Rešpektujúca starostlivosť o deti: skúsenosti a filozofia Dietok prizeračky

Úvod

Výchova detí je komplexná téma, ktorá sa neustále vyvíja. V súčasnosti sa čoraz viac do popredia dostáva rešpektujúci prístup, ktorý kladie dôraz na jedinečnosť dieťaťa, jeho potreby a rozvoj sebahodnoty. V tomto článku sa pozrieme na skúsenosti a filozofiu projektu Dietok prizeračky, ktorý sa venuje rešpektujúcej starostlivosti o deti v klientskych rodinách.

Dietok prizeračky: Rešpektujúci prístup v praxi

Dietok prizeračky je projekt, za ktorým stoja Viera Farbiaková a Miroslava Setnická, dve opatrovateľky detí s dlhoročnými skúsenosťami. Ich prístup k deťom je založený na rešpekte, láskavosti a sprevádzaní životom. Obe opatrovateľky pôsobili v rôznych rodinách a postupne si uvedomili, že ich prístup je vnímaný ako iný a lepší. Motivácia pre pretavenie ich prístupu do normálnej služby prichádzala najmä zvonku. Chcú, aby rešpektujúco k deťom pristupovalo čo najviac opatrovateľov a opatrovateliek a, samozrejme, aj rodičov.

Čo je rešpektujúci prístup k deťom?

Rešpektujúci prístup k deťom je založený na tom, že berieme do úvahy jedinečnosť dieťaťa so všetkými inakosťami, že chápeme jeho potreby a nesnažíme sa znížiť jeho ľudskú dôstojnosť. Okrem morálnych hodnôt sa u detí snažíme rozvíjať aj sebahodnotu a sebaúctu. Dietky vnímame ako rovnocenných partnerov. Vždy sa s nimi snažíme dohodnúť.

Autorita vs. Rešpekt

Slovo autorita spoločnosť vníma rôzne. Lenže podľa mňa má byť autorita v skutočnosti akýmsi idolom, pri ktorom sa dieťa cíti bezpečne, preto chce automaticky nasledovať jeho kroky, správať sa ako on. Jednoducho mu morálne sedí a chce sa naňho podobať. Ak hovoríme o takýchto autoritách, tak áno - chceme nimi byť.

Kritika a obranné mechanizmy

Najväčšej kritike čelíme vždy, keď o nás vyjde nejaký článok alebo niekto s nami spraví rozhovor. Vtedy rôzni ľudia píšu, že sme mladé, bez skúseností, čo už teda môžeme vedieť o živote či výchove detí. Nič sme vraj nepreskákali, a tak nemôžeme ničomu rozumieť. Áno, ja ešte nie som matka, ale s deťmi pracujem dlhé roky a jasne vidím, že rešpektujúci prístup k nim funguje. A aj ja sama sa v práci cítim lepšie v rešpektujúcej než mocenskej pozícii. Nepotrebujem deti ovládať, napriek tomu nám to funguje. Na druhej strane ľudí, ktorí nás kritizujú, neodsudzujeme. Možno nezažili to, čo by si želali, možno dobre nepoznajú samých seba. Koniec koncov, poznať sám seba do hĺbky je náročný a bolestivý proces. Do troch rokov dieťaťa sa tvorí dôvera, do siedmich rokov jeho osobnosť. Ak sa vtedy niečo naštrbí, ostanú v ňom vzorce, ktoré sa dovtedy naučilo. Vrátane chybných.

Prečítajte si tiež: Všetko o opatrovaní v Rakúsku

Odmietanie trestov, pochvál a odmien

Odmietate nielen akékoľvek tresty detí, ale aj akékoľvek pochvaly či odmeny. To ma zarazilo - prečo je zlé, ak svoje dieťa pochválim? Veď to je jedna zo silných motivácií. Pochvala je vlastne odmena. Tá môže byť materiálna, napríklad sladkosť či hračka, ale aj psychická, teda slovná. To je pochvala. Takýmto prístupom však deťom berieme vnútornú motiváciu. Ak dieťa niečo robí samo, lebo vie, že to treba, zjavne má na to vnútornú motiváciu. Odmenou ju zmením na vonkajšiu motiváciu a znížim hodnotu danej aktivity. Byť tam s dieťaťom, vcítiť sa doň, vnímať jeho emócie a radosť z danej aktivity. Nepotrebuje moje odobrenie, moje hodnotenie ani žiadnu formu odmeny či pochvaly. Úplne stačí, ak tam ako rodič ste a tešíte sa s ním, že sa mu niečo podarilo - napríklad niečo nakresliť, poskladať, upratať a podobne.

