Katolícka cirkev a homosexualita: Postoj, dialóg a realita

Na prvý pohľad dva svety, ktoré sú vraj nezlúčiteľné. Kvír kresťania a kresťanky ale vyvracajú tento predsudok. Sú presvedčení, že kresťanstvo a LGBTI+ téma si neprotirečia. Dúhoví veriaci sa modlia, radujú a smútia ako všetci ostatní kresťania, ich život je len o trochu viac dúhový. Otázka homosexuality a postoja k nej v rámci Katolíckej cirkvi je komplexná a často diskutovaná téma. Tento článok sa snaží preskúmať rôzne aspekty tohto vzťahu, od oficiálneho učenia cirkvi až po skúsenosti LGBTI+ ľudí v spoločenstve veriacich.

Oficiálny postoj Katolíckej cirkvi

Slovensko je krajinou, v ktorej je vplyv kresťanstva a cirkvi stále viditeľný. K odkazu Ježiša Krista sa u nás hlási až 75 % ľudí. Katolícka cirkev je najpočetnejším kresťanským spoločenstvom, no ich postoj k LGBTI+ ľuďom nie je najpriaznivejší. Podľa stanoviska katolíckych biskupov v prípade homosexuality „ …ide o dôsledok istých nepriaznivých príčin alebo životných okolností, či už zavinených alebo nezavinených. Homosexualita sa nechápe ako Boží úmysel s človekom v pláne stvorenia.“ Katolícka cirkev rešpektuje dôstojnosť každej ľudskej osoby a odmieta akúkoľvek nespravodlivú diskrimináciu človeka. Cirkev rozlišuje medzi homosexuálnou orientáciou a homosexuálnymi skutkami. Homosexuálna orientácia sama osebe nie je hriechom, ale homosexuálne skutky sú považované za morálne nezriadené, pretože sú proti prirodzenému zákonu a zatvárajú pohlavný úkon pred darom života.

Podľa článku 2357: Homosexualita označuje vzťahy medzi osobami mužského alebo ženského pohlavia, ktoré pociťujú výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho istého pohlavia. V priebehu stáročí a v rozličných kultúrach nadobúda veľmi odlišné podoby. Jej psychický vznik ostáva z veľkej časti nevysvetlený. Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“. Sú proti prirodzenému zákonu. Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať.

Článok 2358 hovorí: Nemalý počet mužov a žien má hlboko zakorenené homosexuálne sklony. Táto objektívne nezriadená náklonnosť je pre väčšinu z nich skúškou. Treba ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Aj tieto osoby sú povolané plniť vo svojom živote Božiu vôľu a, ak sú kresťanmi, spájať s Pánovou obetou na kríži ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť v dôsledku svojho stavu.

Homosexuálne osoby sú povolané k čistote (článok 2359).

Prečítajte si tiež: Poslanie Gréckokatolíckej charity na Slovensku

Interpretácia a aplikácia učenia

Z katechizmu RKC teda jasne vyplýva, že RKC neodsudzuje homosexualitu (považuje ju práve za prirodzenú, ktorá je v našej spoločnosti od nepamäti), ale odsudzuje pohlavný styk mimo manželstva, ku ktorému patrí aj homosexuálny styk. Preto je na konci článku 2357 uvedené, že homosexuálne úkony nemožno schvaľovať a nie, ako by si niekto mohol myslieť, že RKC neschvaľuje samotnú homosexualitu!

Dokonca druhým prikázaním, ktoré vyslovil Ježiš Kristus: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! (článok 2196), je vyslovene prikázané, aby sa ľudia navzájom milovali, bez rozdielu či je niekto homosexuál alebo nie. Takže RKC nezakazuje lásku medzi homosexuálmi, ale dokonca prikazuje aj heterosexuálom milovať homosexuálov (pravdaže nie sexuálne!).

Z článku 2358 jasne vyplýva, že by RKC nemala nijako nespravodlivo diskriminovať homosexuálov, alebo ich nejako vyčleňovať zo svojich radov, ale mala by ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom. Z uvedeného jasne vyplýva, že homosexuáli by nemali byť vyháňaní z verejného priestoru (vrátane kostolov), resp. spoločenstva, ale mali by byť prijímaný s láskou a súcitom.

