Čo znamená, čo nie je zakázané, je dovolené? Hľadanie hraníc slobody v právnom systéme

Úvod

V spoločnosti sa často stretávame s frázou "čo nie je zakázané, je dovolené". Na prvý pohľad jednoduchá veta v sebe skrýva hlboké právne a filozofické úvahy o slobode jednotlivca a o hraniciach, ktoré mu stanovuje štát. Tento článok sa zameriava na rozbor tohto princípu v kontexte slovenského právneho systému, pričom sa opiera o Ústavu Slovenskej republiky, zákony a judikatúru. Cieľom je objasniť, ako tento princíp funguje v praxi, aké sú jeho obmedzenia a ako ho môžu občania využiť vo svoj prospech.

Základný rámec: Ústava a zákony

Vo všeobecnosti ústava a zákony nerozlišujú „dovolené“ vs. „zakázané“. Zákony riešia iba zakázané a všetko ostatné. Základom právneho štátu je princíp legality, ktorý je zakotvený v Ústave Slovenskej republiky. Konkrétne, článok 2 ods. 2 hovorí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Znamená to, že pre štátne orgány platí zásada "čo nie je dovolené, je zakázané". Naopak, pre občanov platí zásada "čo nie je zakázané, je dovolené".

Človek sa narodí síce slobodný, ale narodením sa do spoločnosti (štátu - tu Slovenskej republiky) je naň uvrhnutý záväzok. Je občanom. A to znamená, že sa naň vzťahujú miestne zákony. Občan SR tento záväzok utvrdí v 15tich rokoch - štát mu dá „Občiansky preukaz“. V 18tich sa stáva plne autonomnou entitou a môže sa „slobodne“ rozhodovať a za tieto rozhodnutia už je aj plne zodpovedný. Je slobodný robiť veci a činy v medziach zákonov.

Rovina zákonov: zákonnosť vs. morálka

Pri zákonoch si treba uvedomiť základnú podstatu: zákon nerozlišuje dobro či zlo, nerozlišuje správne či nesprávne alebo morálku a etiku. Zákon má jedinú rovinu - čin je zákonný alebo nezákonný. A podobne rozlišuje aj ľudí - na tých, ktorí dodržiavajú zákony a tých, ktorí ich porušujú. Morálku, etiku, dobrosť či správnosť môže posúdiť vo vzťahu k zákonu každý ale paradoxne práve sudca nie. Úloha sudcu je viac-menej obmedzená iba na posúdenie - dodržal sa zákon, alebo nie.

Každý z nás robíme rôzne veci a pritom sa málokedy zamýšľame či to nemáme zákonom zakázané. Neriešime či s našou činnosťou nám nie sú prikázané nejaké povinnosti. A pritom sú skutočne v zákonoch veci, ktoré musíme robiť a nerobíme ich. Zákaz, alebo príkaz však je účinný iba vtedy ak sú aj nástroje na vynútenie ich moci.

Prečítajte si tiež: Úrad práce a vaše práva

Ak niečo chcem robiť - mal by som si zistiť či to nie je zakázané. Na tento účel slúži zbierka zákonov. Dnes už je elektronická, má aktuálne znenie aj so všetkými novelami, dá sa v nej nastaviť aj historický pohľad. Ak chcem niečo robiť, mal by som teda vedieť či mi to nie je zakázané.

Keď je činnosť zakázaná

Ak je činnosť v zákone zakázaná, ešte to však neznamená, že to nemôžem robiť. Ak je vec zakázaná treba si uvedomiť (zistiť, prečítať v zákone), či ma môžu „chytiť“, odhaliť alebo zmerať. Ak ma pri zakázanej činnosti nevedia zmerať, dokázateľne odhaliť, tak je zákaz nevynutiteľný. A teda je to čistá formalita a môžem robiť čo chcem. Ak ma vedia dokázateľne „chytiť“, ešte stále to nič neznamená. V článku 2 ústavy je podľa ods. (2) jasné, že štátny orgán môže konať iba na základe Ústavy a len v medziach zákona, takže ak za odhalenú činnosť nie je v zákone trest, tak nemôže byť taká činnosť potrestaná.