Namiesto pochvaly poďakovanie

Náš šesťročný syn minule sám od seba upratal kúpeľňu - poskladal bielizeň, pozametal, umyl dlážku. Inokedy vezme vysávač a povysáva nielen svoju izbu, ale aj obývačku, k tomu utrie prach. Pripadá mi v poriadku, že ho za to ako rodičia pochválime. Riešením je poďakovať sa mu za to. To stačí. Urobil vám ako rodičom nejakú službu, hoci ste ju od neho nežiadali. Potešilo vás to, je to v poriadku, ale prečo ho za to chváliť? Miesto pochvaly je vždy lepšie použiť pozitívnu empatickú reakciu. Je zbytočné chváliť dieťa slovami „wau, aký si šikovný, upratal si celú izbu“. Poďakovanie naozaj stačí. Nepotrebuje žiadne nálepky typu, že je slušný, pekný, dobrý, šikovný a podobne. Keď mu poviete, aké je šikovné, tak sa vlastne nedozvie, čo urobilo, čo dokázalo. Keď mu však poďakujete a pomenujete všetky činnosti, ktoré urobilo, ukážete mu úprimný záujem o všetko, čo spravilo.

Motivácia a odmeňovanie

Dieťa vekom spoznáva hodnotu vecí. Má nejaký sen, napríklad chce auto na diaľkové ovládanie, gitaru, niečo, čo ho láka. Je to však drahé. Prečo je zlé dohodnúť sa s ním, že ak si bude plniť povinnosti, jednak školské, jednak domáce, tak mu to povedzme o pár mesiacov kúpime? Alebo iný spôsob - každý mesiac dostane malé vreckové, a keď si našetrí, môže si to samo kúpiť. Je v poriadku debatovať o pravidlách a dohodnúť sa, že niektoré veci musia počkať, lebo máme nejaký rodinný rozpočet a na isté veci treba šetriť. My sa snažíme s deťmi na veciach dohodnúť a potom dohodu dodržať. Nepodmieňujeme to však tak, že mu kúpime väčšie autíčko za predpokladu, že každý víkend umyje povedzme kúpeľňu. Rovnako nie je cestou podmieňovať vreckové napríklad tým, že dieťa bude nosiť zo školy dobré známky. Nemôžeme ho predsa viesť k tomu, že veci bude vykonávať len za materiálne odmeny či peniaze. Máme dávať dieťaťu peniaze za to, že robí, čo má? Iná vec je, keď je dieťa staršie a dohodneme si s ním, že ak napríklad umyje auto, dostane nejaké konkrétne vreckové.

Ako motivovať dieťa prirodzene?

Ako teda dieťa správne motivovať, aby preň boli isté veci prirodzené? Odmalička ho treba zapájať do činností, ktoré robíme. Nezakazovať mu, keď nám chce s niečím pomáhať. Ak chce napĺňať práčku, hoci sa ledva naučilo chodiť, dovoľme mu to. Ukážme mu, kde treba stlačiť gombíky, a samo začne chcieť pravidelne prať, lebo to bude vnímať ako hru a zábavu. A dovoľme v tom deťom robiť aj chyby. Možno budú chcieť naplniť či vyložiť umývačku riadu a príbor uložia opačne. Nekritizujme ich za to, netrestajme ich, nebuďme nervózni z toho, že to nespravili dokonale. Podobne je to so školskými povinnosťami. Nie všade majú rodičia možnosť výberu školy, na ktorej sa neznámkuje a rešpektuje sa osobnosť detí. Určite ich však nemotivujme robiť si úlohy tým, že im sľúbime napríklad sladkosť. Práve o tom je rola rodiča - že dieťaťu vysvetlí, v čom sa mu môže hodiť, ak sa naučí novú informáciu. Je to o pozitívnej motivácii, aby dieťa pochopilo, že ak niečomu venuje svoj čas a niečo sa dozvie, je to preň výhodné.

