Zodpovednosť človeka za životné prostredie: Diskusia o hodnote, právach a budúcnosti

V dnešnej dobe, keď environmentálna kríza eskaluje, sa čoraz viac hovorí o zodpovednosti človeka za životné prostredie. Táto diskusia zahŕňa širokú škálu tém, od filozofických úvah o hodnote prírody až po konkrétne právne kroky na ochranu životného prostredia. Cieľom tohto článku je preskúmať rôzne aspekty tejto diskusie, analyzovať argumenty a poukázať na cesty k zodpovednejšiemu prístupu k nášmu životnému prostrediu.

Úvod: Súčasný stav a potreba diskusie

Európsky parlament ocenil slová Svätého Otca Františka, ktorý zdôraznil potrebu ochrany stvorenstva a zodpovednosť človeka byť ochrancami Božích darov. Táto myšlienka sa prelína s odkazom svätej Hildegardy z Bingenu, prírodovedkyne a znalkyne prírody, ktorá zdôrazňovala dôležitosť harmónie medzi človekom a prírodou. V kontexte narastajúcich environmentálnych problémov je táto diskusia mimoriadne aktuálna a potrebná.

Človek žije vo svete prírody, ktorá existovala milióny rokov pred jeho príchodom. V priebehu svojej existencie človek čoraz viac zasahoval do prírody, čím narušoval jej prirodzenú rovnováhu. Dnes stojí pred paradoxnou úlohou: chrániť seba a životné prostredie pred dôsledkami svojej vlastnej činnosti. Na Zemi už takmer niet miesta, ktoré by nebolo poznačené ľudskou činnosťou.

Hodnota prírody: Filozofické a etické aspekty

Kľúčovým problémom pri formovaní zodpovedného vzťahu človeka k prírode je chápanie "hodnoty prírody". Existuje mnoho protichodných axiologických teórií. Stredovekí myslitelia rozlišovali hodnotu účelovú (extrinsic) a hodnotu vlastnú (intrinsic). Ekologická filozofia presadzuje vlastnú hodnotu života, hodnotu o sebe.

Antropocentricky orientovaná teória hodnoty vychádza z predstavy, že všetka hodnota sa odvodzuje od človeka a všetka príroda mu slúži. Naopak, biocentrizmus, ktorého základy položil Albert Schweitzer, tvrdí, že samotný život je zdrojom zmyslu a hodnoty. Prírodoochranná hodnota je špecifickou formou prírodnej hodnoty, posudzovanej z hľadiska ochrany prírody.

Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom

S narastaním environmentálnej krízy sa upúšťa od predstavy, že prírodné objekty bez vynaloženia ľudskej práce nemajú ekonomickú hodnotu. Dnes sa za prekonané považujú názory ignorujúce biologické základy ľudskej existencie. Ak sa príroda chápe ako spoločné bohatstvo bez ekonomického rozmeru, jej poškodzovanie sa zdôvodňuje tým, že sa "iba" využíva ako priestor vymedzený ekonomickými nástrojmi.

Z etického hľadiska má prioritu otázka, či privlastnenie hodnôt zhoršuje situáciu ostatných ľudí. Natíska sa otázka, či je morálne, aby si spoločenské skupiny alebo jednotlivci prisvojovali obrovské množstvo prírodných zdrojov na úkor uspokojenia aspoň minima potrieb ostatných ľudí. Mohandás Karamčand Gándhí povedal: ,,Ak žijem v situácii, kedy ostatní ľudia sú v núdzi…potom nezávisle od toho, či som alebo nie som za túto situáciu zodpovedný, stávam sa zlodejom". Z etického hľadiska nie je bohatý ten, kto má mnoho, ale ten, kto mnoho dáva.

Dobrovoľná skromnosť nie je askéza. Je to výberová náročnosť, radosť zo života miesto radosti z majetku. Biodiverzita, alebo biologická diverzita, je variabilita medzi živými organizmami vo všetkých prírodných zložkách. Preskúmať a chrániť druhovú rozmanitosť (biodiverzitu) je dnes hlavnou úlohou vedecko-výskumných inštitúcií a ochranárskych organizácií. Zmena vo vzťahu k nevyhnutnosti ochrany biodiverzity nastane len vtedy, keď všetci zodpovední ľudia pocítia, že s pokračujúcou deštrukciou ekosystémov strácajú niečo naozaj hodnotné.

Ekonomické aspekty ochrany životného prostredia

Ničenie životného prostredia má ekonomické dopady na zdravie ľudskej populácie. Príčiny devastácie prírody sú často ekonomické, preto ich riešenie musí rešpektovať základné ekonomické princípy. Podľa všeobecne uznávaných ekonomických pravidiel každá dobrovoľná obchodná dohoda je možná len vtedy, ak je výhodná pre obidve strany.

