Revúca: Historický a Súčasný Pohľad na Mesto v Srdci Gemera

Revúca, mesto s bohatou históriou, ležiace v srdci Gemera, v malebnom prostredí juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, na rozhraní Revúckej vrchoviny a Stolických vrchov, v blízkosti Národného parku Muránska planina, je mestom s bohatou minulosťou a dynamickou súčasnosťou. Tento článok sa zameriava na históriu a súčasnosť Revúcej, pričom sa opiera o historické pramene a udalosti, ktoré formovali toto jedinečné mesto.

Počiatky a Prvá Písomná Zmienka

Presný dátum vzniku Revúcej nie je známy. Prvá písomná zmienka pochádza z donačnej listiny kráľa Bela IV. z roku 1243, ktorou dáva štítnickú občinu Bebekovcom. V tejto listine sú vyznačené hranice panstva a medzi chotárnymi názvami sa spomína aj územie „terra Martini“. Regionálni historici ho na základe existujúcich názvov stotožňujú s chotárom Revúcej. Z listiny vyplýva, že toto územie bolo pravdepodobne osobitné a nepatrilo k susednému jelšavskému chotáru označenému ako „castrum Ilsva“.

V roku 1357 sa Revúca spomína pod názvom Nagy Reucze v najstaršom zachovanom písomnom zázname. Píše sa v ňom o súdnom spore so susednou obcou Muránskou Dlhá Lúka o časť poľa na hranici ich chotárov. Predpokladá sa, že história osídlenia Revúcej sa začala písať niekoľko desiatok rokov pred týmto sporom. Neskôr patrila šľachtickej rodine Ilsvai a od roku 1557 panstvu hradu Muráň. V listinách sa názov Revúcej uvádza rôzne: Nagy Reucze (1357), Rewcze (1435), Noghrewche (1453), Rausenbach alias Rewcze (1558), Rewutza Maior (1598), Welka Rewucza (1773) a Veľká Revúca. Nemecky sa nazývala Gross Rauschenbach a maďarsky Nagyrőcze. Slovenský názov mesta je odvodený od hučiacej (revúcej) bystriny, okolo ktorej mesto vznikalo. Nemecký názov Rauschenbach sa v listinách zo 14. a 17. storočia striedal so slovenským a je jeho doslovným prekladom. Údolie Muránskej doliny vytváralo dobré podmienky pre prílev obyvateľstva, najmä vďaka úrodnej pôde, pastvinám a lesným porastom s ložiskami železnej rudy.

Rozvoj v Stredoveku a Novoveku

V 15. storočí patrila Revúca medzi najľudnatejšie osady Gemera. Podľa daňových registrov z roku 1427 mala 70 port (usadlostí). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a železiarskou výrobou, ktorá sa úspešne rozvíjala v 15. a 16. storočí. V roku 1556 Osmanské vojská vyrabovali a vypálili Revúcu počas prvého veľkého nájazdu do Muránskej doliny. Obec musela až do roku 1690 platiť Turkom poplatky, ktoré vzrástli zo 150 na 600 florénov.

Koniec 16. a začiatok 17. storočia priniesol pre obyvateľov Revúcej prospešné zmeny. Z tohto obdobia je známa rukopisná kniha Protocolon Rimanovianum (cirkevné zápisnice), z ktorej sa dozvedáme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Tomáš Séči, pán hradu Muráň, ovplyvnil chod Revúcej, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu - právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. Vďaka výsadám a vhodnej polohe sa mesto stalo centrom obchodu pre Horehronie, Spiš a Dolnú zem.

Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom

V 14. storočí príchodom západných kolonistov sa v Muránskej doline rozšírila remeselná výroba. Kolonizácia na valašskom práve mala veľký význam nielen pre osídľovanie územia, ale aj pre začiatky remesiel a domáckej výroby. K najrozšírenejším remeslám v Revúcej patrilo kováčstvo, súkenníctvo a tkáčstvo. Revúcki tkáči boli známi ako dobrí výrobcovia gúb a kobercov.

Cechy a Remeslá

Remeselníci sa združovali v cechoch. Ich povinnosti, záväzky a zvyky určovali cechové artikuly, potvrdzované panovníkmi, feudálmi, cirkevnými inštitúciami, prípadne magistrátom mesta. Členstvo v cechu bolo povinné a stalo sa základnou podmienkou každého náročnejšieho remesla. Stavovskú spolupatričnosť prejavovali vonkajšími znakmi. Z najstarších používaných pečatidiel sa zachovalo pečatidlo čižmárskeho cechu z roku 1694 a pečatidlo cechu mlynárov z roku 1697. Výsadné listiny revúckych cechov sú z neskoršieho obdobia - krajčírsko-kušnierskeho z roku 1803, remenárskeho z roku 1833 a koželuhov z roku 1834.

