Zmluva o zastupovaní hráča: Právny rámec, Regulácia a Vývoj v Futbale

Právna regulácia postavenia futbalového agenta vo futbale zaznamenala určitý vývoj. A tento vývoj aj naďalej prebieha. Uvedené súvisí so skutočnosťou, že niektoré východiská, ktoré boli rozhodujúce pre prijímanie regulácie v určitom období sa v neskoršom období ukázali byť neefektívne, čo tvorcov regulácie viedlo k prehodnoteniu pôvodných úvah. Hľadanie optimálneho modelu fungovania agentov na futbalovom trhu tak ďalej prebieha.

Sprostredkovateľ alebo Agent? Terminológia a Postavenie

Úvodom začnime najskôr vymedzením pojmu a postavenia sprostredkovateľa v športovom práve, konkrétne v oblasti futbalu. Vývoj regulácie postavenia futbalového agenta sa okrem iného dotkol aj samotnej pojmológie. Osoba poskytujúca sprostredkovateľské služby vo futbale sa pomerne dlhé obdobie označovala pojmom „hráčsky agent“ alebo „agent“. Od roku 2015 sa táto osoba oficiálne označuje pojmom „sprostredkovateľ“ (z anglického pojmu „intermediary“). Táto zmena úzko súvisela so zmenou celovej filozofie FIFA v otázke získavania statusu hráčskeho agenta, kedy sa pôvodný licenčný systém (dôraz sa kládol na odbornosť a získané vedomosti a skúsenosti kandidáta) nahradil obyčajným registračným prístupom (v ktorom sa hráčskym agentom môže stať prakticky ktokoľvek, kto požiada o registráciu. Stačí spĺňať minimálne kritéria akými sú vek, ukončené stredoškolské vzdelanie, bezúhonnosť, etc.). Avšak v rámci prebiehajúcich diskusií o opätovnom zavedení licenčného konania, sa aj pojmológia opätovne vracia k označeniu futbalový agent namiesto súčasného pojmu sprostredkovateľ.

Vo všeobecnosti možno o akomkoľvek sprostredkovateľovi povedať, že tento je zmluvnou stranou zmluvy o sprostredkovaní. Sprostredkovateľa možno v prípade obidvoch zmlúv považovať za subjekt, ktorý ingeruje, či už v prospech strany dopytu alebo ponuky v kontraktačnom procese, pričom jeho motiváciou je získanie provízie ako druhu odmeny. Preto má sprostredkovateľ záujem, aby medzi stranami došlo k uzatvoreniu obchodu.

V prostredí futbalu tieto sprostredkovateľské činnosti vykonávajú futbaloví agenti. Ich činnosť spočíva o.i. v sprostredkovaní prestupu hráča z jedného futbalového klubu do druhého. Sú činní buď pre hráčov, pre ktorých sprostredkúvajú uzavretie pracovnej zmluvy so športovým klubom, alebo pre športové kluby, pre ktoré sprostredkúvajú prestup vlastného hráča do iného klubu, alebo príchod hráča z iného klubu na základe prestupovej (transferovej)zmluvy uzavretej s iným klubom. Správne v tejto súvislosti poznamenáva Husár, ktorý uvádza, že pokiaľ činnosť agenta spočíva v tom, že by pre ten istý športový klub vyvíjal činnosť smerujúcu k uzatváraniu profesionálnych zmlúv s hráčmi alebo transferových zmlúv s inými klubmi pravidelne resp. sústavne, bolo by možné jeho zmluvný vzťah s takýmto športovým klubom považovať za zmluvu o obchodnom zastúpení. Len doplňme, že pre túto kvalifikáciu sa vyžaduje, aby futbalový agent vykonával uvedenú činnosť ako podnikanie.

