Každý autor zodpovedá za svoj príspevok zodpovednosť

Zodpovednosť je kľúčovým aspektom každého pracovnoprávneho vzťahu. V tomto článku sa zameriame na právnu úpravu zodpovednosti zamestnanca za stratu zverených predmetov, všeobecnú zodpovednosť za škodu, ako aj na špecifiká s tým spojené. Právna úprava náhrady škody je obsiahnutá v Zákonníku práce č. 311/2001 Z. z., ktorý komplexne upravuje náhradu škody v pracovnoprávnych vzťahoch. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. sa v týchto vzťahoch nepoužije, s výnimkou ustanovení o premlčaní. Ak ide o výkon práce vo verejnom záujme, aplikujú sa aj ustanovenia zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme.

Všeobecná zodpovednosť zamestnanca za škodu

Zákonník práce upravuje všeobecnú zodpovednosť zamestnanca za škodu v § 179 ods. 1. Podľa tohto ustanovenia zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. V zmysle § 179 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. sa posudzujú také prípady zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktoré vznikli zavineným porušením povinností zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a nie sú upravené jeho iným osobitným ustanovením.

Zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca, ale aj zavinenie a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Protiprávnym úkonom je úkon, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. „Škoda je majetkovou ujmou vyjadriteľnou v peniazoch, pričom skutočná škoda spočíva v skutočnom zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu.“ Dôkazné bremeno pri preukazovaní vzniku škody, ako aj jej výšky je na zamestnávateľovi. Kauzálny nexus je ďalším zodpovednostným predpokladom. Medzi vzniknutou škodou a protiprávnym úkonom musí byť príčinná súvislosť. Zavinenie je subjektívnou právnou kategóriou, pretože vyjadruje vnútorný psychický vzťah škodcu k výsledku svojho konania. Zavinenie môže spočívať vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti. V pracovnoprávnej zodpovednosti forma zavinenia podľa môjho názoru podstatným spôsobom ovplyvňuje rozsah náhrady škody. Zodpovednosť zamestnávateľa je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. V prípade zamestnanca sa jedná o subjektívnu zodpovednosť, pretože na jej založenie je nevyhnutná danosť zavinenia ako subjektívneho zodpovednostného predpokladu. Všetky uvedené všeobecné zodpovednostné predpoklady a ich danosť nestačia na založenie pracovnoprávnej zodpovednosti.

Rozsah a spôsob náhrady škody pri všeobecnej zodpovednosti

V zmysle § 186 ods. 1 ZP: „Zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.“ Podľa § 186 ods. 2 ZP „Náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu. Toto obmedzenie neplatí, ak ide o osobitnú zodpovednosť zamestnanca podľa § 182 až 185 alebo ak bola škoda spôsobená pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamných látok alebo psychotropných látok.“ Podľa § 186 ods. 3 ZP „Ak bola škoda spôsobená úmyselne, môže zamestnávateľ okrem skutočnej škody požadovať aj náhradu ušlého zisku, ak by jej neuhradenie odporovalo dobrým mravom.“

Zákonník práce v prípade rozsahu a spôsobu náhrady škody vychádza zo zásady náhrady skutočnej škody a v niektorých prípadoch aj náhrady ušlého zisku (napr. pri škode spôsobenej úmyselne). V prípade pracovnoprávnej zodpovednosti má ten, kto je v právnej pozícii škodcu, právo voľby. Ak nenahradí škodu uvedením do predchádzajúceho stavu, škodu je povinný nahradiť v peniazoch. Rozsah náhrady škody závisí od toho, či škoda bola spôsobená úmyselne, z nedbanlivosti alebo v opitosti. Pri náhrade škody spôsobenej z nedbanlivosti nesmie výška náhrady škody u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu. Maximálna výška náhrady škody vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku sa na osobitnú zodpovednosť zamestnanca nevzťahuje a takisto ani na spoločnú hmotnú zodpovednosť a na škodu spôsobenú v opitosti, pod vplyvom omamných prostriedkov alebo v prípade, ak zamestnanec úmyselne spôsobí škodu.

Prečítajte si tiež: Každý môže konať slobodne v SR

Pri určení výšky náhrady škody je smerodajný čas, kedy došlo k poškodeniu alebo zničeniu veci. Pri nových veciach sa poskytuje celá náhrada a pri starších veciach je potrebné prihliadnuť na ich opotrebenie, ale náhrada škody by mala byť vyjadrená trhovou cenou veci v čase jej poškodenia alebo zničenia.

