Duchovná Adopcia Nenarodeného Dieťaťa: Skúsenosti a Cesta k Ochrane Života

Potraty predstavujú v modernej spoločnosti vážny etický a morálny problém. Denne sa len v USA zabije viac ako štyritisíc nenarodených detí. Na Slovensku sa podľa štatistiky Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) za rok 2017 vykonalo vyše 7 500 potratov. Aj keď je toto číslo v porovnaní s USA menšie, stále predstavuje alarmujúci počet ukončených životov. Ako sa dá duchovne bojovať proti potratom? Jednou z možností je duchovná adopcia nenarodeného dieťaťa.

Problém potratov v spoločnosti

Kto sa pohybuje na internete a na sociálnych sieťach, neraz narazí na diskusiu ženy - budúcej matky, ktorá zistila, že je tehotná a nevie, ako ďalej. Alebo zistí, že jej nenarodené dieťa nenapreduje vo vývoji, navyše mu zistili ochorenia a poškodenia orgánov nezlučiteľné so životom. Neraz sa v diskusných fórach debata zmení na bojové pole žien s dvomi protichodnými názormi. Diskusie o potratoch sú často plné emócií a protichodných názorov. Niektorí ľudia sú presvedčení, že ženy majú slobodné právo rozhodovať sa o svojom tele. Často sa však zabúda na fakt, že ak žena čaká dieťa, rastie v nej nový život s vlastným telom a dušou. Žena - budúca matka - nerozhoduje len o svojom tele, ale rozhoduje o živote nového človeka v nej. Ak by tvrdila, že dieťa je jej telo, potom by šlo o potrat ženy samej.

Niekedy je zbytočné viesť siahodlhé diskusie so ženami, ktoré sú takmer rozhodnuté pre potrat alebo presviedčať tie, ktoré sú za ukončenie života nenarodeného dieťaťa. Neraz sa diskusia zvrhne úplne iným smerom, ktorý so sebou prinesie slovné útoky na Boha, Cirkev a na veriacich.

Boh a nenarodené deti

Boh od počiatku vekov plánoval každého jedného z nás. Dozvedáme sa o tom zo Svätého písma, keď Boh povedal Jeremiášovi: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa; skôr než si vyšiel z lona, posvätil som ťa; ustanovil som ťa za proroka pre pohanov.“ (Jer 1, 5). Boh pozná každého jedného z nás po mene a žiadne z nenarodených detí sa nezrodí v Božom pláne náhodne alebo ako „nehoda“ rodičov. S každým nenarodeným dieťaťom má Boh svoj plán, aj to môže byť odpoveď na to, prečo Boh niekedy dopustí na dieťa choroby nezlučiteľné so životom. Dieťa je dar, ktorý je ničím nezaslúžený. My nie sme tvorcami života nenarodeného dieťaťa, a preto my mu ho vziať nemôžeme. Len Boh má právo rozhodnúť o jeho živote a smrti. Malé, bezbranné vyvíjajúce sa dieťa si preto zaslúži ochranu.

Čo je to duchovná adopcia?

Duchovná adopcia nenarodeného dieťaťa je modlitba za dieťa, ktorému hrozí nebezpečenstvo zabitia v lone jeho matky (interrupciou - umelým ukončením tehotenstva). Výber konkrétneho dieťaťa nechávame na Boha s dôverou, že On vyberie presne to dieťatko, ktoré modlitby najviac potrebuje. Jeho/jej meno sa dozvieme až po svojej smrti. Takáto modlitba trvá 9 mesiacov. Spočíva v každodennej modlitbe jedného desiatka ruženca (radostného, bolestného, slávnostného alebo ruženca svetla) a takisto v špeciálnej modlitbe za Bohom vybrané dieťa a jeho rodičov. Medzi takéto dobrovoľne pridané predsavzatia sa radia: častá sv. spoveď a sv. prijímanie, účasť na adorácii, čítanie Sv. Písma, pôst o chlebe a o vode, boj s nezdravými zvykmi a závislosťami (cigarety, alkohol a iné), pomoc biednym a chudobným, ďalšie modlitby ako litánie, novény, celý ruženec, alebo iné rôzne ružence (milosrdenstva, oslobodenia a pod.). Treba však hľadieť na svoje reálne možnosti, aby stanovené predsavzatia boli splniteľné a aby sa naozaj dodržali.