Hranice a tresty

Vrátim sa ešte k trestom. Nemám na mysli žiadne ponižujúce či bolestivé bitky alebo facky, ale situácie, v ktorých dieťa napriek trpezlivému vysvetľovaniu odmieta zmeniť správanie - napríklad naďalej bije kamaráta, hádže do druhých detí hračky, prípadne im ich berie a podobne. Existuje adekvátna forma trestu? Tu sa bavíme o hraniciach správania dieťaťa, o ich nastavení. Ak vidím, že dieťa ide niekoho fyzicky udrieť, prídem k nemu, chytím mu ruku a nedovolím to. A láskavo mu vysvetlím, že toto mu nemôžem dovoliť, lebo by tým druhému ublížilo, je to nepríjemné a bolí ho to. Áno, treba to robiť tisíckrát, možno miliónkrát, až si to dieťa osvojí a pochopí, že niektoré veci sú nesprávne. Preto musí byť rodič do istého veku dieťaťa nablízku. Možno je to náročná nadpráca rodičov, vychovávateľov aj opatrovateľov, ale iná cesta nie je. Riešením nemôže byť fyzický trest. Žiadne dieťa si nezaslúži bitku.

Prečítajte si tiež: Práca opatrovateľky v Rakúsku: Julia Toth

Použitie fyzickej sily s rešpektom

Nejeden rodič by teraz asi povedal, že dieťa občas potrebuje počuť jasné a rázne nie. Veď aj my použijeme fyzickú silu, nie však formou udretia či capnutia, ale tak, že dieťaťu ruku chytíme, aby nemohlo udrieť iného, aby mu nemohlo vziať hračku a podobne. Keď sa dieťa zaženie na iné dieťa, je v poriadku zakročiť a ruku mu nebolestivo chytiť. Trvá to, ale časom to naozaj pochopí. Ak treba dieťaťu ruku chytiť a dať dole stokrát denne, treba tam byť a urobiť to. Na diaľku sa vychovávať nedá. Ak by som dieťa udrela, čo ho naučím? Že problémy sa môžu riešiť bitkou, násilím. Ostane to v ňom.

Benevolentná výchova

Niektorí rodičia vychovávajú deti naozaj špecificky - všetko im dovolia, lebo každý zásah do ich správania by bol nemiestnym zásahom do ich osobnosti. V tomto prípade hovoríme o benevolentnej výchove, ktorá nemá hranice. Je tam láska, ale chýbajú pravidlá, štruktúra a hranice. Pre dieťa to, samozrejme, nie je bezpečné, potrebuje mantinely. V takýchto prípadoch deti vlastne nemajú v rodičoch oporu, lebo ich zvyknú prevalcovať vlastné emócie. V tej chvíli by potrebovali práve to, aby sa rodič vymedzil a ukázal hranice. Nekonečne benevolentní rodičia to však nedokážu, takže ich deti strácajú pocit vedenia z ich strany.

Zodpovednosť vs. Poslušnosť

Pre web Heroes.sk ste povedali, že dieťa treba viesť k zodpovednosti, nie k poslušnosti. Deti teda nemajú byť poslušné? Dám protiotázku - prečo vlastne chceme, aby deti boli poslušné? Čo nám to dáva? Vedia sa potom lepšie rozhodovať? Pochybujem o tom. Pandémia covidu-19 bola geniálnym príkladom toho, ako si mnohí dospelí ľudia nevedeli vyhodnotiť, či majú alebo nemajú nosiť respirátory. Zároveň existovala protistrana, ktorá sa proti tvrdeniam odborníkov búrila. Tým zase chýbala zodpovednosť. Nástrahou poslušnosti v detstve jednoducho je, že človek v dospelosti nevie prebrať zodpovednosť. Neveďme deti k poslušnosti, nech s nami pokojne polemizujú, nesúhlasia, nech sa bránia, argumentujú, nech hovoria svoje názory, hoci sa nám nezdajú správne. A my robme to isté, prospeje to obom stranám.

