Napoleonov syn a Geraldina z Oponíc: Osud francúzskeho dediča trónu a slovenskej kráľovnej

Život Napoleonovho jediného legitímneho syna bol poznačený osudom a stratou svetovej ríše. Aj Slovensko sa môže pochváliť kráľovnou, Geraldinou, Bielou ružou z Oponíc. Pozrime sa na ich príbehy.

Napoleon František: Kliatba ohromného mena

Napoleon František Jozef Karol (1811-1832), syn Napoleona Bonaparta a rakúskej arcivojvodkyne Márie Luisy, sa narodil ako vytúžený dedič francúzskeho cisára. Jeho príchod na svet bol oslavovaný po celej krajine. Pánska móda onej sezóny dokonca oslávila pamätnú udalosť - nie práve vkusne - tým, že zaviedla pre obleky úplne novú hnedožltú farbu, nazvanú „Le caca du Roi de Rome“.

Detstvo v tieni politiky

Rodinné šťastie však muselo ustúpiť politike. Francúzsko bolo vyčerpané vojnou a Napoleon čelil narastajúcej opozícii. V roku 1814, po vstupe protifrancúzskej koalície do Paríža, sa Napoleon musel vzdať trónu a deportovali ho na Elbu. Mária Luisa sa so synom vrátila do Viedne.

Život vo Viedni

Napoleon stále veril, že manželka aj so synom za ním pricestujú na Elbu. Vo februári 1815 Napoleon ušiel z Elby, zmocnil sa Paríža a svojho syna vyhlásil „cisárom Francúzov“ Napoleonom II. bez toho, aby sa s chlapcom stretol. Po porážke pri Waterloo sa ale musel vzdať trónu druhýkrát. Mária Luisa sa medzitým chystala na cestu do Talianska, ale bez syna. Ten mal zostať vo Viedni.

Chlapcovi nikto nič nepovedal, o ceste svojej matky nemal do posledného dňa najmenšie tušenie. Keď to zistil, utrpel príšerný šok, ktorý sa okamžite odrazil v jeho správaní. Niekoľko dní neprehovoril s nikým ani slovo, chvíľu predstieral chorobu, potom zase kríval. Stane sa ešte vzdorovitejším a neposlušnejším. V hĺbke duše ale bezpochyby trpel - veď vo Viedni zostal úplne sám. Vychovávatelia s ním mali ťažkú prácu. Chlapec sa nesústredil a odmietal hovoriť nemecky.

Prečítajte si tiež: Zdravé a šťastné šteňa francúzskeho buldočka: Letný sprievodca

Vojenská kariéra a skorá smrť

Nejakú dobu uvažoval cisár František dokonca o tom, že vnuka pošle do kláštora, ale potom predsa len rozhodol o jeho vojenskej dráhe. V roku 1818 mu pridelil titul vojvodu Zákupského a menuje ho poddôstojníkom. V 17 rokoch je z neho kapitán, v 19 plukovník.

Kašeľ trápil vojvodu čoraz viac. Začiatkom roku 1831 sa pridala aj potenie, horúčka a návaly slabosti. Keď sa o jeho stav zaujímali na dvore, princ vždy znovu opakoval, že sa cíti výborne a nič mu nechýba. Ďalej viedol veľmi intenzívny život s bujarými pitkami, takže dokonca dvorný kontrolný úrad musel zmenšiť jeho prídel vína.

Vojenskej službe zotrval mladík do januára 1832, pár mesiacov nato už nevstal z lôžka. Jeho trápenie skončilo 22. júla 1832, zomiera na tuberkulózu hrtana.

Geraldina Apponyi: Biela ruža z Oponíc

Slovensko sa môže pochváliť skutočnou kráľovnou, Geraldinou Apponyi, známou ako Biela ruža z Oponíc. Narodila sa 6. augusta 1915 v Budapešti, ale jej domovom boli Oponice. Jej priezvisko Apponyi zrkadlilo nielen stáročia dlhý príbeh aristokratických predkov, ale znamenal aj odkaz na Oponice.