Prečítajte si tiež: Pestúnska starostlivosť a adopcia: Porovnanie

Každodennou modlitbou počas deviatich mesiacov a vyslovením sľubu si môžeme duchovne adoptovať ešte nenarodené dieťa, ktorému hrozí potrat. Duchovná adopcia je sľub daný Bohu, ktorý je potrebné dodržať. Duchovné osvojenie ešte nenarodeného dieťaťa sa začína zložením sľubu, ktorý vykonáme oficiálne pred kňazom, alebo individuálne v súkromí. Za miesto si môžeme zvoliť kostol, alebo ak nám to okolnosti neumožňujú, tak doma pred krížom. Musí však byť dodržaná predpísaná forma. Duchovne adoptovať sa dá len jedno dieťa na deväť mesiacov. Po skončení adopcie si môžete adoptovať ďalšie. Nenarodené dieťa si vyberá Boh, nie my. So svojím duchovným dieťaťom sa stretneme až vo večnosti.

Ako začať s duchovnou adopciou

1. Sľub: Duchovné osvojenie ešte nenarodeného dieťaťa sa začína zložením sľubu, ktorý vykonáme oficiálne pred kňazom, alebo individuálne v súkromí. Za miesto si môžeme zvoliť kostol, alebo ak nám to okolnosti neumožňujú, tak doma pred krížom. Musí však byť dodržaná predpísaná forma.
2. Forma sľubu: Formulu sľubu treba prečítať pred krížom, vyobrazením Panny Márie alebo niektorého svätca a od toho momentu sa treba nasledujúcich deväť mesiacov modliť ľubovoľne vybraným desiatkom ruženca na úmysel za nenarodené dieťa, ktoré je v nebezpečenstve zabitia v lone svojej matky, ako aj za jeho/jej otca a matku.

Slová zloženia sľubu:

Oslavujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si skryl tieto veci pred múdrymi a obozretnými a zjavil si ich maličkým. Tak sa ti zapáčilo. Najsvätejšia Panna, Bohorodička Mária, všetci anjeli a svätí. Vedený(á) túžbou pomôcť brániť nenarodených, ja (meno), vyhlasujem a sľubujem, že od dňa (konkrétny dátum) beriem do duchovnej adopcie jedno dieťa, ktorého meno pozná len Boh, a počas deviatich mesiacov, každý deň sa budem modliť za záchranu jeho života a za jeho spravodlivý a dobrý život po narodení.

Každodenná modlitba počas deviatich mesiacov:

Pane Ježišu, pod ochranou tvojej matky Márie, ktorá ťa porodila s láskou, a svätého Jozefa, muža dôvery, ktorý sa staral o teba po narodení, prosím ťa za mnou duchovne adoptované nenarodené dieťa, ktoré sa nachádza v nebezpečenstve smrti. Prosím, daj jeho rodičom lásku a odvahu, aby svoje dieťa nechali žiť život, ktorý si mu určil ty sám.

Kto sa môže zapojiť?

Každý človek - veriaci, rehoľníci, kňazi či biskupi, muži i ženy, a to v akomkoľvek veku.

Čo ak sa zabudnem pomodliť?

Ak sa niekto zabudne pomodliť modlitby v daný deň, je potrebné duchovnú adopciu predĺžiť presne o počet zabudnutých dní. Dlhšia prestávka (mesiac alebo dva mesiace) prerušuje duchovnú adopciu. V takomto prípade treba obnoviť sľub a snažiť sa ho tentokrát naozaj splniť.

Prečítajte si tiež: Príspevok pri narodení

História a význam duchovnej adopcie

Duchovná adopcia vznikla ako odpoveď na zjavenia Panny Márie vo Fatime, ktorá vyzývala na modlitbu posvätného ruženca, pokánie a zadosťučinenie za hriechy, ktoré najviac zraňujú jej nepoškvrnené srdce. V roku 1987 začala táto myšlienka existovať v Poľsku, kde sa aj objavilo prvé centrum duchovnej adopcie vo Varšave.