Deň s Dietok prizeračky

Skúsme teda konkrétne - objednám si vaše služby na čas, kým som v práci. Ráno vám odovzdám malé dieťa. Ako bude vyzerať jeho deň? Ak ide o úplne nové dieťa, prvé dni si dáme na vzájomné spoznávanie. Odpozorujem jeho rutinné návyky, ako sa správa, ako reaguje, čo má rado a podobne. Keď už dieťa ako-tak poznám, môžeme špecificky pristupovať k jednotlivým situáciám počas dňa. Je to o dohode oboch, ale viac sa prispôsobujeme deťom. Činnosti počas dňa sú často rutinné, lebo dieťa sa pri nich cíti najistejšie, najbezpečnejšie. Dieťa už vopred vie, že pôjdeme výťahom, že si ho môže privolať, že potom zídeme povedzme päť poschodí, tak si ich nahlas rátame, potom ideme do Medickej záhrady prejsť sa a zahrať sa. Keď potom navrhnem nejakú inú činnosť, často ma samo opraví - nie, teraz je obed, napapáme sa a pôjdeme k tebe domov spinkať, a keď sa zobudím, už pôjdeme za mamou.

Keď dieťa nechce…

Je čas obeda, ale dieťa si chce ďalej skladať lego alebo kresliť. Ak vidím, že dieťa je už unavené, poviem niečo v duchu - vidím, že by si si ešte chcel skladať lego, ale vidieť na tebe únavu, tak ti urobím mliečko, potom si pospinkáš, a keď vstaneš, môžeme sa k legu vrátiť. Ak dieťa unavené nie je, môžeme čas hrania natiahnuť. To sa stáva, môže sa nahnevať aj plakať. V rámci rešpektujúceho prístupu zohľadňujeme jeho emocionálny stav a akceptujeme ho. To, že sa dieťa hnevá, však neznamená, že mu dovolím hrať sa s legom donekonečna. Samozrejme, čím je dieťa staršie, tým viac chce uzatvárať dohody a vyjednávať. Je to v poriadku. Podstatné je, aby sme boli konzistentní a vedeli rozoznať, kedy je nutné hranice udržať alebo, naopak, prehodnotiť v prípade, že dieťa v danej téme dozrelo.

Prečítajte si tiež: Ponuky práce pre opatrovateľky Trenčín

Ospravedlnenie a chyby

Aj tí najlepší rodičia či opatrovateľky zvyknú robiť pri dieťati chyby. Ak urobíme chybu, dieťaťu sa treba ospravedlniť. A láskavo mu vysvetliť, že nám niečo nevyšlo tak, ako sme si predstavovali. A pokojne treba vysvetliť aj to, prečo sa to stalo. Jasné, to sa stane, človek má právo byť aj nervózny, nahnevaný, frustrovaný. Nie sme dokonalé stroje, ktoré vždy fungujú na sto percent. Dôležité je potom pomenovať, čo a prečo sa stalo, a vysvetliť to aj dieťaťu.

Používanie technológií

Podstatné je, čo hrá a ako dlho. Ak ide o vzdelávacie hry, prípadne hry, ktoré ho učia pozornosti, ak si tam maľuje, sleduje rozprávky adekvátne jeho veku a podobne, je to v poriadku. Musí však byť stanovená hranica, koľko času denne sa tomu môže venovať. To je správne aj zdravé. Zvláštne by bolo, keby to neskúšali.

Dietok prizeračky: Názov s významom

Neurobili ste chybu, keď ste zvolili názov Dietok prizeračky? Je to aj o prizeraní. Nesmieme riešiť seba, ale sledovať dieťa a vnímať, čo robí, s tým, že rešpektujeme jeho osobnosť. Veľa času trávime vedľa dieťaťa, čiže mu nehovoríme, čo a ako má robiť. Napríklad mu nehovoríme, ako má správne liezť na preliezačky, ako sa hojdať, jednoducho tam iba sme, prizeráme sa, a ak požiada o pomoc, konáme. Názov vznikol prozaicky -…

tags: #julia #sedlakova #opatrovatelka #skusenosti