Prehľad Európskych Inštitúcií

Európska únia (EÚ) je komplexný systém inštitúcií a orgánov, ktoré spolupracujú na riadení a formovaní politík členských štátov. Od svojich počiatkov ako hospodárske spoločenstvo sa EÚ vyvinula do rozsiahleho politického a hospodárskeho zoskupenia, ktoré má významný vplyv na životy viac ako 500 miliónov občanov. Tento článok poskytuje prehľad hlavných európskych inštitúcií, ich úloh a vzájomných vzťahov.

Historický kontext európskej integrácie

Z hľadiska vývoja integrácie bola Európa v určitých obdobiach v duchovnej, kultúrnej, hospodárskej, a dokonca i politickej oblasti viac homogénna, než napríklad v prvej polovici 20. storočia. Od čias rozpadu Západorímskej ríše v roku 476, či ríše Karola Veľkého v roku 814, sa vývoj v Európe častejšie uberal cestou územného delenia, narastania rozdielov medzi jazykmi, kultúrou, náboženstvom, politickými štruktúrami, ekonomickou úrovňou, než snahou o ich zbližovanie či zjednotenie. Ríša Karola Veľkého (747-814) preto nechýba v žiadnych prehľadoch dejín európskej integrácie a jej samotný panovník býva označovaný ako „otec Európy". V jeho ríši existovala značná jednota a unitárna správa, ktorá bola vytvorená jeho osobnou aktivitou. Po jeho smrti sa Franská ríša rozdelila (rok 843 vo Verdune).

V 16. storočí prišla kresťanská Európa aj o náboženskú jednotu, v rámci ktorej existovala značná jednota pri používaní jediného jazyka - latinčiny. Následné náboženské vojny priniesli ďalšie politické rozštiepenie. Čiastočná jednota ďalej nastala v kultúrnej oblasti, najmä v období humanizmu a renesancie, koncom 17. storočia. Táto duchovná obroda Európy tiež mala svoj spoločný jazyk - francúzštinu a francúzska kultúra dosiahla značné zjednotenie európskych elít (s výnimkou Anglicka). Toto obdobie vrcholilo osvietenským hnutím a kozmopolitným myslením mnohých jeho významných predstaviteľov (Francois Voltaire, Charles Louis de Montesquieu, Isaac Newton, David Hume, Jean Jacques Rousseau, Denis Diderot a iní).

V 18. storočí sa kultúrne a politické hranice Európy posunuli angažovaním Ruska, ktoré sa otvára západnej kultúre a kopíruje západnú techniku. Zúčastňuje sa koaličných vojen a stáva sa jednou z európskych veľmocí. Druhou významnou skutočnosťou bola európska koloniálna expanzia (europeizácia sveta). Súperenie Španielov, Portugalcov, Angličanov a Francúzov sa sústredilo predovšetkým na obsadzovanie nových území na iných kontinentoch a ich exploatáciu. V priebehu 17. a 18. storočia sa v Európe vytváral medzištátny systém rovnováhy. Ak jeden štát v medzinárodných vzťahoch dominoval, ostatné štáty sa prirodzene spájali do rôznych aliancií. Európania si zvykali na myšlienku koalícií ako protipólu hegemonistických tendencií.

Uvedená rovnováha a relatívna stabilita politických a mocenských pomerov v Európe bola prerušená francúzskou revolúciou (1789 - 1799), ktorá priniesla nové a pre ďalšie obdobie významné princípy: ľudské práva a právo národov na sebaurčenie. Nové revolučné myšlienky sa rýchlo šírili do Anglicka, nemeckých štátov, Belgicka, na Apeninský polostrov a pod. Nástup Napoleona k moci však znamenal šírenie týchto princípov vojenskými metódami. Francúzska expanzia znamenala značné zjednodušenie mapy Európy (napr. Nemecko v roku 1789 tvorilo približne 400 štátov, po Napoleonových výbojoch ich bolo menej než päťdesiat). Zmodernizovala a zjednotila sa štruktúra európskych štátov, nakoľko im Napoleon vnútil rovnaký administratívny systém, ktorý bol založený na centralizácii a hierarchii. Rozbil zbytky feudálneho zriadenia a nastolil prostredníctvom práva občiansku rovnosť. Francúzske zákonníky, tzv. kódexy (civilný Code civil z roku 1804 a trestný Code pénal z roku 1811) prechádzajú prostredníctvom recepcie do právnych systémov ďalších štátov (napr. Belgicko, Španielsko, Taliansko).

