Maloletí a mladiství páchatelia na Slovensku: Vek, zodpovednosť a ochrana

Tento článok sa zaoberá problematikou maloletosti a veku v kontexte trestnej zodpovednosti a ochrany práv detí a mladistvých na Slovensku. Analyzuje vekové hranice pre trestnú zodpovednosť, možnosti zmluvného obmedzenia zodpovednosti za škodu, ako aj špecifické aspekty ochrany maloletých v rôznych situáciách.

Vekové hranice trestnej zodpovednosti

Slovenský právny systém rozlišuje medzi maloletým a mladistvým páchateľom.

• Maloletý páchateľ: Osoba, ktorá spáchala čin inak trestný pred dovŕšením 14 rokov. Tieto osoby nie sú trestne zodpovedné.
• Mladistvý páchateľ: Osoba, ktorá spáchala trestný čin po dovŕšení 14. roku života a neprekročila 18 rokov. Mladiství sú trestne zodpovední, avšak s osobitnými ustanoveniami o stíhaní.

Osoby mladšie ako 14 rokov nie sú trestne zodpovedné, avšak súd im môže v občianskoprávnom konaní uložiť ochrannú výchovu, ak spáchali čin, za ktorý Trestný zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú športovým úrazom

Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu.

Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ. Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch - fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví).

Prečítajte si tiež: Povinnosť podať daňové priznanie v dôchodku

Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ - súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).

Zodpovednosť v športe

Otázky zodpovednosti za protiprávne konanie v športe sú upravené občianskym, príp. obchodným, a trestným právom. Aj pri neexistencii akýchkoľvek výslovných pravidiel ohľadom súkromnoprávnej zodpovednosti za športové úrazy však platí všeobecné pravidlo občianskeho práva, a to všeobecná prevenčná povinnosť zakotvená v § 415 Občianskeho zákonníka: „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.“ Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka: „Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.“ Napokon podľa § 441 Občianskeho zákonníka: „Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.“

Civilnoprávna zodpovednosť pri výkone športovej činnosti môže mať viacero podôb. Komplexnejší výpočet druhov súkromnoprávnej zodpovednosti v športe ponúka napr. Johannes Reisinger - ide o zodpovednosť:

• Organizácie a jej funkcionárov
• Športovca voči športovcovi
• Športovca voči nezúčastneným, pomocníkom a divákom
• Športovca voči športovej organizácii, usporiadateľovi a sponzorom
• Usporiadateľa voči športovcom
• Usporiadateľa voči nezúčastneným, pomocníkom, sponzorom a divákom
• Zodpovednosť za športoviská
• Zodpovednosť za športové náradie
• Pri tréningovej činnosti (zodpovednosť trénera)
• Tretieho voči športovcom
• Rozhodcu voči športovej organizácii
• Klubu v procese udeľovania licencií

Podobne vypočítava druhy trestnoprávnej zodpovednosti:

• Ublíženie na zdraví
• Podvod
• Korupcia
• Trestné činy trénera
• Trestné činy športových funkcionárov
• Trestné činy rozhodcu
• Trestné činy divákov
• Doping

Zodpovednosť športovca za úrazy

Podľa M. Králíka slovenský autor P. Gališin v 80. rokoch 20. storočia spracoval prehľad vyše 40 teórií, ktoré odôvodňovali vylúčenie alebo naopak pripúšťali občianskoprávnu zodpovednosť športovcov za úrazy. Zároveň ponúka prehľad aktuálnej národnej judikatúry, z ktorého vyplýva, že v súčasnosti by súdy v Čechách aj na Slovensku vyvodili občianskoprávnu zodpovednosť športovca za úraz spôsobený druhému športovcovi najmä v prípadoch, ak by išlo o preukázaný prípad porušenia športových pravidiel. Zodpovednosť by tu závisela od dôkazných možností preukázania porušenia športového pravidla, ako podmienky preukázania porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti v znení „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.“ V športe je totiž touto všeobecnou prevenčnou povinnosťou záväzok dodržiavať pravidlá hry.

