Dôchodkový systém Nemecka po 5 rokoch práce: Zhodnotenie a výzvy

Sociálny štát, ako ho poznáme, má rôzne podoby, pričom nemecký korporatívny model predstavuje jeden z jeho historických základov. Nemecko, ekonomický gigant Európy, implementovalo tento model, ktorý sa v priebehu času vyvíjal a čelil rôznym výzvam. Je preto dôležité zhodnotiť jeho úspešnosť a udržateľnosť, pretože jeho stav ovplyvňuje ekonomické zdravie celého kontinentu.

Historický vývoj nemeckého sociálneho štátu

Nemecko prešlo od svojho zjednotenia v roku 1871 dramatickými zmenami politického režimu, vrátane zmien svojho teritória. Od Nemeckého cisárstva cez Weimarskú republiku, totalitný národný socializmus až po rozdelenie krajiny na komunistické Východné Nemecko a Západné Nemecko. Tieto dva režimy mali odlišné prístupy k budovaniu sociálneho štátu. Sociálny štát má svoju históriu trvajúcu menej než 150 rokov. Tento príbeh sa začal písať v nemeckom cisárstve pod vládou kancelára Otta von Bismarcka. Pod vplyvom rastúcej miery industrializácie sa začalo v Európe v druhej polovici 19. storočia šíriť revolučné myslenie namierené proti politickému systému cisárstiev, resp. monarchií, ako aj za zlepšenie sociálnej situácie, a to v kontexte masovejšej industrializácie. Tá viedla k vysokej miere urbanizácie, pričom sa začali šíriť revolučné myšlienky boja proti „kapitalistickému vykorisťovaniu“ inšpirované Karlom Marxom. V reakcii na tieto nálady sa Bismarck rozhodol priniesť v Nemecku prvý korporatívny systém sociálneho štátu. Ten bol dôležitý ako opatrenie na znižovanie sociálneho napätia aj kvôli tomu, že Nemecko bolo v tom čase autoritárskym štátom a toto opatrenie malo za cieľ utíšiť volania po zmenách tohto systému. V roku 1883 Bismarck spustil systém sociálneho poistenia, ktorý bol stratifikovaný na základe povolania a spoločenskej vrstvy. Išlo o priebežný systém financovaný z povinných príspevkov zamestnancov, ktoré týmto zamestnancom neskôr zaručujú prístup k benefitom. Toto sociálne poistenie malo poskytovať robotníkom a od roku 1911 tiež úradníckym zamestnancom kompenzáciu v prípade choroby či pracovného úrazu, ale najmä vytvorilo systém nároku na dôchodok vychádzajúci zo zaplatených príspevkov do systému počas aktívneho pracovného života. Postupne sa rozšírilo na všetky skupiny pracujúceho obyvateľstva a vytvorilo kostru súčasného systému. Tento systém kombinoval paternalistický prístup s autoritárskym systémom na utíšenie ekonomických liberálov ako aj hnutie pracujúcich, ktoré bolo hrozbou pre cisársky režim. Okrem tohto existoval aj minimálny systém sociálnej podpory, ktorú už reformou v 80-tych rokoch 19. Zaviedol sa tým vládou spravovaný priebežný systém financovania sociálneho zabezpečenia. V ňom zamestnanci povinne a pravidelne odovzdávajú príspevky, z ktorých sú financované súčasné nároky iných, najmä dôchodcov alebo chorých. Týmto spôsobom zároveň súčasným pracujúcim vzniká nárok na takéto dávky v budúcnosti z príspevkov, ktoré bude platiť ďalšia generácia zo svojich príjmov. Pôvodné nastavenie zadefinovalo nemecký model sociálneho štátu ako korporatívny model konzervatívneho sociálneho štátu. Jeho hlavná charakteristika je, že systém sociálnych práv a záruk je diferencovaný podľa postavenia človeka v spoločnosti. Relatívne vysoká miera celkového začlenenia zamestnancov odlišovala tento typ sociálneho štátu od liberálnych režimov. Od svojich počiatkov bol nemecký systém definovaný finančnými transfermi obyvateľstvu. Z hľadiska porovnania so sociálno-demokratickými systémami nemecký systém do dnešného dňa neprešiel na systém masovejšieho poskytovania verejných služieb. Namiesto toho je systém postavený na prepájaní širšej siete aktérov, ktoré nie sú priamo riadené štátom. Jednou z charakteristík korporatívneho systému v Nemecku bolo aj koordinovanie sociálnych partnerov, v