Duchovná adopcia efektívne a spoľahlivo lieči hlboké rany spôsobené hriechom interrupcie. Pomáha matkám nájsť vieru v Božie milosrdenstvo, prináša pokoj a uzdravenie do ich sŕdc. Ako veľmi konkrétny nezištný osobný dar (modlitba, obeta, pôst) pomáha (hlavne mladým ľuďom) vypestovať si charakter, bojovať s vlastným egoizmom, objaviť radosť zodpovedného materstva a otcovstva, ktoré uschopňuje (najmä mladých) vidieť lásku a sex Božími očami. Učí systematickej modlitbe a užitočnej činnosti, posilňuje kontakt s Bohom. Pomáha nájsť hlboký zmysel asketických cvičení. Môže sa stať dôvodom zrodu spoločnej modlitby a obety lásky v rodinách (ak sa do tejto adopcie zapojí napr. celá rodina).

Duchovná adopcia ako akt lásky a obety

Duchovná adopcia nenarodeného dieťaťa je hlavným aktom lásky k blížnemu a obety za neho. Má silu uzdravovať emocionálne rany spôsobené neprijatím dieťaťa rodičmi, neláskou k nemu alebo násilím vykonaným na nenarodenom dieťati. Duchovnou adopciou môžete u Boha vyprosiť veľa duchovnej sily a uzdravenia, milostí a požehnania nielen pre nenarodené dieťa, jeho rodičov, ale aj pre seba a svoju rodinu.

Boh je vždy prítomný

Boh je vždy a všade prítomný, hovorí páter Matej Kasan SJ (38) z Centra pomoci pre rodinu v Trnave. V pozornosti jeho pastoračnej služby sú najmä rodiny v krízovej situácii, osamelí, rozvedení i ženy, ktoré trpia postabortívnym syndrómom. Páter Kasan sa venuje mamičkám, ktoré stratili svoje dieťa pri spontánnom potrate. Stretáva ženy, ktoré mali za sebou aj úmyselný potrat, a ženy, ktoré mali za sebou zamĺknutý potrat. Trauma, ktorú prežívajú tieto ženy, je pre ne zdrvujúca.

Podľa pátra Kasana je Boh prítomný aj v tých najťažších chvíľach. Bolesť a smrť sú súčasťou našej hriešnosti, ktorá nás odlúčila z jeho blízkosti. Pre matku je ťažké to, že nemôže svoje dieťa vidieť, aj keď cíti jeho blízkosť. A tu je miesto, ohromný priestor, kde sa môže matka sama stretnúť s Bohom, ktorého rovnako nevidí, ale môže cítiť jeho blízkosť.

Prečítajte si tiež: Podmienky adopcie na Slovensku

Ako reagovať na smútok po strate dieťaťa

Každá žena si musí sama prejsť bolesťou a smútkom. My môžeme byť len pri nej a to je dôležité. Nenechať ju v tom osamotenú. Zbytočné reči nepomôžu, naopak, len uškodia. Akákoľvek rada vyznieva len ako prázdna fráza, ktorá môže skôr ublížiť ako pomôcť. Je lepšie nechať ženu v takomto stave smútku sa len vyrozprávať či vyplakať. Odporúča sa dať potratenému dieťatku meno, prijať ho.

Okrem toho, že mu dá meno, a tým ho prijíma za svoje, musí mať možnosť sa s ním aj rozlúčiť. Ideálne je, keď má možnosť získať plod a pochovať ho. Dnes už existujú aj pohrebné obrady ešte nenarodeného dieťaťa. Ak takáto možnosť pochovania nie je možná, dá sa to urobiť aj symbolicky obradom prijatia a rozlúčenia sa s dieťaťom.

Duchovná a psychologická podpora po umelom potrate

Ženy po potrate sprevádzajú rôzne symptómy, ako napríklad vina, hanba, depresia, menejcennosť, strach, zlosť, odcudzenie… Tu je veľký priestor pre psychologickú pomoc, ktorá sa dá krásne dopĺňať s tou duchovnou a naopak. Ideálne je, keď kňaz a psychológ spolupracujú. Prináša to ohromné výsledky v procese uzdravovania. Z duchovnej roviny, okrem spomínaného obradu, dôležitú úlohu zohráva aj sviatosť zmierenia, prípadne sv. omša za uzdravenie, či pomazanie chorých. Takto vstupuje sám Ježiš do tohto procesu a robí zázraky.

Plač zohráva dôležitú úlohu v živote človeka. Biblia pozná všetky druhy a príčiny ľudského plaču. Jedným z nich je plač ako výraz bolesti pri smrti niekoho drahého.

Nádej pre nenarodené deti

Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Evangelium vitae odkazuje: „Vaše dieťa môžete s nádejou zveriť samotnému Otcovi a jeho milosrdenstvu. Ono teraz žije v Bohu” (porov. bod 99).