RKC podľa svojho učenia neodsudzuje homosexualitu, pretože si jasne uvedomuje, že je súčasťou ľudstva od jeho vzniku a nie je ani nijakou chorobou. Naproti tomu pohlavný styk homosexuálov, ako aj pohlavný styk mimo manželstva považuje RKC za hriech. Druhé prikázanie, ktoré Ježiš Kristus povedal svojim apoštolom, ako aj náuka RKC uvedená v katechizme prikazuje milovať blížneho svojho (vrátane homosexuálov) a prijímať ich medzi sebou s úctou a láskou.

P.S.: Ak sa niektorí predstavitelia RKC (arcibiskupi, biskupi, kňazi, katechéti, ako aj samotný laici) správajú voči homosexuálom nespravodlivo a nenávistne, tak nepostupujú podľa učenia RKC uvedeného v katechizme, ale idú vyslovene proti nemu.

Prečítajte si tiež: Poslanie Slovenskej katolíckej charity

Skúsenosti LGBTI+ veriacich

Depresia, pocity viny alebo úzkosti sprevádzajú kvír veriacich pre odmietavý postoj ostatných bratov a sestier. Útočisko a pevnú pôdu pod nohami môžu nájsť v združení SIGNUM - Dúhoví kresťania, kde môžu otvorene prežívať vieru aj sexuálnu či rodovú identitu. Cieľom SIGNUM je obhajovať záujmy LGBTI+ veriacich, vytvárať pre nich bezpečný priestor, v ktorom môžu duchovne a osobnostne rásť. Na rozdiel od učenia viacerých kresťanských cirkví, dúhoví kresťania prísne odmietajú tzv. konverzné terapie a vnímajú sexualitu ako Bohom daný a požehnaný dar, ktorý možno v zodpovednej slobode a partnerskej láske užívať.

Zdroj: FB SIGNUM - Dúhoví kresťania

Hľadanie rovnováhy

Kvír kresťania a kresťanky ale vyvracajú tento predsudok. Sú presvedčení, že kresťanstvo a LGBTI+ téma si neprotirečia. Dúhoví veriaci sa modlia, radujú a smútia ako všetci ostatní kresťania, ich život je len o trochu viac dúhový.

Niektorí LGBTI+ veriaci hľadajú spôsoby, ako zosúladiť svoju vieru so svojou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. To môže zahŕňať hľadanie podporných spoločenstiev, ktoré prijímajú LGBTI+ ľudí, alebo nachádzanie teologických interpretácií, ktoré sú v súlade s ich skúsenosťami.

Vývoj postojov a dialóg v cirkvi

Väčšiu časť histórie mali kresťanské cirkvi negatívny postoj k LGBTI+ ľuďom a tento názor pretrváva u mnohých z nich dodnes. Katolícka cirkev v minulosti prenasledovala homosexuálnych ľudí a homosexualne „správanie“ považuje naďalej za hriech. V posledných rokoch viacerí katolícki predstavitelia prejavili pozitívnejší postoj ku kvír ľuďom. Jedným z príkladov týchto zmien je aj samotný pápež František, ktorý vyslovil podporu registrovaným partnerstvám. Označil LGBTI+ ľudí za „deti Boha“, ktoré majú právo na rodinu. Naďalej však zastáva názor, že LGBTI+ ľudia nemôžu uzatvárať manželské zväzky. Zostava preto otázne, či tieto navonok progresívne kroky hlavy katolíckej cirkvi predstavujú skutočný progres alebo sú iba ilúziou zmeny.

Prečítajte si tiež: Katolícka univerzita: Pôrodná asistencia

Pápež František a homosexualita

Hoci sa možno stretnúť s vykresľovaním pápeža Františka ako liberálneho, existujú témy, kde takémuto obrazu on sám jednoznačne bráni. Takou je otázka svätenia homosexuálov za kňazov, voči čomu sa argentínsky pontifex vyjadril opakovane proti. Zákaz svätiť gayov vyšiel pritom za pontifikátu Benedikta XVI.

