Dejiny sociálnej demokracie v českých krajinách

Štyridsaťjedenročná epizóda komunistického režimu v slovenských a českých dejinách spôsobila historické zaostávanie za vyspelými západnými krajinami a negatívne ovplyvnila životy miliónov ľudí. Mnohí boli prenasledovaní, väznení, prišli o majetok, museli emigrovať, alebo znášať obmedzenia a stratené príležitosti. Čisto ekonomicky, ak v roku 1953 bol HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily v Rakúsku a Česko-Slovensku rovnaký, v roku 1967 bol tento ukazovateľ v ČSSR 78 percent rakúskeho, ale v roku 1989 už len 58 percent.

Éra socializmu však bola taká dlhá, že mnohí predstavitelia staršej generácie so socializmom spájajú svoj vlastný sociálno-ekonomický vzostup a "najlepšie roky života". Tento fenomén je na Slovensku umocnený aj prepojením obdobia socializmu s výraznou industrializáciou a urbanizáciou, a so vznikom početnej národnej vzdelanej vrstvy a inteligencie. Je dôležité zamyslieť sa nad tým, ako by vyzeral vývoj Česko-Slovenska a životy jeho obyvateľov, keby sa v uvedenom období vyvíjalo alternatívnou cestou, napríklad cestou Rakúska, a zachovalo si v politike aspoň sčasti pluralitnú liberálnu demokraciu a v hospodárskej oblasti trhovú ekonomiku. V zásade možno odpovedať, že by bol býval - lepší.

Alternatívna história: Čo ak by bolo Česko-Slovensko iné?

Takéto úvahy vyvolávajú otázku, či sa Česko-Slovensko a Slovensko mohli vyhnúť komunistickej diktatúre a socialistickému experimentu. Často sa tvrdí, že nie, že všetko bolo dohodnuté v Jalte, že sme patrili do sovietskej zóny vplyvu a že bežní občania a ani demokratickí politici už nemohli ničomu zabrániť. Nie je to však pravda a takéto tézy sú prejavom alibizmu, snahy ospravedlniť vlastnú nečinnosť a zakryť komplexné národné zlyhanie Čechov a Slovákov.

V skutočnosti Sovietska armáda súčasne s americkými vojskami opustila územie ČSR (s výnimkou postúpenej, ale fakticky jednostranne anektovanej Podkarpatskej Rusi) v decembri 1945. Na rozdiel od východného Nemecka, Poľska, Maďarska, Rumunska a Bulharska na našom území v rozhodujúci moment prechodu moci do rúk komunistickej strany sovietske vojská neboli prítomné. Vtedajšie Česko-Slovensko malo výnimočnú príležitosť síce na jednej strane zostať v nejakej forme v „sovietskej sfére vplyvu“ (úplné oddelenie sa od ZSSR bolo asi nereálne), ale jeho vnútorné zriadenie mohlo byť viac-menej demokratické a s ekonomikou, ktorá by sa bola po „socializačnej vlne“ v rokoch 1945 - 47 zrejme postupne vracala do trhovokapitalistickej podoby. Miera slobody a neskôr aj ekonomickej prosperity a kvality života v takomto alternatívnom Česko-Slovensku by boli bývali nepochybne vyššie.

Spätne sa zdá, že takýto model finlandizácie ČSR bol aj pôvodný Benešov plán, v rámci ktorého sa snažil o dohodu so Stalinom. Podstatou tejto dohody bolo uznanie sovietskej hegemónie za možnosť návratu do oslobodenej ČSR a formálne obnovenie predmníchovských inštitúcií, čo pri šikovnej politike poskytovalo akú-takú nádej na zachovanie demokracie pri priaznivom súhrne okolností. Uvedený model sa fakticky podarilo realizovať v spomenutom Fínsku a Rakúsku. Sovietske Fínsko či ľudovodemokratické Rakúska (hoc len v rámci sovietskej okupačnej zóny) nevznikli. A to ani napriek sovietskej okupácii hlavných regiónov Rakúska (do roku 1955) a takisto vybraných lokalít vo Fínsku (Porkkala do roku 1956). V Česko-Slovensku sa to však nepodarilo - a ukážeme si prečo.