Vo vzťahu k životnému prostrediu existuje určitá osobitosť. Dôsledky ničenia životného prostredia znášajú nielen pôvodcovia ničenia, ale aj ľudia, ktorí nemajú nič spoločné s ničením. V tomto prípade len samotná trhová ekonomika bez etiky vzťahov ponuka - dopyt nemôže byť jediným prostriedkom k všeobecne prosperujúcej spoločnosti. Zo zlyhania trhu pramení nerovnovážne rozloženie zdrojov, ktoré dovoľuje určitým ľuďom prosperovať na úkor životného prostredia, prípadne celej spoločnosti.

Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad

Niektoré prírodné zdroje (čistý vzduch, estetická hodnota krajiny) sa všeobecne chápu ako zdroje v spoločnom vlastníctve, ktorým sa neprisudzuje žiadna finančná hodnota, pretože patria všetkým a nikomu. Kvantifikovanie hodnoty biodiverzity je veľmi komplikované, pretože do tohto procesu vstupujú nielen ekonomické, ale aj etické faktory.

Ľudské práva a právo na zdravé životné prostredie

Ľudské práva môžu pomôcť prekonať slabé miesto medzinárodného práva - právo na zdravé životné prostredie. Environmentálne právo a ľudské práva sú o zodpovednosti. OSN o uznaní práva na zdravé životné prostredie diskutuje už od začiatku 90. rokov. Od začiatku týchto diskusií predčasne zomrelo na odvrátiteľné úmrtia viac ako 100 miliónov ľudí v dôsledku zlého stavu životného prostredia.

Právo na zdravé životné prostredie uznala väčšina štátov vo svojich ústavách, legislatíve a v rôznych regionálnych zmluvách. Napriek širokému uznaniu jeho kľúčového významu však právo na zdravé životné prostredie ešte nebolo formálne uznané na globálnej úrovni.

Prípady súvisiace so zmenou klímy vo vzťahu aj k ľudským právam sa objavujú po celom svete. V kontexte núdzového stavu na našej planéte ešte silnejšie vyznieva vznik a vývoj práva na život v bezpečnom, čistom, zdravom a udržateľnom prostredí. V júni 1992 sa v meste Rio de Janeiro stretli predstavitelia prijímajúci rozhodnutia za 172 krajín na Konferencii OSN o životnom prostredí a rozvoji. Ich nadčasové posolstvo bolo jasné: „potrebné zmeny by sa dali dosiahnuť jedine zmenou našich postojov a správania“.

Dnes právo na zdravé životné prostredie požíva ústavnú ochranu vo viac ako 100 krajinách. Podľa Ústavy Slovenskej republiky má „každý právo na priaznivé životné prostredie.“ a „každý právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.“

Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku

Slovinsko sa stalo globálnym lídrom v oblasti recyklácie, Kostarika zvrátila desaťročia trvajúci proces odlesňovania a zdvojnásobila lesnú plochu, a Francúzsko prijalo zákony zakazujúce frakovanie a používanie neonikotinoidových pesticídov. V roku 2019 Najvyšší súd Holandska rozhodol, že holandská vláda porušila práva svojich občanov tým, že neprijala dostatočne ambiciózne opatrenia na zníženie emisií skleníkových plynov.

Právo na zdravé životné prostredie zahŕňa čistý vzduch, bezpečnú vodu v dostatočnom množstve, zdravé a udržateľne vyrábané potraviny, netoxické prostredie, zdravé ekosystémy, biodiverzitu a bezpečnú klímu. Je dôležité, aby sa toto právo stalo súčasťou Všeobecnej deklarácie ľudských práv.

Príklady z praxe a súdne spory

V súčasnosti sme svedkami rozsiahlych protestov v Srbsku kvôli plánovanej ťažbe lítia spoločnosťou Rio Tinto. Ľudské práva môžu pomôcť prekonať absenciu účinných mechanizmov presadzovania environmentálneho práva a z toho vyplývajúci nedostatok zodpovednosti.

Súdny spor prejednával kolektívnu žalobu obyvateľov talianskeho mesta Taranto pre nedodržanie environmentálnych požiadaviek na prevádzku závodu spracujúceho oceľ. Súdny dvor EÚ rozhodol, že vnútroštátne orgány musia predbežne posudzovať vplyvy činnosti závodov na životné prostredie aj ľudské zdravie ako neoddeliteľnú súčasť konania o udelenie alebo prehodnotenie povolenia na prevádzku týchto závodov. Smernica prispieva k zabezpečeniu práva každého človeka žiť v prostredí primeranom jeho zdraviu a pohode. Systematické vyhodnocovanie environmentálnych rizík musí vychádzať z potenciálnych a skutočných vplyvov dotknutých zariadení na ľudské zdravie a životné prostredie.