podobe zástupcov zamestnancov (odbory) a zamestnávateľov. Dôležitú úlohu tak zohrávajú aj neformálne inštitúcie ako rodina, najmä v oblasti starostlivosti. Výsledkom tohto nastavenia sociálneho štátu bola dlhodobo nízka miera zapájania žien do pracovného života. Dlhodobou charakteristikou nemeckého sociálneho štátu bolo tiež striktné rozdelenie medzi sociálnym poistením na federálnej úrovni a sociálnou podporou na úrovni jednotlivých spolkových krajín. Moderný nemecký sociálny systém prešiel viacerými obdobiami expanzie, napríklad od prvotného rozširovania počas Weimarskej republiky v rokoch 1918 až 1933, cez masívnu expanziu počas nacistickej Tretej ríše (dôchodkové dávky), a najmä po druhej svetovej vojne postupnými vládami kresťanských demokratov a sociálnymi demokratmi. Jednou z jedinečných vlastností nemeckého sociálneho štátu je skutočnosť, že vzhľadom na relatívnu politickú slabosť liberálnej buržoáznej triedy, ktorá spočiatku nedokázala byť významnou protiváhou pre monarchický a byrokratický systém, reakcia na nový kapitalizmus, s výnimkou robotníckeho hnutia, prichádzala zo strany cirkví. V ich prostredí sa ešte pred prvou svetovou vojnou vytvorila miestna sieť charitatívnych organizácií, dobrovoľných organizácií a klubov. Neskôr vo Weimarskej republike v 20-tych rokoch 20. storočia sa s vytvorením národných organizácií vytvorila dvojitá štruktúra, v ktorej sa verejné orgány podieľali na spolufinancovaní príslušnej pomoci a ponúkaných služieb, so zaručením určitej miery autonómie tohto tretieho sektora. Masívne ekonomické a sociálne problémy a politická konfrontácia však čoskoro viedli k rozpadu spoločnosti, ktorý umožnil vznik národného socializmu. Napriek nástupu fašizmu bol tento štrukturálny vzorec charakteristický aj pre väčšinu zdravotníckych a sociálnych služieb neskôr v povojnovom Nemecku. Dnes zhruba 50 % organizácií sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti spravujú neziskové organizácie. Tento systém, rovnako ako ďalšie charakteristické znaky západonemeckého politického a sociálneho systému po druhej svetovej vojne, sa v priebehu zjednotenia začiatkom 90-tych okov „vyviezol“ do nových spolkových krajín Nemecka a implementoval sa aj do nich. Po rokoch okupácie Spojencami bolo v roku 1949 Nemecko rozdelené na dve krajiny. V Západnom Nemecku diskusie o novom, rovnostárskom sociálnom štáte na príklade Spojeného kráľovstva po krátkom zvážení ustúpili do úzadia. Namiesto toho boli pôvodné inštitúcie sociálnej politiky obnovené vládou pod vedením Kresťansko-demokratickej strany, čoraz viac podporovanej sociálnodemokratickou opozíciou. Hospodárska obnova, podpora výstavby domov a integrácia miliónov migrantov boli hlavnými úlohami sociálnej politiky prvých rokov, po ktorých nasledovalo postupné rozširovanie a reforma sociálneho poistenia. Kľúčovou osobnosťou zodpovednou za hospodárske smerovanie Západného Nemecka sa stal Ludwig Erhard, minister hospodárstva, ktorý priniesol do krajiny pojem sociálne trhové hospodárstvo. Erhard sa vďaka viacerým trhovým reformám stal otcom hospodárskeho úspechu Západného Nemecka prostredníctvom jeho reforiem, a vyzdvihovaniu potreby práce, úspor a osobnej zodpovednosti. Zároveň sa pozeral na pojem sociálny štát s veľkou mierou nedôvery. Práve preto aj dôchodková reforma, ktorú priniesol kancelár Konrad Adenauer, bola prijatá napriek protestom Erharda. Veľký zákon o reforme starobných dôchodkov z roku 1957 sa stal základným kameňom povojnového sociálneho systému. Ústava z roku 1949 zaviedla „sociálny štát“ ako nemenný princíp nového demokratického režimu Západného Nemecka. Medzi rokmi 1966 a 1975, s príchodom vlády sociálnych demokratov sa odohrala bezprecedentná expanzia sociálnej politiky s dôverou v sociálne plánovanie a aktívne politiky zamerané na zvýšenie „kvality života“ pre