Izolácia a osamelosť seniorov: Hlbší pohľad na štúdie a spoločenské vplyvy

Úvod

Osamelosť je komplexný a narastajúci problém, ktorý ovplyvňuje všetky vekové kategórie, avšak so špecifickým dopadom na seniorov. Tento článok sa zaoberá vplyvom spoločnosti na osamelosť seniorov, pričom analyzuje rôzne štúdie a výskumy, aby poskytol hlbší pohľad na tento fenomén.

Epidémia osamelosti a jej príčiny

Psychologička Petra Brandoburová hovorí o epidémii osamelosti, na ktorej sa čiastočne podieľala aj pandémia COVID-19. Osamelosť sa v minulosti spájala predovšetkým so staršími ľuďmi, no dnes zasahuje aj mladšie vekové skupiny, ktoré majú pomerne bohaté sociálne kontakty a sú takpovediac v dianí. V Európskej únii sa v roku 2022 realizoval rozsiahly prieskum, ktorý ukázal, že 12 až 13 percent ľudí na Slovensku sa cíti osamelí väčšinou alebo takmer vždy.

Sociálna izolácia verzus osamelosť

Brandoburová rozlišuje medzi sociálnou izoláciou, ktorá je objektívna a vyjadruje sa intenzitou alebo počtom sociálnych kontaktov, a osamelosťou, ktorá je subjektívnym vnútorným prežívaním negatívnych emócií, ktoré vnímajú ako obťažujúce a negatívne. Očakáva sa, že osamelí ľudia sú sociálne izolovaní, ale nemusí to tak byť. Samozrejme, je veľa ľudí, ktorí sú aj osamelí, aj izolovaní súčasne.

Negatívne dôsledky osamelosti

Osamelosť a sociálna izolácia sa netýkajú len psychického nepohodlia, ale majú aj merateľné zdravotné dôsledky:

• Zhoršené duševné zdravie: Osamelosť je spojená s afektívnymi poruchami, ako sú depresie. Podstatou afektívnych porúch (psychické poruchy, ktoré postihujú náladu, emócie a celkový citový stav človeka - pozn. red.) je, že sú spojené s prežívaním pocitu osamelosti.
• Zvýšené riziko mortality: Štúdie preukázali, že osamelosť a sociálna izolácia sú spojené s vyšším rizikom úmrtia, vrátane úmrtí na onkologické a kardiovaskulárne ochorenia.
• Zhoršené zvládanie stresu a pamäti: Osamelí ľudia horšie zvládajú stresové situácie a majú zhoršenú pamäť. Títo ľudia majú celkovo zhoršenú funkčnosť. Ide to naprieč osobnosťou.
• Znížená dôvera a zvýšená citlivosť na hrozby: Osamelí ľudia majú často nižšiu všeobecnú dôveru a sú vysoko citliví na potenciálne hrozby. Aj neutrálny výraz môžu vnímať ako potenciálnu hrozbu. Limituje ich to v medziľudských interakciách.
• Vyššie riziko demencie: Pocity osamelosti sú spojené s vyššou pravdepodobnosťou vzniku demencie a Alzheimerovej choroby.
• Suicidálne správanie: Osamelosť môže viesť k samovražedným myšlienkam a správaniu, najmä u starších jedincov.

Ako sa ľudia ocitajú v situácii osamelosti?

Motiváciou, že prídu, je často vznikajúca nespokojnosť s tým, ako žijú svoje vzťahy. Majú pocity prázdna alebo neporozumenia, že nie sú dostatočne vypočutí a rozpoznaní. Nenachádzajú priestor na uplatnenie hodnôt, ktoré sú pre nich v živote dôležité. Niektorí nemajú ľudí, s ktorými by sa mohli stretávať. Často je to aj o tom, s kým sa porovnávajú, pri kom očakávajú, že by mal tvoriť ich sociálny priestor, no nedarí sa im doň preniknúť. Osamelosť môže byť dôsledkom prekonania vážnej duševnej poruchy. Ak staršiemu človeku zomrie životný partner, môže to viesť k pocitom osamelosti. V tomto prípade sa osamelosť rozvinula v dôsledku úmrtia partnera, ale tieto dôvody môžu byť individuálne. Vezmite si, koľkí ľudia sú limitovaní v pohybe, po prekonaní vážneho úrazu sú úplne imobilní alebo nepočujú, či nevidia. Oveľa menej sociálnych kontaktov tak majú z tohto dôvodu.