Súdny dvor taktiež zdôraznil, že smernica bráni vnútroštátnej úprave opakovane predlžovať lehotu v procese inherencie vhodných opatrení z dôvodu zistenia závažného a významného nebezpečenstva pre životné prostredie a ľudské zdravie. Prevádzková činnosť tohto zariadenia musí byť v každom prípade pozastavená.

Súčasné postoje verejnosti a environmentálne povedomie

Výskum Sociologického ústavu SAV z roku 2017 ukázal, že ochrana životného prostredia by podľa väčšiny občanov Slovenska mala mať prioritu pred ekonomickým rastom. K názoru, že dôležitejšia je ochrana životného prostredia, sa priklonilo 60 % respondentov. Ochotu vzdať sa časti svojich príjmov, ak by sa použili na ochranu životného prostredia, vyjadrilo 28 % opýtaných. Environmentálnym organizáciám dôveruje 58 % opýtaných respondentov.

Súhlasný postoj, a teda ochota viac sa finančne podieľať na ochrane životného prostredia po roku 1991 na Slovensku neustále klesá. Respondenti sa najčastejšie stotožnili s argumentom „Pre človeka ako som ja je veľmi ťažké urobiť niečo zásadnejšie pre životné prostredie“ (súhlasilo 33,9 % opýtaných).

Demografické zmeny a zodpovednosť voči budúcim generáciám

Objavujú sa aj myšlienky, ktoré v záujme záchrany životného prostredia ľudí vyzývajú prehodnotiť túžbu po deťoch. Niektorí si myšlienku ekologickej záťaže malých detí osvojili a z tohto dôvodu sa rozhodli nesplodiť vlastného potomka. V tom prípade sa núka otázka, čo je dôležitejšie: ľudský život alebo životné prostredie?

Veriaci, ale aj mnohí neveriaci sa zhodnú v tom, že človek je najdôležitejší, má na zemi osobitné postavenie. A že príroda je tu pre človeka, aby ju používal na dobro a zároveň spravoval ako dobrý hospodár. Toto puto má podľa nej krásnu logiku. Rastliny totiž produkujú kyslík, ktorý dýchame. Živočíchy vydychujú oxid uhličitý, z ktorého rastliny vytvárajú glukózu. Ľudia využívajú prírodné zdroje a pretvárajú zemský povrch na svoje dobro. Zároveň majú chrániť jeho zdroje tak, aby sa zachovali aj pre ďalšie generácie.

Ak by sa rozhodnutie nemať deti pre ich ekologickú záťaž nakoniec stalo trendom, aké dôsledky to môže mať pre spoločnosť? Dnes sme svedkami demografickej krízy, najmä v rozvinutom západnom svete. Rastie nám počet starých a dlhovekých ľudí, čo je známkou úspechu civilizácie. No na udržanie chodu spoločnosti je potrebné, aby sme mali dostatok ľudí v produktívnom veku a dostatočný počet mladých ľudí. V bezdetnej spoločnosti sa nebude mať kto postarať o potreby chorých a starých.

Obava o životné prostredie je dobrá, ak vedie k rozumným snahám o jeho ochranu a tlaku na zníženie znečisťovania. Ale nie je dôvod na paniku. V mnohých európskych mestách je dnes životné prostredie oveľa lepšie ako bolo počas priemyselnej revolúcie. Tento vývoj sa podarilo nastaviť vďaka kontrole, ale aj inovatívnym riešeniam, ktoré vymysleli ľudia.

Individuálna a kolektívna zodpovednosť

Deti treba viesť k ochrane životného prostredia, nemusia byť preň záťažou. Používajme veci opakovane, redukujme tvorbu odpadu a nepoužiteľné veci správne recyklujme. Oblečenie, športové potreby či nábytok namiesto vyhodenia posuňme ďalej. Treba tiež pripomenúť, že dieťa možno z pohľadu jednotlivca zanecháva najväčšiu uhlíkovú stopu, no najviac znečistenia vytvára priemysel, intenzívne poľnohospodárstvo a doprava.

Aj v tomto smere však môžeme podniknúť kroky k ochrane životného prostredia. Napríklad cez svoje profesijné smerovanie dbať o inovácie smerujúce k výrobe, ktorá je šetrnejšia k prostrediu. Vrátiť sa k ekologickému drobnému farmárstvu, ktoré najčastejšie realizujú práve rodiny s deťmi. Zabrániť nezmyslenému výrubu lesov a zároveň starostlivosť o lesné plochy tak, aby sa predišlo požiarom.

tags: #zodpovednosť #človeka #za #životné #prostredie #diskusia