Úloha rodiny

Veľmi dôležitá je podpora manžela a rodiny. Rovnako ako každý živý člen rodiny vplýva na celú rodinu a jej jednotlivých členov, tak aj smrť ktoréhokoľvek z nich. A to platí aj pri potratenom dieťati. Potrat zasahuje všetky dimenzie života nielen matky, ale aj ľudí, ktorých sa to týka. Preto aj všetci ostatní majú veľký vplyv na uzdravenie nielen matky, ale aj ďalších členov rodiny a nakoniec tiež rodiny ako celku.

Je ohromná sila, keď vidíte vzlykať muža a otca nad stratou vlastného dieťaťa. Niekedy je plač mužov výraznejší ako u žien. Ale sú prípady, keď otcovia neplačú, ale sú skôr zúfalí, lebo nevedia, čo robiť so svojou trpiacou ženou.

Silné sú momenty, keď sa matka symbolicky lúči so svojím dieťaťom a číta mu rozlúčkovú reč ako sa zvykne robiť pri pohreboch. Alebo, ak sa necíti na čítanie reči, len potichu prinesie rozlúčkový list a zapálenú sviečku za nenarodené dieťa a položí ich na obetný stôl spolu s obetnými darmi počas sv. omše. V niektorých prípadoch sme mali po sv. omši aj malý kar v úzkom kruhu rodiny. Aj to bolo veľmi dôležité. Je veľa možností a symbolov, s ktorými sa dá tvorivo a citlivo pracovať. Robíme aj obnovu krstných sľubov, kedy si rodičia môžu duchovne prežiť akoby krst ich dieťaťa, kedy ho prijímajú a zároveň odovzdávajú Bohu. Obnovou si posilňujú svoju vieru v Boha, potvrdzujú, že mu stále patria, ako aj ich dieťa.

Biblia a nenarodené deti

Biblia nikde nepojednáva o nenarodenom dieťati priamo, formou definície, alebo výslovnej antropologickej normy. Plodnosť je pre biblického človeka veľkým darom a pokračovaním Božieho stvoriteľského plodenia. Kniha Genezis je vlastne veľkým rozprávaním o plodení. Nachádzame tu mnohé rodokmene, zásnubné plány a nečakané komplikácie, príbehy o neplodnosti a vytúženom potomstve, detailné správy o pôrodoch, jednoducho akési preteky v plodení. V tom istom duchu píše žalmista: „ Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona.“ (Ž 127, 3).

Neplodnosť je pre biblického človeka ozajstným zlom a bolesťou. Hodnota plodnosti má svoj základ v hodnote človeka, ktorého život je posvätný - je Božím obrazom a podobou, oživený Božím dychom. Preto Boh zakazuje vraždu človeka.

Ž 22, 10 - 11 opisuje pôrod len ako prechod z jednej fázy plne ľudského „ja“ v lone k novej fáze pri prsiach matky: „Veď ty si ma vyviedol z lona a na prsiach matky si mi dal spočinúť. Od samého zrodu som odkázaný na teba.

Anjel zvestuje Samsonovej matke, že počne syna a „bude zasvätený Bohu od materského lona až do dňa svojej smrti.“ (Porov. Sdc 13, 6 - 7). Aj Izaiáša si vybral Boh k prorockej službe v lone matky a dokonca poznal jeho meno (Porov. Iz 49, 1.5). Podobné slová čítame o Jeremiášovi: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“ (Jer 1, 5). Anjel oznamuje Zachariášovi, že jeho syna už v lone matky „naplní Duch Svätý.“ (Porov. Lk 1, 15).

Biblia nerobí rozdiely vo vývoji človeka, nerozlišuje fázy pred a po humanizácii plodu. Deti v maternici označuje pojmami syn, chlapec, dcéra, dievča, dieťa a pod. Nenarodeným deťom Biblia pripisuje ľudskú činnosť, alebo ľudské reakcie na podnety zvonka, dokonca v súvislosti s nimi pojednáva o pripočítateľnosti hriechu. Okrem toho, vo väčšine doteraz uvedených textov je tehotná žena pomenovaná ako matka bez snahy o rozlišovanie či ide o vzťah k počatému alebo narodenému potomstvu.