POZOR: zaplatenie (i protiprávnej) pokuty je priznanie sa k nezákonnému činu, kde pokutujúci je v jednej osobe vyšetrovateľ, sudca aj vykonávateľ „rozsudku“. Ak má ktokoľvek pocit, že čin nie je zakázaný a tak potrestateľný, má právo pokutu na mieste odmietnuť a vec „poslať“ inde (napr. na správne konanie). Čin môže byť aj zakázaný, ale nevedia ho dokázať, vtedy sa často pokúsia „udierať“ na slušnosť - ako slušní človek ste porušili zákon, tak prijmite trest („ja vám ako slušnému dám zľavu“) - je to pasca.

Právo na nesúhlas a zodpovednosť

I napriek tomu, že vec je zakázaná, odhaliteľná a je aj definnovaný „trest“, tak stále môže byť dôležitejšie (alebo výhodnejšie) takú činnosť vykonať (vykonávať). A nie je to len o peniazoch, nebyť protestujúcich, tak do dnes nemáme všeobecné volebné právo. Takže robiť protizákonnú činnosť môže byť v niektorých prípadoch dôležitejšie ako je trest, v niektorých prípadoch je „len“ zisk z takej činnosti ďaleko výnosnejší ako pokuta.

Napriek rozšírenému predsudku, štát nie je priateľ alebo dobrý „pastier“. Nesúhlasiť so štátom a jeho zákonmi je naše právo, len máme aj zodpovednosť.

Prečítajte si tiež: Pochopenie princípu "Čo nie je zakázané, je dovolené"

Dobrá správa a jej princípy

Pojem „dobrá správa“ v slovenskom právnom poriadku nie je jednoznačne definovaný. Môžeme si ho však vysvetľovať ako koncept základných pravidiel postupu a správania sa správneho orgánu hmotnoprávnej a procesnej povahy. Predstavuje tiež súhrn pravidiel, ktoré nezaväzujú správne orgány silou zákona, no majú byť štandardom slušnosti a morálky každého správneho orgánu. Správny orgán dostáva v demokratickej spoločnosti mandát od občanov k tomu, aby hájil ich záujmy, spravoval spoločný majetok, a teda aj verejná správa má byť službou občanom a nie naopak.

Významným dokumentom, ktorý má vymedziť základný rámec „dobrej správy“ je Odporúčanie CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe (ďalej ako „Odporúčanie“). Odporúčanie obsahuje základné pravidlá a princípy, ktorými by sa mali riadiť správne orgány vo vzťahu k tzv. súkromným osobám. Cieľom je dosiahnuť dobrú správu vecí verejných.

Medzi základné princípy dobrej správy patrí:

• Zásada rovnosti a zákaz diskriminácie: Správne orgány sú povinné zaobchádzať so súkromnými osobami v rovnakých situáciách rovnakým spôsobom. Nesmie dôjsť k diskriminácii osoby na základe pohlavia, etnickej príslušnosti, náboženstva alebo iného presvedčenia.
• Zásada proporcionality: Správne orgány musia zavádzať opatrenia ovplyvňujúce práva a oprávnené záujmy súkromných osôb iba v prípade, ak je to nevyhnutné a v miere potrebnej na dosiahnutie sledovaného cieľa.
• Zásada spoluúčasti: Má zaručiť súkromným osobám realizáciu práva zúčastniť sa na správe vecí verejných.
• Zásada rešpektovania súkromia.
• Princíp transparentnosti: Správne orgány sú povinné poskytovať informácie o svojej činnosti. Podrobnosti tejto zákonnej povinnosti správnych orgánov upravuje zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení platných predpisov.
• Princíp právnej istoty: Správne orgány rozhodujú v medziach platných právnych predpisov, pričom na určitú právne relevantnú otázku má byť pri opakovaní v rovnakých podmienkach, daná rovnaká odpoveď.