Prečítajte si tiež: Poznávacie zájazdy pre seniorov: Ako si vybrať?

Usporiadanie európskeho systému po Napoleonových vojnách, resp. legalizáciu výsledkov týchto vojen, priniesol Viedenský kongres hlavných európskych panovníkov (1814 - 1815), ktorý prijal princíp legitimizmu (spočívajúci v zachovaní po tri storočia formovaného poriadku a obyčají, tzn. vrátenie hraníc do takmer pôvodného stavu spred r. 1792). Organizačným predĺžením záverov Viedenského kongresu sa stala zmluva o vytvorení Svätej aliancie v septembri 1815, medzi Rakúskom, Ruskom a Pruskom, ku ktorým sa neskôr pridali ďalšie štáty. Išlo o celoeurópske zjednotenie zahraničnej politiky. Z podnetu rakúskeho kancelára Metternicha vznikol systém pomenovaný ako „európsky koncert" alebo tiež „európska harmónia".

Priemyselná revolúcia a nové technológie umožnili na začiatku 19. storočia enormné zvýšenie výroby a hromadnú prepravu tovaru a osôb. Najmä od druhej polovice 19. storočia možno hovoriť o skutočnej európskej hospodárskej jednote. Napríklad Anglicko zrušilo colné poplatky v roku 1846. Dohodu o voľnom obchode podpísalo s Francúzskom v roku 1860 a neskôr aj s ostatnými štátmi, s výnimkou Ruska. Rovnako fungoval voľný pohyb kapitálu. Meny boli naviazané na zlato a vzájomne zameniteľné. Pracovná sila slobodne cirkulovala, cestovný pas bol nutný len do Ruska a balkánskych štátov.

Vytvorenie jednotného európskeho hospodárskeho priestoru napriek tomu nevyústilo do projektov spoločnej Európy. Naopak, na konci storočia sa hospodárska rivalita medzi štátmi zvýšila a znamenala aj zavádzanie protekcionistických opatrení. V politickej oblasti nový fenomén pod názvom „nacionalizmus" postupne vymazával hospodársku homogenitu Európy. Opätovná krehká rovnováha bola nastolená až v roku 1904, uzatvorením poslednej spojeneckej zmluvy. Oproti štátom Trojspolku (Nemecko, Taliansko a Rakúsko-Uhorsko) súperili štáty Trojdohody (Anglicko, Francúzsko a Rusko) najmä vo vojenskej oblasti.

Prvá svetová vojna (1914 - 1918) a najmä versaillský mierový systém, skomplikoval mapu európskeho kontinentu a snahy o zjednotenie Európy boli zriedkavé a nereálne. Európa sa rozdelila na víťazov a porazených, ktorým boli nové pravidlá vnútené. Vznik nových štátov znamenal skôr ďalšiu vlnu protekcionizmu a národnostných konfliktov. Vytvorená Spoločnosť národov v roku 1919, mala celosvetové zameranie, ale skôr išlo o európsku organizáciu (napr. USA sa nikdy nestali jej členom). Táto medzinárodná organizácia však nebola schopná zasiahnuť proti agresívnym krokom fašistickej vlády v Taliansku a okupácii Etiópie, nacistickej vlády v Nemecku a jej účasti v španielskej občianskej vojne alebo anšluse Rakúska. Nedokázala zasiahnuť ani v prípade japonskej invázie do Číny. Nasledoval zánik Československa, ako dôsledok Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže či medzinárodnej politiky nazývanej tzv. „appeasement" (angl. ustupovanie), ako stratégii ústupkov a uzmierovania si nacistického Nemecka s cieľom nevyprovokovať vojenský konflikt.

Veľká hospodárska kríza od roku 1929 zostrila aj hospodársku konfrontáciu a v jednotlivých štátoch (najmä totalitných) sa začala presadzovať teória o sebestačnosti, štáty zavádzali protekcionistickú politiku (napr. Napriek negatívnemu ekonomickému vývoju dochádza k vytvoreniu prvých novodobých plánov európskej integrácie, konkrétneho politického alebo ekonomického zjednotenia. V roku 1923 sa napríklad objavil manifest s názvom Pan-Európa, ktorú vydal Richard Coudenhove-Kalergi. Spolu s Ottom von Habsburgom zakladajú Paneurópsku úniu so sídlom vo Viedni a presadzujú zjednotenie Európy. V roku 1927 sa jej čestným predsedom stal Aristide Briand, jedenásť násobný francúzsky premiér, ktorý oficiálne navrhol vytvorenie európskeho zoskupenia. Na zasadnutí Spoločnosti národov v roku 1929 v Ženeve predniesol prejav o vytvorení federatívneho zväzku európskych národov pod názvom „Európska federálna únia".