Prečítajte si tiež: Dôchodok pre ročník 1958

Športové pravidlá pritom môžu povoľovať aj určité potenciálne nebezpečné zákroky, resp. manévre, ktorých dôsledkom v praxi môže byť zranenie športovca. Ak by však súčasťou hry mali byť podľa pravidiel postupy, ktoré sú priamo namierené proti životu a zdraviu športovca, pravidlá by samy osebe navádzali na protiprávnu činnosť a neslúžili by ako pomôcka súdu pre určenie hraníc prevenčnej povinnosti.

Zodpovednosť diváka a usporiadateľa/organizátora

Zodpovednosť športovcov za úraz spôsobený pri športe inému športovcovi je pritom iba jedným z aspektov občianskoprávnej zodpovednosti v športe. Športovec môže zodpovedať za škodu aj divákovi, ktorému bez divákovho spoluzavinenia, alebo so spoluzavinením, ublížil. Často však v praxi zodpovednosť preberá organizátor alebo usporiadateľ, ktorý dostatočne nezaistil bezpečnosť divákov. Vylúčiť nemožno ani spoločnú zodpovednosť športovca a organizátora/usporiadateľa. Argumentácia pri posudzovaní zodpovednosti by pritom mohla byť rovnaká ako v prípade zodpovednosti športovca za úraz spôsobený druhému športovcovi - porušenie prevenčnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť, zavinenie a prípadné spoluzavinenie diváka, ktorý mohol s nebezpečenstvom počítať. Nemohol však počítať s excesom, teda porušením športových pravidiel, príp. nezaistením štandardnej bezpečnosti zo strany organizátora alebo usporiadateľa. Vtedy divák nemá žiaden podiel viny na výslednom zranení a za škodu zodpovedá v plnej výške organizátor/usporiadateľ alebo športovec (prípadne zodpovedajú spoločne). Zodpovednosť medzi divákom a usporiadateľom, má však aj opačnú podobu - napríklad podobu zodpovednosti divákov za škodu, ktorú spôsobia na štadióne.

Zodpovednosť športovca a organizátora/usporiadateľa

Zodpovednosť športovcov voči organizátorom a usporiadateľom a naopak vyplýva z konkrétnych zmluvných vzťahov medzi nimi, a z uplatnenia základných princípov občianskoprávnej zodpovednosti (porušenie povinnosti, škoda, príčinná súvislosť a zavinenie).

Zodpovednosť trénera a zverenca

Ďalšou možnou podobou zodpovednosti je zodpovednosť trénera za zverených športovcov, často maloletých. V rámci občianskoprávnej zodpovednosti a podľa zákona o rodine je za dieťa v prvom rade zodpovedný rodič, teda zákonný zástupca. Zveriť deti do starostlivosti inej osoby je možné iba so súhlasom zákonného zástupcu, prípadne na základe rozhodnutia súdu. Otázka zodpovednosti „iných osôb“, napr. trénera, sa potom spravuje v občianskoprávnej rovine všeobecnými ustanoveniami o zodpovednosti za škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu, ktorá sa stala dieťaťu. Opäť by teda bolo potrebné preukázať, že tréner porušil svoju povinnosť, ktorej príčinným dôsledkom bola škoda, a toto konanie bolo trénerom zavinené.

Naopak zodpovednosť za škodu spôsobenú dieťaťom upravuje Občiansky zákonník v § 422 a § 423 ako zodpovednosť za škodu spôsobenú tými, ktorí nevedia posúdiť následky svojho konania: „Maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky; spoločne a nerozdielne s ním zodpovedá, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Ak ten, kto spôsobí škodu, pre maloletosť alebo pre duševnú poruchu nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, zodpovedá za škodu ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Kto je povinný vykonávať dohľad, zbaví sa zodpovednosti, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal.”

Prečítajte si tiež: Kedy zmeniť psie granule

Zásadne tréner teda zodpovedá za škodu spôsobenú dieťaťom - zverencom - napr. inému športovcovi, spoločne s týmto zverencom. Ak dieťa nevie posúdiť následky svojho konania, zodpovedá tréner sám - v oboch prípadoch za predpokladu, že nedokáže, že náležitý dohľad nezanedbal.

