Dedenie zo zákona v Československu v roku 1950 a jeho potenciálna renesancia

V súčasnosti prebiehajú rozsiahle práce na rekodifikácii súkromného práva, ktoré súvisia s prípravou nového Občianskeho zákonníka. Tento článok si kladie za cieľ stručne predstaviť jednotlivé inštitúty dedičského práva hmotného, ktoré sa pripravujú, a zároveň priblížiť, ako by zavedenie týchto (staro)nových inštitútov, ako sú odkaz, dedičská zmluva, dedičské náhradníctvo, vykonávateľ závetu či vzdanie sa dedičstva, ovplyvnilo konanie o dedičstve.

Kontinuita a dedičské konanie

Aj keď kontinuita prechodu vlastníctva z poručiteľa na dediča vyplýva z ustanovenia § 460 zákona č. 64/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len OZ), dedičskoprávnu postupnosť nie je možné realizovať bez dedičského konania. Z toho vyplýva úzka spätosť medzi ustanoveniami OZ o dedičskom hmotnom práve a ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP) o dedičskom práve procesnom.(1) V minulosti známe dedičskoprávne inštitúty súčasné slovenské dedičské právo nepozná, hoci nie je vylúčené, že sa k nim opäť nevráti. Ak sa tak stane, možno predpokladať, že to ovplyvní aj konanie o dedičstve.

Odkaz: Návrat k tradícii

Odkazom sa v zmysle Legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka (ďalej len legislatívny zámer) rozumie nadobudnutie určitej jednotlivej veci z majetku dedičstva. Odkazovník, teda osoba, ktorej poručiteľ odkázal určitú vec, právo alebo peniaze na ťarchu dedičov alebo niektorého z nich, nezodpovedá za poručiteľove dlhy ani za náklady spojené s pohrebom poručiteľa, ak cena všetkých odkazov neprevyšuje 1/4 dedičstva. Ak táto podmienka o cene všetkých odkazov splnená nie je, považuje sa v zmysle legislatívneho zámeru ustanovenie odkazovníka za ustanovenie dediča.(2)

Tento inštitút nie je v našich pomeroch ničím neznámym. V období rokov 1848 - 1918 odkazovník neniesol bremená pozostalosti, za dlhy poručiteľa zodpovedal len v druhom rade, pokiaľ ich nebolo možné vydobyť od dedičov, ale zodpovedal len do výšky svojho odkazu.(3) Právo platné na Slovensku poznalo tzv. vecný odkaz, keďže odkazovník sa stával vlastníkom odkázanej veci priamo smrťou poručiteľa, na rozdiel od právnej úpravy v Čechách, kde mal odkaz záväzkových charakter.(4) Odkaz sa využíval až do roku 1950 prijatím zákona 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ z roku 1950), účinného od 1. 1. 1951. Práve v tomto občianskoprávnom kódexe došlo na strane poručiteľa k výraznému obmedzeniu jeho dispozície majetkom pre prípad smrti, keďže nemohol odkázať pohľadávku, právo a taktiež ani nehnuteľnosť. Inštitút odkazu pozná rakúsky, nemecký i švajčiarsky občiansky zákonník, ale aj nový český OZ. V súvislosti s ním existujú aj určité modifikácie, ako napr. pododkaz či prednostný odkaz, ktorý napr.

Postavenie odkazovníka v konaní o dedičstve

V súvislosti s týmto inštitútom sa vynára otázka postavenia odkazovníka v konaní o dedičstve. Dôvodová správa k novému českému OZ uvádza, že ak poručiteľ v závete, resp., dedičskej zmluve, povolá za dedičov osoby A a B a zároveň im nariadi vydať obraz X osobe C, dedičmi a zároveň účastníkmi konania o dedičstve sa stávajú osoby A a B, pričom osoba C ako odkazovník týmto účastníkom konania nie je, a vzniká jej právo domáhať sa vydania veci priamo od dedičov.(6) V tejto súvislosti vzniká medzi odkazovníkom a dedičmi záväzkovoprávny vzťah, ktorého obsahom je pohľadávka odkazovníka a dlh dediča, resp. dedičov, čoho následkom by bola aplikácia ustanovení záväzkového práva, resp.

Prečítajte si tiež: Ako dediť výsluhový dôchodok?

Domnievame sa však, že by bolo vhodné a možno aj v niektorých prípadoch nevyhnutné, aby sa s odkazovníkom ako účastníkom konania o dedičstve predsa len konalo. V prípade odkazovníka by však vždy išlo len o účastníka konania pre určitý úsek. Ako uvádza notár M. Šešina v jednom svojom príspevku,(7) vždy bude odkazovník nejakým spôsobom „vtiahnutý“ do konania, keď bude potrebné zistiť cenu odkazu či dať mu taktiež priestor na vyjadrenie k výške nárokov. To by si vyžiadalo doplnenie ustanovenia § 175b OSP o odkazovníkov, ako o osoby, v prospech ktorých bol zriadený odkaz, keďže pojmy dedič a odkazovník nebude možné stotožňovať, aj keď nemožno vylúčiť situáciu, že dedič by bol zároveň odkazovníkom, napr.

