Dovolanie v slovenskom právnom poriadku: podmienky, prípustnosť a judikatúra

Dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok v slovenskom právnom poriadku, ktorý slúži na nápravu závažných procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov. Jeho uplatnenie je však obmedzené a predstavuje výnimku z princípu nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí. Tento článok sa zameriava na analýzu dovolania v trestnom a civilnom konaní, podmienky jeho prípustnosti, relevantnú judikatúru a zmeny v právnej úprave.

Právny rámec dovolania

Dovolanie v trestnom konaní

Z hľadiska právneho poriadku Slovenskej republiky je právnym rámcom mimoriadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiam súdu v trestnom konaní obnova konania a dovolanie (druhý a tretí diel ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku).

Dovolanie je prípustné v prípade porušenia zákona v konaní alebo pri rozhodovaní (§ 368 ods. 1 Trestného poriadku) len proti rozhodnutiam, ktoré sú uvedené v § 368 ods. 2 Trestného poriadku, ak (rovnako podľa tohto ustanovenia) Trestný poriadok neustanovuje inak.

Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon, alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371. Podľa § 368 ods. 2 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania.

Citované ustanovenie § 368 ods. 2 Trestného poriadku upravuje (pokiaľ Trestný poriadok neustanoví inak) taxatívny výpočet tých rozhodnutí vo veci samej, proti ktorým je možné podať dovolanie.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad: dovolanie proti rozhodnutiu

Zo znenia relevantných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že obvinený je oprávnený na podanie dovolania výlučne proti rozhodnutiam, ktorých taxatívny výpočet je vymedzený ustanovením § 368 ods. 2 písm. a/ až písm. h/ Tr. por. Spoločným znakom týchto rozhodnutí je to, že ide o rozhodnutia v merite veci, t. j. ktorými sa trestné konanie končí ako celok. Medzi takého rozhodnutia sa neradi uznesenie o neosvedčení obvineného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia (hoci aj s probačným dohľadom), resp. o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený.

Ustanovenie § 369 ods. 2 Trestného poriadku zrozumiteľne a jednoznačne vymedzuje pre subjekty oprávnené podať dovolanie - oprávnené osoby „okruh“ rozhodnutí, ktoré môžu dovolaním napadnúť. Rozširujúci výklad ustanovenia § 257 ods. 5 Trestného poriadku v prospech obvineného tak, že môže podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku proti rozsudku súdu prvého stupňa, podľa názoru najvyššieho súdu neprichádza do úvahy, a to ani s ohľadom na právo na spravodlivý proces.

Odporovalo by logickým zámerom zákona (Trestného poriadku), ak by mimoriadnym opravným prostriedkom - dovolaním - bolo prípustné napadnúť aj iné rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie nie vo veci samej, teda tie, ktorými bolo rozhodnuté len o parciálnych otázkach, resp. o otázkach nadväzujúcich na meritórne rozhodnutie. Takými sú z pohľadu celého trestného stíhania rozhodnutia upravujúce procesný postup, pribratie do konania, uloženie pokuty a mnohé ďalšie. Tieto rozhodnutia majú vlastný režim opravných prostriedkov, pokiaľ ich zákon vôbec pripustil. Dovolanie, ako mimoriadny opravný prost.

Dovolanie preto možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Dovolanie nemá odkladný účinok. Trestný poriadok v znení k 4. augustu 2010 teda výslovne neuvádzal, ktoré rozhodnutia je potrebné považovať za rozhodnutia, ktorým bola vec právoplatne skončená, pričom ich vymedzenie publikovaným súdnym rozhodnutím považoval ústavný súd za reštriktívne. Novelou Trestného poriadku, teda zákonom číslo 262/2011 Zb. však bolo ustanovenie § 368 ods. 1 a ods. 2 zmenené tak, že v ňom boli výs.

Konanie o dovolaní v zmysle ôsmej hlavy Trestného poriadku je jedným z mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré možno podať iba proti tzv. meritórnym rozhodnutiam, teda rozhodnutiam vo veci samej, ktorými sa trestné stíhanie končí. V posudzovanom prípade podal obvinený G. O. dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o jeho návrhu na povolenie obnovy konania Z ustanovenia § 368 ods. 2 Tr. por., ani z iných ustanovení Trestného poriadku však nevyplýva prípustnosť podania dovolania proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti obvineného o povolenie obnovy konania, an.

