Syndróm odcudzenia dieťaťa: Skúsenosti a riešenia pre rozvedené rodiny

Rozvod alebo rozchod rodičov je náročná životná situácia, ktorá môže mať negatívny dopad na psychický vývoj dieťaťa. Jedným z patologických javov, ktoré sa v takýchto situáciách môžu vyskytnúť, je syndróm odcudzenia dieťaťa (SOD), známy aj ako syndróm zavrhnutého rodiča (SZR). Tento článok poskytuje komplexný pohľad na túto problematiku, vrátane definície, charakteristických znakov, kritiky, dopadu na dieťa a možností riešenia.

Definícia a história konceptu

Syndróm odcudzenia dieťaťa je stav, pri ktorom dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Často sa vyskytuje v rozvodových a porozvodových sporoch, kedy jeden z rodičov (odcudzujúci rodič) manipuluje dieťa s cieľom vytvoriť negatívny obraz o druhom rodičovi (odcudzený rodič).

Mgr. uvádza, že termín syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča je na Slovensku pomerne málo známy, o čom svedčia aj skúsenosti z praxe. Jeho symptómy, ktoré popísal R. A. Gardner už pred tridsiatimi rokmi (1985), však možno pozorovať u mnohých detí v rozvodových a porozvodových sporoch.

Klimeš (2009,5) to zmieňuje ako nový termín pre starý jav - akási analógia oidipovskému komplexu. Zjednodušene vysvetľuje: Keď chcel Oidipus milovať svoju matku, musel zavraždiť svojho otca. Keď sa neskôr priklonil k otcovským hodnotám, musel zavrhnúť matku. Výsledkom bola autodeštrukcia a automutilácia - vypichol si oči.

Matějček a Dytrych (2002, 40) uvádzajú, že „ako ukázali početné výskumy, neexistuje vek, v ktorom by dieťa rodinným rozvratom netrpelo. Ide len o to, že reakcie dieťaťa v určitých obdobiach vývinu jeho osobnosti sú rôzne podľa veku a tiež podľa pohlavia.“ Nie menej dôležitú úlohu zohrávajú pokračujúce, či naopak prerušené vzťahy s členmi širšej rodiny (starí rodičia, tety, strýkovia, bratranci, sesternice).

Prečítajte si tiež: Gardner a rozvod: Ako sa s tým vyrovnať

Syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča (z anglického prekladu parental alienation syndrome) bol prvýkrát opísaný Richardom A. Gardnerom v roku 1985 v článku Recent Trends in Divorce and Custody Litigation.

Bakalář (2009) uvádza, že v roku 1992 vydal Richard Gardner knihu s názvom The parental Alienation Syndrome (PAS), v roku 1998 jej druhé, rozšírené vydanie. PAS definoval ako poruchu, ktorá sa prejavuje tým, že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov.

Charakteristické znaky syndrómu odcudzenia dieťaťa

Medzi charakteristické znaky syndrómu odcudzeného rodiča patria:

• Nenávisť za degradáciu rodiča: Dieťa prejavuje silnú nenávisť a odpor voči odcudzenému rodičovi.
• Absurdné zdôvodňovanie tejto nenávisti: Dôvody nenávisti sú často iracionálne a neopodstatnené.
• Neprítomnosť ambivalencie (čiernobiele hodnotenie rodičov): Dieťa vníma odcudzujúceho rodiča ako ideálneho a odcudzeného rodiča ako úplne zlého.
• Reflexívna podpora programujúceho rodiča: Dieťa bezpodmienečne podporuje odcudzujúceho rodiča a preberá jeho názory.
• Neprítomnosť pocitu viny: Dieťa nepociťuje žiadnu vinu za svoje správanie voči odcudzenému rodičovi.
• Vypožičané scenáre (papagájovanie): Dieťa opakuje frázy a argumenty odcudzujúceho rodiča, akoby boli jeho vlastné.