Prečítajte si tiež: Základy európskej integrácie

Vypuknutie druhej svetovej vojny (1939 - 1945), ako dodnes najväčšieho a najrozsiahlejšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách ľudstva, bolo skutočnosťou, ktorá stála život viac než 60 miliónov ľudí. Na jej začiatku sa objavuje núdzový projekt francúzsko-britskej únie z roku 1940, ako prejav spoločného vojenského úsilia, ktoré mohlo vyústiť do inštitucionalizovanej spolupráce a založenia únie dvoch štátov. Počas odbojového hnutia takmer v celej Európe vznikali viaceré projekty budúceho usporiadania Európy. K ich uskutočneniu došlo iba v jedinom prípade. Belgicko, Holandsko a Luxembursko uzatvorili 5. októbra 1944 colnú a hospodársku úniu - Benelux, ktorá sa mala zrealizovať hneď po oslobodení. Aj Winston Churchill bol ešte v roku 1943 presvedčený o vzniku veľkej „Rady Európy", zrejme ovplyvnený tlakom exilových vlád v Londýne. Myšlienku regionálnych (kontinentálnych) organizácií presadil aj v rámci kreovania Organizácie spojených národov (článok 52 Charty OSN).

Po skončení vojny sa stal Churchill vodcom konzervatívnej opozície a vedie kampaň za ovplyvnenie verejnej mienky v prospech európskej jednoty. Tradične sa uvádza prejav Winstona Churchilla, ktorý predniesol v Zürichu 19. Za rovnakým účelom vyvíjalo aktivitu viacero európskych hnutí. Z podnetu samotného Churchilla vzniklo v Anglicku Hnutie za zjednotenú Európu. Ďalej Európska únia federalistov, založená v Paríži v decembri 1946 (premenovaná v roku 1959 na Európske federalistické hnutie), požadovala obmedzenie suverenity jednotlivých štátov tak, aby určitá časť mohla prejsť na federálny orgán. Ďalšia federalistická skupina sa objavila v roku 1947, pod názvom Hnutie pre socialistické Spojené štáty európske. Členov národných parlamentov viacerých európskych štátov združovala Európska parlamentná únia, ktorú založil po návrate z USA v roku 1947 Coudenhove-Kalegri.

Narastajúci počet a rôznorodosť hnutí naklonených európskemu zjednocovaniu bolo nutné koordinovať. V novembri 1947 vzniká Koordinačný výbor, ktorý má zabezpečiť ich vzájomnú informovanosť a zorganizovať ich prvé zhromaždenie v máji 1948 v Haagu. Pod vedením W. Churchilla sa stretáva takmer osemsto osobností zo štátov západnej Európy. Kongres v Haagu sa rozdelil na dva smery: a) federálny, ktorý mal svojich zástancov vo Francúzsku, Belgicku, Taliansku a Holandsku; a b) unionistický, ktorý presadzovala Británia. Kongres rozhodol o vytvorení Európskeho hnutia na zastrešenie a zastupovanie rôznych organizácií, zoskupení a iniciatív. Mal tiež zistiť politické, hospodárske a technické problémy súvisiace so zjednocovaním Európy.

Po skončení druhej svetovej vojny myšlienka zjednotenej Európy konečne prerástla do jej skutočnej realizácie na úrovni vlád štátov, aj keď sa týkala dvoch oddelených blokov - západnej a východnej Európy samostatne. Paradoxne jednou z významných skutočností pre zjednocovanie západnej Európy tak bolo spustenie železnej opony, následná Studená vojna a hospodárska pomoc USA v podobe Marshallovho plánu. Zjednotená západná Európa sa javila ako jediná možnosť ako odolať tlaku zo strany Sovietskeho zväzu, prekonať značné hospodárske ťažkosti a udržať sociálnu a politickú stabilitu európskych štátov. Na konferencii v Paríži Marshallov plán, zahŕňajúci medzinárodnú koordináciu a kontrolu hospodárskej pomoci USA a Kanady, východný blok odmieta. Truman podpisuje zákon o zahraničnej pomoci 3. apríla 1948 (13 mld. USD na obdobie štyroch rokov) a o dva týždne neskôr je uzatvorená zmluva zakladajúca Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), ktorá má finančnú pomoc riadiť. Prostredníctvom nej naviac dochádzalo k neustálym stykom najvyšších štátnych predstaviteľov, ktorí uzatvárajú zmluvy o vzájomnej hospodárskej výmene, obmedzujú clá a kvóty a pod.