Súdny komisár by sa v príprave na prejednanie dedičstva zaoberal otázkou, či podľa ustanovenia § 175c OSP existuje v Notárskom centrálnom registri závetov závet, ktorý obsahuje odkaz, nakoľko z legislatívneho zámeru možno vyvodiť, že odkaz podľa navrhovanej úpravy bude súčasťou závetu.(8) Určilo by sa zároveň, či odkaz spĺňa podmienky na to, aby ho bolo možné považovať za odkaz, teda posúdiť najmä splnenie výšky ceny odkazu, resp. Po zistení existencie odkazu by súd vydal v prípade žiadnych pochybností uznesenie, ktorým by potvrdil existenciu odkazu a uložením povinnosti dedičom k prevodu vlastníckeho práva, s možnosťou podať odvolanie proti tomuto uzneseniu. Právoplatnosť tohto uznesenia by bola momentom, keď by právo byť účastníkom v dedičskom konaní zaniklo a pokračovalo by sa ďalej už len s dedičmi. V ďalšom priebehu konania by sa s odkazovníkom ako účastníkom konania nekonalo, nakoľko, ako už bolo spomínané, nezodpovedal by ani za dlhy poručiteľa, ani za náklady spojené s jeho pohrebom.

Dedičská zmluva: Zmluvný základ dedenia

Pri dedičskej zmluve ide o dvojstranný právny úkon pre prípad smrti, ktorým jedna strana ustanovuje druhú stranu za svojho dediča, a to buď celej pozostalosti, alebo jej pomernej časti a druhá strana toto prijíma(9) či dvojstranný právny úkon, ktorým jedna strana robí posledné poriadky a druhá strana jej prejav prijíma.(10) Aj tento inštitút v minulosti existoval, keď došlo k jeho úplnému zrušeniu už spomínaným OZ z roku 1950. V období do roku 1848 dedičská zmluva vo svojich formalitách vychádzala z darovacej zmluvy a zriaďovala sa podľa zásad všeobecných, dvojstranných zmluvných úkonov a tiež nesmela vynechať všeobecné zásady zriadenia závetov pre jednotlivé druhy a stavy.(11) Dedičská zmluva a jej úprava podliehala v ďalšom období, teda v rokoch 1848 - 1876, pomerne stručnej úprave obsiahnutej v rakúskom občianskom zákonníku (ďalej len ABGB).

Legislatívny zámer uvádza, že dedičská zmluva bude mať väčšiu právnu silu ako ostatné dedičské tituly a že nebude môcť byť jednostranne menená či zrušená. Zmluva ako dedičský titul, podobne ako pri odkaze, je známa a využívaná v mnohých právnych poriadkoch.(14) Za povšimnutie stojí napr. rakúska právna úprava, ktorá, na rozdiel od nemeckej či švajčiarskej, umožňuje uzatvoriť tento kontrakt len medzi manželmi alebo snúbencami za predpokladu, že uzavrú manželstvo, s čím následne súvisí aj pomerne zriedkavá využiteľnosť tohto inštitútu ako dedičského titulu.(15) Obmedzené je taktiež dedičstvo, ktorým možno v dedičskej zmluve disponovať - v zmysle ustanovení ABGB sa môže dedičská zmluva týkať najviac ¾ budúcej pozostalosti.

Dedičská zmluva a podmienky plnenia

Pri inštitúte dedičskej zmluvy sa vynára otázka, čo v prípade, ak bola v nej stanovená podmienka, resp. povinnosť určitého „protiplnenia“ zo strany poručiteľa, ktorá ak za jeho života zmluvnou stranou (dedičom) splnená nebola, k dedeniu by dôjsť nemalo.(17) Tu by mal opäť úlohu zohrávať súdny komisár, ktorý by sa už v priebehu tzv. predbežného prejednania dedičstva mal zaoberať nielen otázkou formálnej správnosti dedičskej zmluvy, ale aj otázkou, či boli splnené všetky podmienky dohodnuté v dedičskej zmluve. Aj pri tomto dedičskom titule by v prípade rozpornosti medzi jednotlivými dedičmi, samozrejme, platilo, že súdny komisár by vyšetril dedičské právo tých, medzi ktorými by bolo sporné a konal by ďalej s tým, u koho by sa domnieval, že je dedičom, pričom ak by nastala situácia, že by nedošlo k zmieru medzi dedičmi, odkázal by toho z nich, ktorého dedičské právo by sa javilo ako menej pravdepodobné, na súd. Do úvahy by prichádzala aj aplikácia ustanovenia § 175j OSP o prejednaní dedičstva bez nariadenia pojednávania, ak by dedičstvo na základe dedičskej zmluvy pripadlo jedinému dedičovi.