Prečítajte si tiež: Zakázané dejiny ľudstva

Rozhodujúcim faktorom v prípade Rakúska a Fínska totiž nebola prítomnosť či neprítomnosť sovietskych vojsk alebo sovietsky politický vplyv, ale domáci vývoj. Domáca podpora komunistov bola proste príliš nízka na to, aby sa pokúsili o skutočné prevzatie moci.

V Rakúsku to ukázali voľby 25. novembra 1945. Komunistická strana v nich získala iba 5,42 percenta. Víťazom volieb bola konzervatívna ľudová strana (49,80 %), ktorej sekundovala pomerne umiernená socialistická strana (44,60 %). Spolu s tým, že v Európe sa už skončili vojenské operácie a v krajine boli prítomné aj americké, britské a francúzske vojská, to veru nebol vhodný základ na pokus o komunistickú revolúciu.

Vo Fínsku bola situácia podobná. Prvé voľby po uzavretí prímeria so ZSSR a západnými spojencami sa uskutočnili 17. - 18. marca 1945. Komunistami vedený blok (Demokratická liga fínskeho ľudu, SKDL) získal 23,47 percenta hlasov. Dokonca v rokoch 1945 - 48 bol súčasťou vládnej koalície. Avšak SKDL nebola úplne súrodým blokom a prechod k socializmu vzhľadom na silný odpor väčšiny fínskej spoločnosti proti ZSSR, Rusku a všetkému, čo prichádzalo z Východu, nebol ani súčasťou jeho oficiálneho programu. Navyše volebné výsledky potvrdzujúce podporu menej ako štvrtiny populácie neumožňovali realizovať prevrat v štýle, ako sa odohral v novembri 1947 a vo februári roku 1948 v Česko-Slovensku. Medzi rokmi 1948 - 62 bola SKDL v opozícii a potom už vízia nejakého komunistického prevratu vo Fínsku bola len hypotetická.

Keďže vo Fínsku bola silná tradícia protiruského a protisovietskeho ozbrojeného odporu, ZSSR sa v jeho prípade neodhodlal príliš „tlačiť na pílu“ a uspokojil sa so závislosťou v zahraničnopolitickej a bezpečnostnej oblasti.

Voľby 1946: Osudový moment pre Česko-Slovensko

Situácia v obnovenej Česko-slovenskej republike po druhej svetovej vojne však bola iná. Voľby 26. mája 1946 neboli demokratické zo súčasného pohľadu, lebo niektoré strany a ideové prúdy (ľudáci, agrárnici, strany národnostných menšín) sa na nich nemohli zúčastniť a nemal ani vzniknúť klasický model vládnucej koalície verzus opozície. Voľby mali len určiť mocenské pomery v rámci jednotnej vlády Národného frontu, v ktorej mali byť zastúpené všetky politické strany. Predkladala sa spoločná kandidátka Národného frontu, v rámci ktorej mal volič určiť preferovanú stranu, no stále bolo možné voliť aj nekomunistické a nesocialistické strany (Demokratická strana, Československá strana ľudová). Vyjadriť odpor voči komunizmu a socializmu bolo ešte možné.

Prečítajte si tiež: Skutočná história Slovanov

Tieto voľby rozdali karty takto: kandidáti komunistov získali 38,0 percenta hlasov. Ďalšie ľavicové strany, ktoré v danom dobovom kontexte hlásali program pomerne radikálnej socializácie (znárodnenie finančného kapitálu a väčších tovární, štátny monopol zahraničného obchodu, zákaz činnosti niektorých pravicových strán a pod.), mali spolu ďalších 31,1 percenta. Hovoríme o Československej strane národnosocialistickej, Československej sociálnej demokracii a Strane práce. Na tomto základe možno povedať, že v daný moment 69,1 percenta česko-slovenských občanov podporovalo nejakú formu socialistickej transformácie. Dokonca by sme mohli trocha zlomyseľne dodať, že v konečnom dôsledku dostali, čo sami chceli.

