané na príjem optických informácií). U nevidiacich sa sprostredkovanie informácií uskutočňuje prostredníctvom sluchového a hmatového kanálu. Písaná reč sa uskutočňuje pomocou Braillovho bodového písma, tyflografických pomôcok a tyflotechniky. U čiastočne vidiacich a slabozrakých je to optickým kanálom pomocou optickej techniky, ktoré náležite zväčšujú a zosilňujú grafémy tak, aby zodpovedali individuálnym možnostiam žiaka. Osobitný dôraz sa kladie na psychohygienické aspekty - únava zraku a pod.
• Surdopédia: Zaoberá sa výchovou a vzdelávaním sluchovo postihnutých. Sluchovo postihnutá osoba je taká, u ktorej je v dôsledku zníženej priepustnosti (príp. nepriepustnosti) sluchového kanálu výrazne znížený alebo znemožnený príjem sluchových informácií. V dôsledku toho je komunikácia prostredníctvom hovorenej (akustickej) reči limitovaná. Nedostatok akustických informácií spôsobuje, že sluchovo postihnutí majú ťažkosti prijímať a transformovať akustické informácie a vytvárať poznatky, čo do istej miery môže limitovať ich vzdelávateľnosť. Úlohou pedagogiky sluchovo postihnutých je vybudovať optimálny komunikačný systém a prostredníctvom neho budovať systém poznatkov, zručností a návykov.
• Logopédia: Zameriava sa na nápravu porúch reči.
• Etopédia: Zaoberá sa výchovou a vzdelávaním sociálne narušených alebo ťažkovychovávateľných detí a mládeže.
• Somatopédia: Zaoberá sa výchovnými, vzdelávacími a všeobecne spoločenskými súvislosťami telesne postihnutých, s chorými deťmi a mládežou, telesne oslabenými, jedincami s obmedzenou pohyblivosťou alebo neschopnosťou pohybu vôbec.

tags: #ciel #pedagogika #mentalne #postihnutych #definicia