História pedagogiky mentálne postihnutých na Slovensku

Úvod

Starostlivosť o mentálne postihnutých má na Slovensku bohatú a zložitú históriu, ktorá prešla rôznymi vývojovými fázami. Od prvotných foriem pomoci a podpory v kláštoroch a charitatívnych spolkoch až po súčasné moderné špeciálnopedagogické inštitúcie, starostlivosť o túto skupinu obyvateľov sa neustále vyvíjala a prispôsobovala potrebám doby. Významným medzníkom v tomto procese bolo založenie Zemského spolku pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku v roku 1932. Tento článok sa zameriava na vývoj starostlivosti o mentálne postihnutých s dôrazom na historické míľniky a osobnosti, ktoré prispeli k rozvoju tejto oblasti.

Počiatky starostlivosti o postihnutých vo svete

Už v staroveku sa ľudia zamýšľali nad osudom postihnutých jednotlivcov. Starovekí myslitelia ako Platón a Aristoteles sa vyjadrovali k otázkam starostlivosti o postihnutých, no ich názory boli často ovplyvnené dobovým vnímaním a spoločenskými normami. Platón napríklad odporúčal usmrcovať slabé a choré deti, čo odrážalo vtedajší utilitaristický pohľad na spoločnosť.

V stredoveku sa starostlivosť o postihnutých často spájala s kresťanskou charitou. Kláštory a cirkevné rády poskytovali útočisko a základnú pomoc ľuďom s rôznymi druhmi postihnutia. Vznikali azylové zariadenia pri kláštoroch, ktoré boli praktickým prejavom snahy o udržanie postihnutých pri živote. Kresťanské rády získavali dary a almužny, z ktorých vykonávali charitatívnu činnosť. V týchto útulkoch sa nachádzali jednotlivci s rôznymi druhmi postihnutia. Objavili sa aj prvé snahy o medicínsku starostlivosť a výchovu. Rozširovaním humanizmu sa začali objavovať požiadavky na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí. Medzi prvé zariadenia, v ktorých sa postihnutí vyučovali, patrili ústavy pre nepočujúcich a pre nevidiacich. Tieto vznikli v druhej polovici 18. storočia vo Francúzsku a neskôr aj v ďalších krajinách.

V novoveku, najmä v 18. storočí, sa vplyvom priemyselnej revolúcie a myšlienok osvietenstva začali v Európe otvárať prvé ústavy pre postihnutých.

Vývoj špeciálnej pedagogiky a starostlivosti o mentálne postihnutých v Európe

Vývoj špeciálnej pedagogiky v Európe bol ovplyvnený prácou mnohých priekopníkov. Karel Herford, zakladateľ pražského ústavu Ernestínum, sa venoval štúdiu mentálneho postihnutia a usiloval sa viesť chovancov k práci prostredníctvom ručných prác a pracovnej výchovy. Významné miesto v európskej pedagogike patrí aj Marii Montessori, ktorá nadviazala na práce Itarda a Seguina a zostavila rozsiahly súbor pedagogických pomôcok, známy ako ,,Montessoriovej výchovný materiál.´´ Tento materiál je určený pre zmyslovú výchovu, rečovú výchovu, vyučovaniu matematiky a vyučovaniu pre praktický život.

Prečítajte si tiež: Vývoj paliatívnej starostlivosti

Praktické poznatky o výchove postihnutých sa šírili najmä z Francúzska a Nemecka. Osobitné právne normy pre postihnutých však neexistovali a tieto deti neboli školopovinné.

Situácia na Slovensku do roku 1945

Na Slovensku sa počiatky starostlivosti o postihnutých líšili od podmienok v Čechách, keďže v Rakúsko-Uhorsku platili odlišné zákony. Po vzniku ČSR v roku 1918 prešlo z Uhorska do československej správy na Slovensku iba 5 ústavov pre postihnutých, všetky s vyučovacím jazykom maďarským. V starostlivosti o postihnutých na Slovensku zohrali dôležitú úlohu dobročinné spolky ako Spolok pre pečlivosť o hluchonemých na Slovensku (1919), Spolok pre pečlivosť o zmrzačelých na Slovensku (1925) a Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku (1932).

Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku

Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku bol zriadený v roku 1932 v Žiline. Jeho sídlom bola Trenčianska pomocná škola. Prvým predsedom bol Viliam Gaňo a tajomníkom Vladimír Predmerský. Spolok vznikol ako praktický prejav snáh pomôcť postihnutým a udržať ich pri živote. Organizačnú pomoc spolkom poskytoval „Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotníckych spolkov pre Slovensko“, ktorý sídlil v Bratislave. Od 1. januára 1951 prevzal starostlivosť o spolky štát.