Plné prevzatie moci komunistami vo februári 1948 bolo teda len zavŕšením vývoja, na ktorý vytvorili podmienky práve voľby v roku 1946. Česko-Slovensko sa vydalo na cestu komunistickej diktatúry ani nie tak preto, „lebo sa tak rozhodlo v Jalte“ alebo „boli tu sovietske vojská“, ale preto, že vo voľbách socialistickú a komunistickú alternatívu podporila veľmi veľká časť obyvateľstva. No a komunisti na základe volebného výsledku získali taký podiel na moci, že sa po dvoch rokoch odvážili prevziať plnú kontrolu nad štátom. Hlavným faktorom, prečo sa ČSR nevydala cestou Fínska alebo Rakúska, ale cestou socializmu, bol teda rozdiel v miere domácej podpory komunistickej strany a jej politických satelitov v zlomovom momente národnej histórie. To, že napríklad v roku 1948 táto spoločenská podpora klesla, už nebolo dôležité, komunisti už mali v rukách dostatočné mocenské páky (ministerstvo vnútra, armáda, polícia).

Zaujímavým príkladom je Grécko, kde veľmi silné komunistické hnutie bolo vojensky potlačené antikomunistickými zložkami spoločnosti, ktoré boli ochotné proti nemu bojovať so zbraňou v ruke v občianskej vojne v rokoch 1943 - 49. Pravda, kľúčovú úlohu pre nich zahrala aj britská a americká podpora a malý záujem Stalina o Grécko.

Ak sa vrátime k nášmu Česko-Slovensku, spätne možno povedať, že väčšina podporovateľov komunistickej strany a asi aj väčšina vtedajších komunistov mala iné predstavy o socializme, než aký sa nakoniec v Česko-Slovensku vyvinul. Určite si priali, aby štát zakročil voči veľkokapitalistom a keťasom, ale poväčšinou asi nie to, aby boli postihovaní „drobní poctiví národne spoľahliví českí a slovenskí ľudia“: živnostníci, roľníci, inteligencia alebo aby sa obmedzili občianske slobody.

Taktiež treba dodať, že podľa dobových odhadov by v chystaných voľbách v roku 1948 komunisti boli dostali už len tak okolo 25 percent - takže februárový prevrat bolo pre nich využitie zatvárajúceho sa „okna príležitosti“, ktoré mohlo trvať už len niekoľko mesiacov. Preto sa rozhodli uskutočniť špecifický prevrat v štáte z pozície reálneho držiteľa moci - aby už nemuseli riskovať stratu moci vo voľbách. Niečo také spravil aj Napoleon Bonaparte v roku 1851 a vyhlásil sa za cisára Napoleona III., Adolf Hitler v roku 1933 a pod.

Prečítajte si tiež: Ošetrovateľská starostlivosť na Slovensku

V novembri 1947 na Slovensku zorganizoval faktický prevrat aj Gustáv Husák a jeho komunisti. A to s výdatnou pomocou aj českých politických strán, ktoré sa snažili maximálne obmedziť slovenskú autonómiu, pričom doslova mocensky vyšachoval Demokratickú stranu.

Komunistický „pražský“ prevrat vo februári 1948 vyvolal silnú medzinárodnú odozvu a bol interpretovaný ako potvrdenie skutočnosti, že s komunistami a so Stalinom nie je možné uzavrieť dohodu, ktorú by títo boli rešpektovali, a bol tak kľúčovým argumentom na vytvorenie západných obranných spoločenstiev vrátane NATO. Čechov a Slovákov sa však už napriek vyjadreným sympatiám nikto nehrnul oslobodzovať.