Garanciou plnenia povinností správnych orgánov sú súdy. V zmysle čl. 46 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky ten „kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Kolúzna väzba: obmedzenie osobnej slobody

Kolúzna väzba je v ostatnom období pertraktovanou témou tak odbornej, ako i laickej verejnosti. Vzatiu do väzby má predchádzať starostlivé zváženie, keďže okrem trestu odňatia slobody práve tento druh väzby najintenzívnejšie zasahuje do osobnej slobody jednotlivca garantovanej tak Ústavou Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými dohovormi. Osobná sloboda jednotlivca zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd, popredné miesto v súlade s konštantnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít nielen na národnej úrovni, ale aj pri rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva. Práve pri rozhodovaní o kolúznej väzbe sa má najdôraznejšie dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti. Stíhanie obvineného vo väzbe, kedy nahradenie väzby nie je možné zárukou predpokladanou zákonom, má byť využívané iba výnimočne s akcentom na jeho fakultatívny charakter. V porovnaní s ostatnými druhmi väzby má kolúzna väzba dočasný charakter predpokladaný pominutím existencie jej dôvodov počas trestného stíhania.

Prečítajte si tiež: Obmedzenia fajčenia na balkóne

Zákonným dôvodom na vzatie obvineného do kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) TP je, že z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že „bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“.

Môžu nastať situácie, že obvinený po oboznámení s obvinením začne vyhľadávať potenciálnych svedkov, kontaktovať ich. Takúto aktivitu obvineného v niektorých prípadoch vyhodnotili orgány činné v trestnom konaní (napr. Zo spojenia slov obsiahnutých v § 71 ods. 1 písm. b) TP „inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“ vyplýva, že ide o exemplifikatívny výpočet dôvodov, kedy môže byť obvinený vzatý do kolúznej väzby z akéhokoľvek reálneho (nie abstraktného) dôvodu. Zo skutočností odôvodňujúcich kolúznu väzbu musí vyplývať nielen objektívna možnosť mariť vyšetrovanie, ale tieto skutočnosti musia subsumovať aj príznaky, že by obvinený skutočne urobil pokusy mariť objasňovanie trestnej veci. Inak povedané, obava musí byť doložená konkrétnym nebezpečenstvom takéhoto konania.

Dôvodné podozrenie je postačujúce pri „prvom“ vzatí obvineného do väzby (71 ods. 1 a ods. 2 TP), avšak nepostačuje v prípade, ak je v tej istej veci obvinený opätovne vzatý do väzby (§ 71 ods. 3 TP). K opätovnému vzatiu (aj) do kolúznej väzby vyjadril právny názor Čentéš et al. (2021), ktorý uviedol, že zákonným predpokladom aplikácie inštitútu opätovného vzatia do väzby je, aby vznikol (bol už preukázaný) niektorý z dôvodov uvedených v písm. a) až f) (§ 71 ods. 3 TP, pozn.). Z dikcie jednotlivých podmienok rezultuje záver, že nestačí tak ako v § 71 ods. 1 TP dôvodná obava z týchto skutočností. Uvedená konštatácia je vyjadrená rozdielne pri „prvom“ vzatí obvineného do väzby v § 71 ods. 1 písm. b) TP „bude pôsobiť“ a/alebo „mariť“, kým pri opätovnom vzatí obvineného do väzby v § 71 ods. 3 písm. b) TP je vyjadrená pojmami „pôsobí“ a/alebo „marí“.

