Ekonomický a sociálny status na Slovensku: Štatistiky a realita

Pojmy ako životná úroveň, nerovnosť príjmov, rastúce regionálne rozdiely a priepasť medzi bohatými a chudobnými sa často používajú naraz, niekedy ako synonymá, málokedy korektne, čo vyvoláva názvoslovný chaos a vedie k vzniku mýtov okolo chudoby a chudobných. Nesprávne definície problému málokedy vedú k správnej politike. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na ekonomický a sociálny status na Slovensku, opierajúc sa o dostupné štatistiky a analýzy.

Subjektívne vnímanie vs. Objektívne ukazovatele

Subjektívny pocit biedy je často posilňovaný recyklovanými televíznymi správami, ktoré porovnávajú zárobky Slovákov so zárobkami v Nemecku, Švédsku, Dánsku alebo Británii. Sivovlasí manželia na vidieku sa môžu cítiť chudobní, lebo žijú zo sedemtisícových dôchodkov, aj keď v dvojposchodovom dome, ktorý by im závidel nejeden Bratislavčan. Upratovačka môže umiestniť vlastný sociálny status na hranicu biedy, lebo zarába najmenej vo firme. Študovaný vysokoškolák sa môže považovať za chudobného, lebo sa pre vlastný byt musí zadlžiť na dvadsať rokov. Chudoba na Slovensku existuje aj ako abstraktný politický pojem.

Ukazovateľ, ktorý sa používa na medzinárodné porovnávania bohatstva krajiny, je HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily. Je vhodný napríklad na rátanie desaťročí, ktoré bude Slovensko potrebovať na dostihnutie priemeru EÚ. No nehovorí o distribúcii príjmov v spoločnosti. Či je bohatstvo rozdelené v rukách pár jednotlivcov alebo z neho profituje širšia skupina. Ešte horšie sú medzinárodné porovnávania nominálnych údajov o priemernej mzde. Tie nezohľadňujú ani kúpnu silu.

Giniho koeficient: Miera príjmovej nerovnosti

Existuje iný, relevantnejší a všeobecne uznávaný ukazovateľ, podľa ktorého Slovensko s príjmovou nerovnosťou problém nemá. A to aj pri takom pohľade na svet, ktorý veľké sociálne nerovnosti a priori považuje za zlo. Tento ukazovateľ je menej triviálny ako hry s aritmetickým mzdovým priemerom, a preto ťažšie použiteľný v politickom boji. Volá sa Gini index a vyjadruje mieru príjmovej nerovnosti. Môže nadobúdať hodnoty od nuly do sto. Nula označuje úplnú rovnosť - všetci dosahujú rovnaké príjmy. Hodnota sto zodpovedá dokonalej nerovnosti - jeden človek kontroluje všetky príjmy a ostatní nemajú nič.

Rebríček Gini indexov podľa príjmov domácností, ktorý zostavuje OSN, môže byť prekvapujúci. Slovensko patrí medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. S indexom 25,8 mu patrí siedme miesto. V prvej desiatke mu robia spoločnosť tradične sociálne silné štáty Škandinávie, o niečo „rovnejšia“ Česká republika, Japonsko, ale aj Uzbekistan a Bosna. Nedostatkom tohto porovnania je nepravidelnosť prieskumov o príjmoch obyvateľstva. Napríklad údaj za Slovensko sa v rebríčku datuje k roku 1996. Otázka teda stojí, či sa za desať rokov udiali také dramatické zmeny, ktoré Slovensko odtrhli od skupiny egalitárskych krajín. A zaradili napríklad k Spojeným štátom, kde Gini index presahuje 40 bodov. Či dokonca kdesi do sveta Lesotha a Namíbie s chudobnými širokými masami a bohatstvom koncentrovaným v rukách naozaj len pár privilegovaných.

Prečítajte si tiež: Ekonomický význam fotografie

Podľa Prieskumu o príjmoch a životných podmienkach (EU SILC), ktorý sa každoročne rozhodla robiť Európska únia, dosiahol Gini index na Slovensku v roku 2004 hodnotu 26,1. Číslo, ktoré by stále radilo Slovensko medzi príjmovo najvyrovnanejšie krajiny sveta.