Školstvo pre mentálne postihnutých do roku 1945

Prvá pomocná škola vznikla na Slovensku v roku 1923 v Petrovanoch pri Zdravotno-sociálnom ústave pod názvom Súkromná pomocná škola v Petrovanoch. Najvýznamnejšiu úlohu medzi pomocnými školami zohrala pomocná škola v Trenčíne, ktorú založil a viedol Vladimír Predmerský. Škola slúžila ako metodicko-odborné centrum slovenských pomocných škôl. Toto vedúce postavenie si uchovala až do 60tych rokov.

Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy (zákon 86/zn o pomoc.skolach). Existovali len Učebne osnovy a vychovne smernice škol pre deti úchylne (r.1928-minister.školstva).

Prečítajte si tiež: Vývoj paliatívnej starostlivosti

Časopisectvo v špeciálnej pedagogike do roku 1945

Časopisectvo sa u nás rozvinulo za vzniku prvej ČSR - celoštátne vychádzal časopis „Úchylná mládež“, „Pedagogické rozhledy“, „Nápravná pedgogika“. Za 1 Slovenské periodikum z odboru špeciálnej pedagogiky sa pokladá „Abnormálna mládež“, čo bola príloha soc. zdrav. časopisu Sociálne rozhledy.

Príprava špeciálnych pedagógov do roku 1945

Príprava špeciálnych pedagógov sa v priebehu 19. a najmä 20. storočia výrazne menila. Spočiatku sa musel ten, kto pracoval s postihnutými v ústave, či ako učiteľ pomocnej školy, vzdelávať sám, na vlastné náklady a prevažne samoštúdiom. V Rakúsku, v r. 1875 a v Uhorsku v r. 1877 ministerstvo školstva uložilo školským radám urobiť opatrenia, aby sa kandidáti učiteľstva poučili o výchove abnormálnych detí. Neskôr absolvovali školenia - kurzy, ktoré mali charakter nadstavbového štúdia, až dvojročného, ktoré zabezpečoval budapeštiansky Liečebno-pedagogický učiteľský ústav a pripravoval poslucháčov pre spôsobilosť vyučovať hluchonemých, slepých, slabomyseľných a naprávať chyby reči (začiatkom 20. storočia). Tu študovali aj niektorí slovenskí špeciálni pedagógovia.

V Čechách sa učitelia pomocných škôl školili v kurzoch organizovaných prevažne spolkami. Skladali odborné skúšky z pedopatológie a nápravnej pedagogiky. Aj na Slovensku však spolky realizovali rôzne kurzy, napr. „Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku" uskutočnil 10. - 16. 10. 1932 prvý kurz pre učiteľov pomocných škôl v Trenčíne. Druhý kurz sa konal o rok neskôr v Banskej Bystrici. Učitelia vyučujúci postihnuté deti museli od r. 1886 vykonávať skúšky učiteľskej spôsobilosti na základe platnosti Skúšobného poriadku učiteľskej spôsobilosti. Do nich boli zahrnuté aj špeciálne skúšky pre vyučovanie slepých, hluchonemých, slabých na duchu a mravne spustlých. Významným opatrením pre skvalitnenie práce učiteľov bol učebný poriadok pre odborné skúšky spôsobilosti učiteľstva v školách (ústavoch) pre úchylnú mládež z r. 1937.

Rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých po 2. svetovej vojne

Po 2. svetovej vojne nastal na Slovensku výrazný rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých. V roku 1946 bolo na Slovensku 6 osobitných škôl, v roku 1989 ich bolo 181. Neskôr sa premenovali na Špeciálne základné školy. Vznikali výskumné, teoretické a metodické pracoviská, kde sa rozvíjala psychopedická problematika. V r. 1969 bola založená „Spoločnosť pre špeciálnu a liečebnú výchovu na Slovensku“-organizácia odborníkov v oblasti špec.a liečebnej pedagogiky.

V roku 1947 vzniklo aj oddelenie Špeciálnej pedagogiky, oddelenie Defektológie pri Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave. Vzdelávanie pedagógov pre mentálne postihnutých zohrávalo významnú úlohu. Od roku 1967 to bolo riadne vysokoškolské vzdelávanie dennou aj externou formou. Organizovalo sa na Filozofickej fakulte v Bratislave, od roku 1972 v Trnave, a od roku 1986 opäť v Bratislave a až dodnes.