Spojením slov „pôsobiť/pôsobí na svedkov, znalcov, spoluobvinených“ sa rozumie neprípustné priame ovplyvňovanie alebo nepriame ovplyvňovanie prostredníctvom tretích osôb na zákonom predpokladané osoby. Nežiaduce ovplyvňovanie môže spočívať príkladmo v ovplyvňovaní svedkov, aby vypovedali nepravdivo, prípadne sa dohodli o výpovedi, ktorá bude v rozpore so skutočnosťou, následkom čoho bude nesprávne zistenie skutkového stavu veci. Zákonom neprípustné konanie môže mať taktiež rôzne formy korupčného správania. „Iným marením objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie“ sa rozumie príkladmo pozmeňovanie, falšovanie, ničenie alebo ukrývanie listinných alebo vecných dôkazov dôležitých pre trestné stíhanie obvineného. Na druhej strane, nesplnenie povinnosti obvineného vydať vec (§ 89a ods. 1 TP), nepodrobenie sa prehliadke tela (§ 155 ods. 1 TP), odmietnutie podrobiť sa skúške krvi alebo inému obdobnému úkonu obvineným, nie je možné kvalifikovať ako marenie v zmysle ustanovení upravujúcich kolúzne dôvody väzby. Takéto konanie obvineného je možné sankcionovať poriadkovou pokutou, prípadne využiť zákonom predpokladaný inštitút odňatia veci.

Pokiaľ by bol obvinený vzatý do kolúznej väzby z tu uvedených dôvodov, mala by takáto väzba neprípustný sankčný charakter, a tým by bol popretý fakultatívny charakter (aj) kolúznej väzby. Vo veci Kalašnikov c. Rusko boli hlavnými dôvodmi väzby marenie vyšetrovania odmietaním vydať niektoré dokumenty, údajne pozmeňovať dôkazy a pôsobiť na svedkov. ESĽP pripustil, že zasahovanie do priebehu vyšetrovania s podozrením, že činy spáchal obvinený, mohli pôvodne postačovať k dôvodnosti väzby. Avšak, postupom konania a zhromaždením dôkazov sa tento dôvod stal menej relevantným.

Trestnoprocesné ustanovenia všeobecne upravujúce rozhodovanie o väzbe nachádzajú svoj podklad v článku 17 ods. 5 Ústavy SR: „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanoveným zákonom a na základe rozhodnutia súdu.“. Za účelom ochrany osobnej slobody sa od všeobecných súdov vyžaduje, aby boli rozhodnutia o väzbe v súlade nielen s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj s relevantnými medzinárodnými zmluvami s poukazom na článok 154c ods. 1 Ústavy SR, predovšetkým v prípade, ak tieto medzinárodné zmluvy poskytujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Formálnou podmienkou určenou pre fázu aplikácie práva zákonom podľa článku 17 ods. 5 Ústavy SR je obmedzenie osobnej slobody rozhodnutím vecne a miestne príslušného všeobecného súdu v súlade s § 72 ods. V prípade kolúznej väzby sa vyžaduje v odôvodnení rozhodnutia podľa § 72 ods. 2 TP uviesť aj konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnú obavu, že obvinený bude pôsobiť na zákonom predpokladané osoby, inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo z ktorých je zrejmé, že tak obvinený už konal. Tieto skutočnosti musí prokurátor obligatórne uviesť už vo svojom návrhu. Z povahy Trestným poriadkom požadovanej kvality dôvodnosti obavy vyplýva, že táto nemôže byť všeobecná alebo abstraktná (teda nezávislá od skutkových okolností danej veci), ale musí mať svoj pôvod, musí vyplývať alebo byť vyvolaná buď konaním obvineného, alebo ďalšími konkrétnymi skutočnosťami majúcimi vzťah k obvinenému alebo súvisiacimi s konkrétnym trestným stíhaním.

