Hmotnoprávny nárok zdravotnej poisťovne voči osobám zodpovedajúcim za škodu – Podmienky

Článok sa zaoberá hmotnoprávnym nárokom zdravotnej poisťovne voči osobám zodpovedajúcim za škodu, pričom analyzuje podmienky jeho vzniku a uplatnenia v kontexte slovenskej legislatívy.

Úvod do problematiky správy daní a daňového poriadku

V súlade s Koncepciou reformy daňovej a colnej správy, s cieľom zjednotenia výberu daní, cla a poistných odvodov, bol schválený zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok). Tento daňový poriadok, s účinnosťou od 1. januára 2012, nahradil dovtedajší zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Nová úprava zavádza nové inštitúty, spresňuje existujúce a vypúšťa neaktuálne. Daňový poriadok je štruktúrovaný do siedmich častí, ktoré sa delia na hlavy a oddiely. Prvá časť obsahuje základné a všeobecné ustanovenia, platné pre celý daňový poriadok. Ďalšie časti upravujú činnosti správcu dane, platenie daní, daňové konanie, ukladanie sankcií, konkurz a reštrukturalizáciu, ako aj prechodné, záverečné a splnomocňovacie ustanovenia.

Pôsobnosť daňového poriadku

Daňový poriadok vymedzuje svoju pôsobnosť a jednoznačne konštatuje, že sa vzťahuje aj na práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. Vzhľadom na to, že hmotnoprávne predpisy upravujú niektoré procesné inštitúty špecifické pre konkrétnu oblasť, pôsobnosť daňového poriadku ako základného procesného predpisu je vymedzená tak, že sa podľa neho postupuje len vtedy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Ustanovenia daňového poriadku sa primerane použijú na osobitný odvod vybraných finančných inštitúcií, ak tak ustanovuje osobitný zákon.

Definície a základné pojmy

Daňový poriadok zaviedol novú definíciu správy daní, ktorá upravuje celú činnosť súvisiacu so správnym zistením dane a zabezpečením jej úhrady. Táto definícia zahŕňa úkony a činnosti, ktoré slúžia na zabezpečenie správneho zistenia a zaplatenia dane. Rozlišuje úkony a činnosti, činnosti správcu dane, inštitúty súvisiace s platením daní, jednotlivé druhy daňových konaní až po daňové exekučné konanie. Definícia dane bola spresnená aj v nadväznosti na legislatívnu úpravu sankcií. Daňový poriadok v definícii dane hovorí o miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Daňové konanie je konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, ktorého výsledkom je vydanie rozhodnutia. Daňový poriadok špecifikuje jednotlivé druhy daňových konaní, a to registračné konanie, vyrubovacie konanie, odvolacie konanie, konanie o preplatkoch a nedoplatkoch, ako aj daňové exekučné konanie. Daňový poriadok zahŕňa definíciu daňového preplatku v základných pojmoch. Definícia daňovej pohľadávky sa použije vtedy, ak daňový poriadok nedefinuje tento pojem inak.

Základné zásady správy daní

Základné zásady správy daní sú nevyhnutné interpretačné návody, z ktorých je potrebné vychádzať pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov v oblasti daňového práva. Každý, kto sa akokoľvek na správe daní zúčastnil, je povinný ich rešpektovať a dodržiavať. Ich prípadné nerešpektovanie by mohlo byť dôvodom pre zmenu alebo zrušenie rozhodnutia daňového orgánu. Pre daňový subjekt by nerešpektovanie niektorej zo zásad správy daní mohlo viesť k nepriaznivým následkom, ba dokonca aj k finančnému postihu v podobe niektorej zo sankcií upravených daňovým poriadkom, resp. inými hmotnoprávnymi predpismi.

Prečítajte si tiež: Definícia a výzvy splnomocnenia

Zásada zákonnosti

V daňovom konaní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú. Daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak výnos daní ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení dane iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov SR.

Princíp právnej istoty

Slovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy SR právnym štátom. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. Princíp právnej istoty spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.

Zásada súčinnosti

V zmysle tejto zásady správca dane vytvára také podmienky, ktoré umožňujú daňovým subjektom a iným osobám realizovať svoje práva, na druhej strane daňové subjekty a iné osoby majú zákonnú povinnosť spolupracovať so správcom dane. V tejto zásade je zakotvený aj princíp svedomitého a zodpovedného prístupu zo strany správcu dane ku každej veci, ktorá je predmetom správy daní. Pri zisťovaní podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci musí správca dane postupovať tak, aby nedochádzalo k nadmernému zaťažovaniu daňového subjektu a musí zvoliť také zákonné prostriedky, ktorých výsledkom bude rýchle, avšak objektívne rozhodnutie vo veci. Súčinnosť iných osôb je osobitne upravená aj v ustanovení § 26 daňového poriadku, v zmysle ktorého sú súdy, orgány štátnej správy, vyššie územné celky, notári, štátne kontrolné orgány, osoby, ktoré majú písomnosti, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní, a iné tam vymenované inštitúcie povinné poskytnúť správcovi dane potrebné údaje, resp. súčinnosť v inej forme buď na základe osobitného zákona, alebo na základe výzvy správcu dane, resp. na základe jeho písomnej žiadosti. Zásada úzkej súčinnosti je premietnutá napríklad aj v inštitúte miestneho zisťovania alebo daňovej kontroly, pričom zákon túto súčinnosť upravuje jednak ako právo a zároveň aj ako povinnosť daňového subjektu a inej osoby. Zásada úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov konania súvisí so zásadou rýchlosti a hospodárnosti daňového konania.

