Česko-slovensko-vatikánske vzťahy v historickom kontexte

Úvod

Slovenská republika, ktorá vznikla v zložitom období pred druhou svetovou vojnou, prešla viacerými fázami vývoja, ktoré ovplyvnili jej vzťahy s okolitými štátmi a medzinárodnými inštitúciami. V tomto článku sa budeme venovať slovensko-vatikánskym vzťahom v širšom historickom kontexte, od obdobia prvej Slovenskej republiky cez povojnové roky až po súčasnosť, s dôrazom na kľúčové udalosti a faktory, ktoré tieto vzťahy formovali.

Slovenská republika (1939-1945) a jej medzinárodné postavenie

Vyhlásením samostatnosti 14. marca 1939 existencia Slovenska ešte vôbec nebola zaručená. 15. marca pri obsadzovaní Moravy nemecké vojská postúpili na Slovensku až k Váhu, odvážali vojenské zásoby, zbrane. Až po zložitých rokovaniach vo Viedni sa podarilo slovenskej vláde uhájiť západnú hranicu. Nemecko sa uspokojilo s vytvorením vojenskej zóny s nemeckými posádkami pozdĺž hraníc s Moravou. Na východe Podkarpatská Rus 15. marca obsadili Maďari. Z územia Slovenska boli v jeho zázemí budované zbrojovky vzdialené iba 25 minút letu. Príprava ďalšej agresie bola jedným z dôvodov, že aj po splnení svojej funkcie „rozbušky" pri rozpade republiky Slovensko ostávalo v nemeckej mocenskej sfére ako samostatný štátny útvar, ale závislý od Nemecka.

„Ochranná zmluva," dohodnutá 18. marca vo Viedni a podpísaná 23. marca 1939 v Berlíne, plne podriaďovala slovenskú armádu i zahraničnú politiku Nemecku. Tajný dodatok k zmluve robil rozsiahle koncesie aj v hospodárstve. Výmenou sľúbilo Nemecko ochranu integrity územia Slovenska a jeho samostatnosť. Začala 23. marca z územia Podkarpatskej Rusi obsadzovať východné Slovensko. Po krátkych bojoch posunuli Maďari hranice s Podkarpatskom na západ. Berlín nereagoval na odvolávanie sa bratislavskej vlády na ochrannú zmluvu, Slovensko muselo odstúpiť Maďarsku ďalších 1 697 km2 územia so 69 639 obyvateľmi.

Slovenský štát vystúpil na medzinárodnú scénu ešte pred vypuknutím vojny, čo uľahčilo jeho uznanie de jure alebo aspoň de facto 27 štátmi. Po začatí vojny s Poľskom 1. 9. 1939 prerušili styky so Slovenskom Anglicko i Francúzsko, zato však ako dôsledok paktu Hitler-Stalin nadviazal styky s Bratislavou Sovietsky zväz. Vypovedala Slovenská republika vojnu Anglicku i USA. Slovensko bolo prvým satelitom Nemecka, ktorý bol zatiahnutý do bojov po jeho boku. Slovenská armáda sa zúčastnila ťaženia proti Poľsku, po jeho skončení Nemecko odovzdalo slovenskej vláde územie okupované Poľskom po Mníchove, ale aj obce pripojené k Poľsku už po roku 1918. V období „podivnej vojny\" na západe medzi septembrom 1939 a porážkou Francúzska v júni 1940 sa pokúšal minister zahraničných vecí F. Durčanský oslabiť nemilosrdnú nemeckú obruč, bolo to však márne. Pri rokovaniach v Salzburgu v júli 1940 Hitler nadiktoval Tisovi zmeny vo vláde, ministrom zahraničia sa stal stúpenec jednoznačnej nemeckej politiky V. Tuka. Na jeseň 1940 sa pripojila Slovenská republika k paktu troch mocností, tzv. „Osi\" Berlín-Rím-Tokio.