V prípravnom konaní rozhoduje o vzatí alebo nevzatí obvineného (aj) do kolúznej väzby sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, v konaní pred súdom rozhoduje súd. Taxatívny výpočet rozhodnutí vymedzených v § 72 ods. 1 TP sa považujú za rozhodnutia o väzbe. Obvinený musí byť pred samotným rozhodnutím (aj) o kolúznej väzbe vypočutý súdom. V ustanovení § 72 ods. 2 vete druhej TP je ustanovené, že „V prípade väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) výrok rozhodnutia o väzbe obsahuje aj označenie zákonného ustanovenia o lehote podľa § 76 ods. 8 alebo 9“, teda či bude v konkrétnom prípade lehota väzby päťmesačná, alebo pôjde o základnú lehotu väzby. Skrátená lehota kolúznej väzby prichádza do úvahy výlučne v prípade, ak konaním obvineného ešte nedošlo k ovplyvňovaniu osôb menovaných v § 71 ods. 1 písm. b), prípadne k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie. Ustanovenie § 76 ods. 8 TP dôsledne odlišuje prípady kolúznej väzby s pomerne závažnými dôsledkami od situácií, kedy už reálne došlo k priamemu či nepriamemu ovplyvňovaniu osôb, k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie, eventuálne od vedenia trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin spáchaný organizovanou skupinou, pre trestný čin podľa § 296 TP alebo § 297 TZ, prípadne ak je možné uložiť trest odňatia slobody na doživotie, kedy sa lehota piatich mesiacov nepoužije a dôjde k aplikácii ustanovenia § 76 ods. 10 TP. Skrátenie lehoty väzby, zavedené do TP zákonom č. 308/2021 Z. z. ktorým sa menil a dopĺňal TP s účinnosťou od 15.

Pokiaľ nebol obvinený prepustený z kolúznej väzby pred uplynutím päťmesačnej lehoty a zároveň nie je vo väzbe aj z iného dôvodu, musí byť z kolúznej väzby prepustený na slobodu. K prepusteniu na slobodu dôjde písomným odôvodneným príkazom prokurátora v prípravnom konaní a písomným odôvodneným príkazom predsedu senátu, ku ktorému musí dôjsť najneskôr v posledný deň lehoty podľa § 76 ods. 8 TP. Pokiaľ je však obvinený vo väzbe aj z iného dôvodu ako kolúzneho, musí byť obligatórne najneskôr v posledný deň skrátenej lehoty písomným odôvodneným príkazom prokurátora alebo predsedu senátu rozhodnuté o zmene dôvodov väzby obvineného, kedy musí dôjsť k vypusteniu kolúzneho dôvodu väzby. V prípade, ak sa počas plynutia lehoty (výkone) kolúznej väzby obvineného podľa § 76 ods. 8 TP zistí niektorá z okolností predpokladaná v ustanovení § 76 ods. 9 TP, musí dôjsť najneskôr v posledný deň päťmesačnej lehoty k rozhodnutiu o ponechaní obvineného vo väzbe a súčasne o tom, dokedy sa lehota väzby obvineného predlžuje. Diferencovane je upravený postup v takejto situácii v prípravnom konaní, kedy návrh na takýto postup predkladá prokurátor sudcovi pre prípravné konanie najneskôr desať pracovných dní pred uplynutím päťmesačnej lehoty. Pokiaľ súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodol o predĺžení väzby obvineného, prokurátor postupuje podľa § 76 ods. 2 TP a sudca pre prípravné konanie podľa § 76 ods.

Obsahom základného práva podľa článku 17 ods. 5 Ústavy SR je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou. Predmetný článok nadväzuje na článok 17 ods. 1 Ústavy SR „Osobná sloboda sa zaručuje.“. Ústavodarca predmetnou formuláciou prízvukoval závažnosť základnej slobody jednotlivca a túto akcentoval aj Ústavný súd SR v judikatúre, keď vyslovil, že právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj Dohovorom, zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť. Ústava SR zároveň preniesla zodpovednosť na všeobecné súdy, ktoré rozhodnú o tom, či bude obvinený stíhaný väzobne alebo na slobode. V súlade s princípom subsidiarity väzby má byť väzba nariadená iba v prípade, ak obave predpokladanej zákonom nemožno čeliť inak, predovšetkým použitím miernejších opatrení.

Nahradenie (aj) kolúznej väzby je prejavom uplatnenia zásady primeranosti a zdržanlivosti (§ 2 ods. 2 TP), ktorá úzko súvisí predovšetkým so zásadou prezumpcie neviny. Podstatou tzv. testu proporcionality väzby vykonávanej súdom je váženie dotknutých právnych záujmov, kedy rozhodovanie o nahradení väzby menej obmedzujúcim opatrením je ovplyvnené rizikom naplnenia väzobných dôvodov contra osobnou slobodou obvineného. Opomenutím testu proporcionality väzby poruší konajúci všeobecný súd Ústavou SR garantovanú ochranu osobnej slobody, a to aj vtedy, pokiaľ v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlí, ako test proporcionality uplatnil v konkrétnom prípade. K možnosti nahradenia (aj) kolúznej väzby sa vyjadril Ústavný súd SR, ktorý uviedol, že článok 5 ods. 3 Dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím určitej záruky. Zároveň konštatoval, že súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Inak povedané, prepustenie obvineného na základe záruky podľa § 80 TP (aj § 81 TP, pozn.