Prečítajte si tiež: Riešenia pre sociálnu izoláciu seniorov

Sociálne siete a osamelosť

Hoci sociálne siete mali pôvodne umožniť kontakt, často vedú k porovnávaniu sa, nespokojnosti, žiarlivosti a nerealistickým očakávaniam. Čiže online komunikácia nedokáže nahradiť fyzický kontakt? Ľudia majú predstavu, že na internete žijeme vo vlastných bublinách, kde sa bavíme len s tými, ktorí majú rovnaký názor ako my. Ale koľko ľudí zažilo, že ich z nejakej skupiny vylúčili? Na jednej strane sociálne siete dokážu vytvárať ilúziu kohézie v skupinách, ktoré sú tematicky úzke a názorovo homogénne. Veľmi rýchlo však môžete pocítiť, že do nich nepatríte. Asi je to veľmi nepríjemný pocit.

Výskum osamelosti na Slovensku a v Európe

Psychológ Michal Hajdúk z UK v Bratislave a jeho kolegovia získali grant na 1,8 milióna eur na výskum osamelosti a sociálnej izolácie. Podľa psychologičky Petry Brandoburovej sa v súčasnosti hovorí o epidémii osamelosti. V Európskej únii sa v roku 2022 robil veľký medzinárodný prieskum osamelosti. Podľa výsledkov 12 až 13 percent ľudí na Slovensku uviedlo, že sa cítia osamelí väčšinou alebo takmer vždy. V posledných rokoch vidíme, že tému izolácie a osamelosti dáva Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), ale aj iné odborné organizácie v USA a inde do popredia ako jeden z najdôležitejších problémov v oblasti verejného zdravia.

Riešenia a intervencie

Keďže sa týka toľkých ľudí, postupy, ako im pomôcť, musia byť rôzne. Ideálna predstava je, že sociálne siete nám pomáhajú nájsť si kamarátov. Riešenia pre osamelosť musia byť rôznorodé a zamerané na rôzne skupiny ľudí. Medzi možné intervencie patria:

• Monitorovanie osamelosti: Cielené monitorovanie miery osamelosti osôb vo vyššom veku na lekárskych prehliadkach.
• Social prescribing: Prepájanie zdravotníckeho rezortu s rezortom sociálnych služieb a záujmových komunitných činností.
• Podpora záujmových činností: Vytváranie priestoru na zmysluplné aktivity pre rôzne vekové kategórie. Záujmové činnosti sa ponúkajú aj na Slovensku, no ide najmä o seniorov. Chýbajú aktivity pre iné vekové kategórie.
• Finančná podpora: Úhrada vstupeniek na podujatia pre ohrozené komunity. Ohrozenej komunite slobodných matiek by sa v rámci prevencie uhradila napríklad vstupenka na podujatie, ktoré si inak nemôžu finančne dovoliť.
• Hľadanie zmysluplných aktivít: Pomoc pri hľadaní aktivít, ktoré by mohli seniorov zaujímať a priniesť im nové zážitky.
• Rozvoj sociálnych zručností: Podpora synchronizácie v interakcii s druhými.
• Podpora pozitívnych vzťahov: Zameranie na kvalitu vzťahov, nie len na ich množstvo.

Synchronizácia v interakcii

Synchronizácia či schopnosť naladiť sa na iného prebieha na rôznej úrovni, napríklad ako zrkadlenie správania, čiže spoločný pohľad do očí a pohyby tela, fyziológie, čiže vodivosť kože, frekvencia dýchania a pulz alebo synchronizácie mozgovej aktivity. Je to širší mechanizmus ako empatia. Človek, ktorý je veľmi osamelý, dokáže identifikovať, že mu niečo chýba, ale nemusí sa vedieť synchronizovať v interakcii s druhými. Je to pre neho veľmi náročné. Najmä u chronicky osamelých ľudí to môže súvisieť aj s oslabenými sociálnymi zručnosťami. Ak sa to človeku, naopak, dariť nebude, osamelosť môže pre zlú spätnú väzbu nadobudnúť chronický ráz. Taký človek sa na základe opakovanej negatívnej skúsenosti môže ďalším sociálnym interakciám radšej vyhýbať.