Prečítajte si tiež: Dôchodky na Slovensku: Prehľad

Časopisectvo v špeciálnej pedagogike po roku 1945

V roku 1957 - 1958 vychádzal časopis „Špeciálna škola“ a v ČR „Mládež vyžadujúca špec.péče“ . Oba tieto časopisy sa zlúčili do celoštátneho „ Otázky defektológie“. Neskôr sa premenoval na Teorie a praxe špec.pedagogiky.

Príprava špeciálnych pedagógov po roku 1945

Po vojne v r. 1946 bola do zväzku Univerzity Komenského v Bratislave inkorporovaná Pedagogická fakulta UK ako prvá povojnová pedagogická fakulta na Slovensku. Pedagogická fakulta UK v Bratislave (rovnako ako fakulta v Prahe) zabezpečovala najskôr vzdelávanie pre učiteľov škôl pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť ako 2-semestrové nadstavbové štúdium. Toto štúdium sa ale otvorilo až v akad. roku 1949/1950. Štúdium sa realizovalo ako štúdium defektológie zamerané v jednej skupine na prípravu učiteľov škôl pre mládež duševne alebo sociálne chybnú; v druhej skupine pre mládež telesne alebo zmyslovo chybnú. Súčasťou štúdia bolo aj absolvovanie predpísanej praxe. Štúdium sa ukončovalo štátnou skúškou s písomnou (klauzúrnou) a ústnou časťou z pedagogickej defektológie, nápravnej pedagogiky, špeciálnej defektológie s didaktikami a metodikami zvolených špecializácií). Podmienkou na pripustenie na štátnu skúšku bolo riadne ukončené vysokoškolské štúdium učiteľstva (pre intaktných).

V r. 1959 vysoké školy pedagogické zanikli. Štúdium defektológie sa od 1. 1. 1960 začalo realizovať ako trojročné nadstavbové na pedagogických inštitútoch, na štúdium sa prijímali iba učitelia so spôsobilosťou pre niektorý stupeň škôl a s 2-ročnou praxou. V 3. ročníku štúdia sa diferencovali podľa špecializácií.

Významným medzníkom v príprave špeciálnych pedagógov bolo zriadenie Inštitútu pre špeciálnu a liečebnú pedagogiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave dňa 1. 10. 1967. Inštitút zahŕňal katedru špeciálnej a liečebnej pedagogiky, katedru patopsychológie a sociálnej patológie, katedru biológie a somatopatológie. Vedúcim Inštitútu v r. 1969 - 1972 bol doc. Predmerský, CSc.

Štúdium špeciálnej a liečebnej pedagogiky v Bratislave sa od akad. r. 1967/68 realizovalo ako 5-ročné denné štúdium v špecializáciách: somatopédia, tyflopédia, surdopédia, logopédia, psychopédia, liečebná pedagogika (pre ťažkovychovateľných, mala učiteľský a terapeuticko-výchovný smer). Prvé dva ročníky štúdia boli spoločné, v 3. ročníku si študenti zvolili špecializáciu. Štúdium bolo odborné a zlučovalo v sebe vychovávateľské aj učiteľské zameranie s výnimkou liečebnej pedagogiky. Absolventi špeciálnej pedagogiky mali byť uplatniteľní v rezorte školstva, sociálnej starostlivosti, zdravotníctva, spravodlivosti, vnútra a kultúry. Štúdium sa končilo obhajobou diplomovej práce a štátnou záverečnou skúškou zo zvolenej špecializácie. Absolvent mohol ďalej po ukončení štúdia v rámci rigorózneho konania získať doktorát (PhDr., PaedDr.).

Inštitút v r. 1972 zanikol a jeho úlohy prebrala znovuotvorená Pedagogická fakulta UK v Bratislave so sídlom v Trnave (do r. 1986), potom opäť v Bratislave. So zánikom Inštitútu a sťahovaním fakulty súviseli aj organizačné zmeny, ktoré zasiahli katedry. V Inštitúte vznikla ako jedna z 3 katedier Katedra špeciálnej a liečebnej pedagogiky. V r. 1970 došlo k rozdeleniu a vnikla samostatná katedra špeciálnej pedagogiky a katedra liečebnej pedagogiky (1970 - 1981). Neskôr sa obe katedry znovu zlúčili (1981 - 1986). Od. r. 1986 opäť existovala samostatná katedra špeciálnej pedagogiky a vznikla katedra špeciálneho vychovávateľstva. Prvým vedúcim katedry bol doc. PREDMERSKÝ, CSc. (1967 - 1972), druhým prof. Juraj BRŤKA, CSc. (1972 - 1979), tretím prof. Štefan VAŠEK, CSc. (od r. 1979 s krátkymi prestávkami až do r. 2005). Pre zaujímavosť katedra špeciálnej pedagogiky mala v r. 1989 20 pracovníkov.