Sprostredkovateľ je subjektom práva, je fyzickou alebo právnickou osobou, ktorá vykonáva sprostredkovateľskú činnosť, a to či už vo vzťahu k hráčom alebo vo vzťahu k futbalovým klubom. Postavenie sprostredkovateľa je normované zákonom č. 440/2015 Z.z. o športe v platnom znení. Táto zákonná regulácia je len parciálna. Priznáva sprostredkovateľovi status športového odborníka a umožňuje mu túto činnosť vykonávať ako podnikanie, ale aj ako zamestnanie, alebo ako výkon dobrovoľníckej činnosti.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Na uvádzanú zákonnú úpravu nadväzuje interná úprava SFZ, ktorú v tomto prípade predstavuje smernica SFZ o činnosti sprostredkovateľov schválená na zasadnutí výkonného výboru SFZ dňa 07.04.2015 v znení zmien a doplnení (schválených výkonným výborom SFZ dňa 1. mája 2018). Smernica SFZ upravuje činnosť sprostredkovateľa, ktorý poskytuje služby vrátane konzultačných a poradenských služieb hráčom a klubom v súvislosti suzatváraním, zmenou alebo ukončením zmluvy medzi hráčom a klubom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, z ktorých aspoň jeden je členom SFZ,uzatváraním zmluvy o transfere hráča medzi dvomi klubmi v rámci SFZ, ako aj v prípade transferu hráča z klubu, ktorý je členom SFZ, do klubu príslušného k inému národnému zväzu a naopak,1poskytovaním konzultačných a poradenských služieb, ktorých následkom nemusí byť uzatvorenie, zmena alebo ukončenie zmlúv podľa písm. a) a b) tohto odseku.

Napriek skutočnosti, že platné predpisy používajú termín „sprostredkovateľ“, tento výraz nie je podľa nášho názoru terminologicky presný. Podľa názoru Ioannidisa, pojem "sprostredkovateľ" nevystihuje v plnej miere skutočnú prácu, ktorú vykonávajú mnohí odborníci v tejto oblasti. Úloha futbalového agenta je v modernej spoločnosti mnohostranná a nemôže sa obmedzovať len na rokovania vedúce k prestupu hráča medzi dvoma futbalovými klubmi. Kariéra futbalového hráča by mohla byť komplikovaná bez služieb futbalového agenta. Vzťah medzi futbalovým agentom a hráčom sa častokrát nekončí umiestnením hráča do futbalového klubu. Je tu športová kariéra hráča, ktorú treba manažovať. Radiť hráčovi, aké kroky má urobiť alebo ako sa má správať v kritických situáciách a chrániť jeho záujmy počas trvania hráčskeho kontraktu vo futbalovom klube. V závislosti od popularity hráča je potrebné spravovať aj jeho osobnostné a marketingové práva, etc.

Rozsah činnosti futbalového agenta

Je faktom, že náplň práce futbalového agenta je komplexnejšia než by sa mohla javiť na prvý pohľad. Dokazuje to jednak samotné znenie smernice SFZ. A preukazujú to aj dostupné štatistiky spracované na základe empirických dát mapujúcich druh a rozsah služieb poskytovaných futbalovými agentami v Európe.

Článok 2 ods. 1 písm. a) a b) smernice SFZ vymedzuje o činnosť futbalového agenta, ktorá sa týka komunikácie, negociácie a uzatvárania, či ukončovania zmlúv medzi hráčom a futbalovými klubmi. Podľa článku 2 ods. 1 písm. c) smernice SFZ však do portfólia činnosti futbalového agenta spadá pomerne široká škála konzultačných a poradenských služieb, ktoré sa môžu týkať služieb PR a marketingu, vrátane výkonu správy sociálnych sietí, dokonca aj služieb na ktoré už sprostredkovateľ vyžaduje osobitnú kvalifikáciu, napr. právne služby. Ale aj tento výpočet je len príkladný. Katalóg služieb, ktorý sprostredkovateľ hráčovi poskytuje, resp. zabezpečuje je oveľa širší. Pritom možno konštatovať, že rozsah týchto služieb postupom doby narastá, čo je vyvolané jednak dopytom po neustále sa zvyšujúcich kvalitatívnych nárokov na hráčov zo strany futbalových klubov a jednak samotnou konkurenciou medzi futbalovými agentami navzájom. Samotné vyhľadávanie príležitostí, resp. dojednanie obchodu spočívajúceho v transfere hráča z jedného futbalového klubu do iného (spojeného s inkasovaním provízie) je už len vrcholom ľadovca, ktorý dokáže verejnosť bežne vnímať. V skutočnosti nároky na činnosť futbalového agenta sú omnoho širšie.

