Uznanie a pochvala sú mocné nástroje, ktoré formujú naše správanie, ovplyvňujú našu sebahodnotu a motivujú nás k dosahovaniu cieľov. V tomto článku preskúmame psychologické aspekty uznania a pochvaly, ich vplyv na rôzne vekové skupiny a spôsoby, ako ich efektívne využívať na podporu rastu a rozvoja.

Dôležitosť uznania a pochvaly pre deti

Gabriela Herényiová, školská psychologička z Katedry psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, zdôrazňuje, že aj keď vysvedčenie nemusí byť vždy najdôležitejšie, pre dieťa má veľký význam. Päť mesiacov sa snažilo, škola je preň stredobodom života. Rodičia by nemali túto udalosť zľahčovať a prehliadať.

Reakcia na úspech a neúspech

Pri sklamaní alebo neúspechu by mali rodičia vyjadriť pochopenie pre pocity dieťaťa. Pochváľte ho za lepšie známky a tie horšie hneď neriešte. Bitka, slzy, nadávky a zákazy nám známky nezlepšia.

Podmieňovanie lásky úspechom

Nikdy nestrašte deti tým, čo sa stane, ak donesú zlé známky. Nepodmieňujte svoju lásku k dieťaťu jeho úspechmi v škole. Vety typu "Ak budeš mať samé jednotky, budem ťa ľúbiť" sú absolútne neprípustné. Dieťa musí vedieť, že ho máte radi aj s päťkami a trojkou zo správania.

Zisťovanie príčin známok

Juraj Hipš z Komenského inštitútu navrhuje, aby si rodičia zistili, za čo dieťa dostalo známky, či už jednotky alebo štvorky. Väčšinou tie známky žiaľ odzrkadľujú len skutočnosť, akú má dieťa schopnosť memorovať učivo. Rodičia si môžu vziať učebnice z jednotlivých predmetov a dieťa "vyskúšať", čo sa naozaj naučilo.

Prečítajte si tiež: Ťažká astma a invalidný dôchodok

Spoločné plány na zlepšenie

Gabriela Herényiová odporúča dohodnúť si pred začiatkom nového polroku postup, ako známky zlepšiť. Možno si dať s dieťaťom spoločné plány, ako mu pomôžete prekonať problémy v škole. Uistite ho, že pri ňom budete stáť v dobrom aj zlom, a v prípade potreby mu pomôžete. To ale neznamená, že budete vypracovávať úlohy za neho. Dohodnite sa na pravidlách a možno zmenách v komunikácii, ale v pokojnej atmosfére. Dohodnite sa aj na odmene, ktorú dieťa dostane po splnení spoločných cieľov. Odmena by mala byť primeraná veku, výsledkom ako aj možnostiam rodičov a potrebám dieťaťa.

Slovné hodnotenie a motivácia

Pre prípravný a nultý ročník, ako aj prvý až štvrtý ročník základnej školy sa hodnotenie môže vykonať slovne stupňami: dosiahol veľmi dobré výsledky, dosiahol dobré výsledky, dosiahol uspokojivé výsledky, dosiahol neuspokojivé výsledky. Súčasťou ich výpisu vysvedčenia môže byť taktiež slovný komentár, v ktorom učiteľ zhodnotí vedomosti a zručnosti žiaka. Obsah slovného komentára má byť zameraný na pozitívnu motiváciu k ďalšiemu vzdelávaniu. Nesmie obsahovať negatívne odsudzujúce výroky, ale má pôsobiť vždy konštruktívne a povzbudzujúco.

Úskalia komplimentov

V niektorých vzťahoch komplimenty tajne poučujú. Odmeňujú tie časti vás, ktoré sú najvhodnejšie, najviac regulované alebo najmenej rušivé. A bez toho, aby ste si to uvedomili, začnete sa prispôsobovať pohodliu niekoho iného. Postupom času sa to, čo sa zdalo ako láska, začne cítiť ako výkon. Nie je to vždy úmyselné alebo zlé, v skutočnosti sú tieto komplimenty zvyčajne jemné a podvedomé. Ale opakované posilňovanie selektívnych vlastností, ako sú vyrovnanosť, dostupnosť alebo nesebeckosť, môže viesť k postupnému oslabovaniu autenticity.