V archívoch sú aj ďalšie dokumenty zo života cechov v Revúcej, napríklad zoznam mien kováčsko-zámočníckeho a stolárskeho cechu z roku 1801, protokol cechu kováčsko-šlosiarsko-stolárskeho z roku 1863, menoslov kováčsko-mäsiarsko-šlosiarskeho cechu z roku 1863, stanovy kováčsko-šlosiarsko-stolárskeho cechu z roku 1879, ako i cechové artikuly tkáčskeho cechu z roku 1834. Zaujímavé sú aj pečate furmanského, kožiarskeho, tkáčskeho, čižmárskeho, stolárskeho cechu a ďalších, ktoré sú tiež cenným dokumentom niekdajšej slávy revúckych cechov. Niektoré cechy výsadné listiny nemali. Zaujímavosťou cechov boli zvolávacie tabuľky, ktoré nazývali obsielky. Vkladali do nich svoje oznamy, napríklad dátum schôdzok.

Železiarstvo

Rozvoj Revúcej podmienila okrem poľnohospodárstva aj železiarska výroba a s ňou sa rozvíjalo povozníctvo. Najvýznamnejším cechom v Muránskej doline bol cech steliarov - majiteľov slovenských pecí a hámrov na výrobu a spracovanie železa. Podľa najstaršej zachovanej písomnej zmienky o výrobe železa z roku 1557 vieme, že v Revúcej bolo päť taviacich hút a sedem hámrov. To svedčí o tom, že vývoj železiarstva tu bol dosť rozšírený najmenej o sto rokov skôr. Treba pripomenúť, že po tureckom pustošení boli tri taviace huty zničené. Majitelia týchto železiarskych zariadení boli poddanými Muránskeho panstva a podľa mien vieme, že v železiarstve podnikali najmä Slováci z Revúcej. Huty a hámre boli postavené v blízkosti vodných tokov Muráňa a Zdychavy, kde využívali vodnú silu. Okolo roku 1585 bolo stredisko železiarskej výroby Muránskej doliny v Revúcej, lebo mala viac železiarskych podnikov ako Jelšava. Vtedy sa jelšavskí podnikatelia obrátili na veliteľa hradu Muráň Júliusa Herbersteina so žiadosťou, aby písomne upravil vzájomné vzťahy medzi šteliarmi a vzťahy medzi nimi a robotníkmi. Tak vznikla prvá slovenská listina z oblasti hospodárstva, známe „Artikuly šteliarov muránskeho údolia“ napísané po slovensky a po nemecky. Šteliari sa združili do šteliarskeho cechu a jeho artikulami sa s malými zmenami riadili vyše dvesto rokov.

Množstvo výroby slovenských pecí v Revúcej v 16. a 17. storočí poznáme len približne. Počas zimných mesiacov pece nepracovali, lebo vodné kolesá obyčajne zamŕzali. V hámroch, ktoré pracovali v Revúcej až do konca 19. storočia, vyrábali nástroje pre poľnohospodárov, remeselníkov, ale aj pre domácu potrebu. Boli to napríklad rôzne nádoby, motyky, lopaty, kladivá, valcovaný materiál - plechy či železné tyče pre kováčov. S rozvojom železiarstva a so spracúvaním železa sa zároveň rozvíjalo uhliarstvo. Drevné uhlie pálili v okolitých lesoch pre každého podnikateľa zvlášť. Pálili ho v milieroch, ktorých pozostatky možno nájsť v okolí Revúcej ešte aj dnes. Zásoby železnej rudy v Muránskej doline sa vyčerpali, preto železnú rudu začali dovážať z blízkeho vrchu Železník. Furmani okrem toho rozvážali aj výrobky z hámrov a vracajúc sa z ďalekých ciest privážali potraviny a iné potrebné výrobky. V 17. storočí furmani zakladali furmanské spolky. Cechový spolok furmanov z Jelšavy, v ktorom boli aj furmani z Revúcej, mal v roku 1757 spolu 81 členov, ktorí chodievali po mnohých cestách až na Dolnú zem.

Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad

Najväčší rozmach železiarskeho podnikania v Revúcej nastal na začiatku 19. storočia. Výroba železa v slovenských peciach sa stávali nerentabilnou pre veľkú spotrebu drevného uhlia, ako i straty železa, ktorého veľa ostávalo v troske. Slovenské pece boli vytlačené vysokými pecami, čo znamenalo veľký pokrok. Postaviť takúto vysokú pec bolo finančne nákladné pre ktoréhokoľvek podnikateľa. V roku 1806 ponúkol feudál Martin Šturman svoju mašu a hámor na predaj mestu. V tom čase bol mestským richtárom železiarsky podnikateľ Ondrej Šramko. Keďže mesto peniaze nemalo a richtár všetkých presviedčal o výhodnej kúpe, rokovania trvali dlhšie. Nakoniec kúpu svojimi finančnými prostriedkami podporili aj revúcke remeselnícke cechy a 2. marca 1807 uzavreli dohodu. 2. apríla bola podpísaná dohoda o založení Železnej kompánie, ktorá mala jednu vysokú pec (mašu) a dve slovenské pece, tri hámre, ako i železorudné bane v Železníku. Výrobu organizoval Ondrej Šramko a obchody išli dobre. Šramko presadzoval, aby do kompánie prijali i ďalších podnikateľov, čo sa revúckym mešťanom nepozdávalo. Neskôr sa dali presvedčiť a 3. mája 1808 bola podpísaná zakladajúca listina novej spoločnosti, ktorá prijala názov Muránska únia. Stala sa tak prvou účastinnou spoločnosťou podnikajúcou v železiarstve. Z jedenástich majiteľov, okrem mesta Revúca, bolo sedem šľachticov a štyria nešľachtici. Zakladajúca listina slúžila aj ako stanovy Únie. Podľa nej sa rozhodlo, že Únia bude mať tieto výrobné zariadenia: dve maše, čo znamenalo, že jednu ešte bolo treba vybudovať, dvanásť skujňovacích hámrov, jeden hámor s dvoma komínmi, osem vykúvacích hámrov, štyri slovenské pece. V skutočnosti mala jednu mašu, devätnásť slovenských pecí, jedenásť vykúvacích a štyri skujňovacie hámre. Preto museli zlikvidovať pätnásť slovenských pecí a vykúvacie hámre prebudovať na skujňovacie hámre. K výrobným zariadeniam Revúcej patrila jedna maša, desať slovenských pecí, sedem skujňovacích hámrov a štyri vykúvacie hámre. Revúca mala v spoločnosti 75 účastín. Sídlom Únie bola osada Bartova (stála na mieste dnešného futbalového štadióna). Všetky listiny o založení Železnej kompánie, ako aj Muránskej únie sú písané po slovensky a slovenčina aj ostala úradnou rečou.

Mesto sa rozhodlo, že zisky zo železiarskeho podnikania bude spravovať samostatný pokladník oddelene od mestských peňazí v tzv. Handelskej kase. Z nej podporovali cirkvi, miestne školy a podobne. Prílev financií umožnil mestu v roku 1809 postaviť mestský dom. V tom čase malo mesto v prevádzke jatky, mlyny, pivovar, pálenicu, mestské krčmy, patrilo mu poľovníctvo, rybolov, polia a lesy. Zároveň bolo najväčším účastinárom Únie. Od roku 1829, zásluhou revúckeho richtára Jozefa Morávka, začalo budovať mestské kúpele. Prosperovanie mesta napomáhala aj jedna z najvýznamnejších železiarskych spoločností v Uhorsku - Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť, ktorá vznikla v Rimavskom Brezove 6.

Mesto ekonomicky silnelo, ale úspechy železiarskeho podnikania sa neprejavovali na životnej úrovni tých, ktorí vyrábali železo a výrobky z neho. Spoločnosť vlastnila veľký majetok. Patrili jej rozsiahle lesy v Gemeri, Novohrade a železorudné bane v Železníku. Surové železo vyrábala v revúckych mašiach Šramkova (Vyšná maša, za mestom smerom na Muránsku Dlhú Lúku), Kieškova (v dnešnej časti mesta v Maši) a pri rudných cestách (oproti železničnej stanici, kde bola neskôr elektráreň, potom okresný stavebný podnik, teraz prevádzky firmy Gemstav). Surové železo spracúvali v hámroch, v osade Bartova, Vinička (miestny názov sa zachoval až podnes - na východ od mestských kúpeľov) a v osade Úkorova (povyše Skalky). Železnú rudu dovážali z útrob vrchu Železník.

Rok 1848 a Zrušenie Poddanstva

V roku 1848 vrcholil rozklad feudálneho zriadenia vynesením tzv. marcových zákonov o zrušení poddanstva. Zákon však vôbec neriešil bývalých zmluvných poddaných a majerských, ani zmluvných želiarov. Ostali naďalej vo feudálnom područí statkárov a museli aj po roku 1848 plniť zemepánovi feudálne služobnosti. Nedostatky marcových zákonov sa nevyriešili ani po predložení mikulášskych Žiadostí slovenského národa prijatých 10. mája 1848.

