Čo bolo v komunizme zakázané na Slovensku: Pohľad na obmedzenia a realitu života

Komunistický režim na Slovensku, trvajúci od roku 1948 do roku 1989, priniesol so sebou rozsiahle obmedzenia v rôznych oblastiach života. Hoci sa často stretávame s nostalgickými spomienkami na túto dobu, je dôležité si pripomenúť, čo všetko bolo vtedy zakázané a ako to ovplyvnilo životy bežných ľudí. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty života, ktoré boli v komunizme obmedzené, a snaží sa poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku.

Bývanie: Medzi ilúziou dostupnosti a realitou čakania

Jednou z oblastí, ktorá bola v komunizme silne ovplyvnená, bolo bývanie. Hoci sa často hovorilo o dostupnosti bývania pre všetkých, realita bola často odlišná. Získanie bytu bolo komplikované a spojené s dlhým čakaním a niekedy aj s úplatkami.

Spôsoby získania bytu za socializmu

Za socializmu existovalo niekoľko spôsobov, ako sa dalo dostať k bytu:

1. Štátny byt: Bol najlacnejší, ale prideľovali ho predovšetkým dôstojníkom armády, policajtom, príslušníkom ŠTB, boľševickým funkcionárom a ich príbuzným. Občas sa za úplatok dostal k štátnemu bytu aj bežný občan. Nájomca bytu nebol jeho vlastníkom.
2. Podnikový byt: Teoreticky najrýchlejšie a najlacnejšie riešenie, ale skôr výnimkou ako pravidlom. Väčšinou ho dostali „vybraní“ pracovníci spriaznení s ľuďmi s rozhodovacou právomocou.
3. Družstevný byt: Asi najbežnejší spôsob, aj keď nevýhodnejší ako štátny či podnikový byt. Bolo potrebné sa stať členom družstva a zaplatiť družstevný podiel. Čakacia doba bola dlhá, vo väčších mestách aj 10-15 rokov.

V roku 1988 autor článku zaplatil členský podiel na družstevný byt v celkovej výške 32 600 Kčs (súčasný ekonomický ekvivalent je cca 14 000 eur). Aj keď družstevný byt vytváral zdanie vlastníctva, nebolo to tak. Byt nebol majetkom nájomníka a platil sa zaň nájom. Byt sa nedal predať, ale dal sa predať družstevný podiel alebo vymeniť za menší či väčší. Družstevný podiel sa mohol aj dediť.

Kvalita a podmienky bývania

Kvalita bytov bola rôzna. V 60. a 70. rokoch sa stavali byty, ktoré mali kúpeľňu či WC spoločné s inými bytmi na chodbe. Niektoré nemali ani ústredné kúrenie. Až okolo roku 1980 sa mohli podľa normy budovať len byty prvej kategórie. Ak záujemca o byt býval ďaleko od mesta, musel sa presťahovať do mesta alebo si postaviť vlastný dom.

Prečítajte si tiež: TSK reaguje na problémy v Domove Javorina

Stavba rodinného domu a podpora od štátu

Stavebného materiálu bol nedostatok, preto boli vytvárané poradovníky na zakúpenie, alebo sa pomáhalo korupciou. Pri vybavovaní stavebných povolení to bolo podobné. Ak mal stavebník šťastie, dostal zvyčajne podporu od štátu napr. za sťažené podmienky, alebo ak dokončil dom do dvoch rokov, dostával tzv. novomanželskú pôžičku. Dom sa dal aj kúpiť, ale domy boli drahé a ich ceny zodpovedali asi tým dnešným. Bežný občan sa radšej rozhodol pre jeho stavbu, ako kúpu.

Zariadenie bytu

Nábytok bol príšerne drahý a bývanie značne predražoval. Za komunizmu neexistovali byty zadarmo a všetky boli v princípe len nájomné. Bývanie nebolo dostupnejšie ako dnes.