Warshak (2001,29) dopĺňa, že syndróm zavrhnutého rodiča je porucha, pri ktorej je primárnym prejavom neodôvodnená kampaň dieťaťa za degradáciu rodiča alebo odmietanie tohto rodiča, spôsobená vplyvom druhého rodiča v kombinácii s vlastným prispením dieťaťa. V prípade, že je neprítomný akýkoľvek z troch základov tejto definície (1. odmietnutie alebo degradácia jedného rodiča; 2. neexistujúci dôvod pre toto správanie; 3.

Kritika a kontroverzie okolo syndrómu odcudzenia dieťaťa

Koncept syndrómu odcudzenia dieťaťa je predmetom kritiky a kontroverzií. Pavlát a Janotová (2006,11) na jednej strane uvádzajú, že štúdium SZR je obohacujúcim pre poznanie psychických problémov rodičov a detí v rozvodových sporoch. Poukazujú zároveň na vysoký výskyt porúch psychického stavu u rodičov. Podľa nich len v ojedinelých prípadoch bolo možné jednoznačne hodnotiť postoje detí ako „syndróm zavrhnutého rodiča“. Na odmietaní druhého rodiča sa často podieľali vlastné negatívne zážitky s odmietaným rodičom a navrhujú vhodnejší preklad „odcudzený“ rodič. Upozorňujú na dôležitosť včasného zachytenia a mediáciu - ako významný preventívny faktor.

Prečítajte si tiež: Striedavá starostlivosť po rozvode

Gardner (1991,30) poukazuje na fakt, že ak sú aj rodičia duševne zdraví a osobnostne vyrovnaní, často zaobchádzajú so svojimi deťmi v krízovej situácii tak, že prispejú k vzniku porúch. Klimeš (2009) používa v súvislosti so SZR slová ako „zmrzačenie mysle dieťaťa“, na ktorom sa často podieľajú aj príbuzní, či priatelia. Hayward (1999) varuje pred vkladaním nádeje do riešenia situácie súdnou cestou - riešiť rodinné problémy súdnou cestou je podľa neho plytvanie časom.

Pavlát, Pavlovský, Janáčková (2006,376-380) opäť odporúčajú k používaniu „správneho“ prekladu Parental Alienation Syndrome (PAS) ako Syndróm odcudzeného rodiča. PAS považujú za ideologický koncept slúžiaci k organizovaniu otcov trpiacich nemožnosťou hodnotného styku s deťmi. Autori odmietajú Gardnerove stanovisko - riešenie situácie, ktorá je často neriešiteľná.

Pavlát a Janáčková (2007) uvádzajú, že Medzinárodná klasifikácia duševných chorôb DSM IV nepozná takýto syndróm. Americká psychiatrická asociácia, odborný garant DSM, nepovažuje parental alienation syndrome za psychickú poruchu a neuvažuje o jeho zaradení medzi psychické poruchy z dôvodu obmedzenej validity výskumov na túto tému. Preto je podľa nich tento pojem parental alienation syndrome kontroverzný.

Uznanie syndrómu odcudzenia dieťaťa

Napriek kontroverziám niektorí odborníci a organizácie uznávajú existenciu a škodlivosť syndrómu odcudzenia dieťaťa.

Dr. William Bernet je emeritným profesorom na Vanderbilt University vo svojej knihe Parental Alienation: The Handbook for Mental Health and Legal Professionals opisuje 500 právnych prípadov, pričom uvádza viac ako 1000 referencií v zozname literatúry z 35 krajín. Ako hovorí Bernet - Deti potrebujú oboch rodičov, aby sa podieľali na ich výchove. Zavrhnutie rodiča je útokom na túto základnú potrebu. Pre blaho dieťaťa je najškodlivejšia snaha o vyradenie jedného rodiča zo života dieťaťa. To je morálne zlé a v mnohých jurisdikciách až príliš právne v poriadku. Je to všade škodlivé pre blaho dieťaťa. Čím väčšie je naše porozumenie a uznanie PA (rodičovské odcudzenie), tým viac môžeme prispieť k zlepšeniu správania rodičov a deti pri rozvodoch.