všetky skupiny, nielen pre chudobných ako v tradičnej sociálnej politike. Podpora vzdelávania vo všetkých jeho formách sa rozrástla a zaviedla sa široká škála nových alebo rozšírených výhod a služieb, napríklad príspevok na bývanie, granty pre študentov a aktívne politiky trhu práce. Zaviedli sa aj keynesiánska hospodárska politika a korporatívne systémy vyjednávania medzi štátom, zamestnávateľmi a zamestnancami. Bolo to tiež obdobie zrodu sociálnej práce. Hospodárska kríza v sedemdesiatych rokoch 20. storočia a politické problémy ukončili obdobie ekonomickej expanzie. Fiškálne obmedzenia začali prevládať pri tvorbe politiky a systémy sociálneho zabezpečenia boli skôr reštrukturalizované. Na rozdiel od napríklad ekonomických reforiem vlád Margaret Thatcherovej však v Nemecku počas vlád Helmuta Kohla (1982 - 1998) nedošlo k obdobným systémovým zmenám. Výdavky na sociálne zabezpečenie sa síce opakovane znižovali, ale podstata a štruktúra kľúčových systémov zostala nedotknutá. Naopak, vznikli nové dávky a sociálne nároky pre rodiny a matky z verejných financií. Za masívnym nárastom prerozdeľovania zdrojov v krajine stála predovšetkým explózia sociálnych výdavkov vyvolaná jedinečnou historickou udalosťou zjednotenia s ekonomicky zničenou východnou časťou Nemecka v roku 1990. V roku 1996 výdavky dosiahli historický vrchol 34,9 % hrubého domáceho produktu (aj bez výdavkov na vzdelávania). Po zjednotení sa Východné Nemecko ocitlo v stave gigantického sociálneho štátu. Sociálne výdavky dosiahli historickú úroveň asi dve tretiny (východonemeckého) hrubého domáceho produktu. Zatiaľ čo sociálny štát, ktorý sa vyvinul v povojnových desaťročiach, zostal v podstate nedotknutý až do začiatku 90-tych rokov 20. storočia, situácia od polovice 90-tych rokov naznačovala, že sú potrebné zásadné zmeny. Politická podpora sociálneho štátu bola slabšia ako kedykoľvek predtým. Väčšie sociálne problémy ako masová nezamestnanosť a imigrácia a zmeny v medzinárodných záležitostiach na európskej úrovni a v globálnom meradle stále viac obmedzovali národné sociálne politiky. Vláda Kohla nemala vízie o tom, kam ísť a odhodlanie vykonať ďalekosiahlejšie zmeny. Koniec deväťdesiatych rokov tiež predstavuje obdobie nepružných administratívnych reforiem, ktoré boli zavedené do praxe pod značkou New Public Management (NPM) na úrovni miestnej samosprávy. Po zjednotení Nemecko rozšírilo svoj repertoár zvyšujúcich sa príspevkov na sociálne poistenie s cieľom financovať vysoké výdavky na pasívne dávky v nezamestnanosti a politiky trhu práce s cieľom riešiť straty pracovných miest vo východnom Nemecku „hladkým“ a „sociálnym“ spôsobom. Výsledkom tohto smerovania bolo, že začiatkom roku 2000 zahraniční pozorovatelia aj Nemci považovali krajinu za „chorého muža Európy“. Nemecké firmy boli čoraz menej konkurencieschopné, najmä kvôli vysokej cene práce. Hospodársky rast v tomto období stagnoval. Tento „exportujúci gigant“ mal dokonca mierny deficit bežného účtu zahraničného obchodu. Za nasledujúcich desať rokov sa vnímanie krajiny zmenilo. Od roku 2010 sa Nemecko opodstatnene vníma ako jediné hospodárstvo, ktoré dokáže udržať Európsku úniu nad vodou počas búrky v eurozóne. Kritici Nemecka z južnej Európy tvrdia, že Nemecko profitovalo z priaznivého nastavenia eura. Toto tvrdenie však ignoruje reformy, ktoré zaviedla vtedajšia vládna koalícia a ktoré zvýšili konkurencieschopnosť nemeckého hospodárstva. Kľúčovou štatistikou sú náklady práce - zatiaľ čo v Nemecku v rokoch 2001 až 2011 zostali zhruba rovnaké, priemerné jednotkové náklady práce v eurozóne sa zvýšili o 20 percent. Namiesto deficitu bežného účtu má krajina vysoké prebytky na bežnom účte. Transformácia nemeckého sociálneho štátu sa síce začala po zjednotení v roku 1990, ale svoj vrchol dosiahla reformami Hartz IV za vlády Gerharda Schrödera.