Spoluzodpovednosť zamestnancov

V zmysle § 187 ods. 1 ZP, ak škodu spôsobilo viac zamestnancov, každý z nich zodpovedá za ňu v rozsahu, v akom ju spôsobil. Ak sa však nedá určiť rozsah zodpovednosti jednotlivých zamestnancov, zodpovedajú za škodu spoločne. V zmysle § 187 ods. 2 ZP, ak škodu spôsobili zamestnanci úmyselne, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. Pri určení rozsahu zodpovednosti jednotlivých zamestnancov právna úprava vychádza z princípu delenej zodpovednosti. V Zákonníku práce na rozdiel od Občianskeho zákonníka je zásada delenej zodpovednosti uvedená ako výlučná, nakoľko solidárna zodpovednosť sa v prípadoch posudzovaných podľa Zákonníka práce nepripúšťa, a to ani ako výnimka. Každý zo zodpovedných zamestnancov je povinný uhradiť zamestnávateľovi len podiel zodpovedajúci miere svojho zavinenia. Spoluzodpovední zamestnanci nemajú ani kolektívnu zodpovednosť. U každého zamestnanca zvlášť je potrebné preukázať zavinenie a zodpovednosť. Ak sa zamestnávateľovi nepodarí preukázať, že škodu zavinil zamestnanec, zodpovednosť zamestnanca neprichádza do úvahy.

Prerokovanie a dohoda o náhrade škody

Podľa § 191 ods. 1 ZP, zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Zamestnávateľ nemá právnu povinnosť od zamestnanca požadovať náhradu škody, za ktorú zodpovedá. Ak sa však zamestnávateľ rozhodne vymáhať od zamestnanca škodu, Zákonník práce od neho vyžaduje, aby so zamestnancom prerokoval požadovanú výšku náhrady škody a oznámil mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla. V prípade, ak škoda prevyšuje 50,-EUR je zamestnávateľ povinný prerokovať požadovanú výšku náhrady škody so zástupcami zamestnancov.

V zmysle § 191 ods. 3 ZP: „Ak zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume a ak s ním zamestnávateľ dohodne spôsob náhrady, je zamestnávateľ povinný uzatvoriť dohodu písomne, inak je dohoda neplatná. Dohoda o spôsobe náhrady škody má obsahovať uznanie zamestnanca nahradiť škodu v určenej výške, ako aj dohodu o spôsobe náhrady škody. Ak zamestnanec svoj záväzok nahradiť škodu dohodou uznal a súhlasil aj so spôsobom úhrady, na platnosť dohody sa vyžaduje pod sankciou neplatnosti písomná forma. Uznanie záväzku nahradiť škodu je jednostranným právnym úkonom, v ktorom zamestnanec výslovne uznáva výšku nárokov zamestnávateľa na náhradu škody ako aj jeho dôvody. Požiadavka uvedenia dôvodu nároku je podľa aktuálnej judikatúry splnená, ak je celkom jednoznačné, akého nároku sa týka, prípadne v čom, v akých skutkových okolnostiach spočíva nárok.

Premlčanie nároku na náhradu škody

Keďže ide o občianskoprávny vzťah a ZP neobsahuje osobitnú úpravu, premlčanie sa spravuje § 106 občianskeho zákonníka, kedy právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Prečítajte si tiež: Rozbor slobody konania

Osobitná zodpovednosť zamestnanca za škodu

Na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, pri ktorej je zamestnávateľ povinný preukázať zamestnancovo zavinenie, v prípade osobitnej zodpovednosti zamestnanca za škodu sa zavinenie zamestnanca predpokladá a zamestnanec sa zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti, ak sa preukáže, že škoda vznikla úplne alebo sčasti bez jeho zavinenia. Okrem toho v prípade všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu.

Zákonník práce upravuje dva druhy osobitnej zodpovednosti zamestnanca za škodu:

1. Zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať (§ 182 - 184 ZP).
2. Zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených predmetov (§ 185 ZP).

Zodpovednosť za stratu zverených predmetov

Zamestnávateľ je povinný svojim zamestnancom zabezpečovať také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia života, zdravia a majetku. Zamestnanec zodpovedá za stratu nástrojov, ochranných pracovných prostriedkov a iných podobných predmetov, ktoré mu zamestnávateľ zveril na základe písomného potvrdenia (§ 185 ods. 1 Zákonníka práce). Subjektom tejto zodpovednosti je nielen zamestnanec v pracovnom pomere, ale aj zamestnanec, ktorý vykonáva prácu na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohoda o vykonaní práce, dohoda o brigádnickej práci študentov, dohoda o pracovnej činnosti) [§ 225 ods. 1 Zákonníka práce].