Niektorí futbaloví agenti investujú nielen vlastný čas a úsilie, ale aj peniaze do plánovania kariéry svojich hráčskych klientov v ich mládežníckom veku. Agent vyhľadáva mladých hráčov, čo je obsahovou náplňou skautingu. Zväčša sa jedná o talentovaných jednotlivcov vo veku od 12 rokov; čo nevyhnutne predpokladá aj zapojenie zákonných zástupcov hráča (rodičov) do kontraktačného procesu, spojeného s poskytovaním služieb ktoré so sprostredkovaním súvisia. Sprostredkovateľ sa v mnohých prípadoch stavia do úlohy určitého mentora, ktorý mladistvého hráča vychováva. Sprostredkovateľ dnes v mnohých ohľadoch supluje činnosť, ktorú historicky plnili samotné futbalové kluby. Dnes, a máme na mysli predovšetkým situáciu v Slovenskej republike, je táto ponuka len veľmi limitovaná a obmedzuje sa výhradne na futbalové kluby s istým finančným zázemím, ktoré vďaka tomu dokážu prevádzkovať vlastné mládežnícke akadémie. Takýchto klubov je však v domácich súťažiach len veľmi málo (Slovan, Žilina, Dunajská Streda, Šamorín). V dnešnej dobe je to preto najmä o šikovnosti a schopnostiach agenta, ktorý hráča ako klienta profiluje. A to najmä tým, že zabezpečuje služby kondičných trénerov, fyzioterapeutov, či odborníkov na zdravú výživu a pod.. Po skautingu (ktorý je spojený s prvotným vyhliadnutím si hráča, a tiež s podstúpením prvotného obchodného rizika, že kvality takéhoto hráča sa v neskoršom období nerozvinú dostatočne, aby bol dotyčný hráč pre trh atraktívny), sú to práve tieto služby, ktoré sú v činnosti agenta dominantné. Pritom nejedná sa len o samotné vyhľadanie týchto odborníkov, ale aj o zakontrahovanie ich služieb a priebežné sledovanie kvality nimi poskytovaných služieb. Ďalej sem možno pripočítať kontrolu hráča ako jednotlivca (dodržiavanie životosprávy, výkony a progres v tréningovom procese, a pod.). Aktuálna situácia na trhu mladých hráčov je dnes fakticky taká, že hráč sa bez vyššie uvedeného, pomerne širokého, portfólia služieb nezaobíde. Hráč a ani jeho rodičia takéto portfólio služieb nie sú schopní sami zabezpečiť; preto na ich zabezpečenie sa využívajú služby futbalového agenta.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Hráčom sa niekedy poskytujú aj finančné služby, ako je bankovníctvo a riadenie peňažných tokov, investičné plánovanie a riadenie rizík. Existuje aj druh služieb, typicky pôjde o právne služby alebo služby daňového poradenstva, kde agent bude skutočne vystupovať iba v pozícií sprostredkovateľa. Dôvodom je skutočnosť, že vo väčšine prípadov futbalový agent ako podnikateľ nebude kumulatívne nositeľom osobitnej licencie a členstvom v záujmovej samospráve (typicky by sa jednalo o futbalového agenta, ktorý je zároveň advokátom a teda aj členom Slovenskej advokátskej komory), ktoré právne poriadky s výkonom uvedenej profesie spájajú. Avšak túto kumuláciu nemožno apriori vylúčiť, a preto nielenže sprostredkovateľ môže za uvedených okolností poskytovať napríklad hráčovi ako klientovi právne služby pri dojednávaní obsahu zmlúv medzi hráčom a futbalovým klubom, ale aj pri zastupovaní hráča v rámci sporovej agendy.

Skutočnosť, že činnosť agentov sa neobmedzuje len na sprostredkovanie a negociáciu kontraktov, možno podporiť aj empiricky. Ako už bolo spomenuté, rôznorodé predchádzajúce pracovné skúsenosti umožňujú futbalovým agentom ponúkať viacero druhov služieb. Tie sú z ich pohľadu kľúčové, a to nielen pre diverzifikáciu zdrojov ich vlastných príjmov, ale najmä pre udržanie si hráčov ako lojálnych klientov z dlhodobého hľadiska. Výskumná štúdia uvádza sedem vybraných druhov služieb, ktoré boli identifikované ako kľúčové, a ku ktorých poskytovaniu sa futbaloví agenti bežne hlásili na svojich webových stránkach a prezentačných brožúrach. Štúdia poskytuje empirické dáta, aké percento spomedzi futbalových agentov poskytuje hráčom ako klientom daný typ služby: Okrem najbežnejšej služby týkajúcej sa vyjednávania hráčskych zmlúv takmer 2/3 hráčskych agentov asistujú hráčom aj pri marketingových a reklamných zmluvách. Z finančného hľadiska nadobudli v posledných rokoch väčší význam pre všetkých špičkových hráčov. Marketingové práva sa stali kľúčovým faktorom, o ktorom treba rokovať medzi klubmi a agentmi.

