Lisabonská zmluva: Komentár a analýza

Lisabonská zmluva, ktorá nadobudla platnosť 1. decembra 2009, predstavuje významný míľnik v procese európskej integrácie. Táto zmluva podstatne zmenila dve základné zmluvy, na ktorých stála Európska únia a Európske spoločenstvo. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný komentár a analýzu Lisabonskej zmluvy, jej obsahu, dopadov a kontroverzií, ktoré ju sprevádzali a sprevádzajú.

Kontext a pozadie vzniku Lisabonskej zmluvy

Pôvodné zakladajúce zmluvy, Zmluva o založení Európskeho spoločenstva a Zmluva o Európskej únii, boli Lisabonskou zmluvou novelizované. Formálne sa zo Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva stala Zmluva o fungovaní Európskej únie. Označenie Zmluvy o Európskej únii zostalo zachované. Lisabonskou zmluvou zostala nedotknutá Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, takže popri Európskej únii bude existovať jedno samostatné spoločenstvo - Európske spoločenstvo pre atómovú energiu.

Kľúčové zmeny a inovácie zmluvy

Lisabonská zmluva priniesla viacero zásadných zmien a inovácií, ktoré ovplyvnili fungovanie Európskej únie. Medzi najdôležitejšie patria:

Zrušenie trojpilierovej štruktúry

Integráciou hmotnoprávnych pravidiel policajnej a súdnej právomoci v trestných veciach a spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky do Zmluvy o fungovaní Európskej únie prestala byť aktuálna trojpilierová štruktúra Európskej únie, ktorá bola založená na dominancii piliera tvoreného Európskym spoločenstvom.

Právna subjektivita Európskej únie

Lisabonská zmluva formálne, ale aj materiálne integruje Európske spoločenstvo do Európskej únie, ktorá v plnom rozsahu nahrádza Európske spoločenstvo. Európska únia tak získava právnu subjektivitu, a to v rozsahu právnej subjektivity bývalého Európskeho spoločenstva. Nezahrnutím úpravy týkajúcej sa atómovej energie do rámca Európskej únie zostane Európske spoločenstvo pre atómovú energiu formálne mimo Európskej únie, a to napriek tomu, že inštitucionálne budú prepojené.

Prečítajte si tiež: Prehľad Lisabonskej zmluvy

Nové vymedzenie výlučných právomocí

Lisabonská zmluva výslovne priznala Európskej únii päť oblastí, v ktorých môžu konať výlučne orgány Európskej únie. Týmito oblasťami sú colná únia, pravidlá hospodárskej súťaže potrebné na fungovanie vnútorného trhu, ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva, spoločná obchodná politika a menová politika pre členské štáty, ktorých menou je euro.

Zmena rozhodovania v Rade Európskej únie

Lisabonská zmluva obmedzila oblasti, v ktorých musí byť rozhodovanie jednomyseľné, týmito oblasťami sú: dane, zahraničná politika, obrana a sociálne zabezpečenie. Minulosťou sa stali rámcové rozhodnutia, ktoré boli vydávané v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach. Otázky, ktoré boli nimi upravované, budú teraz riešiť smernice.

Legislatívne a nelegislatívne akty

Lisabonská zmluva rozlišuje medzi legislatívnymi aktmi a nelegislatívnymi aktmi. Rozdiel medzi nimi je v druhu postupu, ktorým budú prijímané. Legislatívne akty budú môcť splnomocniť Európsku komisiu na prijatie delegovaného aktu, ktorým bude môcť Európska komisia priamo zmeniť alebo doplniť nepodstatné prvky legislatívneho aktu - takýto akt bude mať v názve označenie „delegovaná“ alebo „delegované“. Podmienky vykonávania aktov bude môcť na základe splnomocnenia stanoviť Európska komisia alebo Rada Európskej únie. Rovnako toto vykonanie bude zrejmé z názvu aktu, a to použitím slova „vykonávacia“ alebo vykonávacie“.

Posilnenie postavenia Európskeho parlamentu

Právomoci Európskeho parlamentu sa rozšírili najmä v oblasti zákonodarstva, rozpočtu Európskej únie a medzinárodných zmlúv.