Ale už 23. júna 1941 narýchlo sformovaný poľný zbor dosiahol v lete 1941 50 000 mužov. Pretože sa však nehodil na rýchlu pohyblivú vojnu, bol zredukovaný do jesene 1941 na jednu rýchlu divíziu asi s 12 000 mužmi a na zaisťovaciu divíziu asi s 8 000 mužmi. Rýchla divízia postupovala cez Ukrajinu smerom na Rostov na Done, zaisťovacia divízia strážila komunikácie na Ukrajine a v Bielorusku. Počas letnej ofenzívy 1942 rýchla divízia prenikla až k severným predhoriam Kaukazu. Už tu sa prejavovala nechuť vojakov k boju, dezercie. Po ústupe na Ukrajinu, 3. Divízia prestala byť bojaschopná a Nemci ju napokon internovali v Sedmohradsku. Aj zaisťovacia divízia bola stále menej spoľahlivá, vojaci i dôstojníci prebiehali k partizánom, sabotovali zákroky proti obyvateľstvu a partizánom. Nasadené na fronte prejavili takú neochotu bojovať a náklonnosť k dezerciám, že to nemalo v satelitných armádach fašistického bloku obdoby. Bol to signál nielen nechuti k vojne, ale aj účinná kritika politiky bratislavskej vlády.

Prečítajte si tiež: Medzinárodné dohody o dôchodkoch

Slováci sa zúčastňovali vojny od jej prvých dní z oboch strán frontu. Už v lete 1939 začali utečenci vytvárať v Poľsku základ prvej československej jednotky v zahraničí. Veliteľom 1. československej divízie, ktorá sa zúčastnila bojov proti Nemcom vo Francúzsku roku 1940, bol generál Rudolf Viest- jediný Slovák, ktorý v medzivojnových rokoch dosiahol takú vysokú vojenskú hodnosť. Slováci, najmä židovskí utečenci zo Slovenska bojovali v československých jednotkách na Blízkom východe, v obliehanom Tobruku. Zo slovenskej armády mali veľký podiel v československom vojsku v ZSSR, ktorý sa z poľného práporu, nasadeného do boja roku 1943 pri Sokolove, postupne rozrástol na armádny zbor s vlastnými tankovými, výsadkovými i leteckými jednotkami. Slováci bojovali v radoch juhoslovanských partizánov, v partizánskych jednotkách na Ukrajine i v Bielorusku, v severnom Taliansku, vo francúzskom hnutí odporu. V záverečnej etape vojny bojovalo viac Slovákov so zbraňou v ruke na strane antifašistickej koalície, ako na strane Nemecka, ktorého bola Slovenská republika spojencom. A to aj keď nepočítame tých Američanov slovenského pôvodu, ktorí bojovali v Pacifiku, v severnej Afrike i v Európe.