Prečítajte si tiež: Rozvod a ZŤP: Práva a možnosti

Dr. Amy Baker je autorkou knihy Dospelé deti so syndrómom zavrhnutého rodiča: Prelomiť putá. Kniha obsahuje 40 prípadových štúdií. Je založená na hĺbkovej výpovedi štyridsiatich dospelých. Amy Baker je autorkou a spoluautorkou 60 vedeckých článkov o vzťahoch rodičov a detí. Dr. Baker v rozhovore o syndróme zavrhnutého rodiča a jeho doterajšom nezaradení do medzinárodnej klasifikácie chorôb hovorí o lobingu a silnom zákulisnom tlaku. Podobne konštatuje aj Lowenstein (2012). Koncept rodičovského odcudzenia (PA) a syndróm zavrhnutého rodiča (PAS) bohužiaľ nie sú zahrnuté do DSM-V alebo ICD-11. Je takmer isté, že v budúcnosti bude súčasťou. Mnoho odborníkov z tejto oblasti sa usilovalo, aby sa pokúsili zahrnúť rodičovské odcudzenie v DSM-V. Skutočnosť, že sa to nepodarilo, by nemalo v žiadnom prípade znamenať, že rodičovské odcudzenie a syndróm zavrhnutého rodiča neexistuje.

Dopad syndrómu odcudzenia dieťaťa na vývoj dieťaťa

Syndróm odcudzenia dieťaťa má negatívny dopad na psychický vývoj dieťaťa. Deti, ktoré sú vystavené tomuto syndrómu, môžu mať problémy s:

• Sebavedomím a sebaúctou: Dieťa môže mať pocit, že nie je dosť dobré, ak jeden z rodičov ho odmieta.
• Vzťahmi: Dieťa môže mať problémy s vytváraním a udržiavaním zdravých vzťahov v budúcnosti.
• Duševným zdravím: Dieťa môže trpieť úzkosťou, depresiou a inými duševnými poruchami.

Frizell Reiter, S. a kol. (2013,278-285) publikovali štúdiu, ktorá bola založená na údajoch zo štyroch prierezových výskumov uskutočnených v rokoch 1997 - 2009 medzi študentami v Nórsku. Sledovali vplyv rozvodu a stratu rodičovského kontaktu na zdravotné ťažkosti u adolescentov. Väčšinou šlo o stratu kontaktu s otcami. Štúdia odhalila len mierny nárast zdravotných ťažkostí, ak bol zachovaný rodičovský kontakt, ale výrazný nárast, kedy dospievajúci stratili kontakt s rodičom po rozvode. Nedávne výskumy tiež dokazujú: dospelí, ktorí zažili rozvod ako deti, majú častejšie problémy s duševným zdravím ako dospelí, ktorí mali oboch rodičov. Metaanalýza ukázala, že deti, ktoré zažili rozvod so stratou rodičovského kontaktu, vykazovali dokonca nižšiu pohodu než deti, ktoré zažili smrť rodiča.(!) Adolescenti so súčasnou stratou rodičovského kontaktu prežívali emocionálnu úzkosť v ďaleko väčšej miere ako ich rovesníci. Adolescenti so zachovaným rodičovským kontaktom po rozvode - nízka miera úzkosti, kým pri strate rodičovského kontaktu je silne spojený s emocionálnou úzkosťou mladistvých.

Štúdia odhalila iba mierny nárast zdravotných ťažkostí, ak bol zachovaný kontakt s rodičom, ale podstatný nárast, keď adolescenti zažili stratu rodiča. Podobná štúdia ukázala, že aj v prípade, že dieťa žije s nevlastným rodičom a je mu poskytovaný blahobyt, jeho pohoda nie je úplná. Biologickí rodičia sú teda obzvlášť dôležití!