Reformy Hartz IV a ich dôsledky

Počiatočný súbor reforiem, ktoré Hartzova komisia už odporučila ako prvé, tzv. Reformy Hartz I, II a III, ktoré väčšinou reformovali správu dávok v nezamestnanosti a odborné vzdelávanie. Ekonomika sa však nezlepšila. Aj v roku 2003 zostal hospodársky rast v podstate na nule a rozpočtový deficit sa prepadol nad hranicu Paktu stability a rastu Európskej únie 3 percentá HDP. Schröder potom navrhol doteraz najväčší súbor reforiem, Hartz IV. Obsah týchto reforiem sa z väčšej časti uplatňuje dodnes a je to jeden z dôvodov, prečo sa nemecký priemysel stal konkurencieschopnejším. Po prvé, reforma obmedzila úplné vyplatenie kompenzácie v nezamestnanosti na jeden rok z predchádzajúcej doby dvoch rokov. Nemecký systém platil percentuálnu časť predchádzajúcej mzdy, nie paušálnu sadzbu. Po tejto reforme klesla podpora v nezamestnanosti na približne 350 eur, pričom bolo možné platiť ďalšie poplatky na prenájom, teplo a deti. Ak niekto odmietol prijať prácu, platby sa znížili o ďalších 30 percent. Okrem toho počas Schröderovho obdobia, ako aj po tom, ako ho Angela Merkelová nahradila na pozícii vo veľkej koalícii, vláda spravila dôchodkovú reformu. Prvé reformy z roku 2001, presunuli verejný dôchodkový systém zo systému priebežného dôchodkového sporenia na viacúrovňový systém so štátnymi dotáciami na dobrovoľné súkromné príspevky. V roku 2004 vláda spojila úpravy dôchodkov s počtom prispievateľov a poberateľov. Tieto reformy do určitej miery zmenili sociálny systém a pribrzdili expanziu sociálneho štátu Nemecka. Samotné ale nevysvetľujú zvrat v Nemecku z hľadiska konkurencieschopnosti. Súkromný sektor sa tiež podieľal na reštrukturalizácii a využívaní nových technológií. Tieto reformy však prispeli ku konkurencieschopnejšiemu hospodárstvu. Celkovo sa tak reformoval systém, ktorý začal ako model sociálneho štátu na báze sociálneho poistenia no cez viacero rozmachov sa stal neúnosným kolosom, ktorý vytváral nedôveru občanov k systému ako takému. Krajina sa aj vďaka tomu stala chorým článkom Európy a potrebovala rázne reformy na jeho ozdravenie. Napriek týmto zmenám zostali v Nemecku v platnosti kľúčové časti tohto systému, čím sa teda problémy z dlhodobého hľadiska nevyriešili. Popri tom Nemecko zostalo stále verné tradícii silných zásahov do hospodárstva, napriek dlhodobej absencii niektorých „tradičných“ opatrení, ako napríklad minimálna mzda. To viedlo k preregulovanosti ekonomiky Nemecka, ktorá v kombináciami s nástrahami sociálneho štátu kumuluje problémy pre nemecký rozpočet do budúcnosti.