Príklady komplimentov s podmienkami

Tu sú dva komplimenty, ktoré sa na prvý pohľad zdajú veľkorysé, ale môžu obsahovať nevypovedané podmienky, ktoré vás môžu podmieňovať, aby ste zostali malí, aby ste zostali milovaní:

1. „Ako to, že si vždy taký pokojný?“ Toto je pochvala, ktorou sa dá odmeniť emocionálne mlčanie, nie emocionálna sila. Na prvý pohľad to môže znieť ako úprimný kompliment, ktorý vás vykresľuje ako emocionálne zrelého, neotrasiteľného človeka, ktorý sa povznáša nad konflikty. Pre tých, ktorí roky strávili ako mierotvorcovia - najmä v rodinách poznačených nestálosťou -, to môže byť dlhoočakávané uznanie. Existujú však situácie, keď niekto chváli váš pokoj menej vďaka vašej vnútornej odolnosti a viac pre svoje vlastné pohodlie. Možno neoslavuje vaše emocionálne zdravie. Namiesto toho môže byť len rád, že ste nemali emocionálnu reakciu, aj keď bola v danej situácii oprávnená. Tento druh komplimentu môže posilniť hlbší vzorec zakorenený v detstve alebo dospievaní, najmä u žien a dievčat.
2. "Si taký nesebecký." Hoci sa nesebeckosť bežne považuje za cnosť, nadmerná nesebeckosť môže viesť k vyhoreniu, zanedbávaniu vlastných potrieb a strate identity. Pochvala za nesebeckosť môže podvedome podporovať jednotlivca v tom, aby neustále uprednostňoval potreby druhých pred svojimi vlastnými, čo môže viesť k nerovnováhe a nespokojnosti.

Sebahodnota a jej vplyv na prijímanie uznania

Ľudia s nízkou sebahodnotou ignorujú svoje limity, až kým nezažijú vyhorenie či neúspech, čo dramaticky znižuje ich sebavedomie a sebaúctu. Vonkajší dojem býva veľmi klamlivý, lebo vieme veľa zakryť. Ak je niekto viac plachý v spoločenskom kontakte, opatrnejší, menej výrečný alebo je nerád stredobodom pozornosti, nemusí to znamenať, že má nízku sebahodnotu. Prejavy nízkej sebahodnoty sa opakujú, najmä v náročných situáciách, a je dôležité ich vnímať v kontexte celkového správania a životných okolností. No časté signály sú napríklad silná sebakritika, strach z neúspechu, tlak na dokonalosť, kladenie nereálne vysokých nárokov na seba a frustrácia z ich nedosahovania či potreba neustále si overovať, že to, čo hovorím a čo si myslím, je v poriadku. Áno, že na tom vlastne nezáleží. A ak poviem niečo, čo sa druhým nepáči, radšej spochybním seba samého, než by som sa dostal do konfliktu. Je to snaha byť ten správny, bezchybný a príjemný v očiach druhých ľudí.

Prečítajte si tiež: Sprievodca žiadosťou o dôchodok z mladosti

Sebahodnota vs. sebavedomie

Ľudia si často zdravú sebahodnotu zamieňajú so sebavedomím alebo s vysokou mienkou o sebe. Predstavujú si, že mám vysokú sebahodnotu, keď o sebe zmýšľam len pozitívne, keď mám zo seba len dobré pocity a kašlem na druhých a na to, čo hovoria. Nie je to úplne tak. Zdravá sebahodnota vychádza z vnútra a je nezávislá od podmienok. Od toho, či vlastním dom a auto alebo nie, či poviem niečo inteligentné alebo nie, či sa mi niečo podarilo alebo nie, či mám alebo nemám vysokú školu alebo doktorát. Hoci sú tieto pojmy prepojené, každý označuje trochu odlišný aspekt vzťahu k sebe. Sebahodnota je ako korene stromu - základné vnímanie seba ako hodného rešpektu, lásky a prijatia, bez ohľadu na okolnosti, so všetkými našimi silnými aj slabými stránkami. Sebavedomie je ako lístie a plody - vonkajší prejav viery vo vlastné schopnosti dosahovať ciele. Zatiaľ čo sebahodnota je stabilná, sebaúcta a sebavedomie sú viac ovplyvniteľné okolnosťami, pohľadmi druhých a skúsenosťami.