Z konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít na národnej úrovni, ako aj z rozhodovacej činnosti ESĽP vyplýva, že nie je možné vylúčiť nahradenie kolúznej (aj opätovnej) väzby obvineného využitím miernejších prostriedkov. Tzv. surogátmi väzby, teda prostriedkami nahradzujúcimi väzbu sú i) záruka, sľub alebo dohľad, ii) peňažná záruka, a na posilnenie dosiahnutia účelu nahradenia väzby týmito alternatívnymi prostriedkami môže súd zároveň uložiť obvinenému iii) primerané povinnosti alebo obmedzenia. V prípade, ak osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie väzby sľubom (prípadne iným prostriedkom nahradzujúcim väzbu, pozn. Napriek skutočnosti, že v prípade rozhodovania súdu o kolúznej (aj opätovnej) väzbe obvineného je de iure v TP vylúčené nahradenie väzby zárukou záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby, písomným sľubom obvineného, dohľadom probačného a mediačného úradníka (§ 80 ods. 1 TP), a tiež peňažnou zárukou (§ 81 ods. 1 TP), v súlade s článkom 5 ods. 3 vety druhej Dohovoru: „Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie“, v aplikačnej praxi sa takáto možnosť využitia miernejšieho opatrenia umožňuje s akcentom na väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Uvedenú konštatáciu akcentuje aj judikatúra Ústavného súdu SR odvolávajúca sa na rozhodnutie ESĽP vo veci Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. Pokiaľ chcú vnútroštátne orgány predísť porušeniu článku 5 ods.

Obvinení, ktorí sú väzobne stíhaní z kolúznych dôvodov (§ 71 ods. 1 písm. b) TP), vykonávajú väzbu za odlišných podmienok ako obvinení, ktorí boli vzatí do väzby z ostatných zákonom predpokladaných dôvodov. S predchádzajúcim právnym názorom bolo nevyhnutné bezmedzne súhlasiť ad diem 31. decembra 2015. Pri novelizácii Trestného poriadku, ktorý bol vykonaný Novelou TP s účinnosťou od 1. januára 2016, však zákonodarca opomenul novelizovať dies a quo 1. Novelou TP bol zavedený nový inštitút, a to väzba z dôvodu stíhania obvineného pre trestné činy terorizmu vložením nového odseku 2 do § 71 TP.

Najzásadnejší nedostatok vyplýva z § 7 ods. 2 písm. c) Zákona o väzbe, ktoré upravuje umiestňovanie obvinených do cely. Z predmetnej dikcie zákona vyplýva, že „Do cely sa umiestňujú oddelene obvinení, ktorí sú vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b)alebo ods. 2 písm. b) Trestného poriadku (ďalej len „kolúzna väzba“), od ostatných obvinených,“. Predmetná dikcia Zákona o väzbe má zásadný, avšak zrejme neželaný dopad na ďalšie nadväzujúce ustanovenia v častiach, ktoré majú odlíšiť zaobchádzanie s obvineným, ktorý bol do kolúznej väzby vzatý opätovne, avšak aj z dôvodu, že § 71 ods. 2 TP špecifikovaný v § 7 ods. 2 písm. c) Zákona o väzbe upravuje inter alia aj väzobné stíhanie obvineného pre trestné činy terorizmu. V ďalšom je potrebné poukázať na skutočnosť, že neodstránením v predchádzajúcej vete špecifikovaného nedostatku v Zákone o väzbe sa má… v čl. 12 ods.

tags: #co #znamena #co #nie #je #zakazane