Však podriaďovala celú svoju politiku jej udržaniu. Tento prvoradý cieľ nevyhnutne vládu tlačil k úsiliu o zachovanie si priazne nemeckého hegemóna, a to nielen zahraničnou, ale aj vnútornou politikou. To však zviazalo ľudákov s Hitlerom natoľko, že ani v záverečných fázach vojny, keď už nacistická hviezda zapadala, neboli schopní toto puto roztrhnúť. Nádeje ľudákov previesť Slovenskú republiku v nejakej podobe do povojnovej Európy aj v prípade porážky Hitlera boli v podstate celkom iluzórne. Aj keď sa cez vojnu vynárali na západe početné projekty reorganizácie a federalizácie strednej Európy a Podunajska, vývoj smeroval k obnove predvojnového stavu, k reštaurácii. V emigrácii na západe predstavy o samostatnom Slovensku nemali pôdu ani vplyvnejších zástancov. M. Hodža síce založil roku 1939 v Paríži Slovenskú národnú radu, neskôr v americkej ernigrácii skoncipoval svoju predstavu federalizovanej strednej Európy, ale nestála za ním žiadna vplyvnejšia sila ani pohyb. Úspešná bola tá časť českej a slovenskej reprezentácie v zahraničí, ktorá sa orientovala na obnovu Československa. Pre túto ideu získala Anglicko a Francúzsko, morálne viazané svojím fatálnym postojom počas Mníchova. Výrečným argumentom pre obnovu Československa boli ozbrojené jednotky bojujúce na strane spojencov už v prvej, pre nich nepriaznivej fáze vojny. Dr. Eduard Beneš, hoci sa v septembri 1938 vzdal funkcie prezidenta, znovu sa jej ujal. Jeho vláda, v ktorej boli aj Slováci, bola uznaná Anglickom, Francúzskom, v lete 1941 aj Sovietskym zväzom. Pri londýnskej československej vláde mali oficiálne zastupiteľstvá štáty protifašistickej koalície, po napadnutí ZSSR Nemeckom autoritu londýnskej vlády uznávala aj komunistická emigrácia v ZSSR na čele s K. Gottwaldom. Roku 1943 podpísala londýnska československá vláda so Sovietskym zväzom spojeneckú zmluvu. ČSR, hoci jej územie bolo okupované a roztrhané na štyri časti (priamo pripojené k Nemecku, protektorát Čechy a Morava, Slovenská republika a kraje okupované Maďarskom), právne ďalej žila a stala sa právoplatným členom protifašistickej koalície. A začlenenie Slovenska tak jednoznačne záležalo od výsledku vojny.

Politický systém Slovenskej republiky

Ústava prijatá snemom 21. júla 1939 dala slovenskému štátu definitívne meno „Slovenská republika\" (SR) a štruktúru, na ktorej sa málo zmenilo až do roku 1945. Zákonodarnú moc mal snem volený na 5 rokov. Ústava v § 100 určila, že ostáva fungovať snem zvolený v decembri 1938; roku 1943 bol jeho mandát predĺžený až do roku 1946. Na čele štátu bol prezident; v októbri 1939 bol zvolený do tejto funkcie Dr. Jozef Tiso, na poste ministerského predsedu ho vymenil Dr. V. Tuka. Ústava formálne vyhlasovala občianske práva, ale tieto boli skoro za každým paragrafom obmedzené formulou, že platia, pokiaľ nerušia „verejný poriadok\", „kresťanské mravy\". Výklad bol ponechaný exekutíve, ktorá mala veľkú moc. Mala možnosť roky zadržiavať v táboroch ľudí aj po odpykaní súdom uložených trestov. Novými orgánmi v štátnej sústave boli Štátna rada, ktorá však nenadobudla väčší vplyv. Priamo v ústave bol zakotvený politický monopol ľudovej strany. § 58 Ústavy určuje, že „slovenský národ účastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (Strany slovenskej národnej jednoty)\". § 59 predvídal podobný monopol „registrovaných strán\" národnostných menšín - nemeckej a maďarskej. Roku 1942 zákon o ľudovej strane ešte viac zdôraznil prepätosť štátneho aparátu a ľudovej strany, priamo predpisoval spojenie niektorých straníckych a štátnych funkcií a na čelo strany a štátu staval „vodcu\".