Úlohu zohrávajú aj ďalšie významní faktory akými sú dosiahnuté vzdelanie, jazykové znalosti a celkové poznanie futbalového ekosystému. Hoci sa podľa platnej regulácie na získanie registrácie žiadne osobitné vzdelanie nevyžaduje, podľa dostupných štatistík až 74 % spomedzi dotázaných futbalových agentov disponovala vysokoškolským vzdelaním. Úroveň vzdelania je doplnená o dobré jazykové znalosti. Na futbalovom transferovom trhu hráčov, ktorý je nadnárodný, je jazyková výbava futbalových agentov nevyhnutná. Angličtina je najpopulárnejším cudzím jazykom, po nej nasleduje francúzština, a v menšej miere potom španielčina. Pokiaľ ide o poznanie prostredia, viac ako polovica (54 %) dotázaných futbalových agentov sa vyjadrilo, že pred prácou agenta pracovali vo futbalovom priemysle. Celkovo 23 % agentov malo kariéru vo futbale ako hráči, približne 13 % pracovalo na pozícií klubových skautov, 7,5 % pracovalo ako futbalový manažér a 5,5 % bolo na pozícií športových riaditeľov.

A hoci oficiálne došlo k premenovaniu futbalových agentov na sprostredkovateľov, obsah právnych vzťahov sa nikdy neobmedzil len na sprostredkovateľskú činnosť, a fakticky vždy zostal rovnaký a zahŕňal v sebe celý komplex právnych vzťahov počnúc negociáciami a zastúpením, cez manažment hráčskej kariéry, mentorovanie, manažment osobnostných a marketingových práv, či poradenstvo a jeho zabezpečovanie v obla…

Sociálny dialóg v Európskom futbale

Sociálny dialóg je považovaný za prostriedok na dosiahnutie kompromisu a spolupráce medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, niekedy dokonca s pomocou tretej strany - väčšinou vlády. Všeobecne platí, že sociálny dialóg je širší pojem než kolektívne vyjednávanie, keďže kolektívne vyjednávanie označuje iba proces vedúci k podpisu kolektívnej zmluvy. Sociálny dialóg však môže mať rôzne formy aj výsledky. Sociálny dialóg prebieha ako na národnej, tak i na medzinárodnej (osobitne európskej) úrovni.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Odvetvový Výbor pre Sociálny Dialóg

Na európskej úrovni bol v roku 2008 vytvorený odvetvový výbor pre sociálny dialóg v odvetví profesionálneho futbalu. Predtým ako bol zriadený tento výbor, existoval na európskej úrovni iba medziodvetvový sociálny dialóg, čo znamená, že na šport sa mali vzťahovať výsledky všeobecného sociálneho dialógu medzi zástupcami zamestnávateľov a zamestnancov. Tento dialóg však nezohľadňoval špecifiká športovej činnosti. Športy, hlavne kolektívne športy, ako je futbal, totiž vykazujú určité znaky, ktoré odlišujú toto odvetvie od iných oblastí. Z hľadiska pracovného práva takéto špecifiká predstavujú hlavne použitie opakovane podpisovaných zmlúv na dobu určitú, úprava pracovného času, ukončenie zmluvy (zmluvná stabilita) a regulácia správania športovcov, ktorá občas zasahuje do ich práva na súkromie vzhľadom k špecifickým potrebám ochrany dobrej reputácie športu, keďže športovci sú verejnosťou vnímaní ako hrdinovia a vzory správania. Tieto aspekty všeobecný medziodvetvový dialóg nezohľadňoval.