Zásada rýchlosti a hospodárnosti

Daňový poriadok časovo ohraničuje výkon daňovej kontroly, a to do jedného roka od jej začatia (§ 46 ods. 10), ako aj rozhodovací proces orgánu príslušného na rozhodnutie, keď v § 65 upravuje lehoty na rozhodnutie a v § 66 upravuje opatrenia proti nečinnosti orgánu príslušného na rozhodnutie.

Zásada jednoznačnosti a zrozumiteľnosti

Povinnosti daňových subjektov musia byť jednoznačne a zrozumiteľne formulované v právnych predpisoch už v čase, kedy majú byť plnené. Neskoršia zákonná úprava nemôže byť preto následne aplikovaná v neprospech daňových subjektov.

Prečítajte si tiež: Všetko o Hmotnoprávnom Výklade Námietky Premlčania

Zásada zisťovania skutkového stavu

Ak daňové orgány nezistili v náležitom rozsahu skutkový stav veci, je záver, že daňovník nemal nárok na odpočet DPH, predčasný. Nedostatočné zistenie skutkového stavu veci je dôvodom, aby súd zrušil rozhodnutie správcu dane.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov

Z tejto zásady vyplýva, že správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov však neznamená ľubovôľu správcu dane; hodnotením dôkazov musí byť zabezpečené presné, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci, pričom správca dane musí prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V daňovom konaní platí nielen procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale i zásada prejednávacia.

Zásada neverejnosti

Táto zásada vyjadruje skutočnosť, že v zásade celá správa daní je neverejná s výnimkou úkonov, ktorých povaha to nedovoľuje (napríklad dražba).

Zásada oficiality

Podstatou tejto zásady je skutočnosť, že správca dane je oprávnený vykonať úkony aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky na vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky. Oficialita v podstate vyjadruje zákonom upravenú aktivitu správcu dane vo vzťahu k daňovému subjektu, pričom pod jej obsahovým vyjadrením nie je možné chápať aktivitu správcu dane len v súvislosti so začatím konania, ale správanie sa správcu dane v procese správy daní. Jej aplikácia v praxi vlastne znamená, že správca dane je povinný robiť úkony, ktoré smerujú k vyrubeniu dane, resp. k jej vymáhaniu v prípade, ak je daňový subjekt nečinný a nekoná, resp. sa nespráva tak, ako to daňový poriadok alebo hmotnoprávne predpisy vyžadujú. Vyjadrením tejto zásady je napríklad povinnosť správcu dane určiť daň podľa pomôcok, ak sú naplnené zákonom stanovené dôvody (§ 48). Napríklad z úradnej moci (ex offo) je správca dane povinný prerušiť daňové konanie, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke [§ 61 ods. 1 písm. a)], alebo obnoviť konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, ak sú naplnené taxatívne dôvody uvedené v § 75 ods. 1 daňového poriadku. Opakom zásady oficiality je zásada dispozičná, v rámci ktorej účastníci konania na základe vlastnej úvahy sú oprávnení robiť v rámci zákonom vymedzeného postupu procesnoprávne úkony.

Zásada rovnosti

Vyjadruje skutočnosť, že všetky daňové subjekty majú v procese správy daní rovnaké procesné práva a povinnosti. Daňový poriadok do základných zásad po novom zaviedol povinnosť správcu dane dbať, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nedošlo k neodôvodneným rozdielom.

Prečítajte si tiež: Predčasný starobný dôchodok – info

Subjekty správy daní

Daňový poriadok definuje správcu dane a osoby zúčastnené na správe daní v osobitnom ustanovení. Správcom dane pre dane, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, je daňový úrad a colný úrad a pre dane, ktoré sú príjmom obcí, je obec. Osoby, ktoré sa zúčastňujú na správe daní, sú osoby, ktoré zákon o správe daní označoval ako tretie osoby. Zamestnanec správcu dane je definovaný ako zamestnanec, ktorého zamestnávateľom alebo služobným úradom je Finančné riaditeľstvo SR alebo obec. Druhostupňovým orgánom je v závislosti od stupňa, v ktorom sa rozhoduje, finančné riaditeľstvo alebo ministerstvo. Širšie je vymedzený daňový subjekt a iná osoba ako daňový subjekt, ktorá má práva a povinnosti pri správe daní.

Jazyk konania

Daňový poriadok jednoznačne stanovuje pre správcu dane povinnosť používať pri správe daní štátny jazyk, ako aj povinnosť vyhotovovať písomnosti v tomto jazyku. Zároveň ukladá aj pre daňový subjekt povinnosť vyhotovovať podania v štátnom jazyku. Ak by daňový subjekt predložil správcovi dane svoje podanie v inom ako štátnom jazyku, je správca dane oprávnený vyzvať daňový subjekt, aby toto podanie bolo preložené do štátneho jazyka, pričom tento preklad musí byť úradne overený. Je na správcovi dane, či podanie urobené v inom ako štátnom jazyku bude požadovať úradne preložiť. Daňový poriadok v nadväznosti na zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení neskorších predpisov zachováva právo pre občana Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, podávať písomné podania orgánu v….

tags: #hmotnoprávny #nárok #zdravotnej #poisťovne #voči #osobám