Ľahkovážnou podporou komunistickej strany v roku 1946 česko-slovenskí občania sami seba zbavili mechanizmu slobodných demokratických volieb, ktorými mohli manifestovať neskoršiu zmenu svojich politických sympatií a názorov na riadenie štátu. Na slobodné vyjadrenie toho, že sme svoje politické preferencie medzičasom zmenili, sme si tak museli počkať do roku 1989/1990.

Česko-slovenská cesta ako unikát

Spomenutá česko-slovenská cesta ku komunistickej vláde pomocou volebného víťazstva je svetovým unikátom, azda porovnateľným len s Nepálom v roku 2008. Inak sa totiž komunistické diktatúry dostávali k moci len troma osvedčenými spôsobmi: násilnou revolúciou v hlavných mestách (Rusko 1917, pokus v Nemecku 1919), pomocou sovietskej okupačnej armády (Južný Kaukaz, Stredná Ázia, Ukrajina, Bielorusko 1919 - 1930, Pobaltie, Poľsko, Rumunsko, Maďarsko, NDR, Bulharsko, celá stredná Európa 1940 - 48, Afganistan 1979) alebo prostredníctvom zdĺhavej partizánskej vojny (Juhoslávia, Albánsko 1944/45, Čína 1949, Kuba 1959, Vietnam 1954/75, Kambodža 1975, viaceré krajiny tzv. tretieho sveta).

Je, mimochodom, zaujímavé pozrieť sa na výsledky volieb v roku 1946 v Česko-Slovensku aj z pohľadu regionálneho. Zistíme pri tom, že na Slovensku získali komunisti 30,4 percenta hlasov a Demokratická strana 62,0 percenta. Takýto pomer by ešte bol mohol za normálnych podmienok znamenať udržanie komunistov úplne mimo moci, keby sa nebol presadil systém jednotnej vlády strán Národného frontu, no aj v jeho rámci aspoň obmedzenie ich ambícií. V dobovom slovenskom prípade však svoju úlohu zohrali aj zásahy z úrovne centrálnej pražskej vlády, ktorá preferovala komunistov pred Demokratickou stranou prezentujúcou svoje plány na väčšie právomoci Slovenska a federalizáciu Česko-Slovenska, ako už bolo spomenuté.

V českých krajinách bola však situácia iná. V Krajine moravsko-sliezskej získali komunisti 34,5 percenta a ostatné ľavicové strany 37,3 percenta. V Čechách ako faktickom jadre štátu mali komunisti 43,3 percenta a ostatné ľavicové strany 40,2 percenta.

Pátranie po príčinách takejto podpory si vyžaduje komplexnú odpoveď. Predovšetkým k nej prispela prirodzená vojnová a povojnová radikalizácia politických postojov: celú spoločnosť treba zmeniť a „my komunisti vieme ako“. Všeobecný pokles životnej úrovne nahrával stranám, ktoré predkladali silný sociálny program a hľadali preň aj rýchle riešenia. Mníchov, vojna, holokaust, deportácie spôsobili rozvrat hodnotového a politického systému prvej republiky. Voči ZSSR ako „komunistickému štátu“ prevažoval ešte v prvých mesiacoch po vojne pocit vďačnosti za oslobodenie. Naopak, voči západným demokraciám boli česko-slovenskí občania zatrpknutí v dôsledku Mníchova. Deportácie najprv Židov a potom Nemcov a Maďarov a prvé vlny vyvlastňovania v rokoch 1945 - 46 (banky, poisťovne, bane, veľké výrobné podniky, majetok šľachty) relativizovali…

Vznik KSČ a vplyv Kominterny

Založenie komunistickej strany nebol zvyčajný akt ako pri iných politických subjektoch. Ešte významnejšou skutočnosťou bolo, že v Československu vznikla inštitúcia, ktorá nekonala už len z vlastného popudu, ale počúvala inštrukcie zo zahraničnej centrály. Vladimír Lenin si uvedomoval, že revolúcia musí najskôr rozvrátiť kapitalistický systém v najvyspelejšej časti kontinentu, v Nemecku. Rusko malo byť len akousi prípravou. Preto Lenin ešte v závere svetovej vojny a tesne po jej skončení podporoval lokálne revolúcie v rozpadajúcom sa Rakúsko-Uhorsku a Nemecku. V roku 1919 sa nádejne vyvíjali boľševické pokusy v Maďarsku a na Slovensku, kde načas vznikli sovietske republiky.

