Európske spoločenstvo uhlia a ocele: Základný kameň európskej integrácie

Významný krok na ceste k vzniku súčasnej Európskej únie (EÚ) bol spravený pred 70 rokmi, keď zástupcovia šiestich európskych krajín podpísali zmluvu o vytvorení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (EUSO), známeho aj ako Montánna únia. Táto zmluva položila základy pre hlbšiu hospodársku a politickú integráciu, ktorá nakoniec viedla k vytvoreniu EÚ.

Schumanova deklarácia: Inšpirácia pre EUSO

Podpisu zmluvy EUSO predchádzala Schumanova deklarácia, ktorú predniesol francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman. V tejto deklarácii Schuman navrhol preniesť francúzsko-nemeckú produkciu uhlia a ocele pod jeden najvyšší orgán, ktorý by bol otvorený aj pre ďalšie európske krajiny. Tento návrh mal za cieľ zabrániť budúcim konfliktom medzi Francúzskom a Nemeckom tým, že sa zabezpečí spoločná kontrola nad kľúčovými zdrojmi pre vojnové hospodárstvo.

Vznik a ciele EUSO

Na Schumanov návrh kladne zareagovalo Francúzsko, Nemecká spolková republika (NSR), Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Tieto krajiny 18. apríla 1951 podpísali dohodu, na základe ktorej vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO). Dohoda vstúpila do platnosti 23. júla 1952 na obdobie 50 rokov.

Cieľom ESUO bolo prispievať k ekonomickému rozvoju, rastu zamestnanosti a životnej úrovne členských štátov prostredníctvom racionalizácie výroby a kontroly priemyselných odvetví, ktoré boli v tej dobe najvýznamnejším sektorom pre vojnové hospodárstvo. Zmluva predpokladala spoločný rámec colných taríf, teda odstránenie ciel v rámci ESUO a zjednotenie ciel pre krajiny, ktoré neboli jeho členmi. Šesť signatárskych štátov sa dohodlo aj na tom, že v rámci montánneho (banícko-hutníckeho) priemyslu umožnia súťaž bez vzájomných reštrikcií a skresľujúcich subvencií.

Nadnárodné postavenie a integrácia

Najvyšší či vysoký úrad, ako najdôležitejší orgán spoločenstva, získal po prvý raz v Európe nadnárodné výsostné postavenie, respektíve práva. Po nadobudnutí platnosti zmluvy, skončil svoje pôsobenie Medzinárodný úrad pre kontrolu Porúria. Spolupráca a integrácia sa výrazne prehĺbila.

Prečítajte si tiež: Podmienky povinného nemocenského poistenia

Rozširovanie a transformácia

K zakladajúcim členom pristupovali postupne aj ďalšie štáty - v roku 1973 Dánsko, Írsko a Veľká Británia, v roku 1981 Grécko, v roku 1986 Portugalsko a Španielsko. Po tom ako 1. novembra 1993 vstúpila do platnosti Maastrichtská zmluva, podpísaná v Maastrichte, sa Európske spoločenstvo transformovalo na Európsku úniu. V roku 1995 sa členmi EÚ stali Fínsko, Švédsko, Rakúsko, v roku 2004 Cyprus, Česká republika, Slovensko, Maďarsko, Poľsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Malta a Slovinsko. Začiatkom roku 2007 sa Únia rozrástla o Bulharsko a Rumunsko. Z EÚ naopak vystúpilo Spojené kráľovstvo, ktorého obyvatelia rozhodli o tomto kroku, tzv. brexite, v referende z 23. júna 2016. Toto rozhodnutie nadobudlo platnosť 31. januára 2020.

Zakladatelia Európskej únie

Medzi zakladateľov Európskej únie patria Konrad Adenauer, Sir Winston Churchill, Alcide de Gasperi, Walter Hallstein, Jean Monnet, Robert Schuman, Paul-Henri Spaak a Altiero Spinelli. Títo politici a štátnici zohrali kľúčovú úlohu pri formovaní povojnovej Európy a pri budovaní európskej integrácie.

Konrad Adenauer

Prvý kancelár Spolkovej republiky Nemecko, ktorý stál na čele novoutvoreného štátu v rokoch 1949 - 1963, zmenil viac ako ktokoľvek iný podobu povojnovej nemeckej a európskej histórie. Podobne ako mnohí politici jeho generácie - dospel už po prvej svetovej vojne k záveru, že trvalý mier možno dosiahnuť len prostredníctvom zjednotenej Európy. Jeho skúsenosti z obdobia tretej ríše (nacisti ho odvolali z funkcie starostu Kolína) tento jeho názor potvrdili. Adenauerovi sa v období šiestich rokov (1949 - 1955) podarilo presadiť ďalekosiahle zahraničnopolitické ciele. Nemecko sa v rámci západnej aliancie stalo členom Rady Európy (1951), prispelo k založeniu Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (1952) a vstúpilo do NATO (1955). Základom Adenauerovej zahraničnej politiky bolo zmierenie s Francúzskom.