Osobná skúsenosť autora článku

Autor článku v roku 1988 opustil pôvodného zamestnávateľa a našiel si prácu, kde súčasťou stabilizácie zamestnancov bol aj prísľub na skoršie pridelenie tzv. družstevno-stabilizačného bytu. V princípe išlo o družstevné byty a vládol tam rovnaký princíp financovania. Avšak prednostne sa prideľovali zamestnancom v nedostatkových povolaniach cez podniky, ktoré potrebovali zamestnancov stabilizovať. Byt mu pridelili po troch rokoch.

Sloboda prejavu a médiá: Kontrola a cenzúra

Komunistický režim prísne kontroloval médiá a obmedzoval slobodu prejavu. Cieľom bolo vyvolať masový súhlas s politikou komunistickej strany a zabrániť šíreniu názorov, ktoré by mohli režim ohroziť.

Kontrola médií

Po štátnom prevrate v roku 1948 sa médiá prestali zodpovedať verejnosti a dostali sa pod absolútnu kontrolu komunistickej strany. Redakcie boli vyčistené od „nespoľahlivých živlov“ a nahradené straníckymi kádrami. Zastavené boli stovky časopisov a zanikla sociálnodemokratická tlač aj tlač iných politických strán.

Prečítajte si tiež: História pôstnych obmedzení

Cenzúra

Základnou podmienkou na vydávanie tlačovín bolo povolenie Ministerstva informácií. Zavedený bol systém dôverného spravodajstva a cenzúry, ktorý fungoval s malou prestávkou niekoľkých mesiacov reformného roka 1968 až do pádu komunistického režimu. V každej redakcii a tlačiarni pracoval cenzor, ktorý mal svoje číslo uvádzané v tiráži novín, kníh alebo filmov. Bez neho nebolo možné čokoľvek publikovať.

Rozhlas a televízia

Po roku 1948 bol Český rozhlas aj Slovenský rozhlas zoštátnený. Komunisti obsadili aj v rozhlase všetky vedúce miesta. O niečo uvoľnenejší bol režim najskôr pri televízii, ale keď si režim uvedomil, že televízia sa stáva stále silnejším médiom, aj tu sa začali čistky.

Uvoľnenie v 60. rokoch a normalizácia

Uvoľnenie konca 60. rokov sa prejavilo aj na fungovaní cenzúry. Dovtedy pred verejnosťou utajená organizácia získala štatút štátneho úradu. Jednotlivé diela nesmela zakazovať, mohla na ne už iba upozorňovať. V marci 1968 bola predbežná cenzúra zmenená na následnú a v júni 1968 bola cenzúra zrušená prijatím zákona 84/1968 Zb., ktorý hovoril jednoznačne, že cenzúra je neprípustná.

Po invázii sovietskej armády a vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa opäť naplno presadila cenzúra a autocenzúra. Pri Predsedníctve vlády bol vytvorený Úrad pre tlač a informácie, ktorý najmä v období normalizácie plnil kontrolnú funkciu.

Paralelné informačné štruktúry

Popri oficiálnych médiách sa objavovali od nástupu komunistického režimu až po jeho pád aj paralelné informačné štruktúry, ako napríklad samizdatová literatúra a exilové médiá.

Prečítajte si tiež: Kontext čínskeho zákazu ópia

Osobné slobody a cestovanie: Obmedzenia a kontroly

Komunistický režim obmedzoval osobné slobody a možnosti cestovania. Oklieštené boli osobné slobody, možnosti cestovania či sloboda vierovyznania.

Nedostatkový tovar

Často chýbal základný tovar, čakalo sa v radoch na mäso, niektoré druhy ovocia či toaletný papier. Ak sme si chceli kúpiť niečo exkluzívnejšie, tak sme zháňali bony a šli sme do Tuzexu. Poukazuje na to, že životná úroveň obyvateľov Československa veľmi nerástla, ba v závere 50. a na začiatku 60. rokov dokonca klesala.

Obmedzené cestovanie

Úplne všetkých sa dotkli problémy s cestovaním do zahraničia. Kolóny na hraniciach do „spriatelených krajín“, nehovoriac o kontrolách na hraniciach s kapitalistickým susedom. Človek si nesmel doviezť zo zahraničia cennejšie veci. Zlatý prsteň, kožuch, rádio, televízor… To boli veci, ktoré sa dovážali s veľkými rizikami z dovolenkových pobytov a s rizikom veľkého zdanenia.