Ešte počas pokusov o vytvorenie stabilných sovietskych republík v bývalom Rakúsko-Uhorsku založili v roku 1919 Kominternu, prísne riadenú inštitúciu so zahraničnými oddeleniami, ktorá mala podchytiť strany v jednotlivých štátoch. Na druhom kongrese Kominterny v lete 1920, keď do Moskvy prišli revolucionári z Európy i zámoria, prijala Kominterna prísnych 21 podmienok, ktoré mali plniť jej členovia. Hlavným princípom bolo centralizovanie riadenia z Moskvy, kde sa vytvoril akýsi štáb svetovej revolúcie. Komunistické strany mali byť organizované podľa vojenského vzoru a mali sa v nich vykonávať čistky, aby sa zbavovali vnútorných nepriateľov.

Lenin si dobre uvedomoval, že v Československu bola významná a početná sociálnodemokratická strana so skúsenosťami ešte z monarchie. Jeho pozornosť priťahovala o to viac, že so sociálnymi demokratmi v susednom Nemecku, ktoré ho zaujímalo najviac, nenašiel spoločnú reč.

Niečo sa dalo tušiť v jarných mesiacoch v roku 1920. Ako píšu autori prorežimovej literatúry spred roka 1989, politický život vtedy ovplyvnil postup Červenej armády do Poľska, „dodávajúc povzbudenie marxistickej ľavici“. Československí ľavicoví železničiari v júni 1920 štrajkovali a postavili sa proti presunu zbraní z Francúzska na pomoc Poľsku. Na jar 1920 bol na pobyte v sovietskom Rusku predstaviteľ českých marxistických sociálnych demokratov Bohumír Šmeral. Stretol sa priamo s Leninom a vysvetľoval mu, že víta revolúciu v Rusku, ale v Československu nemožno postupovať rovnakým spôsobom.

Ľavicoví marxisti, neskorší komunisti, boli na Slovensku slabší ako v Čechách a na Morave, ale mali za sebou skúsenosť z republík rád z roku 1919, ale aj z aktivít socialistov-amerikánov z rozvinutého Zámoria. V januári 1921 zvolal do Ľubochne zjazd Marek Čulen - komunista, ktorý predtým prišiel zo Spojených štátov. Živý ohlas vyvolal príhovor Júliusa Verčíka, ktorý práve dorazil domov v revolučnej nálade z Ruska, kde sa stretol priamo s predsedom Kominterny Zinovievom.

Vyštiepenie českých komunistov zo sociálnej demokracie nasledovalo až po ľubochnianskej predohre. Predchádzal mu tvrdý boj vnútri tejto strany. Ľavicoví členovia na čele so Šmeralom neváhali vyvolať celoštátne nepokoje vrátane štrajkov. Kominterna zohrávala v tomto procese významnú úlohu. Kroky marxistickej ľavice usmerňovali takí ľudia ako spomínaný Kun či ďalší po maďarsky hovoriaci boľševik Mátyás Rákosi. Do miestnych ľavicových sociálnych demokratov pumpovali peniaze, aby presvedčili aj miestnu základňu.

Prvý zjazd Komunistickej strany Československa sa konal v máji 1921 po úplnom rozkole v sociálnej demokracii. Slovenskí komunisti sa k novej československej strane pridali, no bokom ostali ostatní. V tom istom čase sa etabluje Židovská komunistická strana v Československu. Po nátlaku z Moskvy sa napokon Židovská strana a všetky národnostné frakcie v novembri 1921 zlúčili do jedinej strany - Komunistickej strany Československa. Tak sa Komunistická strana Československa stala sekciou Kominterny a poddala sa verdiktom z Moskvy.