Vývoj Sociálneho Dialógu a Lisabonská Zmluva

Sociálny a kultúrny aspekt športu bol následne výslovne uznaný v Lisabonskej zmluve účinnej od decembra 2009, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o ES a premenováva sa na Zmluvu o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“). Čl. 165 ods. 1 ZFEÚ uvádza, že „Únia prispieva k podpore európskych záležitostí týkajúcich sa športu, pričom zohľadňuje jeho osobitnú povahu, jeho štruktúry založené na dobrovoľnosti, ako aj jeho spoločenskú a vzdelávaciu úlohu“, a že „činnosť Únie sa zameriava na: …

Po vstupe Lisabonskej zmluvy do účinnosti, citovaná veta o sociálnej a vzdelávacej funkcii športu a jeho osobitnej povahe paradoxne viedla k výsledku, že sa dialóg v rámci odvetvového výboru pre sociálny dialóg v odvetví profesionálneho futbalu zastavil, a to kvôli nádeji športových organizácií zastupujúcich národné zväzy, kluby a ligy, že dialóg nebude potrebný, keďže EÚ sama uznala špecifickosť športu v článku 165 ZFEÚ. Športové subjekty totiž dúfali, že sa situácia vráti do východzieho bodu, ktorý platil pred rozhodnutím Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD EÚ“) v prípade Bosman, a síce, že EÚ bude odteraz rešpektovať autonómnu povahu športu, a nebude vyžadovať, aby sa profesionálny futbal správal v súlade s právnymi normami EÚ. Je potrebné poznamenať, že tieto očakávania a nádeje boli veľmi naivné, berúc do úvahy, že špecifickosť športu bola dávno predtým uznaná SD EÚ v jeho rozsudkoch, a pritom nebola prekážkou, aby SD EÚ uplatňoval právo EÚ na šport, pokiaľ športová činnosť mala ekonomický aspekt. Na základe Lisabonskej zmluvy a čl. 165 ZFEÚ navyše EÚ mohla začať uplatňovať právo EÚ i na amatérsky šport, a na také aspekty športu, ktoré nemajú nič spoločného s hospodárskou aktivitou. Nastal preto naopak ešte väčší záujem EÚ o zásahy do sveta športu.

Kým sa však táto situácia a prístup EÚ k športu v praxi vyjasnili, sociálni partneri v profesionálnom futbale zaujímali vyše dva roky postoj vyčkávania a vyhodnocovania situácie. Podpis odvetvovej kolektívnej zmluvy plánovaný na február 2010 bol preto odložený. Znovu sa naň nadviazalo až koncom roka 2011, a ku konečnému podpisu „autonómnej dohody“ (to je jej oficiálne označenie) medzi sociálnymi partnermi došlo až 19. apríla 2012 v Bruseli. K samotnej povahe a obsahu tejto dohody možno konštatovať, že ide o autonómnu dohodu o minimálnych náležitostiach európskych profesionálnych hráčskych zmlúv, ktorá predstavuje záväzok sociálnych partnerov implementovať jej závery na európskej aj na národných úrovniach, pričom však nezakladá povinnosti členským štátom a ich vládam, a zaväzuje zásadne iba signatárov dohody. Má sa v praxi implementovať výlučne v súlade s národnými mechanizmami sociálneho dialógu (kolektívneho vyjednávania) - od toho závisí aj právna povaha dohody v jednotlivých členských štátoch EÚ. Dohoda tiež predpokladá možnosť, že v súlade s čl. 155 ZFEÚ môže byť obsah tejto dohody podobne ako niektoré predchádzajúce tzv. rámcové dohody o vybraných pracovnoprávnych podmienkach inkorporovaný do podoby smernice EÚ, čím by sa zvýšila, resp. zjednotila a ujasnila normatívna sila tohto dokumentu.

Právny Rámec Sociálneho Dialógu v EÚ

Otázka sociálneho dialógu na európskej úrovni bola riešená v článkoch 138 a 139 Zmluvy o ES. V súčasnej Zmluve o fungovaní Európskej únie boli tieto články prečíslovali na čl. 154 a 155. Sociálny dialóg tu je vyjadrený pojmami „vyjednávať“ a „uzatvárať kolektívne zmluvy“, pričom prvý termín je všeobecnejší, označujúci sociálny dialóg a druhý termín je konkrétnejší, označujúci určitý aspekt sociálneho dialógu, známy ako kolektívne vyjednávanie. Tieto dva aspekty boli obsiahnuté už v staršej Charte základných sociálnych práv pracovníkov v ES (z roku 1989) v hlave I, čl. 12, ktorý konštatoval, že „zamestnávatelia alebo organizácie zamestnávateľov na jednej strane a organizácie pracovníkov na strane druhej, majú právo vyjednávať a uzatvárať kolektívne zmluvy za podmienok ustanovených vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou. Dialóg medzi sociálnymi partnermi na európskej úrovni, ktorý je potrebné rozvíjať, môže, ak to obe strany považujú za potrebné, viesť k zmluvným vzťahom, najmä na úrovni medziodvetvovej a odvetvovej.“ Rozlišujú sa teda dve rôzne úrovne európskeho sociálneho dialógu - medziodvetvový a odvetvový dialóg.