Sir Winston Churchill

Churchill, najskôr armádny dôstojník, potom vojnový reportér a napokon britský ministerský predseda (1940 - 1945 a 1951 - 1955) bol jeden z prvých, ktorí vyzvali k utvoreniu \"Spojených štátov európskych\". Skúsenosti z druhej svetovej vojny ho priviedli k presvedčeniu, že zaručiť mier môže len zjednotená Európa. Jeho cieľom bolo vylúčiť také európske zlá, ako sú nacionalizmus a vojna, a to raz a navždy.

Alcide de Gasperi

V rokoch 1945 - 1953 Alcide de Gasperi ako ministerský predseda a minister zahraničných vecí udal smer talianskej vnútornej a zahraničnej politike v povojnovom období. Podobne ako iní výnimoční štátnici tých čias aktívne bojoval za európsku jednotu. Jeho skúsenosti z fašizmu a vojny ho viedli k presvedčeniu, že len zjednotenie Európy by mohlo zabrániť ich opakovaniu. Znova a znova podporoval iniciatívy smerujúce k zjednoteniu západnej Európy, podieľal sa na realizácii Marshallovho plánu a na budovaní úzkych hospodárskych zväzkov s ostatnými európskymi krajinami, najmä s Francúzskom.

Prečítajte si tiež: Faktory ovplyvňujúce kriminalitu

Walter Hallstein

Walter Hallstein bol prvým predsedom Európskej komisie v rokoch 1958 - 1969. Bol oddaným Európanom a rozhodným zástancom európskej integrácie. Podľa jeho názoru najdôležitejším predpokladom úspešnej politickej integrácie v Európe je zriadenie spoločných ekonomických inštitúcií. Hallstein ako predseda Európskej komisie vyvinul úsilie o rýchlu realizáciu spoločného trhu.

Jean Monnet

Francúzsky ekonomický poradca a politik Jean Monnet sa venoval problematike európskej integrácie. Jeho myšlienky sa premietli do \"Schumanovho plánu\", ktorý predvídal fúziu západoeurópskeho ťažkého priemyslu. Ako hlavný poradca francúzskej vlády bol hlavným iniciátorom slávnej \"Schumanovej deklarácie\" z 9. mája 1950, ktorá viedla k utvoreniu Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a ako taká sa považuje za zrod Európskej únie.

Robert Schuman

Politik Robert Schuman, kvalifikovaný právnik a francúzsky minister zahraničných vecí v rokoch 1948 - 1962, sa považuje za jedného zo zakladajúcich otcov zjednotenej Európy. Pochádzal z francúzsko - nemeckého hraničného regiónu - z Alsaska, napriek tomu, alebo práve v dôsledku skúseností z nacistického Nemecka, prišiel k poznaniu, že len trvalé zmierenie s Nemeckom môže položiť základ zjednotenej Európy. V spolupráci s Jeanom Monnetom pripravil medzinárodne uznávaný Schumanov plán, ktorý zverejnil 9. mája 1950; tento deň sa považuje za zrod Európskej únie.

Paul-Henri Spaak

Dlhú politickú kariéru Belgičana Paula-Henriho Spaaka možno stručne opísať takto: Podporoval Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ a Európske obranné spoločenstvo. Pre Spaaka bolo zjednotenie krajín na základe záväzkov zakotvených v zmluve najúčinnejším prostriedkom na zabezpečenie mieru a stability. Spaak bol vedúcou osobnosťou pri príprave obsahu Rímskej zmluvy.

Altiero Spinelli

Taliansky politik Altiero Spinelli bol jedným z \"otcov\" Európskej únie. Bol poprednou osobnosťou, ktorá sa zúčastnila na dokončení návrhu na Zmluvu o federálnej Európskej únii v Európskom parlamente - takzvaným Spinelliho plánom. Návrh v roku 1982 prijal prevažujúcou väčšinou Parlament a v 80. a 90. rokoch znamenal významnú inšpiráciu pre posilnenie Zmlúv o EÚ.