Francúzsky historik François historik Furet nazval Kominternu s jej 21 podmienkami „inštitucionálnym rozšírením Októbrovej revolúcie v Európe a vo svete“. Pravovernosť sa podľa neho udržiavala za cenu toho, že z odchýlok sa robilo kacírstvo. Komunisti v Československu a v ďalších štátoch bedlivo sledovali líniu nastavenú v Moskve. Bola plná zvratov. Kto nebol ochotný počúvať, musel v lepšom prípade odísť, v horšom, ak sa ocitol na sovietskom území, mohol až prísť o život. Disciplína vynucovaná strachom sa sovietskym komunistom pod vedením Josifa Stalina oplatila. Po druhej svetovej vojne v štátoch v sovietskej sfére vplyvu miestni komunisti poslušne odstránili protivníkov a dokonali dielo proletárskej revolúcie.

Šmeral a cesta k boľševizácii

Nemala však jasné, čo chce v nových podmienkach dosiahnuť, namiesto rozhodnosti prevládalo v jej vedení váhanie a pasivita. V jej radoch sa vytvárali predpoklady k rastu nespokojnosti so straníckym vedením a to jednak na podklade kritiky jeho bezperspektívnosti, bezkoncepčnosti a celkovej neschopnosti, ktorej prejavom môže byť strata vplyvu strany na vidieku a jednak na podklade revolučnej skúsenosti boľševikov, ktorá našla svoj prvý výraz vo výzve zakladať robotnícke, roľnícke a vojenské rady, ktoré sa mali podľa vzoru ruských sovietov stať novou mocenskou i kontrolnou štruktúrou. Podstatnejšiu úlohu zohrala požiadavka odchodu zo sociálnej demokracie a prístupu ku Komunistickej internacionále (v skratke označovanej ako Kominterna) zo septembra 1919.

Šmeralovo úsilie o politický a ideový obrat Marxistická ľavica nechcela rozbiť jednotu strany, naopak zdôrazňovala, že jej na tejto jednote záleží. Bohumír Šmeral, najvýraznejšia osobnosť ľavice i celej sociálnodemokratickej strany, usiloval o politický a ideový obrat k boľševizmu v rámci jednotnej sociálnej demokracie; chcel ju získať pre revolučný socializmus zvnútra, získaním väčšiny jej organizácií a tak vytvoriť základ masového revolučného, internacionálneho socialistického hnutia, ktoré by viedlo k dobytiu politickej moci. Niektorí autori vidia omyl Šmeralovej stratégie (a marxistickej ľavice všeobecne) v tom, že si neuvedomil podstatnú odlišnosť podmienok a ciest októbrovej revolúcie a vývoja v ČSR. Je síce pravda, že u nás neexistoval podobný katastroficky vyostrený konflikt ako v Rusku roku 1917, že tu prebehla úspešná národná a demokratická revolúcia Čechov a Slovákov. Bolo tu však povojnové ekonomické vyčerpanie, sociálne nepokoje, kvitol čierny obchod, inflácia, poklesy miezd radikalizovali všetky vrstvy robotníctva. Podobne ako v okolitých krajinách aj v ČSR vládla v tom čase revolučná nálada, roky 1919 a 1920 boli dobou, ktorá rozhodovala o zmene ekonomicko-sociálneho a politického charakteru československej republiky.