Myšlienka európskeho sociálneho dialógu je staršia ako čl. 138 a 139 Zmluvy o ES. Počiatky sú spojené s tzv. Val Duchesseským procesom, ktorý začal v roku 1985 vtedajší predseda Európskej komisie, Jacques Delors. V roku 1986 Jednotný európsky akt poskytol právny základ pre sociálny dialóg vo svojom článku 118b: „Komisia sa usiluje na európskej úrovni o rozvíjanie dialógu medzi sociálnymi partnermi, ktorý by mohol, pokiaľ to obe strany považujú za potrebné, viesť k vzťahom založeným na dohode.“ Napokon, v roku 1992 bola k Maastrichtskej zmluve pripojená Dohoda o sociálnej politike, ktorá bola nakoniec začlenená do Zmluvy o ES Amsterdamskou zmluvou v roku 1997. Okrem toho, už spomínané Charty základných práv (z roku 1989 a 2000, upravená v roku 2007), potvrdili hodnotu sociálneho dialógu ako základného práva.

Formy Sociálneho Dialógu a Úloha Komisie

Európsky sociálny dialóg sa týka predovšetkým dialógu dvoch strán - medzi sociálnymi partnermi na úrovni Únie, ale umožňuje aj dialóg a konzultácie s treťou stranou - Európskou komisiou. Jedná sa tu pritom o užšie poňatie sociálneho dialógu v porovnaní s definíciou Medzinárodnej organizácie práce: „Sociálny dialóg je definovaný Medzinárodnou organizáciou práce (ILO) ako zahŕňajúci „všetky typy rokovania, konzultácie alebo jednoducho výmeny informácií medzi zástupcami vlád, zamestnávateľov a zamestnancov, o otázkach spoločného záujmu, týkajúcich sa hospodárskej a sociálnej politiky". Jedná sa teda o širokú škálu dvojstranného a trojstranného informovania, konzultácií a rokovacích dojednaní.“ Poňatie EÚ je užšie, pretože nezahŕňa vlády, iba Európsku komisiu, a tiež preto, že kompetencie EÚ na zasahovanie v tejto otázke sú obmedzené na rozsah právomocí priznaných EÚ Zmluvami. Keď je Komisia EÚ vylúčená z dialógu, môžu sociálni partneri aj sami uzatvárať bilaterálne dohody, dokonca mimo rámca právomocí EÚ, ale tieto dohody potom nemôžu byť dodatočne schválené Komisiou a nemôžu získať podobu záväznej smernice EÚ.

Implementácia Výsledkov Sociálneho Dialógu

V druhom b) prípade (konzultácie s Komisiou) možno opäť rozlíšiť dve formy:

1. konzultácie o tom, či sociálni partneri akceptujú iniciatívu EÚ v určitej sociálnej otázke, a ak ju akceptujú,

2. Postup môže byť dvojaký:

   1. výsledky sociálneho dialógu sa môžu implementovať buď v súlade s postupmi a praxou špecifickou pre sociálnych partnerov a členské štáty, alebo
   2. v záležitostiach týkajúcich sa článku 153 Zmluvy o fungovaní EÚ, na základe spoločnej žiadosti zmluvných strán, môžu byť dohody vykonané rozhodnutím Rady na návrh Komisie (článok 155 ods. 2 ZFEÚ) - obvykle vo forme smernice.

Iba tri dohody boli doteraz implementované rozhodnutím Rady - všetky pred rokom 1999 - o rodičovskej dovolenke, o čiastočnom pracovnom úväzku a o pomeroch na dobu určitú. Všetky neskoršie dohody boli realizované iba „v súlade s postupmi a praxou špecifickou pre sociálnych partnerov a členské štáty“, teda mimo rámca legislatívneho procesu EÚ, vedúceho k smernici. Platí to aj pre „autonómnu dohodu“ uzavretú v rámci odvetvového výboru pre európsky sociálny dialóg v odvetví profesionálneho futbalu, kde ide jednoznačne o samo-iniciovaný a samo-implementovaný počin charakteru autonómnej dohody, s možnosťou do budúcnosti ju vykonať rozhodnutím Rady na návrh Komisie (článok 155 ods. 2 ZFEÚ) vo forme smernice.