Politické a vojenské zjednocovanie západnej Európy nastalo aj založením Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) a Rady Európy v roku 1949. Integráciu v oblasti obrany a vojenskú spoluprácu medzi štátmi západnej Európy urýchlil pražský februárový prevrat. Bruselská zmluva o hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráci a kolektívnej sebaobrane (tiež známa ako Bruselský pakt) zaručovala jej signatárom automatickú vzájomnú pomoc, v prípade ozbrojenej agresie v Európe. Po eskalovaní medzinárodnopolitickej situácie bolo nutné priame zainteresovanie USA do kolektívnej sebaobrany štátov Bruselskej zmluvy. Americký senát v júni 1948 umožnil vláde uzavrieť v čase mieru vojenskú zmluvu, zahŕňajúcu priestor predovšetkým mimo amerického kontinentu. Jej nutnosť sa stala naliehavá už v čase sovietskej blokády Berlína (od 24. júna 1948 do 9. mája 1949). Vo Washingtone podpisuje dvanásť štátov 4. apríla 1949 Severoatlantickú zmluvu, na základe ktorej sa začala budovať nová vojenská organizácia (NATO).

Prečítajte si tiež: Vznik EZHZ

Jednotné vojenské velenie štátov NATO sa ustanovilo po kórejskej vojne. V tom istom čase vzniká výlučne európska medzinárodná organizácia - Rada Európy, podpisom jej Štatútu (tzv. Londýnskej zmluvy) dňa 5. mája 1949. Cieľom Rady Európy je dosiahnuť väčšiu jednotu (fr. „úniu") medzi svojimi členmi, za účelom ochrany a napĺňania ideálov a zásad, ktoré sú ich spoločným dedičstvom a uľahčenia ich hospodárskeho a spoločenského rozvoja. Sídlom Rady Európy je Štrasburg.

Hlavné inštitúcie Európskej únie

Európska únia má dokopy až 29 rôznych inštitúcií a orgánov. Medzi hlavné inštitúcie patria:

• Európsky parlament
• Rada Európskej únie
• Európska rada
• Európska komisia

Európsky parlament

Európsky parlament zastupuje 500 miliónov európskych občanov, ktorí priamo volia jeho poslancov - je jediným voleným orgánom EÚ. V májových voľbách 2014 si Európania zvolili 751 poslancov. Počet kresiel sa jednotlivým krajinám prideľuje podľa veľkosti ich populácie. Parlament má hlavné sídlo v Štrasburgu, poslanci však zasadajú aj v Bruseli.

Rada Európskej únie a Európska rada

Radu EÚ a Európsku radu považujú mnohí za jeden a ten istý orgán. Nie je však tomu tak, pretože ide o dve rozdielne inštitúcie, aj keď majú spoločné sídlo. Rada EÚ sídli v Bruseli a schádzajú sa tu ministri 28 členských štátov EÚ. Všetky zákony EÚ a rozpočet musia prejsť aj touto inštitúciou. Budova Rady je obzvlášť významná, pretože je aj sídlom Európskej rady. Tá sa nazýva aj summit a je najvyšším politickým orgánom EÚ.

Európska komisia

Prehliadka inštitúciami EÚ sa končí v Komisii, v ktorej pracujú komisári pre jednotlivé rezorty. Sídli tiež v Bruseli, je výkonným orgánom EÚ a strážkyňou zmlúv, na ktorých dodržiavanie dohliada. Predkladá návrhy zákonov EÚ a vykonáva prijaté návrhy.

Ďalšie dôležité inštitúcie a orgány EÚ

Okrem týchto hlavných inštitúcii má EÚ aj ďalšie dôležité inštitúcie, napríklad Európsky súdny dvor, Európsku investičnú banku alebo Dvor audítorov.

Európsky súdny dvor

Európsky súdny dvor zabezpečuje, aby sa právo EÚ dodržiavalo a jednotne interpretovalo vo všetkých členských štátoch.

Európska investičná banka

Európska investičná banka financuje projekty, ktoré podporujú ciele EÚ.

Dvor audítorov

Dvor audítorov kontroluje financovanie EÚ a zabezpečuje, aby sa s peniazmi daňovníkov hospodárilo efektívne.