Ako riešiť syndróm odcudzenia dieťaťa?

Riešenie syndrómu odcudzenia dieťaťa je komplexný proces, ktorý si vyžaduje spoluprácu odborníkov, rodičov a súdov. Medzi účinné stratégie patria:

• Terapia: Rodinná terapia a individuálna terapia pre dieťa a rodičov môžu pomôcť pri riešení emocionálnych problémov a zlepšení vzťahov.
• Mediácia: Mediačný proces môže pomôcť rodičom dospieť k dohode o starostlivosti o dieťa, ktorá zohľadňuje jeho najlepší záujem.
• Súdne opatrenia: Súd môže nariadiť opatrenia na ochranu dieťaťa pred manipuláciou a zabezpečiť jeho kontakt s oboma rodičmi.
• Podpora pre odcudzeného rodiča: Odcudzený rodič potrebuje podporu a poradenstvo, aby zvládol náročnú situáciu a udržal si vzťah s dieťaťom.

Prevencia syndrómu odcudzenia dieťaťa

Najlepším riešením je prevencia syndrómu odcudzenia dieťaťa. Rodičia by sa mali snažiť o:

• Udržiavanie dobrých vzťahov: Aj po rozvode by mali rodičia komunikovať a spolupracovať v záujme dieťaťa.
• Nepoužívanie dieťaťa ako zbraň: Rodičia by nemali hovoriť negatívne o druhom rodičovi pred dieťaťom a nemali by ho vtiahnuť do svojich sporov.
• Rešpektovanie práva dieťaťa na oboch rodičov: Rodičia by mali umožniť dieťaťu stretávať sa a udržiavať vzťah s oboma rodičmi.

Príklad z praxe

Rodina s jedným dieťaťom, žijúca v spoločnom dome s matkou manžela. Kvôli pretrvávajúcim nezhodám sa manželia rozhodli pre rozvod manželstva. V tom čase dvojročný chlapec bol zverený do starostlivosti matky. Matka bránila otcovi v kontakte so synom. Chlapec bol silne fixovaný na matku. Otec sa o dieťa snažil bojovať, čo sa mu aj neskôr podarilo. Situácia sa teda zopakovala iba v opačnom garde - tentokrát otec bráni matke v stretávaní so synom. Prípad bol matkou viackrát medializovaný, poslala početné sťažnosti na rôzne inštitúcie. Približne o pol roka od tejto udalosti (rok 2013) Radu pre práva dieťaťa matka požiadala o pomoc. Po osobnom stretnutí s matkou, priznala, že urobila chybu, keď bránila exmanželovi v kontakte so synom, pretože teraz už vie, ako sa cítil a ako tým zároveň ubližovala synovi.

Po dôkladnom zvážení som súhlasila s pomocou pod jednou podmienkou - a to, že matka stiahne všetky trestné oznámenia a sťažnosti. Matka neverila, že by sa niečo zmenilo, ak by sa prestala súdiť. Vysvetlila som jej, ako sa asi cíti jej syn, keď ho sústavne „ťahajú“ po súdoch a psychológoch. Požiadala som ju o telefonický kontakt na exmanžela.

Dohodla som si s ním osobné stretnutie. V tom čase mal už ich spoločný syn takmer šestnásť rokov. Býval s otcom a babkou v rodinnom dome. Študoval na gymnáziu a bol veľmi úspešný študent. Stretnutie s otcom nebolo príjemné, bol nedôverčivý a podozrievavý. Poukazoval na množstvo trestných oznámení a sťažností, ktoré na neho podala exmanželka kvôli neuskutočneným stretnutiam so synom. Tvrdil, že s tým on nemôže nič robiť, aká je jeho matka… a že s ňou nechce byť vlastný syn. Nemá k nej vytvorený vzťah a vadí mu, že jeho mama sa s otcom sústavne súdi. Nič si údajne neželá viac ako to, aby mal už čím skôr osemnásť rokov a to všetko sa skončilo. Konečne vraj bude mať pokoj.