Prečítajte si tiež: Zákon o striedavej starostlivosti

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá zásada je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Dovolanie v civilnom konaní

V civilnom procese je dovolanie upravené Civilným sporovým poriadkom (CSP). Podmienky prípustnosti dovolania sú stanovené v § 420 a § 421 CSP.

Ustanovenia § 419 až § 423 CSP uvádzajú podmienky, za splnenia ktorých je dovolanie prípustné. Ustanovenia § 420 a § 421 CSP upravujú prípustný predmet dovolania. Ustanovenie § 420 CSP taxatívne vymenúva rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné z dôvodu tzv. dôvody zmätočnosti. V ustanovení § 421 ods. Z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP ale nevyplýva ani len náznak toho, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré sa prijatými právnymi závermi neodkláňa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, by bolo dovolanie prípustné tiež vtedy, keď odvolací súd nekonal správne, lebo sa - podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu - od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu mal odkloniť. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu zastáva názor, že právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 421 ods. 1 písm. Extenzívny výklad ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku je neprípustný.

Povinné spísanie dovolania a zastupovanie v dovolacom konaní advokátom boli ako procesná podmienka zapracované do civilného procesu kódexmi z roku 2016 (C.s.p. a C.m.p.).

Judikatúra k dovolaniu

Prípustnosť dovolania a právne otázky

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky prináša dôležité usmernenia k výkladu podmienok prípustnosti dovolania.

Prečítajte si tiež: Dôvody dovolania

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil porušenie práv sťažovateľa a zrušil rozhodnutie NS SR, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že nastolená otázka nie je judikatórne stabilizovateľná.

Je nepochybné, že aktuálne znenie § 421 ods. 1 CSP nevyžaduje ako podmienku prípustnosti dovolania, aby právna otázka, ktorá je predmetom dovolania, spĺňala aj podmienku „zásadného právneho významu“. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP podmieňuje prípustnosť dovolania kumuláciou dvoch predpokladov, a to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia konkrétnej právnej otázky a zároveň že táto právna otázka nebola vyriešená v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu. Z toho ústavný súd vyvodzuje, že minimálnou požiadavkou vecného posúdenia prípustnosti dovolania musí byť poskytnutie zrozumiteľnej odpovede na otázku, či boli oba predpoklady prípustnosti splnené, resp. ktorý z nich splnený nebol a z akých dôvodov.

Podľa ústavného súdu prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je potrebné vykladať tak, že dovolanie je prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená ustálene. Ak aj najvyšší súd mieni pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu začleniť aj v príslušnej zbierke nepublikované rozhodnutia, musí byť rozhodovacia činnosť senátov najvyššieho súdu skutočne opakujúca sa. Len tak sa naplní záver, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú. K tomu, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú (a teda opakujúcu sa), by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikované rozhodnutia sú verejne dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej lustrácii medzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je opakujúce sa množstvo. Ak by však takéto nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu neboli verejne dostupné a dohľadateľné (ako napr. najvyšším súdom uvádzané rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 126/97), nemožno ich považovať za ustálenú prax dovolacieho súdu. Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, prípadne sporové strany), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak nastane situácia, že najvyšší súd považuje určitý právny názor za ustálený, mohlo by to byť pre najvyšší súd impulzom na jeho publikáciu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Tým sa zároveň odstráni neistota týkajúca sa toho, či ide o právnu otázku v praxi dovolacieho súdu vyriešenú alebo nie (pozri aj I. ÚS 51/2020).

Najvyšší súd v tejto veci uviedol, že právne otázky, vyriešenia ktorých sa sťažovateľka v dovolaní domáhala, spočívajú na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré sú svojou povahou jedinečné a neopakovateľné. Tieto individuálne otázky nemôžu mať znaky zásadného právneho významu.