Zodpovednosť klubu za zranenie športovca

Existuje tiež možnosť obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu. Tej môže podliehať zranenie hráča hráčom súperiaceho klubu, ak by si materský klub zraneného hráča nárokoval odškodnenie od druhého klubu, ktorého hráč zranenie spôsobil. Ďalej v texte príspevku sa budeme zaoberať iba zodpovednosťou za úrazy pri výkone športovej činnosti, a to vo všeobecnej rovine, bez špecifikovania toho, či škodu na zdraví spôsobila druhá osoba alebo prístroj (zariadenie). Budeme vo všeobecnosti hovoriť o „športovom úraze“.

Waiver a zodpovednosť za športový úraz

Myšlienka vzdania sa práv na náhradu škody, napríklad zo športového úrazu, vyplýva v zahraničí z myšlienky dobrovoľnej účasti na športovej aktivite a vedomosti o možných rizikách. Slovami rímskych právnikov: „volenti non fit iniuria“.

Pre európske kontinentálne krajiny však vo všeobecnosti platí, že nie je možné vylúčiť zodpovednosť za úrazy - podľa § 309 nemeckého BGB totiž nemožno vylúčiť zodpovednosť za škodu na živote, tele a zdraví. Vylúčiť možno iba zodpovednosť za vecnú škodu.

Obdobne ako nemecká právna úprava, aj rakúsky ABGB upravuje túto otázku podobne - veľmi všeobecne formulovaná klauzula vylučujúca zodpovednosť, resp. prenášajúca riziko na športovca, by bola neplatná z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Navyše aj pri zodpovednosti za majetkovú škodu sa uznáva iba zbavenie sa zodpovednosti za ľahkú nedbanlivosť, a len za riziko, ktoré bolo predvídateľné.

Minimálne kontinentálny právny systém teda stojí na pozícii, že niektorých práv sa vopred nemožno vzdať - okrem práva na náhradu škody na zdraví je to aj príklad práva na súdnu ochranu, čo je tiež významný aspekt vzdávania sa práv, ktorý sa v športovoprávnej praxi vyskytuje vo forme záväzku vyjadreného v stanovách športových organizácií - záväzku neriešiť spory súdnou cestou, ale cestou interných športových orgánov, a to aj keď tieto orgány nemajú povahu rozhodcovských súdov a ich rozhodnutia nemajú právnu silu rozsudkov. Takéto obmedzenie práva na súdnu ochranu je však jednoznačne v konflikte s právom na súdnu ochranu a nič poškodenému nebráni, aby sa obrátil na príslušný súd.

Na druhej strane niektoré zo štátov USA uznávajú všeobecnú možnosť vzdania sa práva vopred pred jeho vznikom, resp. pred vznikom konkrétneho nároku. Aj v USA však platí, že waiver umožňuje zbaviť sa zodpovednosti iba v prípadoch ľahko nedbanlivostného zavinenia (rozlišuje sa totiž niekoľko prípadov vzniku úrazov/škody, s prítomnosťou alebo bez prítomnosti zavinenia: nehoda, nedbanlivosť, hrubá nedbanlivosť a úmysel).

Cotten v tejto súvislosti stručne analyzuje situáciu v jednotlivých štátoch USA a všeobecne odporúča, akým spôsobom takéto vzdanie sa práv formulovať. Rozlišuje pritom waiver vo viacerých formách:

• samostatný
• na zadnej strane lístka
• skupinový
• súčasť zmluvy.

Základné formálne a materiálne (obsahové) náležitosti waivera v štátoch, ktoré ho uznávajú, a ktoré sa podľa Cottena v súdnej praxi štandardne vyžadujú, predstavujú:

• Názov dokumentu - aby bolo podpisujúcemu zrejmé, že podpisuje vzdanie sa práv
• Veľ…

Tehotenstvo maloletých

V Slovenskej republike nie je tehotenstvo vo veku 15 rokov samo o sebe trestným činom. Ak má dievča 15 rokov a je tehotná, ako tehotná osoba podľa zákona neporušila žiadny právny predpis. Čo sa týka sexuálnej aktivity, zákon stanovuje vekovú hranicu pre súhlas so sexuálnym stykom. V Slovenskej republike je tento vek 15 rokov. To znamená, že osoba, ktorá má menej ako 15 rokov, nemôže legálne udeliť súhlas na sexuálny styk, a ak osoba mladšia ako 15 rokov mala pohlavný styk s osobou staršou ako 15 rokov, táto staršia osoba môže byť obvinená z trestného činu sexuálneho zneužívania“ podľa § 201 a nasl.

