Typy sociálnych kompetencií a ich význam

Sociálne kompetencie sú kľúčové pre úspešné fungovanie jednotlivca v spoločnosti. Umožňujú nám nadväzovať a udržiavať vzťahy, efektívne komunikovať, spolupracovať a riešiť konflikty. V tomto článku sa zameriame na rôzne typy sociálnych kompetencií, ich význam a proces ich osvojovania.

Sociálny status a roly

Sociálny status predstavuje trvalejšiu pozíciu, ktorú človek zaujíma v spoločnosti. Táto pozícia je ovplyvnená schopnosťami, rešpektom, obľúbenosťou (ale aj neobľúbenosťou) a je spojená s určitými právami a povinnosťami. Rozlišujeme:

• Vrodený sociálny status: Je daný pôvodom a umožňuje len malú alebo žiadnu sociálnu mobilitu.
• Získaný sociálny status: Jednotlivec ho dosahuje vlastným pričinením.

So sociálnym statusom sú spojené sociálne roly, ktoré definujú očakávané správanie. Rozlišujeme:

• Predpútavú rolu: Očakávané správanie spojené s určitým sociálnym statusom.
• Výkon roly: Skutočné správanie sa aktéra roly.

Tolerovaná miera odlišnosti medzi očakávaným a skutočným správaním sa líši v závislosti od konkrétnej roly.

Mechanizmy sociálnej kontroly

Spoločnosť využíva rôzne mechanizmy na zabezpečenie poriadku a stability. Tieto mechanizmy označujeme ako sociálnu kontrolu. Je to úsilie spoločnosti o sebareguláciu a vynucovanie konformity (poslušnosti, súhlasu, prispôsobenia sa normám).

Prečítajte si tiež: Slabiky v slovenčine

Väčšina členov spoločnosti sa správa konformne vďaka procesu socializácie, a preto nie je potrebná rozsiahla kontrola zo strany štátu. Dôležitá je sebakontrola. Okrem nej existujú dva základné typy kontroly:

1. Neformálna sociálna kontrola: Neoficiálny sociálny nátlak, kde sú členovia spoločnosti motivovaní správať sa v súlade s normami prostredníctvom odmien, ocenení alebo pochvál. V opačnom prípade hrozí výsmech, pokarhanie alebo zahanbenie. Dôležitú úlohu tu zohráva verejná mienka.

Proces socializácie

Človek prichádza na svet ako biologická bytosť s obmedzeným systémom vrodených reflexov. V procese socializácie sa postupne stáva spoločenskou bytosťou schopnou prispôsobiť sa zložitým podmienkam života v spoločnosti. Socializácia je proces začleňovania sa do spoločnosti, vývinu osobnosti a sociálneho učenia, v ktorom si jednotlivec osvojuje kultúru spoločnosti a formuje sa ako sociálna i individuálna bytosť.

V priebehu socializácie si človek osvojuje poznatky, normy, hodnoty a ďalšie prvky kultúry spoločnosti, v ktorej žije. Tento proces zahŕňa:

• Externalizáciu: Schopnosť dať myšlienkam vlastný výraz.
• Objektiváciu: Schopnosť dať vonkajšiemu objektívnu podobu.
• Internalizáciu: Osvojovanie si a prijímanie toho, čo v spoločnosti už existuje.

Socializácia prebieha v dvoch fázach:

1. Primárna socializácia: Prebieha v detstve a dospievaní a rozhoduje o utváraní základov osobnosti. V tejto fáze si človek rozvíja jazykové schopnosti, formuje osobnosť a uvedomuje si seba samého ako člena spoločnosti. Dôležitá je anticipačná socializácia, teda učenie sa budúcim rolám.

   Prečítajte si tiež: Všetko o Sociálnej Starostlivosti

2. Sekundárna socializácia: Prebieha v dospelosti a zahŕňa socializáciu v produktívnom veku a v starobe. Ľudia sú v tejto fáze aktívnejší a prispôsobujú si svoje sociálne roly. Vyrovnávajú sa s novými životnými situáciami a prispôsobujú sa zmenám v spoločnosti.

V priebehu sekundárnej socializácie môže dôjsť k resocializácii, teda výmene už osvojených vzorov správania, noriem a rolí za iné. Rýchlosť a úspešnosť resocializácie závisí od dobrovoľnosti, osobnostných charakteristík, miery odlišnosti novej situácie a otvorenosti nového prostredia.