Revúca ako Okresné Mesto a Zbavenie sa Závislosti

Ďalšie medzníky, ktoré sa zapísali do histórie mesta, boli v päťdesiatych rokoch 19. storočia. V roku 1854 sa Revúca stala ochozným (okresným) mestom. Vtedy mal Revúcky okres vyše tridsaťtisíc obyvateľov. Okresným mestom ostala Revúca veľmi krátky čas, iba 13 rokov, lebo v roku 1867 hlavnoslúžnovský úrad preložili z Revúcej do Jelšavy. Významným rokom bol pre Revúcu rok 1857, keď sa mesto za 80 000 zlatých úplne zbavilo závislosti od muránskeho panstva Koburgovcov-Koháryovcov, a to vďaka zmluve o kúpe lesov uzavretej v roku 1856 medzi princom Augustínom zo Sachsen-Coburg-Gothy a trhovou obcou Revúca.

Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku

Národná Garda v Roku 1848

V roku 1848 uhorská vláda na zabezpečenie výdobytkov revolúcie a verejného poriadku prikázala už v marci zakladať ''národné stráže'', neskôr premenované na ''národné gardy''. V Revúcej takisto založili národnú gardu. Jej veliteľom bol Pavol Lovcsányi, zať Samuela Reussa a funkciu veliteľa jednej čaty pridelili Matejovi Nandrássymu. V meste sa však nepodarilo presadiť, aby veliacou rečou bola slovenčina, ako to urobil v Tisovci Štefan Marko Daxner. V roku 1848 bol za revúckeho richtára zvolený Martin Štefančok. Senátorom sa stal Matej Nandrássy, ktorý mal vtedy len 26 rokov. Jeho postoj počas revolúcie 1848 - 1849 je dosť rozporný. Vystupoval a cítil ako Slovák. Hoci mu Štefan Marko Daxner bol osobným priateľom, na aktivite slovenskej strany sa nepodieľal. Naopak, zotrvával v národnej garde, aj keď videl, že ju zneužívajú proti záujmom Slovákov. Zaujímavosťou je ešte aj iná zreteľahodná skutočnosť. Kým gardy z okolitých miest z Jelšavy, Rožňavy či Ratkovej, viackrát nasadzovali do boja proti cisárskym vojskám, revúckej garde akoby nedôverovali a poverovali ju len zásobovacími úlohami. Po kapitulácii Košútovej armády u Világoša panoval v Gemeri strach z represálií. Mestá Revúca a Jelšava vyslali k veliteľovi zboru slovenských dobrovoľníkov Lewartovskému do Radvane osobné posolstvá, aby tlmočili oddanosť a vernosť cisárovi. Keď slovenskí dobrovoľníci prišli 13. septembra 1849 do Revúcej, obyvateľstvo ich privítalo a bez odporu sa podrobilo rozkazu odovzdať zbrane a košútovské peniaze. Slušne správajúcich sa dobrovoľníkov pohostili.

Revúca ako Centrum Národného Obrodenia

Revúca, malé gemerské mestečko, bola v minulosti centrom národného obrodenia. Vytúženú fakľu zapálil Samuel Reuss, ktorý sa v roku 1812 prisťahoval do Revúcej. Rod Reussovcov bol jedným z najvýznamnejších pilierov slovenskej kultúry v 19. storočí. Hybnou silou tohto diania bol otec, Samuel Reuss. Roky Bachovho absolutizmu popri svojich záporoch vytvorili pre Slovákov žijúcich v Gemeri predsa len priaznivejšie politické ovzdušie a tým aj možnosť slobodnejšieho rozvoja národného hnutia. V septembri 1850 sa uskutočnila nová organizácia štátnej správy v Uhorsku. Podľa nej bolo Slovensko rozdelené na dva dištrikty, na prešporský a košický. Dištrikty na stolice a tie na ochozy (okresy). Slúžnymi sa stali aj slovenskí národovci: Juraj Daxner z Tisovca, brat Štefana Marka Daxnera, Fridrich Malatinský, Samko Vozár, Michal Bakulíny, Adolf Reuss, Peter Kellner-Hostinský a Pavol Lovcsányi. Mestská správa v Revúcej sa dostala do rúk slovensky zmýšľajúcich národovcov.

tags: #diskusny #prispevok #bezbrannosti #definícia