Ochrana ľudských práv

Charta základných práv Európskej únie sa stala právne záväzným dokumentom. Doposiaľ mala len politický význam. V dôsledku tejto zmeny bude chrániť základné práva v členských štátoch Európskej únie, okrem vnútroštátnych súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva, aj Súdny dvor Európskej únie. Na základe Lisabonskej zmluvy má Európska únia pristúpiť k Európskemu dohovoru o ochrane základných práv a slobôd. Dôsledkom tohto pristúpenia môže byť aj nejednotnosť rozhodovania Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Prečítajte si tiež: Konsolidované znenie Lisabonskej zmluvy

Posilnenie integrácie v oblasti spravodlivosti, slobody a bezpečnosti

Lisabonská zmluva zjednodušuje rozhodovanie, a to predovšetkým zrušením požiadavky jednomyseľného rozhodovania v Rade Európskej únie, posilňuje vplyv Európskeho parlamentu v tejto oblasti a mení jej charakter z politickej oblasti na právne záväznú a vymožiteľnú rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie.

Zahraničná politika

V tejto oblasti síce zostáva vylúčené prijímanie legislatívnych aktov, ale ustanovuje spoločné zásady a ciele pri vykonávaní vonkajšej politiky. Malo by sa zabezpečiť jednotné vystupovanie Európskej únie voči tretím štátom a ostatným medzinárodným organizáciám, a to predovšetkým osobou nového vysokého predstaviteľa Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku („európsky minister zahraničných vecí“).

Zloženie Súdneho dvora Európskej únie

Súdny dvor Európskej únie bude tvorený Súdnym dvorom (bez zmeny označenia), Všeobecným súdom (bývalým Súdom prvého stupňa) a osobitnými súdmi (bývalými osobitnými senátmi). Rozšíri sa aj pôsobnosť Súdneho dvora Európskej únie o oblasť policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach.

Revízne postupy

Zmluvy sa môžu meniť a dopĺňať v súlade s riadnym revíznym postupom. Vláda každého členského štátu, Európsky parlament alebo Komisia môžu predložiť Rade podnety na revíziu zmlúv. Tieto podnety môžu mať okrem iného za cieľ rozšíriť alebo zúžiť právomoci prenesené na Úniu zmluvami.

Kontroverzie a kritika Lisabonskej zmluvy

Lisabonská zmluva bola od svojho vzniku predmetom rozsiahlych diskusií a kontroverzií. Kritici zmluvy argumentovali, že posilňuje centralizáciu moci v EÚ na úkor národných štátov a že nie je dostatočne demokratická.

Prečítajte si tiež: Dopad Lisabonskej zmluvy na Slovensko

Politické spory na Slovensku

Slovenská republika, či už vládla sociálna demokracia alebo pravicové strany, od roku 2007 nikdy nespochybňovala Lisabonskú zmluvu. Odrazu sa však opoziční politici predháňajú v jej kritike. Je to absurdné: Lisabonská zmluva predsa priniesla mnoho výborných zmien, vrátane posilnenia právomocí národných parlamentov či zavedenia európskej občianskej iniciatívy. Urobiť si z Lisabonskej zmluvy politický terč je lacné politikárčenie, ktoré je navyše falošne a nekonzistentné. Lisabonskú zmluvu prijala prvá vláda Roberta Fica v roku 2008. O jej prijatí panovala vecná zhoda naprieč politickým spektrom, vrátane opozície. Napokon za túto zmluvu vláda hlasovala spolu s poslancami opozičnej Strany maďarskej koalície, čím bola dosiahnutá potrebná väčšina. Pikantné je, že za Lisabonskú zmluvu hlasovala aj Slovenská národná strana, čo len dokazuje, že na Slovensku s ňou nemali problém ani nacionalisti. Za zmluvu nehlasovala iba časť pravicovej opozície, vrátane SDKÚ a KDH, ale dôvod bol čisto politický: najlepšie to vyjadril súčasný predseda KDH Ján Figeľ, keď hlasovanie kresťanských demokratov zdôvodňoval obštrukciou voči tlačovému zákonu. Sám Figeľ bol v tom čase eurokomisár, ktorý varoval predtým, že ak Slovensko zmluvu neschváli, bude to mať pre Slovensko vážne následky a klesne naša dôveryhodnosť.