Zvláštne postavenie malo 128 000 príslušníkov nemeckej menšiny. Pri vláde vznikol nemecký Štátny sekretariát, vedenie Deutsche Partei a „vodca\" menšiny F. Zatiaľ cez vojnu pokladali za svoju povinnosť byť „vzorom\" pre Slovákov v zavádzaní národnosocialistických poriadkov. Vedenie menšiny tvrdo potlačilo konzervatívne i socialistické prúdy, pred vojnou medzi slovenskými Nemcami veľmi silné; bolo predbojovníkom a strážcom realizácie protižidovských opatrení, podpory nemeckého vojenského úsilia. Organizácie Deutsche Partei tvorili dôležitú súčasť nacistickej spravodajskej siete, príslušníci menšiny konali vojenskú službu v nemeckej SS. Politickým ideálom Dr. Jozefa Tisu a väčšiny ľudáckych politikov bol konzervatívny, paternalistický a autoritatívny systém s rozvinutou funkciou „ochrany slabých\". Dôležitou zložkou systému malo byť už v ústave zakotvených šesť stavov s povinným členstvom všetkých zamestnancov a zamestnávateľov. Vrcholnou organizáciou bola „slovenská pracujúca pospolitosť\". Bol tu pasívny odpor občanov, ktorí prešli dvadsaťročnou školou demokracie. Vnútri vládnuceho tábora nepočetná, ale vplyvná skupina okolo V. Tuku a A. Macha požadovala dôslednejšie kopírovanie nacistického vzoru, proti Tisovmu ,,ľudovému Slovensku\" stavala „slovenský národný socializmus\". Mali v tom podporu Nemcov, ktorí v stavovstve videli napodobňovanie rakúskeho stavovského štátu spred roku 1938. V. Tuka sa opieral hlavne o polovojenskú organizáciu Hlinkova garda, ktorej ,,tvrdé jadro\" tvorili veteráni fašistickej Rodobrany, zakázanej ešte v dvadsiatych rokoch. Hlavná však bola podpora Nemcov. V júli 1940 pri rokovaniach v Salzburgu Hitler nadiktoval Tisovi zmeny vo vláde; V. Tuka ako ministerský predseda a minister zahraničných vecí, A. Mach minister vnútra. Úplné odstavenie J. Tisu však v nasledujúcich mesiacoch už rozhodujúce nemecké kruhy nepodporili. V situácii, keď sa intenzívne pripravovalo ťaženie proti Sovietskemu zväzu, bol J. Tiso, ktorý mal podporu väčšiny ľudovej strany, katolíckej cirkvi a disponoval väčšou autoritou u obyvateľstva, pre Nemecko vhodnejšou hlavou štátu. Zabezpečoval to, čo bolo v danej chvíli pre nacistov najdôležitejšie: stabilné zázemie a prepravné cesty, nerušené dodávky surovín, zbrojných výrobkov, využitie pracovných síl. Na čas strácali vplyv, na politickú scénu ich znova dostala až kríza režimu v závere vojny. Zatiaľ robili špinavú prácu pri sústreďovaní a prenasledovaní Židov, spravodajské a bezpečnostné služby pre slovenskú vládu, ale aj priamo pre nacistické úradovne.

Stretnutie dvoch koncepcií - Tisovho „ľudového\" a Tukovho „národnosocialistického\" Slovenska, nebolo pre obyvateľov bez významu. Režim na Slovensku až do jesene 1944 bol nedemokratický, diktátorský, ale v mnohom „miernejší\" ako v Maďarsku, Rumunsku, ale najmä v nezávislom chorvátskom štáte Ante Paveliča, nehovoriac o oblastiach priamo okupovaných Nemeckom. Napríklad v susednom protektoráte Čechy a Morava nacisti trestali počúvanie zahraničného rozhlasu smrťou, na Slovensku bolo dlho zakázané iba šírenie týchto správ. Boli tvrdé, ale neboli to typické nacistické vyhladzovacie inštitúcie. „Umiernenosť\" diktatúry, aspoň v porovnaní s okolitými krajinami, bola však obmedzená a farizejská: končila sa tam, kde išlo o „neárijcov\"- o židovské obyvateľstvo. Antisemitský prvok bol v ľudovej strane ako u väčšiny stredoeurópskych konzervatívnych strán badateľný už pri jej vzniku pred prvou svetovou vojnou. Od 14. marca 1939 sa vytláčanie Židov mimo hraníc občianskej spoločnosti a ich degradácia na bytosti stojace mimo zákona uskutočňovalo sústavne, krok za krokom. Židov prepustili zo štátnych a verejných služieb, obmedzili im a neskôr celkom zakázali výkon slobodných povolaní. Odňali im živnostenské licencie, skonfiškovali poľnohospodársku pôdu, domový majetok. Zákon z 24. apríla 1940 umožnil „arizáciu\" židovských dielní, obchodov, živností.