Európsky štatistický systém (ESS)

The European Statistical System (ESS) consists of Eurostat (the Statistical Office of the European Union), national statistical offices of all Member States (different National Statistical Institutes) and other national authorities responsible in each Member State for the development, production and dissemination of European statistics. The ESS guarantees that the European statistics compiled in all Member States are reliable, following common criteria and definitions and data are compiled in an appropriate way, so that they are always comparable between various countries of the EU. Regulation (EC) 223/2009 of the European Parliament and the Council on European statistics.

Výkonné orgány EÚ

Európska komisia preniesla na obmedzené obdobie zodpovednosť za vykonávanie niektorých programov EÚ na externé orgány známe ako „výkonné orgány“, ktoré sú právnickými osobami. Existuje šesť výkonných orgánov:

• Európska výkonná agentúra pre klímu, infraštruktúru a životné prostredie,
• Európska výkonná agentúra pre vzdelávanie a kultúru,
• Európska výkonná agentúra pre zdravie a digitalizáciu;
• Výkonná agentúra pre Európsku radu pre inováciu a malé a stredné podniky;
• Výkonná agentúra Európskej rady pre výskum,
• Európska výkonná agentúra pre výskum,

Tieto orgány riadia niektoré nediskrečné funkcie, ktoré patria do priamej administratívnej zodpovednosti Komisie, aby sa Komisia mohla sústrediť na svoje „hlavné úlohy“. Komisia rozhoduje, či zriadi výkonný orgán, predĺži dobu jeho pôsobenia alebo ho zruší na základe analýzy ekonomickej efektívnosti.

Úlohy výkonných orgánov

Výkonné orgány môžu zodpovedať za:

• riadenie všetkých etáp projektov;
• prijímanie opatrení na vykonanie rozpočtu a udeľovanie zmlúv a grantov;
• zhromažďovanie, analýzu a doručovanie všetkých informácií potrebných na vykonávanie programov Komisii.

Komisia nemôže poveriť výkonný orgán úlohami, ktoré si vyžadujú diskrečnú právomoc pri pretváraní politických rozhodnutí do praxe.

Štruktúra výkonných orgánov

Výkonné orgány riadi riadiaci výbor a riaditeľ. Riadiaci výbor tvorí päť členov menovaných Komisiou na (obnoviteľné) obdobie dvoch rokov. Pripravuje ročný pracovný program, prijíma prevádzkový rozpočet a výročnú správu o činnosti a vykonáva opatrenia na boj proti sprenevere a podvodom. Riaditeľa, ktorý je úradníkom EÚ, menuje Komisia na (obnoviteľné) obdobie štyroch rokov. Personál tvoria dočasne preradení štátni zamestnanci EÚ a zmluvní zamestnanci prijatí orgánom.

Dohľad nad výkonnými orgánmi

Výkonné orgány kontroluje:

• Komisia, najmä jej interný audítor;
• Európsky dvor audítorov;
• Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF).

Komisia každé tri roky vypracúva vonkajšiu hodnotiacu správu, ktorú predkladá riadiacemu výboru jednotlivých výkonných orgánov, Európskemu parlamentu, Rade Európskej únie a Európskemu dvoru audítorov.

Rada Európy

V tom istom čase vzniká výlučne európska medzinárodná organizácia - Rada Európy, podpisom jej Štatútu (tzv. Londýnskej zmluvy) dňa 5. mája 1949. Cieľom Rady Európy je dosiahnuť väčšiu jednotu (fr. „úniu") medzi svojimi členmi, za účelom ochrany a napĺňania ideálov a zásad, ktoré sú ich spoločným dedičstvom a uľahčenia ich hospodárskeho a spoločenského rozvoja. Sídlom Rady Európy je Štrasburg. Samotná organizácia ako aj jej dva hlavné orgány (Výbor ministrov a Parlamentné zhromaždenie) bývajú často zamieňané či stotožňované s Európskymi spoločenstvami alebo Európskou úniou a jej orgánmi napriek tomu, že ide o samostatné a na sebe nezávisle fungujúce organizácie s rôznou členskou základňou a právomocami. Všeobecnosť cieľov Rady Európy, nedostatok právomocí a postavenie jej orgánov podriadených národným vládam spôsobili, že jej činnosť sa upriamila najmä na oblasti ochrany ľudských práv a rozvoja kultúrnych stykov. Hlavným prostriedkom napĺňania cieľom Rady Európy je uzatváranie medzinárodných zmlúv („európskych dohovorov") o rôznych otázkach spolupráce členských štátov.

tags: #európske #inštitúcie #prehľad