Preferencia samoty verzus osamelosť

Je dôležité rozlišovať medzi osamelosťou a preferenciou samoty. Samota - nielen introvertných ľudí - je zážitok, z ktorého môžeme načerpať veľa pozitívneho. Obdobia sebarozvoja bývajú práve tie chvíle, keď sme sami so sebou. Vyhľadávanie samoty na ohraničené obdobie prispieva k tomu, aby sme vedeli venovať pozornosť sami sebe. Často sú to epizódy, keď nám vzrastie kreativita a môžu prichádzať nové nápady. Nemôžeme si to predstavovať ako kontinuum, kde je osamelosť na jednom konci a preferencia samoty na tom druhom. Je tam veľmi veľa odbočiek. V našom výskume sa chceme pozrieť na osamelosť a sociálnu izoláciu, ale zohľadňovať budeme aj mieru preferencie samoty. Je rozdiel, keď niekto povie: „Teraz preferujem samotu“ alebo „Celý život preferujem byť sám“.

Prečítajte si tiež: Postupy izolácie muriva

Zmena hodnôt v spoločnosti

Podľa Brandoburovej súvisí rast izolácie a osamelosti so zmenou hodnôt. V súčasnosti je reálne sociálne oceňovanou hodnotou skôr výkon a produktivita. Keď sa v terapii začneme pýtať, koľko času a pozornosti ľudia investujú do vzťahov, zistíme, že je to minimum. Ten záujem je len vágny.

Komunikácia a spájanie sa

V rozhádanej spoločnosti je dôležité komunikovať tak, aby sme sa spájali, nie čoraz viac vzďaľovali. K členom rodiny môžem byť fyzicky extrémne blízko, no aj tak sa môžem cítiť osamelo, ak je rodina pre súčasnú politickú situáciu rozhádaná a sú v nej dva pohľady na to, ako by mal vyzerať svet. Je to veľmi nepríjemný a úzkosť vyvolávajúci pocit. Ak je taký človek k iným členom rodiny fyzicky blízko, bude mať tendenciu utekať od nich, aby to nedospelo do konfliktu.

Osamelosť a radikalizácia

Jedna línia v našom výskume sa týka toho, či sociálna izolácia a osamelosť majú nepriamu spojitosť s radikalizáciou a so spoločenskou a politickou angažovanosťou. Predošlé výskumy skúmali vzťah medzi prežívaním dôvery, mierou hostility, očakávaním odmietnutia alebo agresie od iných ľudí. Osamelosť sa môže podieľať na atmosfére nedôvery v spoločnosti, ako aj miere aktívnej občianskej participácie.

Sociálne determinanty zdravia

Existuje ešte ďalšia línia sociálnych determinantov zdravia. Ak sa pacient lieči na telesné ochorenie, často je potrebný externý dohľad. Ak u osamelého človeka nastal pokles kognície, nemusí napríklad brať lieky tak, ako má predpísané.

Vývinové aspekty osamelosti

Vývinovo sú to tí najmladší a najstarší. V prípade starších ľudí to bude pravdepodobne súvisieť s tým, že im klesá množstvo sociálnych interakcií. Pri mladých je to odlišné, lebo v období dospievania majú najviac sociálnych interakcií. Tie interakcie súvisia s ich „self“ alebo „ja“. Na druhom stupni základnej školy a na strednej škole sa dejú nielen pekné, ale aj strašné veci, napríklad šikana. Tam sa môže prehĺbiť jadrový pocit osamelosti alebo pocit, že „nie som niečoho hoden“. Ak si človek vytvorí model, že druhým sa nedá veriť, je to základ toho, aby bol osamelý.

Prečítajte si tiež: Zariadenia pre seniorov Turčianske Teplice: Kompletný prehľad

Rozdiely v osamelosti medzi pohlaviami

Nedávna metaanalýza ukázala, že naprieč životom sú medzipohlavné rozdiely v osamelosti zanedbateľné. Niekto môže mať tieto pocity často, ale nemusia byť také intenzívne. Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že obdobie po covidovej pandémii mi do terapie prinieslo viac mužov. V súčasnosti mám v aktívnej terapii viac mužov než žien. Mnohé z tém, ktoré preberáme, sa týkajú samoty. Takmer každý v mojej ambulancii má krízu identity.