Kompenzácia nízkej sebahodnoty

Mnohí workoholici navonok pôsobia sebavedome, no ich sebahodnota závisí len od úspechov a uznania druhých. Cítia sa dostatoční, len keď podávajú vysoké výkony, čo vedie k silnej sebakritike, strachu zo zlyhania a chronickému stresu. Ignorujú svoje limity, až kým nezažijú vyhorenie či neúspech, čo dramaticky znižuje ich sebavedomie a sebaúctu. Sebahodnota vychádza z vnútorného nastavenia. Ak ju mám nízku, nemôžem sa oprieť o základné presvedčenie, že som v poriadku taký, aký som. Že nikomu nemusím nič dokazovať. Je tam prázdno či neistota, a tak hľadám oporu a potvrdenie len cez svoje výkony, správanie a to, ako ma vníma okolie. Áno, práve to môže viesť k tomu, že sa prestávame cítiť rovnocenní s ostatnými, čo priamo ovplyvňuje našu dôstojnosť.

Dôstojnosť a sebahodnota

Dôstojnosť je slovo, ktoré sa v psychológii často nepoužíva, ale podľa mňa veľmi dobre vystihuje podstatu pravej sebahodnoty. Naznačuje, že ako ľudské bytosti sme si rovnocenní. Naopak, je to obraz človeka, ktorý hlboko vnútri nenávidí svoju nedokonalú ľudskosť. Ponižovanie určitých skupín ľudí či ich odsudzovanie je často spôsobom, akým projektujeme na druhých stránky seba, ktoré nedokážeme prijať alebo z ktorých máme strach. Rovnako ak nekriticky obdivujeme napríklad celebrity či politikov do takej miery, že ich automaticky považujeme za autority a niečo viac, než sme my sami. Pritom zabúdame, že sú to obyčajní nedokonalí ľudia. Je dobré mať ideály a inšpirovať sa, no zároveň nezmenšovať pri tom svoju vlastnú moc a schopnosti. Niekedy odporúčam klientom, ktorí si všimnú, že sa dostali do modu „ja/my verzus tí druhí“, aby si položili otázku: Čo mám s tými druhými spoločné?

Faktory ovplyvňujúce sebahodnotu

Sebahodnotu ovplyvňuje veľa faktorov, no spomeniem dva kľúčové. Jedným sú kultúrne vzorce, rodové stereotypy a očakávania, ktoré má od nás spoločnosť a komunita či kultúra, v ktorej žijeme. Druhým je to, v akej rodine sme vyrastali a do akej miery sme zažili bezpodmienečné prijatie a lásku. Už len to, ako nás privítajú, keď sme sa narodili, či sa cítime v bezpečí, či sa stretneme s vrelým dotykom a úsmevom, ktorý nás víta, alebo nás vezmú hneď od mamy a idú vážiť a merať. Sebahodnota je o tom, ako sa vnímam a pristupujem k sebe, ale vzťah k sebe sa vytvára vzťahmi s prostredím a v prostredí okolo mňa. Tieto dve veci nie sú oddelené. Keď rastieme, potrebujeme, aby nás rodičia aj ľudia okolo nás konzistentne a dostatočne predvídateľne vnímali a zrkadlili, aby nám dali najavo, že to, akí sme a čo prinášame, je cenené, záleží na tom. To je základná ľudská potreba. A je tiež dôležité, aký majú vzťah nielen ku mne, ale aj k sebe samým a voči sebe navzájom.

Strata pocitu "dosť dobrý"

Keď sa narodí dieťa, je to zázrak. Poviete si, že ten nový človek je úžasný taký, aký je. A sám seba sa pýtam, kedy tento pohľad na ľudí mizne. Kedy sa to stráca? Na svet príde úžasná bytosť, ktorá stačí taká, aká je, vôbec nič pre to nemusí robiť. A v nejakom bode sa to začne meniť a na to, aby bola dosť, zrazu musí spĺňať toto a robiť tamto. Súvisí to najmä so širšími vzorcami našej komunity a spoločnosti, ktoré vyžadujú, aby sme nejakí boli. Vplýva na to aj to, že sa komunity zmenšujú a často sú veľmi individualizované a pretŕhajú sa vzťahy so širšou rodinou. Jedna z kľúčových zložiek sebahodnoty je pocit spolupatričnosti - že sem patrím, k ľuďom a zemi okolo seba. Druhá zložka je pocit jedinečnosti, že sem nielen patrím, ale prinášam aj niečo jedinečné, kvalitu pre iných ľudí a je to videné, cenené a okolie sa zaujíma o to, kto som. Namiesto toho, aby len hovorili, čo by som mal a čo nemal robiť, ako by som sa mal správať, rozmýšľať a ako by som sa mal cítiť, tak sa zaujímajú o mňa ako takého a o moje vnútorné kvality.

Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok policajtov na Slovensku

Zvyšovanie sebahodnoty

Je to, samozrejme, proces, ktorý vyžaduje odhodlanie, sebareflexiu a odvahu pozrieť sa na miesta, kde sa nemáme radi či dokonca sa nenávidíme. Všímavosť, uvedomovanie si svojho bezprostredného prežívania bez toho, aby som ho hodnotil, naopak, so zvedavosťou, je zručnosť, ktorú môžeme kultivovať a pomáha uvedomiť si príbehy, ktoré o sebe rozprávame, získať nadhľad. Cez všímavosť, v angličtine mindfulness, postupne zisťujeme, že sme oveľa viac než myšlienky, ktoré nám bežia hlavou, či pocity a reakcie, ktoré sa v nás objavujú. Máme voľbu, ako na ne odpovedať.

Súcit so sebou

Namiesto toho, aby sme sa len snažili neustále zlepšovať svoje sebahodnotenie a bojovali s pocitmi nedostatočnosti, môže byť užitočnejšie zamerať sa na hlbšie spojenie so sebou a druhými cez autentickosť, zraniteľnosť a súcit. Niekedy sa stačí pozrieť do zrkadla a vnímať svoj pohľad na seba - je kritický, chladný alebo necítite nič? Pozrite sa sami sebe do očí. Časté pochybnosti, úzkosť a strach z rozhodnutí môžu signalizovať nízku sebahodnotu, často sprevádzanú problémami so stanovovaním hraníc. Buď máte strach povedať „nie“, alebo si nastavujete tvrdé hranice, aby ste sa ochránili. Negatívne myšlienky o sebe či neschopnosť byť v prítomnosti a relaxovať tiež poukazujú na tento problém.

Vplyv prenatálneho obdobia a detstva

Istý základ sa tvorí už počas tehotenstva. Okrem genetiky pôsobí aj to, v akom prostredí sa plod vyvíja počas tehotenstva, aké podnety má moja nervová sústava, v akom rozpoložení je moja mama, či ma chce alebo nie, či sa na mňa teší, či som vítaný. Ide o obdobie, keď sa začína budovať povedomie o „ja“. Ide o zhruba druhý až tretí rok dieťaťa. Je to aj obdobie vzdoru, keď dieťa začne často hovoriť „nie“ a oddeľuje sa od rodičov. To je prvé senzitívne obdobie, keď si začína vytvárať pojem seba. Vtedy je dôležité, koľko kvalitného času a pozornosti vieme dieťaťu venovať a nakoľko vieme reflektovať jeho pocity a záujmy. To môže prispievať k pocitu sebahodnoty a dôstojnosti dieťaťa. Sme dizajnovaní na to prijať láskyplný dotyk, pohľad, zvuky a slová. Ak ich nedostávame, chýba nám to.

Vplyv sociálnych sietí

Spôsob komunikácie na sociálnych sieťach je iný, ako potrebujeme. Nevidíme výraz tváre, nepočujeme tón hlasu, chýba dotyk a kontakt. Sú tam len vizuálne slová, do ktorých si môžeme veľa dosadiť. Neuvedomujeme si to, ale sme vtedy v ríši fantázie. Sociálne siete aj výrazne posilňujú faktor porovnávania sa. Výskumy ukazujú, že potrebujeme zapadnúť a byť súčasťou skupiny. Prezentujem sa cez to, ako vyzerám, s akými ľuďmi sa stýkam, čo som dosiahol. Zvýrazňuje sa porovnávanie a dôležitosť statusu a hierarchia skupiny. Takéto prejavy však nevplývajú dobre na naše vzťahy. Omnoho dôležitejšie pre nás je, ako sa vieme prepojiť s inými ľuďmi, a pocit spolupatričnosti. Koľko záujmu viem ukázať druhým ľuďom, aká je miera mojej empatie, porozumenia, odpustenia. Cez očný kontakt, pohľad, tón hlasu. To sa na sociálnych sieťach veľmi nerieši. To nedáte do párriadkového statusu s fotkou. A aj preto sa tieto zručnosti nerozvíjajú. Vidieť to aj na zhoršujúcom sa duševnom zdraví mladých ľudí, stúpa miera sebapoškodzovania a iných duševných ťažkostí, čo veľmi súvisí so sebaobrazom, ktorý o sebe mám. Ak je moje prežívanie veľmi závislé od sociálnych sietí, ovplyvňujú ho nároky, ktoré sú premenlivé, často škodlivé a v zásade nereálne.