Prečítajte si tiež: Nároky na dedičstvo po manželovi

Dedičské náhradníctvo: Plán B pre prípad neúspechu

Dedičské náhradníctvo(18) je ďalším inštitútom, s ktorým sa v novom Občianskom zákonníku počíta. Jeho podstata spočíva v tom, že poručiteľovi sa dá možnosť, aby v závete ustanovil okrem „riadnych“ dedičov aj tzv. náhradných dedičov, a to pre ten prípad, že by „riadne“ ustanovený dedič z akýchkoľvek dôvodov nededil. V teórii sa rozlišuje medzi všeobecným náhradníctvom (tzv. vulgárna substitúcia), ktorého podstatou je určiť, kto bude dedičom v prípade, že sa povolaný dedič nedožije poručiteľovej smrti, alebo v prípade, že sa jej dožije, ale nebude môcť dediť či už z dôvodu dedičskej nespôsobilosti alebo odmietnutia dedičstva. Ak by dedič nadobudol dedičstvo, náhradníctvo by stratilo v tom prípade zmysel a došlo by k jeho zániku. Druhý typ, a to zverenecké nástupníctvo (tzv.

Občiansky zákonník z roku 1950, ktorý odstránil fideikomisárnu substitúciu, v ustanovení § 550 uvádzal okrem iného, že „…neplatné je aj ustanovenie závetu, že to, čo sa zanecháva, má dedič nadobudnúť len na určitý čas alebo neskoršie než dňom poručiteľovej smrti, ako aj ustanovenie závetu o tom, na koho má prejsť dedičstvo po dedičovej smrti…“, čo v zmysle dôvodovej správy bolo odôvodnené snahou, aby dedič nebol rôznymi doložkami v závete obmedzovaný vo voľnom nakladaní so zdedeným majetkom na úkor jeho najúčelnejšieho hospodárskeho využitia.(23) Predmetom substitúcie mohla byť len celá pozostalosť, resp.

V zmysle legislatívneho zámeru sa má pri úprave náhradníctva vychádzať z rozsahu úpravy inštitútu všeobecného náhradníctva platnej na našom území do roku 1950. O všeobecnom náhradníctve, aj keď nie je takto v OZ pomenované, je možné v súčasnosti uvažovať v zmysle ustanovenia § 477 OZ, keď požiadavke zákona ustanoviť dediča zodpovedá aj možnosť ustanoviť náhradného závetného dediča, čo nemožno považovať za podmienku podľa § 478 OZ, ktorá by bola bez právnych následkov.(25)

Náhradníctvo v dedičskom konaní

V prípade všeobecného náhradníctva by sa teda v prípade smrti dediča ešte pred smrťou poručiteľa, konalo po smrti poručiteľa s jeho „náhradníkom“, pričom túto skutočnosť by súdny komisár zistil ešte počas predbežného prejednania dedičstva a následne by tento „náhradný“ dedič bol účastníkom konania. V zmysle ustanovenia § 175a OSP po smrti poručiteľa dôjde k začatiu dedičského konania, kde sa v prípade vylúčenia neplatnosti koná aj s dedičom, ktorý bol ustanovený za dediča v závete. Môže sa však stať, že tento „riadny“ dedič v priebehu dedičského konania zomrie. V tomto prípade by nastupoval na jeho miesto práve náhradný dedič a nie jeho zákonní, resp. závetní dedičia, ktorých nástupníctvo by prichádzalo do úvahy v prípade neexistencie takéhoto náhradného dediča, resp. neuplatnenia jeho dedičského práva z rôznych dôvodov.

Fideikomisárna substitúcia, ak by bola zavedená, by predpokladala smrť predného dediča, resp. prípad predpokladaný v závete poručiteľa. V konaní o dedičstve by vystupoval ako účastník predný dedič. V prípade smrti predného dediča by majetok nadobúdal zverenecký nástupca predpokladaný v závete.

Prečítajte si tiež: Podmienky dedenia DDS

Vykonávateľ závetu: Strážca poslednej vôle

Legislatívny zámer ustanovuje, že vykonávateľom závetu má byť osoba, ktorá, ak túto funkciu prijme, bude dbať, aby poručiteľov závet bol naplnený, resp. starať sa o to, aby bol dôsledne a riadne splnený. Povinnosti vyplývajúce z tejto funkcie majú byť ponechané na vôľu poručiteľa v závete. Ak povinnosti nebudú ustanovené, v zmysle legislatívneho zámeru bude jeho všeobecnou úlohou už spomínaná starostlivosť o riadne naplnenie poslednej vôle poručiteľa, pričom má sa zároveň usilovať o odstránenie prípadných nezhôd medzi dedičmi.