Príklady zo zahraničia

V rôznych národných programoch ide o prioritu. Vznikli nielen konkrétne kampane zamerané na zvyšovanie povedomia o tejto téme, ale aj konkrétne intervencie. Identifikovali sme systém opatrení, ktoré považujeme za pozoruhodné: v zahraničí sa napríklad cielene monitoruje miera osamelosti osôb vo vyššom veku na obyčajných lekárskych prehliadkach. Dôležité je, že sa na to viaže súbor nadväzujúcich opatrení. Existuje takzvaný „social prescribing“, čo je opatrenie, ktoré prepája zdravotnícky rezort s rezortom sociálnych služieb a záujmových komunitných činností. Danému človeku odporučia, akým aktivitám by sa mohol venovať. V Spojenom kráľovstve je na to určená samostatná profesia. Majú tam veľkú sieť neziskových organizácií, ktoré sa zaoberajú vytváraním priestoru na zmysluplné aktivity tohto druhu. Do systému vedia integrovať aj tých, ktorí majú špeciálne potreby vrátane psychiatrického ochorenia.

Definície osamelosti

Osamelosť je skrytým fenoménom súčasnej doby, je to však taký spoločenský fenomén, ktorý sa týka rozmanitej skupiny osôb. Osamelosť je pritom individuálna a vyplýva zo subjektívneho prežívania reálnej skutočnosti, pričom sa viaže sa v určitom zmysle na pocitový svet jedinca, ktorý vníma svoje postavenie v spoločnosti pod vplyvom rôznych životných udalostí tak, že sa cíti osamelý. Osamelosť je pocit úzkosti, ktorý je sprevádzaný vnímanými nedostatkami v sociálnych vzťahoch, pričom sa často objavuje v spojení so sociálnou izoláciou, avšak človek môže byť spoločensky izolovaný bez toho, aby sa cítil osamelý a môže sa cítiť osamelo bez toho, aby bol spoločensky izolovaný. Na rozdiel od sociálnej izolácie, osamelosť viac súvisí s vnímanou kvalitou sociálnych vzťahov, než s jej množstvom. Nedávne empirické dôkazy podporujú tri odlišné rozmery osamelosti a to osamelosť v intímnom, relačnom a kolektívnom zapojení. Bruno (2002) sa pri definovaní osamelosti opiera o hierarchiu potrieb, pričom dáva osamelosť do kontextu práve s nenaplnením týchto potrieb. Osamelosť pomenováva ako negatívny mentálny a emocionálny stav, pre ktorý sú typické pocity izolácie a nedostatok významnejších vzťahov s inými ľuďmi. Sýkorová (2007) tvrdí, že osamelosť vnímame v dvoch paradigmatických modeloch. Predpokladáme však, že pri takomto nazeraní na osamelosť sa nám osamelosť môže javiť aj ako aktuálna samota, spôsobená momentálnou situáciou, pričom nemusí mať sama o sebe negatívny náboj. Osamelosť je však vo svojej podstate subjektívny zážitok každého jednotlivca, ktorý je vo všeobecnosti výsledkom percipovania istej nedostatočnosti v interpersonálnych vzťahoch a vyznačuje sa nepríjemným pocitom. (Hrozenská, 2007) Ďalšie definície poukazujú najmä na subjektívne vnímanie osamelosti. Ide predovšetkým o rozpor medzi ideálnymi a vnímanými vzťahmi, o rozdiele medzi počtom priateľov, ktorých by si jedinec želal mať a ktorých reálne má a z psychoanalytického uhla pohľadu ako zážitok zlyhania v uspokojovaní základnej potreby intimity. Z uvedených definícií usudzujeme, že vnímanie osamelosti jedincom je vždy individuálne, pretože vychádza zo subjektívneho hodnotenia reálnej skutočnosti a vždy sa pocit osamelosti spája s negatívnym pocitom, ktorý je prepojený na interpersonálne vzťahy a to predovšetkým na ich intenzitu, hĺbku a častosť. Jednotlivci sa pritom výrazne líšia vo svojom postoji k zvládaniu osamelosti, ako aj v schopnosti alebo dokonca možnosti vytvárania si siete takých sociálnych vzťahov, ktoré by mohli byť uspokojujúce na takej úrovni, aby jedinec nepociťoval negatívne pocity z osamelosti. Základným predpokladom pre rozvinutie osamelosti je pritom samota. Pojem samota sa pritom často integruje, dokonca až zamieňa s pojmom osamelosť, avšak ide o dva rozdielne pojmy. Samotu chápeme ako reálne existujúcu životnú skutočnosť, ktorá sa premieta do osobitej situácie, v ktorej sa jedinec nachádza. Samota ako určitá forma prežívania môže byť dobrovoľná alebo môže vzniknúť vplyvom vonkajších faktorov. Nemusí vždy predstavovať nepríjemný pocit z osamelosti.