Vývoj mzdovej nerovnosti na Slovensku

TREND sa pokúsil vývoj na Slovensku v ostatných rokoch zmapovať sám. Vzhľadom na nedostatok dostupných údajov vypočítal Gini indexy nie na celkové príjmy domácností, ale len na mzdy zamestnancov. Nezahŕňa teda položky mimo príjmov zo zamestnania - dôchodky, sociálne dávky a ďalšie, ktoré by mali príjmovú nerovnosť „naprávať“. Vychádzal z podkladov od agentúry Trexima. Tá spracúva údaje o zárobkoch pre ministerstvo práce na základe prieskumu medzi organizáciami, ktoré zamestnávajú dovedna tri štvrte milióna ľudí. Takto vyrátaný Gini index hrubých miezd vlani dosiahol 31,3 bodu.

Prepočet potvrdil, že rozdiely v mzdách medzi nízko- a vysokopríjmovými skupinami pracujúcich sa prehlbujú. No nijako alarmujúco. Mzdový Gini index TRENDU v roku 2000 dosahoval 27,3 bodu a sústavne rástol. Zvyšovanie mzdových rozdielov sa zastavilo vlani. Rok po zavedení rovnej dane.

Analytik Slovenskej sporiteľne Michal Mušák očakáva, že rozdiely opäť začnú mierne rásť. Dôvody treba hľadať na trhu práce. V súčasnosti je nezamestnanosť nízka predovšetkým medzi vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi. Menej kvalifikovanej pracovnej sily je dostatok. To znamená, že zamestnávatelia majú menšie možnosti prijať zamestnanca na post vyžadujúci kvalifikáciu, kým v prípade jednoduchších prác je nahraditeľnosť väčšia.

Porovnanie s Českou republikou

Porovnanie podielu ľudí s podpriemernou mzdou, aspoň približné, sa dá urobiť so západným susedom Slovenska. Tam sa vlani zarábalo priemerne o niečo viac ako 19-tisíc českých korún. Menej ako túto sumu videlo na výplatných páskach zhruba 57 percent pracujúcich. Vysvetlenie výrazne nižšieho podielu oproti slovenským 72 percentám je v štedrosti sociálneho systému. Fakt, že obe časti bývalého Československa sa tak výrazne líšia v podiele pracujúcich s podpriemernou mzdou, teda nedáva spoľahlivý obraz o veľkosti nízkopríjmovej skupiny obyvateľstva. Rozdiel vzniká najmä tým, že kým na Slovensku sa ponuka práce za nižšiu mzdu tak ľahko neodmieta, v Česku si ju človek môže dať zaplatiť od štátu a ostať doma s dieťaťom.

Prečítajte si tiež: Zariadenia pre seniorov a ich náklady

Vplyv rovnej dane a progresivita daňového systému

Primárny zdroj zväčšovania rozdielov v príjmoch teda tkvie v trhu práce. A nie napríklad v rovnej dani, ako sa to snaží nahovoriť populárny mýtus, ktorý koluje po Slovensku. Navyše, analytik UniBanky V. Pätoprstý pripomína, že súčasný systém s jedinou sadzbou dane je progresívnejší ako ten bývalý. Odvoláva sa na takzvaný Kakwani index. Je to najpoužívanejší ukazovateľ na meranie rozdielu medzi daňovým bremenom na pleciach najbohatších a najslabšie zarábajúcich. Po zavedení rovnej dane z príjmu stúpol. V štúdii Svetovej banky sa konštatuje, že samo nahradenie piatich daňových pásem rovnou daňou by mieru progresivity zrazilo na polovicu. No boli to sociálne prvky v novom daňovom systéme, ktoré ju vytiahli nahor - vyššia nezdaniteľná suma na daňovníka a nepracujúceho partnera, ako aj daňové bonusy na deti.