Pápež František v máji minulého roka povedal členom talianskej biskupskej konferencie, aby nedovolila homosexuálnym mužom vstúpiť do seminárov.

František opakovane proti

Pápež František v máji minulého roka povedal členom talianskej biskupskej konferencie, aby nedovolila homosexuálnym mužom vstúpiť do seminára a pripravovať sa na kňazstvo. Talianski biskupi totiž zvažovali, že by do seminárov prijali aj homosexuálov, ktorí sa zaviažu žiť celibát rovnako ako heterosexuálni kandidáti na kňazstvo.

Talianska agentúra ANSA vtedy informovala, že počas hodinu a pol trvajúceho stretnutia s biskupmi pápež túto cestu neodobril.

Údajne sa vyjadril v takom zmysle, že treba síce rešpektovať homosexuála, ktorý klope na dvere seminára, ale zároveň stanoviť hranice a zabrániť riziku, že homosexuál, ktorý sa rozhodne pre kňazstvo, by neskôr mohol žiť dvojaký život.

Pápež sa podľa médií sťažoval aj na nadbytok homosexuality v niektorých talianskych seminároch, pričom údajne použil výraz „frociaggine“, ktorý má v taliančine hanlivý význam. Za tieto slová sa Vatikán neskôr aj ospravedlnil.

František rovnaké stanovisko zaujal aj v knihe Sila povolania, kde vyjadril nespokojnosť nad tým, že medzi kňazmi a zasvätenými osobami je homosexualita, a potvrdil stanovisko, že homosexuáli nemajú byť prijímaní do seminára a kláštorov.

Proti sväteniu homosexuálov jasne hovorí aj dokument Dar povolania ku kňazstvu, ktorý vydala Kongregácia pre klerikov v roku 2016.

V ňom sa píše, že „Cirkev, hoci hlboko rešpektuje dotyčné osoby, nemôže pripustiť do seminára a na vysviacky tých, ktorí praktizujú homosexualitu, prejavujú hlboko zakorenené homosexuálne sklony alebo podporujú tzv. homosexuálnu kultúru. Spomínané osoby sa skutočne nachádzajú v situácii, ktorá im vážne bráni nadväzovať správne vzťahy s mužmi i so ženami. Nemožno prehliadať negatívne následky, ktoré môžu vyplynúť z vysvätenia osôb s hlboko zakorenenými homosexuálnymi sklonmi.“

Otvorený dialóg a podpora LGBTI+ ľudí

V prípade katolíckej cirkvi na Slovensku zatiaľ nevidno priateľskejší prístup k LGBTI+ komunite, práve naopak. Homosexualitu odmietajú a dokonca podporili organizácie, ktoré poskytujú tzv. konverzné terapie pre homosexuálnych alebo transrodových ľudí. Hoci podobný prístup prevláda aj u iných cirkví, začínajú sa objavovať farári a farárky, ktorí otvorene podporujú LGBTI+ ľudí. Jednou z nich je evanjelická farárka Anna Polcková, ktorá vystúpila s príhovorom na Dúhovom Pride Bratislava 2020: „Chcem hovoriť za vás, lesby, gejovia, bisexuáli, transrodoví ľudia, ktorí ste presvedčení, že o tom, akí ste sa narodili a koho milujete, musíte mlčať, inak riskujete zahanbenie, ponižovanie, šikanu. Za to, že ste umlčiavaní programovo, systematicky a dokonca v mene Božom, sa hanbím. Považujem to za nespravodlivé. Neláskavé. Považujem to za porušenie najdôležitejšieho prikázania - prikázania lásky.“

Anna Polcková nebola jediná, ktorá prejavila nesúhlas s „tradičným“ učením cirkvi. Evanjelicky kaplán Jakub Pavlús sa dostal do konfliktu s biskupmi pre otázku, či je manželstvo zväzok muža a ženy. Podľa Pavlúsa ide o „…zväzok, ktorý uzatvárajú dve dospelé svojprávne osoby na základe slobodného rozhodnutia a doživotného sľubu vzájomnej vernosti a lásky.“ Výsledkom rebelovania proti učeniu cirkvi bolo ukončenie pracovnej zmluvy pre Jakuba Pavlúsa. Anna Polcková dostala odkaz od evanjelických biskupov, že „… ak cíti potrebu súčasnú prax cirkvi neustále komentovať a kritizovať smerom na verejnosť… “, mala by zvážiť svoje ďalšie pôsobenie v duchovnej službe. V opačnom prípade by jej počínanie mohlo byť považované za disciplinárne previnenie. Našťastie od podpory LGBTI+ ľudí neustúpila, v rámci jej zboru dokonca zriadili telefonickú linku pre dúhových kresťanov.