Typy osamelosti

Weiss rozlišuje dva typy osamelosti a to sociálnu a emocionálnu. Emocionálnu osamelosť charakterizuje absencia blízkeho až dôverného vzťahu, pričom sociálna osamelosť súvisí s priamymi pocitmi absencie širšej sociálnej siete.

Životný tranzit v seniorskom veku

Životný tranzit v seniorskom veku je obdobie, kedy do popredia vystupuje osamelosť. Tá nevzniká tým, „že by človek okolo seba nemal ľudí, ale skôr spočíva v tom, že s nimi nemôže zdieľať veci, ktoré sa mu javia ako dôležité“. Starnúci človek by sa mal zaoberať svojím úplným bytostným Ja. Pokiaľ sa pozrieme na osamelosť z hľadiska veku, tak najväčšou skupinou, ktorá žije osamote, je skupina ľudí nad šesťdesiatpäť rokov. Je to preto, lebo väčšina týchto jedincov už odchovala svoje deti, ktoré aktuálne nežijú s rodičmi, ale aj preto, lebo mnohí z nich stratili svojich partnerov. Okrem toho sa na negatívnych pocitoch, ktoré vyplývajú z osamelosti výrazne podpisujú rôzne psychické ochorenia a iné sociálne determinanty, ktoré nastupujú s pribúdajúcim vekom. Jedinci, ktorí sú vyššieho veku uvádzajú dokonca v spojitosti s osamelosťou túžbu po smrti a niektorí z nich dokonca vykazujú signifikantný sklon k samovraždám a to práve v kontexte dlhodobého prežívania života v osamelosti. Aj podľa Stravynského a Boyera sú hlásené niektoré významné väzby medzi osamelosťou a rôznymi prejavmi samovražedného správania a to u rôznych podskupín, avšak výrazný nárast samovrážd z dôsledku osamelosti je hlásený práve u starších jedincov. Silná asociácia medzi samovražednými sklonmi a osamelosťou seniorov je definovaná buď subjektívne alebo objektívne. Navyše výskyt samovražedných myšlienok sa zvyšuje so stupňom osamelosti. Dramatické starnutie populácie spolu so sociálnymi a ekonomickými zmenami, ktoré prebiehajú v spoločnosti zvyšujú pravdepodobnosť nárastu fenoménu osamelosti práve v tejto vekovej skupine a to predovšetkým v rámci nedostupnosti rôznych zdrojov sociálnej podpory. Osamelosť starších jedincov sa pritom kvalitatívne líši, jej charakteristiku ovplyvňuje rodinný stav, pohlavie, vek, úroveň vzdelania, ekonomická úroveň, životné usporiadanie, zdravotný stav a celková úroveň poskytovanej sociálnej podpory. Rodina je pritom vnímaná ako najdôležitejší zdroj sociálnej opory a nasleduje hneď za priateľmi. Samotný príjem sociálnej podpory zo strany rodiny a priateľov následne zlepšuje subjektívnu psychickú pohodu a duševné zdravie seniorov. Výskumy v tejto oblasti však ukazujú, že starší ľudia dostávajú relatívne malú sociálnu podporu zo strany susedov, ale i vládnych či iných spoločenských organizácií. Starnutie je pritom často spojené s prehĺbením osamelosti a izoláciou. Dospelé deti sú totiž zapojené do ich vlastných životov a nemajú čas, aby boli s rodičmi. Starnutie tak so sebou prináša izoláciu nemať rodinu alebo nemať rodinu v blízkom okolí. Choroba pritom vytvára ďalší pocit izolácie a osamelosti, ktoré následne môžu viesť k depresii u starších dospelých. (Glicken, 2009). O sociálnej izolácii, ktorá vedie k depresii v priebehu života hovoria aj Morley a Glicken (2009), podľa ktorých je osamelosť seniorov vážnym, často nepovšimnutým problémom. Seniori, u ktorých sa objavujú pocity osamelosti sú podľa Stanleyho vystavení zvýšenému riziku fyzických a duševných ochorení, vrátane predčasného úmrtia. Autor upozorňuje na to, že identifikáciou potenciálnych zdrojov sociálnej spolupatričnosti je však možné prispieť k pochopeniu toho, ako podporovať zdravie a psychickú pohodu práve u starších dospelých. (Stanley, et al., 2014) Osamelosť seniorov je pritom často identifikovaná skrze citovú a sociálnu izoláciu, pričom sociálne, psychologické a fyzické faktory môžu takisto prispieť ku zvýšeniu pocitov z osamelosti. Osamelosť zároveň vplýva na aj zhoršenie zdravotného stavu starších jedincov. (Dong, Chang, Wongm & Simon, 2012) Podľa Pattersona a Veenstra (2010) chronická osamelosť výrazne zvyšuje riziko úmrtia, riziko mortality je totiž významne vyššie u tých respondentov, ktorí uvádzajú, že sa cítia osamelí v porovnaní s tými, ktorí uvádzajú, že sa osamelými necítia nikdy alebo málokedy. Osamelosť seniorov je badateľná aj pri dlhodobo zhoršenom zdravotnom stave seniora. Opierame sa o tvrdenie Eliasa, Nevilleho a Scotta, ktorí tvrdia, že osamelosť, úzkosť a depresie sú bežnými problémami aj u starších dospelých, ktorí sú v dlhodobej starostlivosti, kvôli zhoršenému zdravotnému stavu. (Elias, Neville, & Scott, 2015) Absencia pozitívnych vzťahov je významným faktorom pre široko založené morbidity a mortality, výskumy v tejto oblasti naznačujú, že osamelosť zvyšuje citlivosť k sociálnym hrozbám a môže motivovať obnovu sociálnych kontaktov, ale tiež môže na strane druhej výrazne narušiť výkonnostnú funkciu, spánok a duševnú pohodu.