Pokiaľ ide o formálne označenie výsledkov sociálneho dialógu na úrovni EÚ, okrem pojmov dohody alebo kolektívnej zmluvy sa v praxi medzi sociálnymi partnermi využívajú viaceré ďalšie označenia, ktoré siahajú od rámcových dohôd, spoločných stanovísk, vyhlásení, uznesení, návrhov, usmernení, odporúčaní až ku kódexom správania.

Sociálny Dialóg a Kolektívne Vyjednávanie v Športe

Rovnako ako v každom inom odvetví hospodárstva a trhu práce môžu aj športoví zamestnávatelia a zamestnanci vstúpiť do sociálneho dialógu, vrátane kolektívneho vyjednávania. Kolektívne vyjednávanie sa však zvyčajne pripúšťa len pokiaľ sú hráči v kolektívnych športoch považovaní za zamestnancov, čo nie je prípad v niektorých krajinách východnej Európy, napr. Napriek tomu aj v týchto krajinách vznikli „hráčske odbory“ (na Slovensku je to Asociácia profesionálnych futbalistov Slovenska - APFS), ktoré môžu vstúpiť a vstupujú do sociálneho dialógu s klubmi a ligami na národnej úrovni.

Na medzinárodnej, osobitne na európskej úrovni, do roku 2008 neexistoval odvetvový sociálny dialóg pre šport, a sociálny dialóg medzi športovými sociálnymi partnermi prebiehal iba na úrovni medziodvetvového, nešpecializovaného sociálneho dialógu. Sociálnymi partnermi tohto medziodvetvového sociálneho dialógu boli a sú na strane hráčov medzinárodné hráčske odbory FIFPro a zamestnanecká organizácia UNI europa, alebo EURO-MEI (mediálny, zábavný, umelecký a športový odbor TNI europa). Tie vstupujú do dialógu s organizáciami športových zamestnávateľov, ktorými sú Európska asociácia športových zamestnávateľov (EASE) so sídlom vo Francúzsku, Európske združenie klubov (European Club Association, ďalej len „ECA“) a Združenie európskych profesionálnych futbalových líg (European Professional Football Leagues, ďalej len „EPFL“). Medziodvetvový sociálny dialóg sa však zúčastneným športovým sociálnym partnerom javil ako nedostatočne zohľadňujúci špecifiká športu, a preto sa počas viacerých rokov pokúšali vytvoriť odvetvový výbor sociálneho dialógu pre šport, osobitne pre profesionálny futbal.

Snahy o Vytvorenie Odvetvového Sociálneho Dialógu

Od roku 2001 bolo predložených päť rôznych projektov vytvorenia formalizovaného odvetvového sociálneho dialógu pre šport v rámci EÚ:

1. ENGSO (European Non-Governmental Sports Organisation) predložila projekt nazvaný „Európska sieť šport a zamestnanosť v treťom sektore“ (2001).
2. EOSE (European Observatoire of Sport and Employment) predstavilo projekt nazvaný „Príprava na výbor pre sociálny dialóg v odvetví športu“ (2002).
3. Projekt „Budovanie sociálneho dialógu v odvetví športu“, ktorý predstavila EASE (2003).
4. Projekt „Posilnenie reprezentatívnosti sociálnych partnerov v odvetví športu: Row the BoaT“ (2008), ktorý bol opäť pripravený EASE v spolupráci s UNI Europa.
5. Projekt EURO-MEI a EASE: „Cesta k európskemu sociálnemu dialógu v odvetví športu: obsah a kontakt“ (2008-2009).

Hoci EASE a EURO-MEI sa podieľali na tvorbe mnohých nástrojov v oblasti profesionálneho športu a sociálneho dialógu, ani jeden z ich projektov rovnako ako predchádzajúce projekty neviedli ku skutočnému zriadeniu odvetvového výboru pre sociálny dialóg v odvetví športu. V skutočnosti to boli až FIFPro, ECA a EPFL, kto vytvoril prvý skutočne fungujúci odvetvový výbor pre európsky sociálny dialóg v odvetví profesionálneho futbalu.

#

tags: #zmluva #o #zastupovaní #hráča #vzor