Krátko nato som sa zúčastnila na pojednávaní, kde matka žiadala opäť o zverenie syna do svojej starostlivosti, prípadne do striedavej starostlivosti. Pojednávanie bolo veľmi emotívne. Otec popisoval, ako syna trápia sústavné súdne „ťahanice“. Tvrdil, že nevie presvedčiť, ani donútiť syna, aby sa k matke správal inak a chcel s ňou tráviť čas. Matka oslovila sudkyňu a vysvetľovala, že správanie syna je dôsledkom syndrómu zavrhnutého rodiča. Sudkyňa však zjavne o tomto termíne nevedela vôbec nič a ani nemala záujem o žiadne vysvetlenia.

Striedavá výchova: Riešenie alebo problém?

V súčasnosti sa v Českej a Slovenskej republike rozvedie niečo málo cez 50 percent manželstiev. Niektorí hovoria o kríze rodiny. Rodina neumiera, ale sa mení a prispôsobuje sa svetu, v ktorom žijeme. Dobre zvládnutý rozvod nie je životné zlyhanie, ale otvára cestu k harmonickejšiemu vzťahu s otcom / matkou nášho dieťaťa. To, čím dieťa najviac trpí, nie je rozvod sám o sebe, ale práve neustávajúce rozpory jeho rodičov.

Syndróm zavrhnutého rodiča (Parental Alienation Syndrome) zaviedol v osemdesiatych rokoch RA Gardner a definoval ho ako uvedomelú alebo neuvedomelú tendenciu jedného z rodičov správať sa tak, aby narušil vzťah dieťaťa s rodičom druhým. Manipulačným rodičom bývajú najčastejšie matky s dieťaťom vo vlastnej starostlivosti, predovšetkým tie, pre ktoré bol rozvod ponižujúci a cítia sa ním zranené.

Osem základných charakteristík syndrómu zavrhnutého rodiča podľa RA Gardnera:

1. Sústavné očierňovanie zavrhnutého rodiča.
2. Nekonzistentné, nelogické, prázdne a absurdné racionalizácie, ktoré dieťa používa k tomu, aby odmietalo rodičia.
3. Dieťa používa vety, termíny a scenáre, ktoré nezohľadňujú jeho skúsenosti a nezodpovedajú jeho vývojovému stupňu.
4. Dieťaťu chýba ambivalencia vo vzťahu k odmietanému rodičovi.
5. Dieťa verejne manifestuje, že všetky negatívne pocity voči zavrhnutému rodičovi vyvierajú z neho samého.
6. Dieťa automaticky vo všetkom podporuje preferovaného rodičia.
7. Dieťaťu chýbajú pocity viny vo vzťahu k odmietanému rodičovi.
8. Nenávisť sa rozširuje aj na ďalších členov rodiny zo strany odmietaného rodičia.

Ako zmierniť dopad rozvodu na psychiku dieťaťa

1. Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka. Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život.
2. To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.
3. Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.
4. Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje.
5. Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou.

Starostlivosť o seba v náročných situáciách

Vyhorenie sa netýka len práce, ale aj rodičovstva. Problém je, že negatívne zasahuje nielen vás, ale aj celú rodinu a vývoj detí. Burnout, po slovensky vyhorenie, je stav mentálneho i fyzického vyčerpania. Pochybnosti o svojich kompetenciách, dlhodobý stres a zanedbávanie svojho duševného zdravia sa môžu postupne ale isto sformovať do rodičovského vyhorenia, ktorým netrpí len rodič sám, ale aj dieťa a celkovo celá rodina.

tags: #gardner #rozvod #skúsenosti