Riešenie problematiky úpravy styku otca s maloletou nemôže byť v žiadnom prípade posudzované ako právna otázka, na ktorej by záviselo napadnuté rozhodnutie, a pri ktorej by bolo možné založiť do budúcna ustálenú rozhodovaciu prax. Vyriešenie styku sa odvíja od zistení vyplývajúcich v každom individuálnom prípade z vykonaného dokazovania a je na súde prvej inštancie, aby zvážil, s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa a práva rodičov, ako styk rodiča s maloletým dieťaťom upraví.

Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP

Aplikácia procesných noriem, ktorá vedie k procesnému rozhodnutiu, je vo svojej podstate na strane jednej nemeritórnym právnym posúdením, no na strane druhej je aj procesným postupom tak, ako ho predpokladá § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Preto je ústavne neudržateľný právny názor, podľa ktorého je z prieskumu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku vylúčený prieskum takým rozhodnutí, ktoré namietajú nesprávne právne posúdenie procesných noriem. Práve naopak, § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je priestorom ochrany tých základných práv, do ktorých bolo zasiahnuté rôznymi nesprávnymi procesnými postupmi a rozhodnutiami.

V konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2019 rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací o. i. o tom, či neodročenie pojednávania napriek žiadosti strany konania o odročenie pojednávania a preukázaniu zdravotných dôvodov brániacich v účasti strany na pojednávaní predstavuje procesnú vadu podľa § 420 písm. f) C.s.p. Súd prvého stupňa žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovel, pretože podľa jeho názoru nebol daný dôležitý dôvod odročenia pojednávania. V úvode zápisnice spísanej o pojednávaní uskutočnenom v neprítomnosti žalobcov a ich právnej zástupkyne uviedol, že žalobcovia neboli na pojednávanie predvolaní a ich výsluch nie je potrebný. Pokiaľ ide o žiadosť o odročenie pojednávania podanú v mene právnej zástupkyne žalobcu dovolací súd konštatoval, že táto neuviedla žiadny dôvod na jej strane, ktorý by jej bránil v účasti na pojednávaní. Súd prvej inštancie preto postupoval v súlade s § 183 ods. 1 C.s.p. Pokiaľ ide o žiadosť o odročenie pojednávania podanú v mene žalobcov dovolací súd konštatoval, že aj tá strana sporu, ktorá nebola súdom osobne predvolaná na ustanovený termín pojednávania, má naďalej v plnom rozsahu zachované právo osobne sa zúčastniť pojednávania a bezpochyby aj právo požiadať o odročenie pojednávania. Možnosť strany sporu zúčastniť sa na pojednávaní je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces. Súd predvoláva na pojednávanie vždy stranu, ktorá nie je zastúpená zástupcom zvoleným na celé konanie. Ak je strana zastúpená zástupcom na celé konanie, súd predvoláva na pojednávanie tohto zástupcu; stranu predvoláva, iba ak treba vykonať jej výsluch. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcov je nielen prípustné (§ 420 písm.

Odklad vykonateľnosti rozhodnutia

Pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti musí dovolací súd zohľadniť tak ujmu, ktorá môže dovolateľovi vzniknúť v prípade, že nebude odložená vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj prípadnú ujmu protistrany, spočívajúcu v tom, že táto strana sporu sa v dôsledku odkladu vykonateľnosti rozhodnutia dočasne musí zdržať realizácie práv, ktoré jej z tohto rozhodnutia vyplývajú. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe, dovolací súd odloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia vtedy, keď možná ujma hroziaca v prípade neodloženia vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia na strane toho, kto o odklad žiada, prevyšuje do úvahy prichádzajúcu ujmu opačnej procesnej strany.

Odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia má mimoriadny charakter, pretože dovolací súd odložením vykonateľnosti pred rozhodnutím o dovolaní prelamuje právne účinky dovolaním napadnutého právoplatného rozhodnutia, zároveň však má aj charakter dočasný a predbežný. Z účelu, ktorému má slúžiť odklad vykonateľnosti možno vyvodiť, že predpokladom pre rozhodnutie dovolacieho súdu o odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia je, že dovolanie má všetky predpísané náležitosti, bolo podané včas oprávneným subjektom, je procesné prípustné a zároveň môže byť úspešné. Vyhovenie (rovnako ako aj nevyhovenie) návrhu na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia neprejudikuje konečný výsledok dovolacieho konania.