Argumenty opozície a reakcie

Dnes odrazu takmer celá opozícia kričí, že Lisabonská zmluva je zlá a nemali sme ju prijať. Je to číra demagógia. Nielen preto, že je v nej väčšina úprav, s ktorými vecne súhlasím, ale aj preto, že v prípade jej odmietnutia by Slovensko zablokovalo celú Európsku úniu a bola by len otázka času, kedy sa nás EÚ zbaví. Ak by drvivá väčšina Slovenska Lisabonskú zmluvu odmietala, takáto otázka mohla vyplynúť, ale nič také sa nestalo. Lisabonská zmluva na Slovensku dodnes zaujíma len málokoho a vôbec nebola spornou politickou otázkou v roku 2008.

Opozícia argumentuje aj tým, že sme si mali v rámci Lisabonskej zmluvy vyjednať výnimku zo spoločnej azylovej politiky, podobne ako Veľká Británia, Írsko či Dánsko. Aj tento argument je čistý bluf. Británia a Írsko nie sú členskými štátmi Schengenu, a teda sa na nich spoločná azylová politika logicky nevzťahuje v tej miere, ako je to v Schengene, pretože to jednoducho nie je potrebné. Dánsko je opačný prípad: sú v Schengene, ale už pred vyše 20 rokmi si vyjednali výnimku z oblasti práva a spravodlivosti, vrátane spoločnej azylovej politiky. Aj preto sa do Schengenu pripojili na medzivládnej báze, čo je zásadný rozdiel v porovnaní so Slovenskom. Porovnávať Dánsko so Slovenskom je teda čistý nezmysel a demagógia. To isté platí aj pre porovnávanie Británie so Slovenskom, keďže Británia si svoju výnimku vyjednala ešte v rokoch 1997-1997, keď sa stal Schengen súčasťou Amsterdamskej zmluvy. Mimochodom, Slovensko európske parametre azylovej politiky prijímalo pri vstupe do únie (vtedy bola platná Zmluva z Nice, v ktorej už zásadné princípy európskej azylovej politiky prirodzene figurovali), takže ak pravica chcela vyjednať výnimky z oblasti práva a spravodlivosti, podobne ako Dánsko, mohla tak urobiť už pred našim vstupom do EÚ a pri Lisabonskej zmluve to vôbec nemusela byť téma, podobne ako v prípade Dánska. Čuduj sa svete, vtedy to nikto neriešil. Dnes sa to hodí, tak sa to odrazu rieši.

Vplyv na riešenie migračnej krízy

Lisabonská zmluva nie je príčinou zla. Nikde v Lisabonskej zmluve sa nepíše, že malo Nemecko pozvať milióny sýrskych utečencov z Turecka a spustiť exodus. Nikde v Lisabonskej zmluve sa nepíše, že Schengenská hranica sa má otvoriť dokorán pre migrantov z Blízkeho východu. To, s čim má Slovensko problém - neregulovaná migrácia - nie je zapríčinené Lisabonskou zmluvou. Čo je však dôležité, aj právny rámec Lisabonskej zmluvy dáva Slovensku možnosť, aby sa proti kvótam bránilo. Slovensko podá žalobu na Európsku úniu v súlade s Lisabonskou zmluvou. Vieme sa brániť aj bez demagógie. Budeme bojovať proti kvótam aj bez toho, aby sme spochybňovali podstatu a právnu základňu Európskej únie - bez toho, aby sme spochybňovali našu podporu Schengenu.

Postoj Spojených štátov a Ruska k Lisabonskej zmluve

Od podporovateľov Lisabonskej zmluvy často zaznieva názor, že jej odporcovia sú akousi piatou kolónou záujmov Washingtonu, či Moskvy v Európe. Obom veľmociam má vyhovovať slabá a rozhádaná EÚ, preto ich tajné služby vraj platia euroskeptikov. Pravda však môže byť nielen iná, ale presne opačná: Spojené štáty i Ruská federácia majú dosť vlastných dôvodov, prečo podporovať Lisabonskú zmluvu.

USA a Lisabonská zmluva

Pred prvým i druhým írskym referendom sa sporadicky objavoval názor, že odporcovia Lisabonskej zmluvy sú financovaní z amerických a ruských peňazí. Médiá sadli týmto rečiam na lep a vďaka tomu sa už nehovorilo o jednostrannej kampani prívržencov dokumentu, ktorí dostali veľkorysé peniaze z Bruselu. Lenže celá táto konštrukcia zástancov európskej unifikácie je postavená na ich vlastnej pochybnej logike: Lisabonská zmluva vraj prinesie silnejšiu a jednotnejšiu Európu, ktorá bude na medzinárodnej úrovni vystupovať ako dôstojný partner Spojených štátov, či Ruska. Avšak tieto veľmoci si tvrdú politickú konkurenciu neželajú a tak Moskva a/alebo Washington aktívne podporujú zotrvanie na súčasnom, stále ešte relatívne voľnom stupni integrácie.

