
Článok sa zameriava na problematiku dovolávania sa neplatnosti právneho úkonu v prípadoch porušenia predkupného práva, pričom analyzuje relevantnú judikatúru slovenských súdov. Predkupné právo, zakotvené v § 140 Občianskeho zákonníka, zaručuje spoluvlastníkom prednostné právo na kúpu spoluvlastníckeho podielu, ak ho chce iný spoluvlastník previesť na tretiu osobu. Porušenie tohto práva môže viesť k súdnym sporom, v ktorých sa oprávnený spoluvlastník domáha neplatnosti prevodu.
Podľa § 140 Občianskeho zákonníka, ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov. Ustanovenia o spoluvlastníctve (§ 136 a nasl. Občianskeho zákonníka) neobsahujú podrobnejšiu úpravu práv a povinností zo zákonného predkupného právneho vzťahu, ktorý má vecno-právny charakter, vychádza sa v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka z úpravy predkupného práva obsiahnutej v ustanoveniach § 602 a nasl. Občianskeho zákonníka.
V prípade porušenia predkupného práva má oprávnený spoluvlastník niekoľko možností:
Právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho relatívnu neplatnosť v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka, sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), neplatnosti nedovolá. Ak sa oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolá, je právny úkon neplatný od svojho začiatku (ex tunc). To platí i tam, kde na základe tohto relatívne neplatného právneho úkonu vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo.
Dovtedy, kým sa osoba dotknutá úkonom nedovolá neplatnosti právneho úkonu, treba sa na tento úkon pozerať ako na platný so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Na dosiahnutie účinkov relatívnej neplatnosti právneho úkonu stačí aj mimosúdne oznámenie osoby úkonom dotknutej, že sa dovoláva tejto neplatnosti. Vždy sa však musí jednať o výslovný prejav, z ktorého vyplýva vôľa dovolať sa neplatnosti právneho úkonu. Musí byť z neho taktiež zrejmé, v čom je konkrétna vada právneho úkonu, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu.
Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad: dovolanie proti rozhodnutiu
Podľa § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je neplatnosť právneho úkonu ustanovená na ochranu niektorého účastníka, môže sa tejto neplatnosti dovolávať iba tento účastník. To neplatí pre zmluvy uzatvorené podľa druhej časti tohto zákona. Aj pri výklade tohto ustanovenia sa vychádza z toho, že neplatnosť právnych úkonov upravuje všeobecne Občiansky zákonník, ktorý rozlišuje neplatnosť absolútnu a neplatnosť relatívnu. Na rozdiel od absolútnej neplatnosti, ktorá pôsobí voči každému, relatívna neplatnosť právneho úkonu je taká neplatnosť, ktorej sa môže dovolávať len ten, kto je takým úkonom dotknutý (oprávnený).
Dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu je oprávnená osoba, ktorá je napadnuteľným právnym úkonom dotknutá na jej právach a nie ten, kto neplatnosť sám spôsobil alebo vyvolal. Právnym poriadkom sa prelína nepísaná súkromnoprávna zásada, že nikto nemôže ťažiť z vlastného protiprávneho konania, resp. že nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti (nemo turpitudinem suam allegare potest), ktorá platí ako jedna zo základných právnych zásad už od dôb rímskeho práva. Ak žalobca porušil povinnosť zaviazaného spoluvlastníka (§ 140 OZ), táto mu nemôže byť na prospech a na úkor toho účastníka zmluvného vzťahu, ktorý svoje zmluvné povinnosti neporušil. Uvedená zásada je v našom právnom poriadku vyjadrená v ustanovení § 40a druhá veta OZ, podľa ktorého neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil.
Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu v konaní o určenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre porušenie zákonného predkupného práva podľa § 140 OZ (vecnej povahy) ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodným (účinným a správne zvoleným) procesným nástrojom ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania.
Určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O.s.p.) má predovšetkým preventívny charakter - jej účelom je spravidla poskytnúť ochranu právam žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/ O.s.p., však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že určovacia žaloba je v danom prípade vhodnejšia a efektívnejšia.
Prečítajte si tiež: Zákon o striedavej starostlivosti
Prečítajte si tiež: Dôvody dovolania
tags: #dovolanie #sa #neplatnosti #právneho #úkonu #porušenie