Aktuálne výskumy

V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na niektoré aktuálne výskumy, ktoré s prežívaním osamelosti súvisia. Sociálna izolácia a osamelosť bola pritom uznaná ako hlavný rizikový faktor morbidity a mortality u človeka a to už pred viac ako štvrť storočím. Existujú dôkazy o tom, že vnímanie sociálnej izolácie a osamelosti má vplyv na mozog a správanie a je vysokým rizikovým faktorom mortality. Hoci kauzálnu úlohu osamelosti na nervové mechanizmy a úmrtnosť je ťažké presvedčivo testovať u ľudí, experimentálne štúdie ukazujú, že sociálna izolácia produkuje významné zmeny v mozgových štruktúrach a procesoch. (Cacioppo, Capitanio, & Cacioppo, 2014) Luo a Waite v súvislosti s osamelosťou a zvýšenou mortalitou osamelých starších jedincov uvádzajú, že v rámci výskumu zistili, že až 28% starších čínskych dospelých sa cíti osamelo a osamelí dospelí v Číne budú v priebehu nasledujúcich rokov čeliť zvýšenému riziko smrti práve v dôsledku pretrvávajúcej osamelosti. (2014) Podľa Dahlberga a McKea osamelosť má výrazný vplyv na kvalitu života v starobe a preto musí byť koncipovaná ako model skladajúci sa z dvoch rozmerov, z rozmeru sociálneho a z rozmeru emocionálneho. V rámci výskumu, ktorý bol realizovaný autormi v roku 2014 v USA bolo zistené, že z celkového počtu 1255 respondentov starších ako 60 rokov sa 7,7% respondentov cíti veľmi osamelých, pričom ďalším 38,3% respondentov popisovalo svoj stav ako mierne osamelí. Sociálna a emocionálna osamelosť bola zdieľaná až u 19, 36% respondentov. Táto štúdia poskytuje ďalšiu empirickú podporu pre koncepčné oddelenie emocionálnej a sociálnej osamelosti. V dôsledku toho politika znižovania osamelosti u starších jedincov by mala byť smerovaná k rozvoju celej rady odlišných intervenčných stratégií a to predovšetkým v prípade, ak obidva druhy osamelosti aj emocionálna a sociálna osamelosť sú potvrdené súbežne. (Dahlberg, McKee, 2014) Cieľom výskumu, ktorý realizovali v roku 2014 Chen a Feeley (2014) bolo zvýšiť sociálnu podporu starších dospelých, ktorí pociťovali osamelosť a to v každej zo štyroch relačných zdrojov podpory (partner/partnerka, deti, rodina a priatelia). Výsledky v konečnom závere ukázali, že pomoc zo strany partnerov a priateľov dokázala aspoň čiastočne zmierniť pocity osamelosti. Bolo pritom konštatované, že v neskoršom veku rôzne zdroje podpory môžu vyvolať odlišné účinky na osamelosť a pohodu, ale i to, že osamelosť je vážny spoločenský determinant, ktorý sa spája s celkovou pohodou človeka. Holwerda v roku 2014 testoval vzťah medzi sociálnou izoláciou a pocitom osamelosti na jednej strane a nárastom demencie na strane druhej a to v rámci kohortovej štúdie u 2173 seniorov, pričom účastníci výskumu boli sledovaní tri roky. Podľa výsledkov výskumu je zrejmé, že s pocitmi osamelosti bola spojená vyššia pravdepodobnosť vzniku demencie, než u ľudí bez týchto