Keď som sa Josepha Wooda, bývalého poradcu Dicka Cheneyho v rozhovore pre Aktuality.sk pýtal na americký názor vo vzťahu k Lisabonu, odpovedal: „Nemyslím, že vôbec existuje vyhranený americký názor na túto záležitosť.“ Tamojšie politické spektrum je v tejto otázke veľmi rozpoltené. Liberálnej ľavici, ktorá tvorí jadro demokratickej strany, sa Európska únia javí ako zdravý predobraz budúceho fungovania celého sveta. Určite neodmietnu nič, čo by náš kontinent ďalej centralizovalo. S republikánmi je to pestrejšie. John McCain Lisabonskú zmluvu podporil ešte pred prezidentskými voľbami v USA. Chladnokrvný reálpolitik Henry Kissinger je zase známy výrokom, že by dal prednosť „jednému telefónnemu číslu“, pokiaľ ide o Európu, keďže na tomto brehu Atlantiku americký prezident nemá adekvátneho partnera, s ktorým by sa dali riešiť politické krízové situácie. Vždy je treba osobitne jednať minimálne s Londýnom, Parížom a Berlínom, ktorým občas sekundujú Madrid, Rím a Varšava. To je pre Biely dom „priveľa“ telefónnych čísiel. Fareed Zakaria, ktorého zaraďujú k neokonzervatívcom v knižke Budúcnosť slobody taktiež chválil projekt silne centralizovanej Únie. Paradoxne kvôli tomu, že EÚ je elitárska, nedemokratická a riadiť ju majú „múdri“ úradníci, nie azda „hlúpi“ občania. Naproti tomu, tradiční americkí konzervatívci, náboženská pravica i libertariáni vidia v Lisabonskej zmluve zárodok socialistického superštátu, ktorý len spečatí pozvoľný úpadok starého kontinentu.

Rusko a Lisabonská zmluva

Ruské noviny prijatie Lisabonu oslavovali ako dobrú správu pre ruské národné záujmy. V Moskve si totiž spočítali presne to, pred čím varujú naši euroskeptici. Že totiž Lisabon posilní vplyv Nemecka a Francúzska v rámci EÚ. S Berlínom i Parížom má Kremeľ nadštandardné vzťahy. Vďaka Lisabonskej zmluvy bude Berlín s Moskvou môcť komunikovať ponad hlavy otravných Poliakov, Čechov a Slovákov bez toho, aby sa nás pýtali na názor. Je chybou myslieť si, že silne centralizovaná EÚ je záchranou malých stredoeurópskych národov pred imperiálnymi ambíciami Ruska. Isté ohrozenie pre naše národy vyplýva z geopolitickej skutočnosti, že sme tu natlačení medzi dvomi obrami, Ruskom a Nemeckom.

Článok 50 Lisabonskej zmluvy: Mechanizmus vystúpenia z EÚ

Článok 50 je časť lisabonskej zmluvy z roku 2009, popisujúci postup pre prípad, že niektorá členská krajina má záujem z únie odísť. Lisabonská zmluva stanovuje, že krajina, ktorá sa rozhodne vystúpiť, oznámi svoj úmysel Európskej rade. EÚ potom uzavrie s touto krajinou dohodu o podmienkach jej odchodu s prihliadnutím k budúcim vzťahom s úniou.

1. Členský štát, ktorý sa rozhodne vystúpiť, oznámi svoj úmysel Európskej rade.
2. V zmysle usmernení Európskej rady Únia dojedná a uzavrie s takým štátom dohodu o podmienkach jeho vystúpenia, pričom zohľadní rámec jeho budúcich vzťahov s Úniou. Táto dohoda sa dojedná v súlade s článkom 218 odseku 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
3. Na účely odsekov 2 a 3 sa člen Európskej rady alebo Rady, ktorý zastupuje vystupujúci členský štát, nezúčastňuje na rokovaniach alebo rozhodnutiach Rady alebo Európskej rady, ktoré sa ho týkajú.

tags: #Lisabonská #zmluva #komentár