Anna Polcková a Jakub Pavlús sú len jednými z mnohých veriacich, ktorí dokazujú, že byť kresťanom znamená milovať všetkých. Cirkev nás občas presvedčia, že konflikt sa nachádza medzi kresťanstvom a kvír ľuďmi. Mnoho kresťanov to odmieta a tvrdí, že Boh miluje všetkých takých, akí sú. Je teda konflikt medzi kresťanstvom a LGBTI+ ľuďmi reálny?

Homosexualita a kňazstvo: Diskusie a obmedzenia

V cirkvi sa však objavujú aj názory, že homosexuálna orientácia by nemala byť prekážkou na vysviacku, ak takýto kňaz bude dodržiavať celibát.

Nad zmyslom tohto zákazu sa zamýšľa aj český saleziánsky kňaz Michal Martinek. V texte na svojej webovej stránke pripúšťa, že tento zákaz má akúsi logiku v pôvodnej motivácii, ktorou bolo to, že sexuálnych škandálov sa v cirkvi dopúšťali najmä takto orientovaní kňazi. „Zneužívania sa však dopúšťajú aj heterosexuálni kňazi,“ poukazuje Martinek na konkrétnych príkladoch.

Dodáva, že väčšina kňazov z oboch skupín nikoho nezneužíva, ale snaží sa verne dodržiavať záväzok celibátu.

Martinek priznáva, že medzi kňazmi je percentuálne viac homosexuálov ako v bežnej populácii, pretože orientácia môže byť jeden z dôvodov, ktoré mladého muža vedú ku kňazstvu. Hovorí, že sám pozná aj heterosexuálnych kňazov, ktorí sa pre celibát boja žien a v mužskej spoločnosti bojujú o moc.

„To všetko sú dôvody, prečo to nariadenie pápeža Benedikta považujem za nešťastné. Oveľa lepšie by mi pripadalo, keby budúci kňazi mohli svoju orientáciu zodpovedne reflektovať a v prípade homosexuálneho zamerania tiež slobodne a verejne priznať. Takto by potom boli prijatí svojím biskupom i svojimi farníkmi; záväzok celibátu by pre nich pritom platil rovnako ako pre kňaza heterosexuálneho. So všetkými zápasmi a krízami, ktoré sú s ním spojené,“ uzatvára Martinek.

Sexuálna orientácia ako stopka ku kňazstvu nie je správna ani podľa oslovenej psychologičky, ktorá pre citlivosť témy nechcela byť menovaná. Sama má skúsenosť so psychologickými posudkami seminaristov.

„Skôr je dobré zvážiť, nakoľko kríza identity daného človeka negatívne ovplyvňuje schopnosť viesť zasvätený život,“ hovorí. Poukazuje na to, že kňaz sa aj tak zaväzuje k celibátu a každý kňaz má v tejto oblasti rovnaké pokušenia.

„To, čo by zrejme malo zavážiť pre vstup do kňazstva, je podľa môjho názoru naozaj stupeň zrelosti daného muža, resp. do akej miery prípadná kríza identity uschopňuje alebo, naopak, indisponuje človeka pre kňazský stav,“ dodáva psychologička.

Naopak, rektor kňazského seminára v Košiciach Štefan Novotný na otázku, prečo by nemohol byť kňazom aj homosexuálne cítiaci muž, odpovedá, že „cirkevné dokumenty vznikajú na základe dlhodobej skúsenosti z diecéz, ktorá sa komplexne reflektuje.

#

tags: #katolicka #cirkev #homosexualita #postoj