V Ex 21, 22 - 24 čítame: „Ak sa mužovia medzi sebou bijú a pri tom udrú tehotnú ženu tak, že jej odíde plod, ale nenastane nešťastie, tak ten zaplatí toľko, koľko od neho bude žiadať manžel ženy - a dá to podľa rozhodnutia sudcov. Ale ak nastane nešťastie, tak dáš život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu.“ Ide teda o situáciu, keď sa tehotná žena zapletie do sporu a je zranená. Ak následkom zranenia prirodzene potratí dieťa, manžel má právo žiadať finančné odškodnenie, ktorého výšku stanoví sudca.

Sväté písmo sa o nenarodených deťoch nevyjadruje vedecky, resp. medicínsky. Ľudský život vyšiel z Božej ruky a preto je posvätný. Boží plán s človekom je má svoj počiatok v diele stvorenia a završuje sa v diele vyslobodenia z otroctva. Boh je Boh života a pre život. Biblia si „neláme hlavu“ s momentom animácie, resp. humanizácie. O človeku hovorí bez toho, aby kvalitatívne rozlišovala štádia vývoja. Človek je Božím dielom. Tak ako Boh žasol nad prvým človekom, vymodeloval z hliny zeme, rovnaké žasnutie si zaslúži Božia stvoriteľská činnosť, keď modeluje dieťa v lone ženy. Biblický človek sa ľahko identifikuje so svojim prenatálnym „ja“ a spomína na život v lone matky ako na svoju osobnú minulosť. Agresia voči počatému dieťaťu je označovaná za hriech a potupu. Primerane intencii agresora je počaté dieťa chránené Mojžišovým zákonom.

Ani novozákonné texty sa priamo nevenujú nenarodeným deťom. No zároveň svedčia o tom, že Cirkev meditovala nad tajomstvom Božieho Syna a jeho Predchodcu už od počatia (Lk 1 - 2). Boží Syn zahajuje svoj plán spásy v krajnej núdzi, zverený do opatery Márie a Jozefa, ktorí sa plne disponujú, aby slúžili novému životu. Sám Ježiš prijíma deti napriek odporu (Mk 10, 13n.).

Najvyšším zákonom Ježišovej rodiny je prajná láska k všetkým, ktorá odmieta útok na iného človeka: „Toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali. Nie ako Kain; on bol zo zlého a zabil svojho brata…

Tieto všeobecné evanjeliové princípy našli svoje konkrétne vyjadrenia v ranokresťanských dokumentoch, ktoré už jasne formulujú postoj voči nenarodeným deťom. V spise Didaché (cca. 60 rokov po Kristovej smrti) nachádzame imperatív: „Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ (Porov. KKC 2271). Podobne nájdeme v Liste Barnabáša (19, 5) z 2. storočia: „Budeš milovať svojho blížneho viac než svoj vlastný život. Neusmrtíš dieťa potratom. Nezabiješ to, čo už bolo splodené.“ A Tertulián (r. 160 - 225) vo svojej Apológii (9, 4) píše: „Nezáleží, či vezmeš život toho, kto sa už narodil, alebo zničíš toho, kto sa ešte len má narodiť. V oboch prípadoch je zničenie vraždou…

Evangelium Vitae

Na záver spomeňme encykliku Jána Pavla II. Evangelium vitae, v ktorej sa pápež osobitne venuje obhajobe dôstojnosti každého ľudského života. V druhej časti dokumentu buduje biblické základy pre svoje neskoršie morálne učenie.