Detstvo a mladosť

Albánska kráľovná Geraldina bola najstaršou z troch detí oponického grófa Júliusa Apponyiho a jeho americkej manželky Gladys Virginie Steuartovej. Deväťročnú Geraldine zasiahla smrť otca. Potom, čo sa jej matka vydala za francúzskeho dôstojníka, presťahovali sa do juhofrancúzskeho Menton Ville. Geraldina spolu so sestrou Virgíniou a bratom Júliusom sa do Oponíc spočiatku vracali len na dlhšie návštevy starej matky a rodiny, no neskôr sa sem aj vďaka zásahu Apponyiovcov vrátili nastálo. Svoj šťastný domov v Oponiciach opustila až po smrti milovanej babičky Margaréty v júni 1931. Aj keď Oponice neskôr navštevovala menej, zostali jej domovom.

Prečítajte si tiež: Recenzia produktov Avon proti starnutiu

Cesta ku kráľovskej korune

Mladá Geraldina po otcovej smrti študovala na súkromnom kláštornom gymnáziu Sacré Coeur v Pressbaum. Na štúdiá sa neskôr vydala do Spojených štátov a zavítala aj do Paríža. Svoje štúdiá zavŕšila na Viedenskej univerzite. Pre finančné problémy, ktoré sužovali jej rodinu, bola nútená pracovať ako stenografka. Krátky čas sa živila aj prácou v kiosku Maďarského národného múzea v Budapešti. Ale stále ju lákalo umenie. Patrila k najkrajším ženám svojej doby. Podarilo sa jej získať angažmán sopranistky v budapeštianskej opere, kde od roku 1936 hosťovala. Na jeseň 1937 excelovala v titulnej úlohe Mimi slávnej Pucciniho opery Bohéma. Práve jeden z týchto časopisov sa dostal do rúk vtedy 40-ročného, ešte slobodného albánskeho kráľa Ahmeda Zoga I.

Svadba a život v Albánsku

Keď sa grófka Geraldina Apponyi na pozvanie albánskeho kráľa Zogu I. zúčastnila silvestrovských osláv v Tirane, preskočila medzi nimi iskra. Prítomní hostia si vypočuli vyznanie krásnej žene, ktoré kráľ zakončil žiadosťou o ruku. Dáma súhlasila.

S albánskym kráľom Zogu I. sa Geraldine zosobášila 27. apríla 1938 v Tirane. Mladá Geraldine z Oponíc sa tak stala prvou a zároveň jedinou albánskou kráľovnou v histórii. Nikdy sa totiž nezaoberala sama sebou, ale svoju pozornosť venovala núdznym. Založila nemocnice a rôzne charitatívne spolky. Šťastné obdobie sa akoby zavŕšilo 5. apríla 1939 narodením jediného dieťaťa, korunného princa Leka.

Exil a spomienky na domov

Všetko prekazil vpád niekdajšieho “spojenca” - Talianska a ultimátum, že sa Albánsko stane talianskou provinciou. Šťastie mladej rodiny bolo až príliš krátke a len pár dní po narodení korunného princa museli pod vplyvom udalostí utiecť do zahraničia. Kráľ zabezpečil arménskeho lekára a len vďaka nemu Geraldina a Leka túto náročnú cestu prežili. Utiekli cez Grécko, Turecko, Rumunsko, Poľsko, Estónsko, Švédsko a Nórsko do Francúzska.

Na Slovensko a Oponice ako svoj domov, Geraldine nikdy nezabudla. V jednom z listov napísala: „Stratila som kontakt so svojím starým domovom, kde som sa trochu učila aj váš jazyk. Pamätám si našu dedinu a veľa spomienok mám na nádhernú knižnicu. Milujem obraz vašej krajiny, pokojné lesy, jazerá, rieky. To zostalo vo mne, ako som tam žila, je to jedno z miest, ktoré som veľmi milovala…“ Oponice videla naposledy v roku 1938.

Prečítajte si tiež: Tipy a triky pre francúzsky vrkoč

tags: #francúzsky #dedič #trónu #história