Ak je otec dieťaťa plnoletý, bude on automaticky zákonným zástupcom dieťaťa. Matka, ktorá je maloletá, má právo starostlivosti a styku s dieťaťom. Zastupovať ho bude do jej plnoletosti otec. Rovnako má do jej plnoletosti len on vyživovaciu povinnosť. Potom, ako náhle bude plnoletá, má všetky práva a povinnosti, teda napr. z

Spôsobilosť na právne úkony

1./ Podľa ust. § 8 Obč. zákonníka platí, že spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť na právne úkony) vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou. Plnoletosť sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku. Pred dosiahnutím tohto veku sa plnoletosť nadobúda len uzavretím manželstva. 2./ Vzhľadom na vek Vašej priateľky, aby ste mohli uzatvoriť manželstvo, potrebujete súhlas súdu. Aby maloletá matka mohla byť zákonným zástupcom dieťaťa musí nadobudnúť plnoletosť, a to buď dovŕšením 18. 3./ Podľa civil. mimospor. Dôležitosť súdneho rozhodnutia o povolení uzavrieť manželstvo maloletému vyžaduje, aby sa súdy starostlivo venovali zisťovaniu skutočného stavu veci. Najmä musia venovať pozornosť osobám obidvoch snúbencov a preverovať všetky okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie ich predpokladov k založeniu harmonickej rodiny a k riadnej výchove detí. Súdy sa musia zaoberať aj otázkou, ako bude rodina, ktorú hodlajú snúbenci založiť, plniť svoju ekonomickú funkciu. Preto treba zisťovať zárobky oboch snúbencov, a pokiaľ ešte žiadny z nich nie je zárobkovo činný, treba skúmať, ako inak bude rodina hmotne zabezpečená; v týchto prípadoch je namieste zisťovať zárobkové pomery rodičov snúbencov. 5./ Ešte uvádzame, že podľa zákona o rodine /§ 29/ Súd môže priznať rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k osobnej starostlivosti o maloleté dieťa aj maloletému rodičovi dieťaťa staršiemu ako 16 rokov, ak spĺňa predpoklady, že výkon tohto práva zabezpečí v záujme maloletého dieťaťa. Ak o b a j a rodičia maloletého dieťaťa nemajú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, súd ustanoví maloletému dieťaťu poručníka, ktorý bude zabezpečovať jeho výchovu, zastupovať ho a spravovať jeho majetok.

Majetkový opatrovník

Majetkový opatrovník zohráva kľúčovú úlohu v ochrane majetku a záujmov osôb, ktoré nie sú schopné samostatne spravovať svoje záležitosti. Na Slovensku upravuje túto oblasť niekoľko zákonov, predovšetkým Občiansky zákonník, Zákon o rodine a Civilný sporový poriadok.

Kto je majetkový opatrovník?

Majetkový opatrovník je osoba ustanovená súdom na spravovanie majetku osoby, ktorá nie je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu, alebo ktorej spôsobilosť bola obmedzená. Dôvodom na ustanovenie opatrovníka môže byť vek (maloletosť) alebo zdravotný stav (napríklad duševná porucha, demencia).

Ustanovenie majetkového opatrovníka

Súd ustanoví majetkového opatrovníka vtedy, ak zistí, že záujmy osoby sú ohrozené a rodičia alebo iní zákonní zástupcovia neurobili alebo nevedia urobiť vhodné opatrenia na ochranu majetku. Pred ustanovením opatrovníka súd obmedzí rodičovské práva a povinnosti v tomto smere.

Za majetkového opatrovníka môže súd ustanoviť fyzickú osobu, ktorá s tým súhlasí, je spôsobilá na právne úkony a je predpoklad, že funkciu bude vykonávať dobre, v záujme osoby, ktorej majetok má spravovať. Súd v rozhodnutí určí rozsah majetku, spôsob nakladania s ním a lehoty na predkladanie správ súdu. Opatrovník má právo na náhradu nákladov a primeranú odmenu z výnosu majetku.

Práva a povinnosti majetkového opatrovníka

Majetkový opatrovník má rozsiahle práva a povinnosti, ktorých cieľom je zabezpečiť ochranu majetku a záujmov osoby, ktorú zastupuje.