Vzťah k náboženstvu

Chodiť do kostola, dať si deti pokrstiť, mať sobáš v kostole, to bolo pre veľkú časť obyvateľov, hlavne intelektuálov, riadiacich pracovníkov, učiteľov, kultúrnych pracovníkov a, samozrejme, aj všetkých členov strany nepredstaviteľné. V takom prípade mohli rodičia prísť o svoje zamestnanie. Jediná cesta zamestnať sa potom viedla do robotníckych alebo roľníckych profesií niekde v závodoch či na družstvách. Horšie bolo, že to pocítili aj ich deti. Nemohli študovať humanitné odbory ani na stredných, ani vysokých školách.

Kultúra a umenie: Ideologický dozor

Kultúra a umenie boli pod silným ideologickým dozorom. Režim podporoval umenie, ktoré slúžilo na propagáciu socialistických ideálov, a potláčal umenie, ktoré bolo považované za „úpadkové“ alebo „protisocialistické“.

Zákaz symbolov

Osádzanie pamätníkov oslavujúcich komunistický, nacistický či fašistický režim a pomenovávanie ulíc po predstaviteľoch týchto režimov bolo zakázané. Zakazuje sa umiestňovať na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach texty, vyobrazenia a symboly oslavujúce, propagujúce alebo obhajujúce režim založený na komunistickej ideológii alebo jeho predstaviteľov. Zakazuje sa aj pomenovávanie ulíc a verejných priestranstiev po predstaviteľoch týchto režimov.

Mýty o socializme a médiá

Pretrvávajúce mýty o socializme nie sú len výsledkom spomienkového optimizmu, ale i dôsledného budovania akéhosi iluzórneho sveta a matrice, v ktorej žila počas éry reálneho socializmu spoločnosť štyri desaťročia. Jedným z nich je aj mýtus o tom, že za socializmu boli médiá slobodné a svet, ktorý zobrazovali, bol skutočný.

Environmentálne záťaže: Dôsledky priemyselnej výroby

Éra komunizmu sa spája aj s rozsiahlymi environmentálnymi záťažami, ktoré sú dôsledkom priemyselnej výroby a nedostatočného ohľadu na životné prostredie.

Príklady environmentálnych záťaží

Medzi najznámejšie príklady patria:

• Skládka chemického odpadu v Komárne - lokalita Harčáš.
• Znečistenie podzemných vôd chlórovanými uhľovodíkmi v areáli bývalého závodu na výrobu chladničiek v Zlatých Moravciach.
• Skládka ropy - gudrónu v bratislavskej Vrakuni.
• Skládka galvanických kalov v Prešove.

Tieto environmentálne záťaže predstavujú vážne ohrozenie životného prostredia a zdravia obyvateľstva a ich odstraňovanie si vyžaduje značné finančné prostriedky.

Spomienkový optimizmus a realita

Je dôležité si uvedomiť, že spomienkový optimizmus môže skresľovať obraz o živote v komunizme. Pamäť človeka prirodzene vytesňuje negatívne zážitky a minulosť sa niekedy javí v krajšom svetle, akým v skutočnosti bola.

Porovnávanie minulosti a súčasnosti

Ľudia často konfrontujú aktuálne skúsenosti s tým, čo bolo kedysi. Ak sa dnes napríklad zvýši cena masla, tak sa podvedome porovnáva, koľko maslo stálo za socializmu a koľko dnes. Ich vtedajší a dnešný príjem už spravidla nie.

Skreslené spomienky

Mnohí si dnes už akoby nepamätajú, že existoval nedostatkový tovar, predávalo sa pod pultom, čakalo v dlhých radoch. Prípadne sa chodilo v starom oblečení na nákupy do Maďarska, kde ho ľudia vyzliekli a obliekli na seba nové veci, aby si toho mohli priviezť čo najviac.

tags: #čo #bolo #v #komunizme #zakázané #na