Spoločnosť ovplyvňuje jedinca prostredníctvom sociálnej determinácie, kedy mu ponúka vzorce správania a spoločensky významné hodnoty. Výsledky prvotnej socializácie sú trvalé a stávajú sa vzorom pre ďalšiu socializáciu. Táto fáza je charakteristická emocionálnou atmosférou a kognitívnym charakterom.

Socializácia zahŕňa:

• Osvojovanie si postojov a rolí (internalizácia).
• Identifikáciu s významnými druhými (rodičia, priatelia, učitelia).
• Sebaidentifikáciu (uvedomovanie si seba samého).

Aspekty socializácie v detstve

Medzi základné aspekty socializácie v detstve patrí osvojenie:

Prečítajte si tiež: Druhy zdravotných postihnutí

• Základných kultúrnych návykov (stolovanie, hygiena, obliekanie, slušné správanie).
• Používania predmetov bežnej dennej potreby.
• Materinského jazyka a ďalších foriem sociálnej komunikácie.
• Základných poznatkov o prírode a spoločnosti.
• Sociálnych rolí primeraných veku a pohlaviu.
• Orientácie v základných spoločenských normách a hodnotách.
• Postupného vývoja sebakontroly a voľnej regulácie správania.

Základným nástrojom počiatočnej socializácie je rodinná výchova.

Vplyv rodiny na socializáciu

E. H. zdôrazňuje význam využívania socializačných ponúk a podnecovania s určitou prísnosťou. Dôležitá je optimálna emocionálna väzba. Príliš malá alebo príliš veľká vzdialenosť môže byť prekážkou vo vzťahu. Rozhodujúca je interakcia medzi matkou a dieťaťom.

Primárny socializačný efekt závisí od postavenia rodiny, rodinnej orientácie, podnecovania a využívania. Postavenie rodiny zahŕňa ekologickú situáciu, bývanie, veľkosť rodiny atď. Rodinná orientácia zahŕňa predstavy rodičov o cieľoch a prostriedkoch výchovy. Interakcia medzi rodičmi a dieťaťom zahŕňa podnecovanie a využívanie.

Podľa A. Banduru je cieľom úspešnej socializácie dosiahnutie nahradenia externých sankcií vnútornými kontrolami. Tento autoregulačný systém vzniká internalizáciou postojov a hodnôt.

Model socializácie

Model socializácie možno vyjadriť nasledovne: kultúrne vplyvy pôsobia prostredníctvom rodinného prostredia na formovanie osobnosti dieťaťa. Správanie dieťaťa sa tak stáva kultúrnym a prispôsobeným daným normám. L. J. Cronbach definuje socializáciu ako proces prípravy osoby na role v spoločnosti.

V rámci socializácie sa udržuje určitá miera individuality. Súčasne sa uvoľňujú určité druhy sociálnych závislostí (na rodine) a vznikajú nové druhy sociálnych závislostí (manželstvo, vlastná rodina). Socializácia je permanentný proces, pretože detské skúsenosti nestačia na život v dospelosti a ranné sociálne učenie musí byť modifikované.

Socializáciu je nutné skúmať fylogeneticky (formovanie druhových vlastností ľudstva) a ontogeneticky (formovanie konkrétneho typu osobnosti).

Socializácia, sociálne učenie a sociálna interakcia

Všetky druhy učenia, vrátane sociálneho učenia, sa uskutočňujú v sociálnych podmienkach. Sociálne schopnosti a zručnosti sa dajú naučiť. Jedinec preberá štandardy skupín, s ktorými sa identifikuje, ale objavuje sa aj určitá miera rezistencie voči vyhasínaniu minulých skúseností. Traumatické skúsenosti môžu ovplyvňovať správanie po celý život. Na sociálne učenie majú vplyv sociálne spätné väzby.

V priebehu socializácie sa uskutočňuje „seba-modelovanie“ a jedinec hľadá svoju identitu. Produktom socializácie je systém rolí a hodnôt, návykov, zvykov a stereotypov.