Meranie chudoby a jej vývoj

Nielen príjmová nerovnosť, ale i sama chudoba ako pojem je pre ekonómov a štatistikov problém. Nie je ľahké ju spoľahlivo odmerať. Pritom je to dôležitý signál pre štát, aby vedel, kedy a aké nástroje sociálnej politiky treba aktivizovať. Na meranie biedy sa používajú viaceré metodiky. Absolútna chudoba sa meria tak, že za chudobných sa považujú tí, ktorí majú menej ako danú sumu na isté časové obdobie. Na Slovensku sa používa pojem životné minimum, no ten postupom času prestal vyhovovať. Zmätočne s ním narába aj spomínaný prieskum EU SILC. Za hranicu takzvaného rizika chudoby označuje príjem zodpovedajúci 60 percentám národného mediánu. Lenže s reálnou biedou obyvateľstva indikátor nazvaný miera rizika chudoby veľa spoločného nemá. V skutočnosti sa pod ním skrýva ďalší spôsob merania príjmovej nerovnosti.

Svetová banka v analýze merala vývoj chudoby na absolútnej i relatívnej báze medzi rokmi 2002 a 2004. Jej záver môže byť prekvapujúci. Reformy počet chudobných na Slovensku veľmi mierne znížili.

Regionálne rozdiely a ich vnímanie

Bratislava uniká ekonomickou vyspelosťou a životnou úrovňou ostatným častiam Slovenska. A zatiaľ to nevyzerá, že by sa tento proces mal tak skoro zastaviť. Regionálne rozdiely sú politický problém preto, lebo ich tak vníma volič. Volič, ktorý nežije v Bratislave, sa môže na životnú úroveň v hlavnom meste pozerať s pocitom frustrácie a nenaplnených ašpirácií. Čo je dôležitejšie - veľké regionálne rozdiely nie sú prejav ekonomickej zaostalosti krajiny. TREND zostavil index regionálnych rozdielov v EÚ, podľa ktorého Slovensko naozaj patrí medzi ekonomicky najrozdielnejšie krajiny. Slovensko má podľa štátneho tajomníka ten problém, že veľká časť obyvateľstva je rozptýlená na vidieku. Najchudobnejšie regióny pritom zaznamenávajú najvyššie prírastky obyvateľstva. Rozvoju zaostalých častí by mohla pomôcť migrácia smerom k prirodzeným ekonomickým centrám - nielen do Bratislavy, ale aj v rámci daného kraja.

Hlas-SD a ich pohľad na ekonomický a sociálny status Slovenska v EÚ

Strana Hlas-sociálna demokracia je pripravená poukazovať na témy v EÚ, ktoré poškodzujú ekonomické záujmy štátov a tiež Slovenska a zároveň ohrozujú sociálne postavenie ľudí a ich status, a preto máme v jednotlivých oblastiach silných kandidátov. Pre slovenskú ekonomiku, ktorá je zameraná najmä na export, je EÚ priestorom, kde môže ekonomicky a sociálne napredovať a vytvárať tým vyšší sociálny status pre svojich obyvateľov.

Prečítajte si tiež: Sociálne programy New Deal

Líder kandidátky Branislav Becík reprezentuje politiku domácich prvovýrobcov, zdravých potravín a rozvoja pôdohospodárstva. Chce pre Slovensko zachovať právo veta, získať čo najvýraznejšiu finančnú podporu priamo pre naše regióny a odmietnuť návrhy, ktoré by pre Slovensko mohli byť škodlivé - ako je aktuálne znenie Zelenej dohody alebo migračný pakt. Branislav Ondruš ponúka program silnej sociálnej politiky, dôstojného postavenia ľudí v regióne, zamestnancov, aby ich podmienky boli porovnateľné s podmienkami vyspelejších ekonomík. Ján Ferenčák reprezentuje silný regionálny rozmer s dokonalou znalosťou ľudí v regiónoch a presadzuje politiku hlasu, ktorý je postavený na tom, aby sa životná úroveň v regiónoch vyrovnala, a aby európska politika bola postavená nie na silnej centralizácii, ale na rozvoji kvality života v rôznych regiónoch EÚ tak, aby bola EÚ solidárnou a súdržnou aj pre kritické obdobia.

tags: #ekonomicky #a #socialny #status #na #slovensku