Predpoklady vzniku zodpovednosti za stratu zverených predmetov:

• Zverenie predmetu zamestnancovi: Zamestnávateľ musí zamestnancovi preukázateľne zveriť určitý predmet (nástroj, ochranný pracovný prostriedok a pod.).
• Písomné potvrdenie o prevzatí: Zverenie predmetu musí byť potvrdené písomným dokladom, v ktorom zamestnanec potvrdzuje prevzatie predmetu.
• Strata predmetu: Predmet musí byť stratený, t. j. zamestnanec ho nemôže vrátiť zamestnávateľovi.

V prípade splnenia týchto predpokladov sa predpokladá zavinenie zamestnanca, a teda zamestnanec zodpovedá za vzniknutú škodu. Zamestnanec sa však môže zbaviť zodpovednosti, ak preukáže, že strata predmetu vznikla bez jeho zavinenia.

Zodpovednosť za schodok na zverených hodnotách

Podľa § 182 ods. 1 ZP, ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. Predpokladom zodpovednosti zamestnanca za vzniknutý schodok je písomné uzatvorenie dohody o hmotnej zodpovednosti. Predmetom dohody môžu byť len hodnoty určené na obeh a obrat, ktorými sú napr. ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat.

Prečítajte si tiež: Článok o tvorbe vlastného osudu

Schodok (manko) vyjadruje skutočnosť, že chýbajú hodnoty, ktoré je hmotne zodpovedný zamestnanec povinný vyúčtovať. Schodok je teda špecifickým druhom škody. Jedná sa o škodu na hodnotách prijatých po vykonaní inventarizácie na vyúčtovanie, ktorá spočíva v rozdiele medzi skutočným stavom zverených hodnôt a medzi správnymi údajmi účtovnej evidencie, o ktorý je skutočný stav nižší, ako je skutočný stav. Podstatným znakom schodku je, že chýba tovar, o hodnotu ktorého je fyzický stav nižší.

Zodpovednosť pri dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru

Pri dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu spôsobenú zavineným porušením povinností pri výkone práce alebo v priamej súvislosti s ním rovnako ako zamestnanci v pracovnom pomere. Podľa § 225 ods. 1 ZP, zamestnanec, ktorý vykonáva prácu na základe dohody o vykonaní práce, dohody o brigádnickej práci študentov alebo dohody o pracovnej činnosti, zodpovedá zamestnávateľovi za škodu spôsobenú zavineným porušením povinností pri výkone práce alebo v priamej súvislosti s ním rovnako ako zamestnanci v pracovnom pomere.

Duševná porucha a zodpovednosť za škodu

Podľa § 180 Zákonníka práce „zamestnanec, ktorý je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, len ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť následky svojho konania. Zamestnanec nezodpovedá za škodu, ktorú spôsobil pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi alebo nebezpečenstva priamo ohrozujúceho život alebo zdravie, ak tento stav sám úmyselne nevyvolal a ak si pri tom počínal spôsobom primeraným okolnostiam (§ 181 ods. 2 Zákonníka práce).

Podnikateľské riziko a zodpovednosť zamestnanca

Ďalšou okolnosťou vylučujúcou zodpovednosť za škodu je podnikateľské riziko, pretože zamestnanec nezodpovedá za škodu, ktorá vyplýva z podnikateľského rizika. Podľa § 181 ods. 3 Zákonníka práce „zamestnanec nezodpovedá za škodu, ktorá vyplýva z podnikateľského rizika.“ Pojem podnikateľské riziko sa v pracovnoprávnych predpisoch bližšie nevymedzuje.

Preventívna povinnosť zamestnanca a zamestnávateľa

Počnúc vznikom pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom sú obidvaja títo účastníci pracovného procesu povinní konať preventívne, aby nevznikala škoda ani jednému, ani druhému. Zamestnávatelia majú teda vytvárať riadne pracovné podmienky a zabezpečovať také zdravé a uspokojivé pracovné prostredie, aby škoda zamestnancom ani len nehrozila, nieto vznikla. Prevenčná povinnosť zamestnanca je v praxi premietnutá do celej pracovnej oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (BOZP); všetci zamestnanci sú v záujme BOZP povinní dodržiavať množstvo právnych predpisov a pokynov, počnúc absolvovaním preventívnych lekárskych prehliadok, používaním pracovného odevu a ochranných pracovných potrieb od rukavíc cez ochranné okuliare po topánky či prilby.

tags: #každý #autor #zodpovedá #za #svoj #príspevok