Dopamínová hra sociálnych sietí

Niektorí môžu mať dojem, že práve cez sociálne siete, lajky a komentáre si svoju sebahodnotu môžu zvýšiť a pomáha im to k pocitu, že niekto ich ocení. Je to len dopamínová hra a tá nie je bezpečná. Zverejním post a dostaví sa pocit spokojnosti, ale ten je vybudovaný len na krátkodobom potešení, ktorý mi dáva pocit ocenenia. Tieto pocity sú veľmi prchavé. Spomeňte si, ako dlho ste sa tešili, keď sa vám niečo podarilo alebo keď ste získali nejakú cenu. Ako dlho trval dobrý pocit, že ste niečo dokázali? Často je to len krátka chvíľa a potom príde otázka: „A čo teraz?" Máme výskum, ktorý ukazuje, že keď sa nám napríklad po zverejnení príspevku na sociálnych sieťach zdvihne hladina dopamínu, časom táto hladina klesne - a to ešte nižšie, ako bola predtým. Na chvíľu sa cítime výnimočne, no potom nás zasiahne pocit prázdna a nepohodlia. Platíme tak za krátkodobé potešenie. Keď opadne vlna dopamínu, zrazu už nie sme stredobodom pozornosti a cítime sa obyčajní. Tento pokles mnohí nedokážu uniesť. A pretože sa neučíme znášať tento diskomfort, snažíme sa mu vyhnúť - napríklad tým, že pridáme ďalší príspevok. Ale keď naše pocity pochovávame namiesto toho, aby sme ich prijali, pochovávame ich zaživa. My ich prekryjeme, prehlušíme, väčšinou len ďalším dopamínom, a tak vznikajú závislosti. Od konzumu, od pozornosti, od rozmýšľania, keď neustále v hlave riešime, ako vyzerám, čo som povedal, čo povedali o mne iní, a chcem mať pocit, že niečo robím. Presne, nepríde k tomu, že by sme vďaka tomu dostali dávku dopamínu. A ani ja to neocením. To je najsmutnejšie, že ani nevieme ako, ale opúšťame samých seba. Strácame vnútorný hlas, ktorý by sa o nás staral. Otvoríme si sociálne siete, skrolujeme a ani nevieme, čo všetko si do seba púšťame, lebo tam nie je vo vnútri nikto, kto by sa spýtal, ako to na mňa pôsobí, ako sa v tom cítim. Až kým v jednom momente naše telo povie, že stačí, a začne nám to dávať najavo. A ja som zrazu veľmi prekvapený, prečo so mnou niečo nie je v poriadku, prečo som tri týždne chorý a čo teraz bude. A namiesto toho, aby som sa zamyslel, že niečo vo svojom vnútri musím zmeniť, tak riešim, či to ľudia bezo mňa tri týždne zvládnu alebo čo sa stane s mojou kariérou.