Prečítajte si tiež: Vznik starobného dôchodku na Slovensku

Orgány Európskej únie

Medzi hlavné orgány Európskej únie patria:

• Rada Európskej únie: Hlavný rozhodovací a normotvorný orgán, ktorý tvoria ministri z členských štátov.
• Európsky parlament: Zastupiteľský orgán s poradnou a kontrolnou funkciou, skladá sa z poslancov volených v priamych voľbách obyvateľmi štátov EÚ.
• Európska komisia: Výkonný, iniciatívny a správny orgán EÚ, ktorý navrhuje právne normy a zodpovedá za ich dodržiavanie.
• Európsky súdny dvor: Zabezpečuje rešpektovanie a aplikáciu práva EÚ a interpretáciu zákonov.
• Dvor audítorov: Kontroluje príjmy EÚ, správnosť riadenia finančných záležitostí EÚ a opodstatnenosť a správnosť výdavkov EÚ.
• Európska rada: Posudzuje kľúčové problémy vývoja EÚ, definuje globálne orientácie politiky EÚ a prerokúva aktuálne medzinárodné problémy.
• Európska investičná banka: Podporuje ekonomické prepojenie a spätosť členských krajín tým, že poskytuje úvery a úverové záruky.
• Európsky menový inštitút: Koordinuje menovú politiku, kontroluje fungovanie európskeho menového systému a vývoj ECU.
• Európsky ombudsman: Vyšetruje sťažnosti občanov EÚ na rozhodnutia a konania orgánov EÚ.
• Hospodársky a sociálny výbor: Má poradenskú funkciu a skladá sa zo zástupcov rôznych profesijných oblastí a sociálnych skupín.
• Výbor regiónov: Má poradenskú funkciu a vyjadruje dôležitosť regiónov a iných územných jednotiek.

Programy a fondy EÚ

EÚ má k dispozícii rôzne programy a fondy na podporu hospodárskeho a sociálneho rozvoja členských štátov. Medzi najvýznamnejšie patria:

• Phare: Program zameraný na hospodársku pomoc a ekonomickú a sociálnu reformu krajinám strednej a východnej Európy.
• Tacis: Paralelný program EÚ a Phare novým nezávislým štátom bývalého ZSSR.
• Európsky fond regionálneho rozvoja: Jeho cieľom je pomáhať prekonávať regionálne rozdiely v rámci EÚ.
• Európsky sociálny fond: Jeho cieľom je zlepšenie zamestnanosti a zvyšovania životnej úrovne pracovníkov EÚ.
• Európsky poľnohospodársky a záručný fond: Jeho cieľom je financovanie spoločnej hospodárskej politiky.
• Európsky investičný fond: Jeho cieľom je poskytovať úvery malým a stredným podnikom na projekty schválené Európskou investičnou bankou.
• Fond súdržnosti: Jeho cieľom je financovať projekty v oblasti ochrany životného prostredia v menej vyspelých krajinách EÚ.

Európska únia a Slovensko

Slovensko sa stalo členom Európskej únie 1. mája 2004. Vstup do EÚ priniesol pre Slovensko množstvo ekonomických a neekonomických výhod, ako napríklad:

• Priamy kontakt s výrobcami krajín EÚ, čo vedie k zvýšeniu konkurencie a zlepšeniu kvality a sortimentu tovarov a služieb.
• Odstránenie obchodných prekážok medzi SR a EÚ, čo vedie k rastu objemu vzájomného obchodu.
• Volný pohyb tovaru, služieb, kapitálu a osôb, čo prináša celospoločenské úspory a nové podnikateľské príležitosti.
• Prítomnosť zahraničného kapitálu, čo ovplyvňuje racionálnejšie rozmiestnenie výrobných zdrojov v SR a transfer techniky, technológie a know-how.
• Vyšší objem nenávratných prostriedkov z EÚ, najmä zo štrukturálnych fondov EÚ.
• Možnosť využívať rozličné ekonomické a komerčné výhody, späté zo zavedením jednotnej meny euro.
• Posilnenie dôveryhodnosti SR a jej pozície v zahraničnopolitickej oblasti.
• Spoločné a efektívnejšie čelenie novým výzvam a globálnym problémom.
• Upevnenie demokratického systému a rozvoj vzájomných kontaktov v oblasti justičnej a policajnej spolupráce.
• Zapojenie SR do environmentálnej politiky EÚ, čo prispieva k zlepšovaniu kvality životného prostredia.
• Zapojenie SR do jednotného európskeho trhu v oblasti voľného pohybu osôb a pracovných síl, čo prispieva k rozširovaniu vedecko-technických poznatkov EÚ a zosúladovaniu kvalifikácií.
• Pozitívny vplyv na oblasť vedy, výskumu a rozvoja.

tags: #euso #vznik #a #zmluva