Podľa práva do roku 1950 mohol vykonávateľ závetu konať, len ak túto funkciu prijal, pričom v pochybnostiach jeho kompetencia nepresahovala oprávnenie starať sa o to, aby bolo vykonané všetko, čo bolo potrebné na uskutočnenie poslednej vôle. Spravovať pozostalosť mohol len vtedy, ak bolo zrejmé, že ho tým poručiteľ poveril. Nárok na odmenu mal v prípade, ak mu bola priznaná v testamente alebo ak z povahy zverených úloh vyplývalo, že je dôvodné, aby primeranú úlohu dostal.(27) Ak sa dedič zo závetu v tom čase domáhal zrušenia v závete ustanoveného zákazu scudzenia alebo zaťaženia pozostalostných nehnuteľností, musel podať žalobu voči vykonávateľovi závetu, keďže len vykonávateľ bol oprávnený povoliť upustenie od zákazu scudzenia a zaťaženia, resp.

Pre porovnanie nemecké dedičské právo umožňuje poručiteľovi určiť viacerých vykonávateľov závetu, resp. ponechať určenie tretej v závete určenej osobe v zmysle ustanovenia § 2198 BGB, resp. ustanovenie ponechať aj na súde. Funkcia trvá najdlhšie po obdobie 30 rokov. Jeho hlavnou úlohou je taktiež splnenie poslednej vôle poručiteľa, pričom BGB mu priznáva aj povinnosť správy pozostalosti, resp. usilovať sa o vyporiadanie medzi viacerými dedičmi. Nová česká úprava občianskeho práva dáva poručiteľovi možnosť okrem povinností určiť v testamente aj spôsob, akým bude odmeňovaný.

Úloha vykonávateľa závetu v dedičskom konaní

Funkcia vykonávateľa závetu by mala spočívať na báze dobrovoľnosti, teda aj v prípade ustanovenia konkrétnej osoby v závete, by mala táto osoba vyjadriť svoj súhlas, resp. nesúhlas s touto funkciou, čo by bolo vhodné v prípade, keby poručiteľ ustanovil vykonávateľa závetu bez vedomia vykonávateľa, ak by to takým spôsobom bolo možné. Pri prejednávaní dedičstva by súd oznámil vykonávateľovi závetu začatie konania o dedičstve, ak by zistil jeho ustanovenie do funkcie v závete. Postavenie vykonávateľa závetu by sa v dedičskom konaní následne nieslo v úzkej súčinnosti so súdnym komisárom, aby boli podmienky poručiteľa v závete a jeho posledná vôľa splnená podľa možností čo najdôkladnejšie. Nie je vylúčená situácia, že by vykonávateľom závetu bol zároveň notár, čo by však v tomto prípade, samozrejme, vylučovalo možnosť kumulácie týchto funkcií v jednej osobe.

Myslíme si, že aj keď by význam vykonávateľa závetu v dedičskom konaní nebol zanedbateľný, nedalo by sa v jeho prípade hovoriť o účastníkovi konania, nakoľko ho nemožno zaradiť ani pod jednu z troch definícií účastníka nášho kódexu civilného práva procesného. Možno uvažovať o ňom ako účastníkovi konania len v prípade uplatnenia jeho nárokov z tejto funkcie, ak by to závet, resp. Podobne ako v novom českom OZ, by mal mať vykonávateľ závetu okrem iného aj právo poprieť dedičské právo iného dediča. Ak by v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 OSP došlo k súdnemu sporu, malo by sa vykonávateľovi závetu umožniť, aby prípadne hájil záujmy poručiteľa zachytené v závete. Vykonávanie tejto funkcie by si počas samotného konania o dedičstve, ale aj po jeho skončení, vyžadovalo kontrolu zo strany súdu, resp. notára ako súdneho komisára.

Vzdanie sa dedičstva: Možnosť odmietnuť

Súčasné dedičské právo na Slovensku umožňuje dedičovi odmietnuť dedičstvo, a to buď ústnym vyhlásením na súde alebo písomným vyhlásením jemu zaslaným. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva je však podmienené jednomesačnou lehotou v zmysle ustanovenia § 464 OZ, resp. 175i OSP, ktorá začína plynúť odo dňa, keď bol súdom o možnosti odmietnuť dedičské právo a o následkoch s tým spojenými upovedomený. Súd má možnosť túto lehotu z dôležitých dôvodov predĺžiť. Namiesto doterajšieho pojmu „odmietnutie dedičstva“ sa má zaviesť v zmysle legislatívneho zámeru pojem „vzdanie sa dedičstva“, pričom ich obsah bude takmer totožný s výnimkou formy vzdania sa d…

tags: #dedenie #zo #zakona #rok #1950 #Československo