Koncom 60. a v 70. rokoch 20. storočia sa okrem denného štúdia ponúkalo aj štúdium špeciálnej pedagogiky popri zamestnaní (ako rozširujúce 3- alebo 2-ročné štúdium v rôznych variantoch - v rámci neho sa vyškolilo pomerne veľa psychopédov).

V akad. roku 1977/78 došlo k zmene štúdia špeciálnej pedagogiky na pedagogických fakultách v ČSSR - štúdium sa realizovalo ako 4-ročné integrované štúdium učiteľstva a vychovávateľstva pre školy a zariadenia pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť. V rámci tohto štúdia bolo možné študovať psychopédiu ako špecializáciu.

Ďalšia zmena nastala v akad. roku 1980/81 pod vplyvom nového vysokoškolského zákona č. 39/ 1980 nadväznej vyhlášky, kde sa spresnili a zjednotili podmienky, priebeh aj záver vysokoškolského štúdia. Vysokoškolské štúdium špeciálnych pedagógov sa začalo realizovať v dvoch odboroch - učiteľstvo pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť (UMVOS) a vychovávateľstva pre osoby vyžadujúce osobitnú starostlivosť (VOVOS). Toto štúdium bolo koncipované ako 4-ročné denné alebo 5-ročné diaľkové, pričom sa študovalo v tzv. trojkombinácii: dve povinné špecializácie (logopédia, psychopédia) a jedna voliteľná (somatopédia, tyflopédia, surdopédia, etopédia). Táto koncepcia štúdia bola rovnaká na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, Pedagogickej fakulte UK v Prahe aj Pedagogickej fakulte UP v Olomouci.

V 80. rokoch Pedagogická fakulta UK v Bratislave ďalej zabezpečovala aj ďalšie vzdelávanie špeciálnych pedagógov v podobe iných foriem štúdia špeciálnej pedagogiky (ŠP), kde bola značnou mierou zastúpená aj psychopedická problematika:rozširujúce štúdium ŠP pre učiteľov všeobecnovzdelávacích alebo odborných predmetov s VŠ vzdelaním (trojročné popri zamestnaní),rozširujúce štúdium ŠP pre dielenských učiteľov a majstrov odbornej výchovy (2-ročnépopri zamestnaní),rozširujúce štúdium ŠP pre učiteľky materských škôl (2-ročné popri zamestnaní),rozširujúce štúdium ŠP pre absolventov stredných pedagogických škôl so spôsobilosťou pre 1. stupeň ZŠ (2-ročnépopri zamestnaní).

Vývoj po roku 1989

K ďalšej zmene vysokoškolskej prípravy špeciálnych pedagógov došlo v r. 1990. Zmeny boli dôsledkom rozsiahlych spoločenských zmien v období po „nežnej revolúcii" v novembri 1989. Dňa 4. 5. 1990 bol prijatý nový zákon o vysokých školách, ktorý zmenil postavenie vysokých škôl voči ministerstvu školstva -vysoké školy sa stali samosprávnymi (teda už nie centrálne riadenými MŠ SR ).

Od akad. r. 1990/91 sa teda na bratislavskej Pedagogickej fakulte UK začalo štúdium špeciálnej pedagogiky podľa novej koncepcie, a to ako 5-ročné denné aj externé štúdium v odbore pedagogika mentálne postihnutých (jednoodborová), a denné štúdium v odboroch pedagogika telesne a zdravotne postihnutých (v kombinácii najčastejšie s učiteľstvom pre 1. st. ZŠ), pedagogika zrakovo postihnutých (v kombinácii), pedagogika sluchovo postihnutých (v kombinácii), logopédia (klinická logopédia), pedagogika emocionálne a sociálne narušených (vychovávateľský smer), a ako (staro)novinka po niekoľkých rokoch pribudla liečebná pedagogika. Pedagogika mentálne postihnutých ako jednoodborové štúdium, ktoré sa s ničím nekombinovalo bola koncipovaná tak, aby pripravila absolventov súčasne pre vychovávateľské, učiteľské aj diagnosticko-poradenské kompetencie vo vzťahu k mentálne postihnutým.