Súčasné výzvy a diskusie o reforme

Len v súčasnosti sa m… Asi 5,5 milióna ľudí v Nemecku dnes poberá sociálne dávky od štátu. Experti tvrdia, že rodiny, kde nikto nepracuje, majú vďaka rôznym príspevkom často vyššie príjmy ako rodičia s nízkou mzdou. Sociálny systém podľa nich nemotivuje k tomu, aby si ľudia hľadali zamestnanie. Vyše milióna poberateľov dávok nikdy nepracovalo. „Poviem to tak: stále som pevne presvedčený, že sa v tom systéme musí dať ušetriť aspoň desať percent,“ uviedol v rozhovore pre televíziu ProSieben. „To je obnos, ktorý musí byť možný. Spisovateľka Hana Repová: Ani v Nemecku nie je všetko ružové. Najmä ak najsilnejšia európska ekonomika už tretí rok zápasí s recesiou a stále sa jej nedarí naštartovať hospodársky rast. Situáciu sťažuje nepriaznivý demografický vývoj a narastajúca miera nezamestnanosti. Podľa kancelára by istú úľavu malo priniesť to, že sa vláde konečne podarilo výrazne znížiť počet nelegálnych migrantov prichádzajúcich do Nemecka. Vládu neodradilo ani rozhodnutie súdu „Musíme sa postarať predovšetkým o to, aby v takom svete nevyrastali deti. Problém by mala vyriešiť reforma sociálneho systému, na ktorej sa vládne strany dohodli už v koaličnej zmluve. To by ľuďom v núdzi poskytovalo existenčné minimum, no zároveň by od nich vyžadovalo, aby si aktívne hľadali zamestnanie. Proti šetreniu v sociálnom systéme sú však Merzovi koaliční partneri z radov sociálnych demokratov (SPD). Ich spolupredsedníčka Bärbel Basová, ktorá je i ministerkou práce, kancelárove výroky dokonca označila anglickým slovom „bullshit“ (expresívny výraz pre „táranie“). „Musím to odmietnuť, pretože sme bohatá krajina. A povedať, že musíme škrtať v sociálnom zabezpečení, nie je správne. „Teraz sa zdôrazňuje, že ekonomika nefunguje, lebo sociálne systémy sú príliš drahé. Kancelár vyhlásil, že si s ministerkou dobre porozumel a dohodli sa, že chcú zachovať sociálny štát. Spolková agentúra pre prácu napríklad len pred pár dňami oznámila, že takmer 1,2 milióna poberateľov sociálnych dávok, ktorí by sa mohli zamestnať, ešte nikdy nepracovalo. Nevôľu vyvoláva i skutočnosť, že takmer polovicu poberateľov sociálnych dávok tvoria prisťahovalci. Andreas Peichl, profesor národného hospodárstva na Univerzite Ludwiga Maximiliana v Mníchove, zase upozornil, že pre mnohých rodičov sa pracovať ani neoplatí. Ak by však v rodine nik nepracoval a žila by len zo sociálnych dávok a ďalšej štátnej podpory, dostala by asi 3 000 eur. Za takých podmienok je podľa Peichla často výhodnejšie zostať doma, než chodiť do práce.

Dávky a benefity pre zamestnancov v Nemecku

Každý štát prezentuje sociálne výhody iným spôsobom a za inú finančnú odmenu. Viete, na čo máte nárok, ak máte zmluvu s nemeckým zamestnávateľom?

Prečítajte si tiež: Nárok na invalidný dôchodok

Pracovný čas a nadčasy

Všedná pracovná doba predstavuje 8 hodín denne. Za pracovný deň sa podľa uvedeného zákona berú všetky dni od pondelka do soboty, pričom sobota je tiež považovaná za pracovný deň. Túto pracovnú dobu je možné mimoriadne predĺžiť na maximálne 10 hodín na deň. Táto hranica je pevne stanovená a nemôže byť v žiadnom prípade vo všednom pracovnom čase prekročená (6 pracovných dní = maximálne 60 hodín). Za prácu nadčas dostanete príplatok vo výške 15 - 40% z riadnej mzdy v závislosti od toho, čo je uvedené v pracovnej alebo kolektívnej zmluve. Zo zákona totiž nárok na príplatok za prácu nadčas nevzniká. Spravidla sa nadčasové hodiny môžu zrátať a kompenzovať formou náhradného voľna. Nárok na príplatok za prácu v nedeľu neexistuje, len nárok na čerpanie voľna. Nárok na príplatok za prácu v noci sa pohybuje do výšky 25% z aktuálnej minimálnej mzdy. Závisí to od zmluvy so zamestnávateľom, pretože zo zákona máte nárok na voľno, nie na preplatenie práce počas nočných hodín.

Dovolenka

Plný nárok na dovolenku má zamestnanec až po šiestich odpracovaných mesiacoch. Pri 6-dňovom pracovnom týždni má nárok na minimálne 24 dní dovolenky, pri 5-dňovom na minimálne 20 dní dovolenky.