Prečítajte si tiež: Obsah Pražskej zmluvy

Sa urýchlili od vypuknutia vojny proti ZSSR. Ak dovtedy boli Židia obviňovaní zo všetkých hriechov kapitalizmu, teraz pribudlo obvinenie zo ,,židoboľševizmu\". Začali platiť obmedzenia pohybu, zákaz návštevy verejných miestností, kín, obmedzenia vychádzania, nákupov, vysťahovanie z niektorých ulíc a štvrtí, sústreďovanie do pracovných táborov. Pre lepšiu kontrolu museli Židia nosiť žltú šesťcípu hviezdu, označovať hviezdou svoje listy. Protižidovské opatrenia zhrnul tzv. Židovský kódex, vládne nariadenie č. 198 z 9. 9. 1941, v 280 paragrafoch. Kódex bol založený na rasovom princípe podľa vzoru nemeckých tzv. norimberských zákonov. Realizácia jeho ustanovení rýchlo urobila zo Židov páriov, od ostatného obyvateľstva jasne segregovanú vrstvu. Že Židia budú vyvezení na „práce na východných územiach\", bolo logickým vyústením trojročnej sústavnej protižidovskej politiky vlády. Hlinkova garda, jej sesterská organizácia pri Deutsche Partei Freiwillige Schutzstaffel a žandári zvážali Židov do sústred\'ovacích táborov v Bratislave, Žiline, Seredi, Novákoch, Poprade. Odtiaľ 25. marca 1942 odišiel prvý transport do Poľska, čoskoro nasledovali pravidelne až do októbra 1942 ďalšie. Proti vysťahovalectvu Židov u Tisu ako prezidenta a kňaza márne protestovali židovskí rabíni, ale aj predstavitelia katolíckej cirkvi a Vatikán. Do októbra 1942 bolo vysťahovaných do vyhladzovacích táborov na území Poľska 57 628 občanov Slovenska, skoro všetci zahynuli. Snem zbavil vysťahovaných slovenského štátneho občianstva a vláda zaplatila za každého vysťahovaného Žida Nemecku 500 mariek ako „usídľovací poplatok\".

Nenávistná protižidovská kampaň, rabovanie majetku, ponižovanie ľudskej dôstojnosti a napokon spoluúčasť na vyvraždení desiatok tisíc vlastných občanov podobne ako účasť na vojne urobila z režimu Slovenskej republiky zajatca a rukojemníka nacistického Nemecka. Zväzovala konzervatívne zložky režimu s radikálnymi, otvorene fašistickými živlami, morálne ich ochromovala.

Vojnové hospodárstvo

Mníchovský diktát a rozpad Československa silne ovplyvnili hospodárstvo krajiny. Okupáciou stratilo Slovensko 19,5 % priemyslu, ale aj viac ako 1/3 ornej pôdy s najintenzívnejšou výrobou. Po osamostatnení sa vytvorila nová mena - koruna slovenská (Ks). Vznikla Slovenská národná banka, bola vypracovaná nová colná tarifa. Vznikali rôzne špecializované inštitúcie, z ktorých potom roku 1942 vznikol „Najvyšší úrad pre zásobovanie\". Jedným z kľúčových problémov vlády v prvých rokoch bolo zaistenie zamestnanosti. Rozpad dovtedajšieho trhu nadväzoval na chronickú nezamestnanosť z medzivojnového obdobia. Pre poľnohospodárskych a stavebných robotníkov sprostredkovali úrady prácu v Nemecku, kde sa v priebehu vojny vystriedalo do 140 000 robotníkov. Pri nadsadenom kurze marky ku korune (až o 100 %) boli zárobky v Nemecku atraktívne, pravda, iba do začiatku.