Podstatou sociálneho učenia je sociálna interakcia, ktorá predstavuje základné východisko pre osvojovanie sociálnej skúsenosti. Je to aktívne osvojovanie si foriem správania, ktoré iní ľudia podnecujú a posilňujú. Ide tiež o odnaučovanie takých spôsobov správania, ktoré iní ľudia odsudzujú. Pri sociálnom učení vznikajú interakčné vzťahy vzájomným odovzdávaním informácií v priebehu spoločnej činnosti.

Termín sociálne učenie označuje situáciu, keď učenie prebieha pod vplyvom sociálnych faktorov. Ľudské učenie je teda učením sociálne sprostredkovaným. Jeden z možných výkladov charakterizuje sociálne učenie ako učenie sa rolám, teda učenie sa konať, cítiť a vnímať podobným spôsobom, ako konajú, cítia a vnímajú ostatní ľudia, ktorí zaujímajú v spoločnosti rovnaké miesto. Pri sociálnom učení sa človek učí žiť medzi ľuďmi. Jedinec si pri styku s druhým človekom alebo skupinou osvojuje spôsobilosti, zručnosti a postoje potrebné k styku s ľuďmi, preberá do svojho individuálneho hodnotového systému morálne, právne, kultúrne a ďalšie hodnoty a normy. Uskutočňuje sa to najčastejšie prostredníctvom základných foriem sociálneho učenia, ktorými sú: napodobňovanie, sociálne spevňovanie a identifikácia.

Schaffer chápe socializáciu ako vzájomnú interakciu rodičov a dieťaťa. Je to model, v ktorom je dieťa brané ako „aktívny účastník vlastného sociálneho vývoja“ a v ktorom je zdôrazňovaná vzájomná závislosť rodičov a dieťaťa „v mnohých sociálnych transakciách“. Interakčná povaha primárnej socializácie je empiricky potvrdzovaná už u kojenca ako vzájomná komplementárna komunikácia, predovšetkým hlasová a mimická, medzi ním a matkou a ďalšími interakčnými javmi. Ranný vývoj dieťaťa sa tak uskutočňuje na základe „subtílnej vzájomnej súhry pôvodných rysov a kompetencií dieťaťa s reakciami druhých v rámci sociálneho prostredia“. Whitte usudzuje, že socializované dieťa je aktívnym účastníkom procesu svojej socializácie, ktorá je celoživotným procesom, v ktorom možno rozoznať tri úrovne socializácie:

a) úroveň mikrosystému (socializácia v rodine a v skupine vrstovníkov),b) úroveň mezosystému (socializácia v škole a na vysokej škole),c) úroveň makrosystému (socializácia uskutočňovaná z hľadiska príslušnosti k určitej spoločenskej vrstve, pohlaviu a veku).

Sociálna percepcia

Sociálna percepcia je dôležitá zložka sociálnej interakcie. Ide o vzájomné vytváranie "obrazu toho druhého" a laickú psychologickú interpretáciu. Človek sa voči druhému človeku správa podľa toho, aký obraz si o ňom vytvoril.

Sociálna percepcia vychádza z kategorizácie osôb. Subjekt sociálnej percepcie na základe toho, čo na svojom partnerovi vníma (jeho vzhľad a správanie), si vytvára predstavy o jeho úmysloch a povahe. Obraz "toho druhého" preto býva často subjektivistický a plný omylov.

Chyby pri vnímaní druhých ľudí možno rozdeliť na:

a) Chyby zapríčinené osobnými charakteristikami posudzovateľa:

1. Potreby a city: Pravdivé sa zdajú tie informácie, ktoré uľahčujú uspokojenie vlastných potrieb.
2. Očakávania: Človek vidí predovšetkým to, čo očakáva, že uvidí.
3. Priania: Človek súdi, že je to tak, pretože chcel, aby tomu tak bolo.
4. Obavy: Človek súdi, že tomu tak bude, pretože sa obával, že sa to stane.
5. Lenivosť: Človek sa uspokojí s prvou myšlienkou a robí predčasné závery.
6. Konzervativizmus: Už raz prijatý úsudok má človek tendenciu obhajovať.
7. Dogmatizmus: Uzavretý názorový systém zameraný na obranu proti všetkému, čo narušuje vžitý systém.
8. Konformita: Prijímanie názorov pod sociálnym tlakom okolia.
9. Vyhovenie tlaku okolia: Súhlas len navonok.

tags: #delenie #socialnych #kompetencii #typy