Podľa historika Vojtecha Mencla (v roku 1968 bol rektorom Vojenskej politickej akadémie) by Šmeral a ľavica dosiahli viac, keby predložili nárys politického programu, ktorý by znamenal súčasne ako národno-štátnu stabilizáciu, tak i ďalšiu demokratizáciu, a keby napríklad vyzdvihli požiadavku znárodnenia bánk, finančných centier a vytvorenia ľudovej správy. Potom by podľa Mencla snáď mohli postaviť perspektívu reálneho, splniteľného, ale súčasne i demokratizujúceho a v možnej miere i socializujúceho minimálneho programu, ktorý by ponúkol reálne východisko i z danej kritickej ekonomickej a spoločenskej krízy. Obávam sa však, že v takom prípade by sa zo sociálnodemokratickej strany nemohla stať strana prevratu (ako sa raz vyjadril Engels), teda strana usilujúca sa o revolučné zvrhnutie buržoázie. Stala by sa len ďalšou súčasťou existujúceho režimu potvrdzujúcou jeho legitimitu, len lepším svedomím starej sociálnej demokracie. Definitívny rozkol, vznik komunistickej strany

Pre pravicové vedenie sociálnych demokratov znamenal nárast ľavicových tendencií v strane hrozbu, nepripustilo preto konanie zjazdu, na ktorom by zostalo v menšine, ľavicovú väčšinu zo strany vylúčilo, získalo majetok strany, i podporu väčšiny odborových organizácií a za pomoci štátu zlomilo aj pokus o decembrový generálny štrajk v roku 1920. Úsilie zachovať jednotu sociálnodemokratickej strany, úsilie, ktoré kritizovala Kominterna vyzývajúca k rozchodu s touto stranou a vytvorením jednotnej centralizovanej komunistickej strany, definitívne skrachovalo. Bolo príčinou toho, že KSČ vznikla až v roku 1921, na pražskom ustanovujúcom zjazde v dňoch 14. - 16. mája (z 569 riadne zvolených delegátov bolo len 56 zo Slovenska). Interpretácia vzniku KSČ v podobe, že Kominterna získala novú poslušnú sekciu, že sa vytvorila zbytočne hlboká a nenávisťou naplnená priepasť vzájomného odcudzenia a znepriatelenia oboch prúdov (socialistického a komunistického) zakrýva podstatný fakt, že pravicové vedenie sociálnej demokracie sa otvorene postavilo na stranu buržoázie. Ak nerátame vstup pána Milleranda do francúzskej vlády v roku 1899, tak počiatok rozkolu sociálnodemokratického hnutia datujeme do roku 1914, keď sa v rozpore s tzv. bazilejským manifestom väčšina sociálnodemokratických a socialistických strán štátov vstupujúcich do prvej svetovej vojny v mene „obrany vlasti“ postavila na stranu „svojich“ vlád. Rozkol z rokov 1918-1921 v stranách sociálnodemokratického typu vrátane československej, bol len pokračovaním rozkolu z roku 1914. Zatiaľ čo KSČ posunul viac doľava, československú sociálnu demokraciu viac doprava, k odmietaniu ponuky Šmeralovho vedenia KSČ na spoluprácu, k súhlasu so zákonom „na ochranu republiky“, ale aj so zhoršením sociálneho poistenia robotníkov - s tzv.

KSČ v službách Moskvy

Je nesporným faktom, že politika a činnosť KSČ bola ovplyvňovaná nielen domácou situáciou, ale tiež stanoviskami Kominterny, ktorá svoj vplyv v strane uplatňovala od jej vzniku. Už v roku 1924, keď proti vôli väčšiny autoritatívne v strane presadila nové vedenie, sa ukázalo, akú úlohu hrajú a budú hrať vplyvy z Moskvy v politike KSČ. Kominterna v tomto roku vytýčila heslo „boľševizácie“. Ako vyplýva zo samotného názvu, boľševizácia nebola jednorazovým aktom, bol to proces, ktorý vyvrcholil v roku 1929 na V. zjazde zvolením nového vedenia strany na čele s 32-ročným Klementom Gottwaldom. Piaty zjazd síce posilnil revolučné zameranie strany, v tom čase však stratila prevažnú väčšinu členstva: jeho stav klesol zo 138 000 v októbri 1927 zhruba na 30 000 v prvom polroku 1930. Počet voličov, ktorý už skôr klesal, sa ďalej znížil.

tags: #dejiny #sociálnej #demokracie #v #českých #krajinách