Ďalšie aspekty dovolacieho konania

V Uznesení sp. zn. 7 Cdo 237/2016 zo dňa 1.2.2020 sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zaoberal otázkou, či v prípade, keď (i) nebola splnená podmienka spísania a dovolania advokátom a podmienka zastúpenia advokátom v rámci dovolacieho konania, pričom (ii) dovolanie bolo v takomto stave vzaté späť, má dovolací súd rozhodnúť v zmysle ust. § 447 písm. e) C.s.p. (dovolanie odmietnuť pre nesplnenie procesnej podmienky) alebo v zmysle ust. § 446 C.s.p. Dovolací súd dospel v predmetnom rozhodnutí k záveru, že odporuje nielen procesnej ekonomike, ale aj dobrým mravom a rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov (čl. 1 a čl. 3 ods. 2 C.m.p.), aby sa za stavu podania dovolania účastníkom trvalo na splnení podmienky povinného zastúpenia advokátom aj vtedy, ak sa účastník rozhodne v dovolacom konaní nepokračovať (späťvzatím dovolania). S ohľadom na to dovolací súd uzavrel, že „späťvzatie dovolania podaného účastníkom, urobené pred odstránením nedostatku zastúpenia účastníka advokátom, môže spísať a podpísať aj sám účastník.

Právam sporovej strany na kontradiktórne konanie a rovnosť v konaní koreluje povinnosť súdu zabezpečiť ich uplatnenie okrem iného aj preposlaním vyjadrenia k dovolaniu dovolateľovi bez ohľadu na jeho obsah a relevanciu pre rozhodovanie, zvlášť ak obsahuje formuláciu konečného návrhu vo veci dovolania. Rozhodnutie, či si vyjadrenie protistrany vyžaduje reakciu zo strany dovolateľa, je potrebné ponechať na jeho slobodnom uvážení. Toto rozhodnutie nepatrí dovolaciemu súdu. Ak si teda najvyšší súd túto povinnosť nesplnil, ide jednoznačne o procesné pochybenie. Nie každé procesné pochybenie má však ústavnoprávnu relevanciu a teda nie každé je spôsobilé ústavne neudržateľným spôsobom zasiahnuť do základného práva na súdnu ochranu a rovnosť v konaní. Preto je potrebné rozhľadňovať konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Kontradiktórne konanie totiž nie je absolútne a rozsah tohto práva sa môže meniť v závislosti od špecifických okolností prípadu, a v niektorých prípadoch zohľadňuje aj kritérium vzniku podstatnej ujmy sťažovateľovi v súvislosti s nekomunikovaným stanoviskom.

Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí, nie už tým, pod ktoré písmeno ustanovenie § 421 CSP ju podradí.

Postup súdu pri zisťovaní právnych a skutkových poznatkov je odlišný, s čím prirodzene následne súvisí rozlišovanie skutkových a právnych otázok. Neobjasnená skutková otázka zakladá stav non liquet, a len v tejto oblasti je možné uplatniť pravidlá dôkazného bremena. Je dôležité presne rozlišovať medzi právnymi a skutkovými otázkami (aj) v súvislosti s mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Revízia rozhodnutí súdov nižšej inštancie je možná výlučne vo svetle skúmania riešenia právnych otázok, nikdy nie skutkových. Tu najvyšší súd poukázal na myšlienku Gerlicha, ktorý pre rozlišovanie skutkových a právnych poznatkov stanovil kritérium, podľa ktorého všetky tie poznatky, ktoré sme získali hľadajúc odpoveď na otázku, čo má byť, sú poznatky právne, a tie, ktoré sme získali odpoveďou na otázku, čo je, sú poznatky skutkové (Gerlich, K.: Skutkové zjištění a právní posouzení v řízení soudním. Praha, Brno: Orbis, 1934) [m. m. uznesenie najvyššieho súdu z 28. apríla 2020, sp. zn. 5Obdo/16/2020, ods. 38].

tags: #dovolanie #terminy #konani