Láskavosť k sebe

Najprv je dôležité si ujasniť, čo to vlastne je, lebo láskavosť k sebe si často mýlime s tým, byť na seba milý. Podstatou láskavosti je skutočný záujem o blaho seba aj druhých, čo znamená byť úprimný, podporujúci a niekedy aj pevný, keď je to potrebné. Alebo sa bojíme, že budeme príliš zahľadení do seba, sebeckí, čo je mýtus. Byť súcitný k sebe znamená, že viem byť k sebe láskavý aj vo chvíľach, keď mi je ťažko alebo keď sa trápim. A aktívne niečo robím pre to, aby mi bolo ľahšie. Nie je to len emócia, ale aktívny postoj. Niekedy používam takú predstavu: „Spomeňte si na momenty, kedy vám bolo ťažko a niekto k vám pristupoval s porozumením, rešpektom, počúval vás. Ako ste sa cítili?“ Vtedy si mnoho ľudí povie, že pocit, keď im niekto pomáhal, keď im bolo ťažko, bol dôležitý a potrebujú to. Chcú, aby sa k nim iní ľudia tak správali. Potom ich nabádam, aby si predstavili, že by tak vedeli pristupovať aj sami k sebe, keď sa im nedarí a keď im je ťažko. Prečo to nerobíme? Ak v detstve zažívame, že naše potreby a pocity rodičia vnímajú len do určitej miery či vôbec, alebo nemajú kapacitu sa im venovať, veľmi rýchlo si osvojíme, že na našich emóciách nezáleží a dôležité je, aby boli iní ľudia okolo nás spokojní. Túžime zapadnúť, cítiť sa hodnotní. Ak tento pocit nedokážeme získať z vnútra, hľadáme ho zvonka - len aby sme prežili. Výskum psychiatričky Natálie Kaščákovej ukazuje, že na Slovensku je veľmi rozšírená vývojová trauma. Skoro každý druhý Slovák zažil traumu zanedbávania alebo zneužívania, keď potreby dieťaťa neboli naplnené. To výrazne ovplyvňuje náš sebaobraz. Zdravie spoločnosti závisí od toho, aký sebaobraz má každý jej člen.

Pozitívna psychológia a cesta k šťastiu

Položili ste si niekedy otázku, čo vám prináša skutočné šťastie? Je to kariéra, finančná sloboda, či naopak rodina, vzťahy, zdravie? Možno nejde práve o samotné ciele, ale o cestu, ktorá k nim vedie. Z pohľadu pozitívnej psychológie si tému šťastia priblížime v šiestich krokoch, ktoré stoja za to, aby sme sa nad nimi zamysleli.

1. Empatia: Schopnosť vžiť sa do situácie druhého človeka, pozrieť sa na svet jeho očami, cítiť, čo cíti, a ako ho asi chápe. V našom morálnom správaní sa empatia prejavuje zámerom konať tak, aby druhému bolo lepšie. Ľudia s vyššou mierou empatie ľahko rozpoznávajú pocity iných, aj keď tieto pocity nemusia byť hneď zjavné. Štúdie najmladších detí dokazujú, že sa s touto empatickou schopnosťou rodíme. Už deti v 18.mesiaci veku sú do určitej miery schopné empatii. Odporúčanie: Skúste ľudí okolo seba viac počúvať. Naozaj počúvať…Dajte druhým priestor, sústreďte sa na to, čo hovoria, vnímajte ich myšlienky, pocity, skúsenosti, názory a potom sa pýtajte. Skúste sa postaviť na ich miesto a byť viac otvorení a prijímajúci ich pohľady a potreby. Staňte sa oporou pre svoje okolie a pocítite výrazný nárast dobrých a kvalitných vzťahov.
2. Láska: Je radosť, buchot srdca, a tiež citové porozumenie a emocionálna blízkosť. Prejavuje sa vzájomnou dôverou, rešpektom, čestnosťou a úprimnosťou. Láska poskytuje slobodu a voľnosť. Faktory spôsobujúce rast lásky: schopnosť tvorivého riešenia konfliktov a spoznávanie hĺbky osobnosti partnera. Ak sa pýtame svojich blízkych po čom túžia, aké sú ich ciele, sny, čomu venujú svoje myšlienky, prehĺbujeme tým dôveru vo vzťahu. Odporúčanie: Pracujte na zintenzívňovaní lásky, bojujte s vädnutím a uhasínaním. Láska určuje z veľkej časti aj kvalitu intimity, čiže ak vám vo vzťahu niečo chýba, zapracujte na obnovení citov a zapáľte ten plamienok vášne opäť. Čím viac lásky dávame, tým viac jej máme. Láska je to najkrajšie, čo môžeme získať, a to najcennejšie, čo môžeme stratiť.
3. Priateľstvo: Blízky vzťah dvoch ľudí patrí k samému jadru sociálnej existencie. V priateľstve platí, že kvantita nikdy nenahradí kvalitu. Skutočný priateľ vám pomôže niesť bremená a starosti, je vám oporou, keď to potrebujete, a zároveň spolu môžete zdieľať všetky radosti. Priateľstvo funguje bez ohľadu na vzdialenosť a vek. Vzniká vzájomným otvorením sa a hlbším spoznaním. Dobré vzťahy navyše tvoria 75% úspechu, a to z jednoduchého dôvodu. Keď máte niekoho radi a záleží vám na ňom, snažíte sa mu pomôcť. Preto aj ľudia, ktorí udržujú dobré vzťahy sú úspešnejší ako tí, ktorí neustále frflú a neveria nikomu. Odporúčanie: Budujte kvalitné a hodnotné vzťahy. Venujte svojim priateľom dostatok času, buďte blízko, keď vás budú potrebovať a pomôžte každému, kto pomoc potrebuje.
4. Múdrosť: Múdrosť nie je inteligencia. Múdrosť obsahuje viacero aspektov.
5. Vďačnosť: Je asi najsilnejšia emócia, vďaka ktorej sa dokážeme posunúť smerom ku šťastiu. Rozpúšťa všetky negatívne myšlienky a emócie - hnev, smútok, krivda, závisť, zrada, bolesť. Vďačnosť sa prejavuje pocitmi šťastia,úcty a nádeje. Ukázalo sa, že pocity vďačnosti dávajú životu charakter naplnenosti, hodnoty a zmysluplnosti. A nielen to. Spôsobujú život krajším a produktívnejším. Do vzťahov zavádza predstavu, že sme milovaní a že si nás ostatní vážia. Odporúčanie: Buďte vďační za všetko, čo vám prichádza do života. Je nespočetné množstvo vecí, za ktoré môžeme byť vďační.
6. Nezdolnosť: Nezdolnosť predstavuje schopnosť "nedať sa", alebo inak húževnatosť, pružnosť, nezlomnosť. Podstatou je zvládanie ťažkých životných situácií. K nezdolnosti nám výrazne pomáha sebahodnota. Odporúčanie: Zvyšujte svoj pocit sebahodnoty a nech sa deje čokoľvek, hľadajte riešenia. Nezaoberajte sa sťažovaním na situáciu. Nestrácajte čas zameriavaním pozornosti na problém. Hľadajte riešenia!

