
Parížska zmluva, formálne Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO), predstavuje jeden z kľúčových pilierov európskej integrácie. Podpísaná bola 18. apríla 1951 v Paríži a účinnosť nadobudla 23. júla 1952. Jej platnosť skončila 23. júla 2002. Táto zmluva položila základy pre budúcu Európsku úniu a priniesla zásadné zmeny v povojnovej Európe.
Po druhej svetovej vojne bola Európa v zložitej situácii. Hospodársky rozvrat, inflácia a sociálne nepokoje destabilizovali európske štáty. Myšlienka európskej integrácie sa stala aktuálnou a ponúkala riešenie povojnových problémov.
Zmluva o ESUO vzišla z iniciatívy francúzskeho ministra zahraničných vecí Roberta Schumana, ktorý 9. mája 1950 predstavil tzv. Schumanov plán. Cieľom tohto plánu bolo zabezpečiť trvalý mier a hospodársku prosperitu v Európe prostredníctvom spoločnej kontroly nad výrobou uhlia a ocele. Schumanova deklarácia sa stala základom pre vypracovanie Parížskej zmluvy.
Parížsku zmluvu podpísalo šesť európskych krajín, známych ako zakladajúca "Šestka":
Hlavným cieľom zmluvy bolo vytvoriť spoločný trh s uhlím a oceľou medzi členskými štátmi. Tento spoločný trh mal zabezpečiť:
Prečítajte si tiež: Poznávacie zájazdy pre seniorov: Ako si vybrať?
Okrem toho, ESUO malo prispieť k urovnaniu povojnových vzťahov medzi európskymi krajinami a zabrániť opakovaniu ozbrojených konfliktov.
Parížska zmluva zaviedla inštitucionálnu štruktúru ESUO, ktorá pozostávala zo štyroch hlavných orgánov:
Parížska zmluva zaviedla princípy a mechanizmy regionálnej ekonomickej integrácie, ktoré zahŕňali:
Tieto princípy a mechanizmy mali zabezpečiť efektívne fungovanie spoločného trhu s uhlím a oceľou a prispieť k hospodárskemu rastu a prosperite členských štátov.
Parížska zmluva mala zásadný vplyv na povojnový vývoj Európy a položila základy pre budúcu európsku integráciu. Medzi jej hlavné prínosy patria:
Prečítajte si tiež: Inštitúcie Európskej únie
Po úspechu ESUO sa európska integrácia ďalej prehlbovala. V roku 1957 boli podpísané Rímske zmluvy, ktoré založili Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM). Tieto spoločenstvá sa postupne zjednotili a v roku 1993 vznikla Európska únia.
Medzinárodná ekonomická integrácia je proces zbližovania sa národných ekonomík, prehlbovanie závislostí a je výsledkom medzinárodnej deľby práce. Medzi príčiny vzniku patria izolovanosť jednotlivých ekonomík, colná politika, spoločná spolupráca, voľný pohyb tovaru, pracovných síl, kapitálu a spoločná mena.
Európsky hospodársky priestor a európsky sociálny priestor smerujú k zvyšovaniu ekonomickej výkonnosti a k rozvoju konkurenčných schopností v spojení so sociálnou dimenziou. Vzniká a pôsobí európsky sociálny model, v ktorom sa realizujú nové vízie sociálnej spravodlivosti, sociálnej kohézie, sociálnej inklúzie, flexikurity, dôstojnej práce pre všetkých, zosúladenia pracovného a rodinného života, sociálneho partnerstva a rozvoja ľudského kapitálu.
Myšlienka európskej integrácie má dlhú históriu. Už v minulosti existovali snahy o zjednotenie Európy, napríklad Ríša Karola Veľkého v 9. storočí. Novodobé plány európskej integrácie sa objavili v 20. storočí, napríklad manifest Pan-Európa od Richarda Coudenhove-Kalergiho v roku 1923.
Prečítajte si tiež: Vznik EZHZ