• Plnú pravdu o hodnote každého ľudského života poznávame v Ježišovi Kristovi, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Táto pravda bola naznačená už Starom zákone a je vpísaná i do ľudského srdca, takže každý človek - hoci poznačený hriechom - môže túto pravdu poznať i svetlom rozumu.
• Hodnota ľudského života spočíva v Božom vyvolení (Porov. Iz 44, 21). Prirodzený ľudský život má podľa Božieho rozhodnutia večné pokračovanie (Porov. Kaz 3, 11). Život je ozajstným životom iba ak je večný.
• Perspektíva ľudského života sa neobmedzuje iba na fyziologickú úroveň. Ľudský život je naozaj plným životom, ak zahŕňa i duchovný a mravný rozmer (Porov. Lk 5, 31 - 32).
• Na Ježišovi sa uskutočňuje dialektika krehkosti a hodnoty ľudského života (Porov. Flp 2, 8 - 9). Ježišov život je v Otcových rukách (Porov. Lk 23, 46).
• V ľudskej tvári žiari Božia sláva (Porov. Gn 1, 26). Boží dych v prvom človeku rezonuje v ľudskej túžbe po Bohu počas celých dejín (Porov. Gn 2, 20 - 23). Hriech zatemnil toto ľudské tiahnutie a nasmeroval ho na stvorenia (Porov. Rim 1, 25). V Kristovi získava človek obnovenú Božiu slávu, ktorá sa realizuje v láske. Pozemská fáza života je skrze lásku semiačkom, z ktorého klíči večný život.
• Život každého človeka je od Boha. On je autorom, darcom i garantom nedotknuteľnosti každého človeka. Človek má účasť na Božom živote svojou láskou k tomu, čo miluje Boh. Biblické učenie o úcte ku každému „Božiemu obrazu“ naberá postupne na svojej subtílnosti až kým nedosiahne svoju evanjeliovú dokonalosť (Porov. Mt, 5, 21 - 22; Lk 10, 25 - 37).
• Boh urobil človeka spoluzodpovedným za život (Porov. Gn 1, 28): zveril mu vládu nad všetkým tvorstvom a odovzdal mu plodivú silu odovzdávať život. Skrze manželské spojenie muž a žena dávajú svetu jedinečný obraz a podobu Boha. Tento obraz a podoba vtlačená do nového človeka nie je iba dielom biológie manželov. V ľudskom plodení je prítomný sám Boh, ktorý tvorí nesmrteľnú dušu (Porov. Gn 4, 1) a teda Boh je aktívny prvkom každého plodenia, takže každé ľudské plodenie ja zároveň pokračovaním stvorenia. Manželia aktom plodenia v prvom rade - hoci paradoxne - prijímajú Boží dar.
• Spoluzodpovednosť za život nie je len na pleciach manželov, ale všetkých ľudí. Osobitne to platí o situáciách, keď je ľudský život slabý a bezbranný (Porov. Mt 25, 31 - 46) - teda, keď prichádza na svet a keď odchádza do večnosti. Prečo v Biblii chýbajú priame zmienky o ochrane života pred narodením a pred smrťou? Pápež vysvetľuje, že „samotná možnosť konať proti životu, útočiť naň alebo ho usmrtiť sa v týchto okolnostiach vymyká náboženskému a kultúrnemu chápaniu Božieho ľudu.“ (EV 44). Svedčia o tom mnohé biblické state (viď body a. - e. a tiež Jób 10, 8 - 12), preniknuté obdivom, žasnutím a silnou vierou, že život má prameň v Bohu a Boh ho utvára od momentu počatia.
• Aby posunul uvažovanie o dôstojnosti nenarodených detí ďalej, pápež sa pýta sám seba: „Možno si pomyslieť, že by tento zázračný proces zrodu života hoci len na moment nepodliehal múdremu a milujúcemu pôsobeniu Stvoriteľa a bol by vydaný na milosť ľudskej svojvôli?“ Zamietavú odpoveď nachádza v slovách matky siedmich bratov, ktorá zoči-voči ich nábožnej smrti vyznáva, že tak ako ich Boh opatroval skôr než sa narodili, má teraz moc dať im večný život (Porov. 2Mach 7, 22 - 23)
• Svoje tvrdenia napokon podporuje poukazom na evanjeliové svedectvo o stretnutí Márie a Alžbety. Tu totiž pozorujeme, že ako nenarodené dieťa vníma Božiu milosť, prežíva radosť a dokonca naplňuje matku Duchom Svätým (Porov. Lk 1, 41 - 44)

Katolícka tradícia vníma nenarodené deti vo svetle Kristovej radostnej zvesti o Božej dobrote a dare večného života pre všetkých. Ľudský život, ktorý už starozákonný človek chápe ako veľký prejav Božieho požehnania, nie je len pozemskou realitou. Je určený pre večnosť a chránený samým Bohom; preto je ľudský život nedotknuteľný a vražda človeka - najmä bezbranného a nevinného - volá do neba. Odovzdávanie ľudského života skrze plodenie, nie je len činnosťou manželov; od momentu počatia pôsobí nadprirodzene Boh, ktorý formuje v človeku svoj obraz a podobu. Niet rozumného dôvodu pre mienku, že táto Božia láskavá starostlivosť o každého človeka trvá nepretržite od momentu počatia až po smrť a vlastne naveky.

tags: #duchovná #adopcia #nenarodeného #dieťaťa #skúsenosti