Neskôr (1995) sa tieto odbory zlúčili pod jeden odbor, a to študijný odbor Učiteľstvo pre špeciálne školy so špecializáciami: pedagogika mentálne postihnutých (PMP, jednoodborová), pedagogika telesne a zdravotne postihnutých (PTZP, v kombinácii), pedagogika zrakovo postihnutých (v kombinácii), pedagogika sluchovo postihnutých (v kombinácii). Zároveň vznikol študijný odbor špeciálna pedagogika - neučiteľské štúdium (pripravoval so zameraním na diagnostiku a poradenstvo).

Okrem denného a externého štúdia bolo možné pedagogiku mentálne postihnutých študovať aj v rámci ďalšieho vzdelávania pedagogických pracovníkov (podľa vyhl. č. 42/1996 Z.z.) aj v podobe 2-ročné-ho rozširujúceho štúdia pre učiteľov a ako súčasť rozširujúceho štúdia špeciálnej pedagogiky pre vychovávateľov, učiteľky materských škôl a pre majstrov odbornej výchovy.

Súčasnosť

V súčasnosti sa podľa zákona NR SR č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov zabezpečuje príprava špeciálnych pedagógov v tzv. trojstupňovom štúdiu - v bakalárskom stupni, v magisterskom stupni a v doktorandskom stupni štúdia, ktoré môže mať charakter denného prezenčného, alebo externého dištančného štúdia. Aktuálne sa teda ponúkajú v Bc. stupni štúdia kombinácie pedagogika mentálne postihnutých a pedagogika sluchovo postihnutých, pedagogika mentálne postihnutých a špeciálna pedagogika - poradenstvo, pedagogika sluchovo postihnutých a špeciálna pedagogika - poradenstvo. V magisterskom stupni je to študijný odbor Špeciálna pedagogika a tiež je otvorené doktorandské štúdium špeciálnej pedagogiky.

Od počiatkov vzdelávania pedagógov v oblasti špeciálnej pedagogiky cestou kurzov až po vysokoškolskú špecializovanú prípravu boli vždy súčasťou štúdia v rôznej proporcionalite súvzťažné disciplíny v úlohe pomocných vied, ďalej všeobecné didaktiky a metodiky a samozrejme odborná prax. Tieto mali najvyššie zastúpenie v nižších ročníkoch štúdia. Vo vyšších ročníkoch, boli potom zastúpené špeciálno-pedagogické disciplíny od všeobecných základov cez históriu ŠP. všeobecnú teóriu výchovy či vyučovania postihnutých až po didaktiky a metodiky v danej špecializácii. Špeciálny pedagóg po ukončení štúdia mal mať pomerne širokú orientáciu nielen v odbore, ale aj v súvzťažných disciplínach. Tak je tomu dodnes.

Významné osobnosti slovenskej špeciálnej pedagogiky

Z osobností, ktoré pomohli rozvoju slovenskej pedagogiky mentálne postihnutých v druhej polovici 20. storočia možno okrem už vyššie uvedených Gaňa či Predmerského menovať prof. J.Brťku, CSc, prof. Š.Vašeka, CSc, doc. I. Baja, CSc, Dr. I. Jakabčica, CSc, prof. I.Drobného, DrSc. (a ostatných pracovníkov katedry špeciálnej pedagogiky) - pracovali, resp. pracujú na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Ďalej Dr. G. Rehuša, Dr. M. Gažiho, CSc, Dr. I. Učňa, MUDr. L. Kvasničku, Dr. O. Matušku, Dr. A. Pajdlhausera, CSc, Mgr. J. Hučíka a mnoho iných.

Zmeny v špeciálnej pedagogike po roku 1990

Špeciálna pedagogika ako pomerne rozsiahla a obsiahla vedná oblasť prešla v poslednom období výraznými kvalitatívnymi aj kvantitatívnymi zmenami, najmä v roku 1990 zmenami paradigmy špeciálnej pedagogiky, rozširovaním jej pôsobnosti na javy a procesy, s ktorými sa predtým nezaoberala. V tejto súvislosti zaznamenávame v špeciálnej pedagogike pokusy o zapracovanie nových trendov, paradigmatických zmien do konceptuálnej, systémovej podoby s transferom do definičnej a terminologickej oblasti a vôbec do teórie i praxe špeciálnej pedagogiky.

tags: #história #pedagogiky #mentalne #postihnutých