Učenie ako celoživotný proces

Učenie je proces, ktorý nás sprevádza celým životom. Ustavične sa meníme, osvojujeme si nové zručnosti, znalosti a postoje. Učíme sa jednať s ľuďmi a riešiť najrôznejšie problémy. Učenie môžeme definovať ako všetky behaviorálne a mentálne zmeny, ktoré sú dôsledkom životných skúseností.

Geneticky naprogramované typy učenia

Priebeh učenia je v mnohých prípadoch predurčený genetickými dispozíciami. Ku geneticky naprogramovaným druhom učenia patria: habituácia, senzibilizácia, imprintácia a exploračné chovanie.

• Habituácia (privykanie): Prejavuje sa tým, že živé organizmy postupne prestávajú reagovať na podnety, ktoré im nie sú ani užitočné, ani škodlivé. Umožňuje adaptáciu na prostredie a šetrí kapacitu pamäte.
• Senzibilizácia (scitlivenie): Je to narastanie citlivosti na určitý opakujúci sa podnet. Sme schopní scitlivieť voči podnetu, ktorý sa opakuje a zlepšiť svoje reakcie voči nemu.
• Imprintácia (vtlačenie): Pri imprintácii stačí jedno vystavenie kľúčovému podnetu na to, aby si ho živočích natrvalo uložil do pamäte. Tento podnet potom s istotou rozpoznáva a reaguje naň.
• Exploračné chovanie: Je to spontánne a systematické preskúmavanie prostredia a neznámych predmetov, ktoré zvieratá predchádzajú v situáciách, kedy im nehrozí žiadne bezprostredné nebezpečenstvo. Možno predpokladať, že je evolučným predchodcom ľudskej hravosti a zvedavosti.

Klasické podmieňovanie

Mechanizmy klasického podmieňovania objavil na prelome 19. a 20. storočia ruský fyziológ I.P.Pavlov. Pri skúmaní tráviacich procesov u psov prišiel na to, že reagujú produkciou slín už na kroky na chodbe, alebo zvuk otvorenia dverí. Tento poznatok označil ako podmieňovanie a začal sa mu systematicky venovať.

Procesy sprevádzajúce klasické podmieňovanie

• Generalizácia: Reflexnú reakciu vyvolávajú podnety podobné pôvodnému.
• Diskriminácia: Organizmus sa učí reagovať len na určité podnety a ostatné ignoruje.
• Vyhasínanie a spontánne obnovovanie podmienených reflexov.

#

tags: #dostávať #uznanie #a #pochvalu #psychológia