• Spravovanie majetku s náležitou starostlivosťou: Opatrovník je povinný spravovať majetok tak, aby bol zachovaný a zveľaďovaný. To zahŕňa napríklad údržbu nehnuteľností, investovanie finančných prostriedkov a vymáhanie pohľadávok.
• Zastupovanie v právnych úkonoch: Opatrovník zastupuje opatrovanú osobu pri právnych úkonoch, ktoré presahujú rámec bežných záležitostí. Na niektoré úkony, ako napríklad predaj nehnuteľnosti, je potrebný súhlas súdu.
• Predkladanie správ súdu: Opatrovník je povinný pravidelne predkladať súdu správy o stave majetku a o svojej činnosti.

Podľa § 32 ods. 2 Zákona o rodine je nevyhnutné rozlišovať kmeňový majetok a výnosy z neho. Rodičia (alebo opatrovníci) sú povinní zabezpečiť, aby kmeňový majetok prosperoval a netratil na hodnote (údržba, opravy). Výnosy z majetku sa použijú na uspokojovanie potrieb opatrovanej osoby a v primeranom rozsahu aj na uspokojovanie potrieb rodiny, ak je to v jej záujme.

Ak ide o nakladanie s majetkom, ktoré nie je bežnou vecou, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu. Ide najmä o nadobudnutie, zaťaženie, scudzenie kmeňového majetku, najmä nehnuteľnosti, ale napríklad aj cenných papierov; alebo tiež odmietnutie alebo neodmietnutie dedičstva; prenechanie úžitkovej hodnoty vecí z kmeňového majetku inému (pôžička, vypožičanie, nájom).

Ochrana práv nesvojprávnych osôb

Súdna prax kladie veľký dôraz na ochranu práv nesvojprávnych osôb. V konaniach, ktoré sa ich týkajú, je dôležité zabezpečiť, aby boli ich záujmy riadne zastúpené a chránené.

V prípadoch, keď dochádza ku konfliktu záujmov medzi opatrovníkom a opatrovanou osobou, súd ustanoví tzv. kolízneho opatrovníka. Kolízny opatrovník zastupuje opatrovanú osobu v konkrétnom konaní alebo pri konkrétnom právnom úkone, kde hrozí konflikt záujmov. Typickým príkladom je darovanie majetku maloletému dieťaťu, kde darcom je jeho rodič. V takom prípade nemôže rodič zastupovať dieťa, pretože by mohlo dôjsť k uprednostneniu záujmov rodiča pred záujmami dieťaťa.

Súd vykonáva dohľad nad činnosťou opatrovníka a v prípade zistenia nedostatkov môže prijať opatrenia na ich odstránenie.

Judikatúra a príklady z praxe

• Prevod nehnuteľnosti na nesvojprávnu osobu: Príkladom z praxe je situácia, keď nesvojprávna osoba zdedí nehnuteľnosť. V takom prípade je potrebné, aby súd schválil všetky úkony súvisiace s prevodom vlastníctva na nesvojprávnu osobu. Ak opatrovník (napríklad neter) chce previesť dom nesvojprávnej osoby na seba, musí požiadať súd o povolenie. Ak súd zistí, že prevod je v záujme nesvojprávnej osoby (napríklad z dôvodu zabezpečenia jej starostlivosti), môže prevod schváliť.
• Predaj bytu s právom doživotného užívania: Ďalším príkladom je situácia, keď nesvojprávna osoba zdedí podiel na byte, ktorý užíva jej otec s právom doživotného užívania. Ak sa spoluvlastníci rozhodnú byt predať, je potrebné získať súhlas súdu na predaj podielu nesvojprávnej osoby. Súd bude skúmať, či je predaj v záujme nesvojprávnej osoby a či sú zabezpečené jej potreby. Otec, ako opatrovník, je povinný hájiť záujmy nesvojprávnej dcéry.
• Spravovanie majetku maloletých detí: Ak rodičia spravujú majetok maloletých detí, sú povinní postupovať s náležitou starostlivosťou. Ak by si nejaký majetok dieťaťa ponechali alebo by ho použili pre svoje potreby v rozpore so zákonom, zodpovedali by dieťaťu za bezdôvodné obohatenie.

tags: #maloletosť #vek #Slovensko