pocitov. Osamelosť tak môže byť považovaná za hlavný rizikový faktor demencie, poprípade nástupu Alzheimerovej choroby a aj preto si osamelosť zaslúži podľa autorov výskumu väčšiu klinickú pozornosť. (Holwerda, et al. , 2014) Utz v súvislosti s osamelosťou upozornila na ten aspekt osamelosti, že aj napriek zvýšeniu sociálnej podpory pri ovdovení, osamelosť patrí medzi najčastejšie hlásené príčiny úmrtia pozostalých. V rámci výskumnej analýzy bol skúmaný dynamický vzťah medzi sociálnou podporou a osamelosťou u smútiacich starších dospelých, ktorí prišli o partnera. Na odhad zmien v živote jednotlivcov, ktoré spôsobila osamelosť a následná poskytovaná sociálna podpora počas prvého roka a pol od úmrtia partnera, bola u starších dospelých vo veku 50+ použitá rastová krivka latentného modelovania. Je zaujímavé, že osamelosť klesla za prvý rok a pol od úmrtia partnera, pretože väčšia sociálna podpora determinovala nižšiu úroveň celkovej osamelosti, ale prijímanie sociálnej podpory nezmenilo osamelosť v priebehu následného času, teda obdobia, keď sociálna podpora nebola poskytovaná v takej miere. Osamelosť pritom viac koreluje s podporou od priateľov než s oporou od rodiny. Spoločná sociálna podpora z oboch strán - priateľov aj rodiny znižuje až o 35% negatívne pocity vyplývajúce z osamelosti. Výsledky výskumu však naznačujú, že osamelosť po ovdovení nemožno napraviť iba intervenciami, ktoré budú zamerané na zvyšovanie sociálne podpory, je potrebné využiť ďalšie intervencie, ktoré osamelosť znížia a to nezávisle na spomínanej sociálnej opore. Sociálna podpora, predovšetkým od priateľov sa zdá byť pritom účinnejšia, ako podpora od rodiny. V súvislosti s prijímaním sociálnej podpory zo strany partnera uvedieme ešte výskum, ktorý realizoval Holtfreter, Reising a Turanovic. (2016) Autori výskumu tvrdia, že u tých jedincov, ktorí majú síce zlý zdravotný stav avšak majú silný pozitívny vzťah s partnerom sa osamelosť neobjavuje v takej silnej miere. Spomínaní autori pritom podčiarkujú tvrdenie, že ani nie tak množstvo rodinných väzieb vplýva na osamelosť, ale skôr kvalita týchto väzieb a vzťahov. Štúdia realizovaná v roku 2012 Aylazom, Aktürkom, Ercim, Öztürkom a Aslanom, popisuje vzťahy medzi depresiou a osamelosťou u starších ľudí v nadväznosti na ovplyvňujúce faktory. Bolo zistené, že existuje významná korelácia medzi osamelosťou a depresiou u starších jedincov, ktorí žijú v komunite, pričom prítomnosť dobrého sociálneho zabezpečenia a vyšších príjmov na strane druhej viedla ešte k nižším priemerným skóre. Vyššie hladiny osamelosti sa objavujú aj u tých u starších jedincov, ktorí žijú sami a nevyužívajú sociálne siete v rámci internetu. Všeobecne tak môžeme konštatovať, že využitie internetu má významné miesto v kontexte metód, ktoré prispievajú k zníženiu osamelosti zrelých dospelých jedincov.

tags: #izolácia #a #osamelosť #seniorov #štúdie