13. a 14. plat

Závisí od konkrétneho zamestnávateľa, či 13. a 14. plat vypláca. Vo všeobecnosti však platí, že pri plnom úväzku vzniká nárok na 13. plat po odpracovaní šiestich mesiacov. Pri čiastočnom úväzku je 13. plat rovný alikvotnej časti odpracovaných hodín. Vyplácanie 14. platu nie je fixné.

Práceneschopnosť

V prípade choroby musí zamestnanec čo najskôr informovať zamestnávateľa o svojej práceneschopnosti a jej predpokladanom trvaní. V prípade choroby trvajúcej dlhšie ako 3 dni musí zamestnanec predložiť lekárske osvedčenie najneskôr nasledujúci pracovný deň. Zamestnávateľ vypláca prvých 6 týždňov 100% z riadnej mzdy, potom sociálna poisťovňa 70% zo mzdy. Počas trvania vašej práceneschopnosti nemôžete odísť z Nemecka bez súhlasu zdravotnej poisťovne, aby ste neutrpeli finančnú ujmu. V opačnom prípade môžete prísť o nárok na dávky.

Prídavky na deti

Od 1. januára 2018 je možné o prídavky na deti požiadať 6 mesiacov spätne od mesiaca, v ktorom žiadosť prijme nemecký úrad. O nemecké rodinné prídavky môžete požiadať do 18. roku veku dieťaťa, resp. do jeho 25. na 1. a 2. na 3. na 4.

Prečítajte si tiež: Kontakty na Sociálnu poisťovňu Lučenec

Príplatky za sviatky

Príplatky za sviatky v Nemecku zo zákona nie sú, pretože v zásade existuje zákaz pracovať počas sviatkov. S výnimkou niektorých povolaní, do ktorých sa zaraďujú napríklad aj opatrovateľky. Ak je to však napísané v pracovnej či kolektívnej zmluve, zamestnancom patrí 25% príplatok zo mzdy. Nový rok - 1. Traja králi - 6. Medzinárodný deň žien - 8. Sviatok práce - 1. Augsburgský mierový festival - 8. Nanebovstúpenie Panny Márie - 15. Svetový deň detí - 20. Deň zjednotenia Nemecka - 3. Deň reformácie - 31. Všetkých svätých - 1. Deň pokánia a modlitieb - 21. 1. sviatok vianočný - 25. 2. sviatok vianočný - 26.

Rodičovská dovolenka a materská dovolenka

Rodičovská dovolenka poskytuje zamestnancom ženského aj mužského pohlavia nielen starať sa o dieťa, ale tiež možnosť pracovať na čiastočný úväzok. Môžu sa tak venovať svojmu dieťaťu a zároveň držať krok s pracovným životom. Každý rodič má nárok na rodičovskú dovolenku až do dosiahnutia 3 rokov dieťaťa. Zákon na ochranu matky a dieťaťa chráni tehotnú ženu a matku pred výpoveďou a v mnohých prípadoch aj pred prípadným znižovaním príjmu. Materská dovolenka začína spravidla 6 týždňov pred očakávaným termínom pôrodu a končí 8 týždňov po pôrode. Matke je teda vyplácaná mzda vo výške 100% jej riadnej mzdy po dobu 14 týždňov.

Dôchodkový vek

Vo veku 65 rokov môžu odísť do dôchodku občania, ktorých poistenie trvá 45 rokov. Dôchodkový vek 67 rokov sa týka tých, ktorých poistenie trvá minimálne 35 rokov. Započítava sa do neho napríklad aj starostlivosť o dieťa.

Budúcnosť nemeckého dôchodkového systému

Nemecký dôchodkový systém prešiel v posledných desaťročiach výraznými zmenami a reformami. Napriek tomu čelí novým výzvam, ako je starnutie populácie, nízka pôrodnosť a imigrácia. Tieto faktory vyvíjajú tlak na udržateľnosť systému a vyžadujú si ďalšie úpravy. Diskusie o budúcnosti systému sa zameriavajú na rôzne možnosti, vrátane zvýšenia dôchodkového veku, zníženia dávok, zvýšenia príspevkov a podpory súkromného sporenia. Je zrejmé, že Nemecko bude musieť nájsť spôsob, ako zabezpečiť spravodlivý a udržateľný dôchodkový systém pre všetky generácie.

Prečítajte si tiež: Podmienky invalidného dôchodku

tags: #dochodkový #systém #Nemecko #po #5 #rokoch