Vatikán počas druhej svetovej vojny a jeho povojnová politika

Pápež Pius XII. už žil v mieri, ale vojna ešte pokračovala. V mieri, ktorý vládol v Ríme od (6.) júna 1944 t. z., potom ako nemecké okupačné vojská Rím opustili a Vatikánu a jeho vládcovi už žiadne priame nebezpečenstvo nehrozilo. V auguste 1944 zomrel kardinál štátny sekretár Luigi Maglione a, ako sme už uviedli, Pius XII. prevzal aj jeho agendu. Z tohto rozhodnutia vyplynulo, že aj o zahraničnej politike Vatikánu priamo rozhodoval samotný pápež. Na konci roku 1944 sa vojenská, a tým aj politická, situácia zásadne zmenili. Sovietsky zväz vytlačil Nemecko zo svojho územia a spojenecké sily otvorili v Západnej Európe druhú frontu. Nemecko bolo na ústupe a z východu sa do Európy začal dostávať pre tzv. západnú demokraciu ideologicky nepriateľ v podobe socializmu sovietskeho typu, podľa pápeža, komunizmu. To bolo pre pápeža mimo všetkých plánov a predstáv. Pius XII. totiž svoju rolu videl najmä v tom, aby organizoval, zjednocoval krajiny sveta a usmerňoval ich do križiackej výpravy proti socializmu a komunizmu, ako to robil v Španielsku, ešte vo funkcii štátneho sekretára.

Ako sme už uviedli Vatikán ťažko bral na vedomie vojnovú realitu, bránil sa jej, vedome verejne nereagoval na prenasledovanie najmä Židov, ale aj veriacich, kňazov a tiež členov reholí a nižšieho kléru, bránil sa jej. Považoval to za súčasť nutných obetí v boji proti väčšiemu „zlu“. V prípadoch, ako bolo Chorvátsko, Španielsko, Sovietsky zväz, Slovensko a Poľsko, priamo podporoval tzv.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Po vojenskej porážke nacistického Nemecka Európa bola spojeneckými víťaznými mocnosťami nanovo teritoriálne rozdelená a ZSSR upevnil a rozšíril svoj politický vplyv (pozri a porovnaj Jaltská konferencia - II./1945, Postupimská konferencia VII.,VIII./1945). Pius XII. bol na základe uvedeného vývoja nútený revidovať svoju vonkajšiu politiku. Aj keď Mussolini a Hitler pripravili cirkev o jej vplyv a usilovali sa ju eliminovať, bojovali proti komunizmu čím podľa Pia konali bohu prospešnú činnosť a v tomto boli jeho spojenci. Pre Svätú stolicu z vnútrocirkevného hľadiska a vlastného vyhodnotenia „ťaženia na východ“ najväčším neúspechom bolo to, že ani po tisíc rokoch sa jej nepodarilo podriadiť si východnú pravoslávnu cirkev. Vonkajšie okolnosti majúce zásadný vplyv na zmenu politiky Vatikánu boli určujúce pre vzájomné vzťahy s východoerópskymi krajinami, z ktorých viaceré boli opätovne obnovené, ale politicky a ideologicky sa začlenili do sféry vplyvu ZSSR a to malo samozrejme vplyv na politiku voči nim, aj keď boli považované za tradične katolícke krajiny ako napr. Poľsko, Československo (Slovensko), Litva, ale aj Maďarsko.

Najčastejšie bol Pius XII. zobrazovaný s gestom, žehnajúcej ruky. Pius XII. bol symbol symbolu - symbolom katolíckej církvi ako symbolu večnosti. Sám seba vnímal a prezentoval ako predstaviteľa triumfálnej cirkvi (v nebi), cirkvi utrpenia (v očistci), cirkvi militantnej (na zemi), ako absolútneho duchovného vládcu hierarchie, absolútneho duchovného panovníka veriacich a neomylného tvorcu dogiem o viere a mravoch.

tags: #čssr #vatikán #zmluva #história