
Spotrebiteľské úvery predstavujú významnú súčasť moderného finančného systému, umožňujú spotrebiteľom financovať rôzne potreby a projekty. Avšak, s rastúcou popularitou týchto úverov prichádza aj potreba zabezpečiť transparentnosť a ochranu spotrebiteľov. Zákonná úprava preto kladie na veriteľov, teda inštitúcie poskytujúce úvery, rozsiahle informačné povinnosti. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný prehľad o tom, kedy je veriteľ povinný poskytnúť informácie o spotrebiteľskom úvere, aké informácie to sú a aké dôsledky hrozia pri porušení týchto povinností.
Pre správne pochopenie problematiky je nevyhnutné definovať kľúčové pojmy. Spotrebiteľom sa rozumie fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Spotrebiteľom je teda osoba, ktorá žiada veriteľa o poskytnutie úveru, pričom spotrebiteľský úver požaduje na osobné účely. Ak by fyzická osoba požadovala úver napr. na podnikateľské účely, nejednalo by sa o spotrebiteľský úver.
Veriteľom sa na druhej strane rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Veriteľom najčastejšie bude právnická osoba, napríklad banka alebo nebanková spoločnosť. Je však potrebné upozorniť na to, že aj keď bude zmluvu o úvere uzatvárať na jednej strane spotrebiteľ, teda osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, a na druhej strane veriteľ, nie vždy sa bude jednať o spotrebiteľský úver. Takéto výnimky upravuje ustanovenie § 1 ods. zákona o spotrebiteľských úveroch.
Ešte pred samotným uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere má veriteľ voči spotrebiteľovi rozsiahle informačné povinnosti. Tieto povinnosti sú upravené v zákone o spotrebiteľských úveroch a ich cieľom je zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol zodpovedne rozhodnúť, či si úver vezme a za akých podmienok.
Pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi základné informácie o spotrebiteľskom úvere. V podstate sa jedná o náležitosti, aké by mala obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. zákona o spotrebiteľských úveroch. Z praxe však vieme, že túto povinnosť veritelia dôsledne nerešpektujú. Predmetný formulár však veriteľ spotrebiteľovi niekedy ani neodovzdá, resp. ho odovzdá až tesne pred podpisom zmluvy, kedy už spotrebiteľ nemá reálnu možnosť sa s ním oboznámiť. Formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere bol navrhnutý tak, aby spotrebiteľovi poskytoval prehľad o podmienkach úverovej zmluvy. Jeho účelom teda je oboznámiť spotrebiteľa s podmienkami úveru (napr. výška úrokovej sadzby, RPMN, celková suma, ktorú bude musieť spotrebiteľ zaplatiť). Hoci samotné porušenie tejto povinnosti veriteľa nemá za následok neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo bezúročnosť úveru, veriteľ môže byť sankcionovaný zo strany kontrolný a dozorných orgánov za porušenie zákonnej povinnosti (napr. SOI alebo NBS). Najvyšší súd SR takéto konanie veriteľa považoval za nekalú obchodnú praktiku podľa ustanovenia § 7 ods. 1, ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Prečítajte si tiež: Povinnosť podať daňové priznanie v dôchodku
Pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere má veriteľ ďalšiu významnú povinnosť, a síce posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (t. j. posúdiť jeho bonitu). Krajský súd Trnava[3] k skúmaniu bonity spotrebiteľa uviedol, že povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa chráni nielen samotného spotrebiteľa pred negatívnymi dôsledkami neschopnosti splácať úver, ale sprostredkovane aj spoločnosť ako celok, nakoľko predchádza negatívnym sociálnym dôsledkom platobnej neschopnosti v podobe pádu spotrebiteľa a osôb na ňom závislých do verejnej sociálnej siete, narušených rodinných a sociálnych vzťahov a pod. Ak veriteľ neposúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver alebo ju posúdi nedostatočne, hrozia mu za to sankcie podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V druhom prípade, ak veriteľ hrubo poruší povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa (t. j. poskytne úver spotrebiteľovi, o ktorom vie, že ho nebude schopný splácať), úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať viacero náležitostí, inak sa veriteľ, ktorý zmluvu vyhotovil, vystavuje sankciám podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje pomerne striktné požiadavky na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ustanovenie § 9 ods. 2 zákona), zameriame sa iba na tie najdôležitejšie, ktoré v praxi najčastejšie absentujú, resp. sú uvádzané nesprávne.
Informácia o správnom údaji o celkovej výške úveru má pre spotrebiteľa podstatný význam. Celková výška úveru bola (je) problematická v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľských úverov na financovanie vozidla. Spotrebiteľ si u predajcu vozidiel kúpil motorové vozidlo napr. za sumu 10.000,- EUR, pričom v hotovosti zaplatil zálohu vo výške 1.500,- EUR. Zvyšnú časť kúpnej ceny financoval prostredníctvom spotrebiteľského úveru (t. j. 8.500,- EUR). Veritelia v tejto súvislosti ale do zmlúv o spotrebiteľskom úvere uvádzali inú celkovú výšku úveru, ako bola suma na doplatenie kúpnej ceny vozidla. Túto sumu napríklad navyšovali o náklady, ktoré veriteľ zaplatil predajcovi vozidla za sprostredkovanie úveru, alebo o doplnkové služby, ktoré boli spotrebiteľovi vnútené, resp. si ich spotrebiteľ neobjednal. Podľa rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR 6Sžo/21/2013, NS SR sp. zn. 6Sžo 39/2012, NS SR 2Sžo/29/2013, NS SR sp. zn. 4Cdo 18/2011) je takýto postup veriteľa nesprávny. Je teda zrejmé, že za spotrebiteľský úver nutno považovať iba tú sumu, ktorá predstavuje doplatenie kúpnej ceny za motorové vozidlo. V našom prípade to bude suma 8.500,- EUR. K tomu súdy uvádzajú, že predmetný postup veriteľa je v rozpore s ratio legis právnej úpravy úveru.
Úroková sadzba predstavuje tiež jeden zo smerodajných údajov, pre ktorý sa spotrebiteľ rozhoduje o tom, s ktorým veriteľom vstúpi do úverového vzťahu. Výška úrokovej sadzby pre spotrebiteľské úvery nie je zákonom bližšie upravená a právne predpisy nestanovujú, akú výšku úrokov môže veriteľ od spotrebiteľa požadovať, t. j. aká je maximálna možná výška úrokovej sadzby. Tento problém vyriešila súdna prax, ktorá zaviedla pravidlo, že úroková sadzba by nemala viac ako dvojnásobne prevyšovať priemerné úrokové miery bánk a pobočiek zahraničných bánk za podobné typy úverov. Pri dojednaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. Pokiaľ je právny úkon v rozpore s dobrými mravmi, je neplatný, pričom ide o neplatnosť absolútnu.
Veľmi dôležitou náležitosťou v zmluve o spotrebiteľskom úvere je RPMN. RPMN vyjadruje celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky úveru. Do RPMN sa započítavajú všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti s úverom, vrátane úrokov, poplatkov, provízií, poistenia a iných nákladov. Z uvedeného vyplýva, že ak veriteľ poskytuje úver, ale do celkových nákladov nezapočíta napríklad poistenie úveru, hoci spotrebiteľ nemal možnosť poistenie odmietnuť (t. j. poistenie bolo povinnou súčasťou úveru), potom sa RPMN uvádza v zmluve nesprávne. Ako príklad uvádzame nasledovné: spotrebiteľ požiadal o úver vo výške 5.000,- EUR, pričom súčasťou úveru bolo aj poistenie, ktoré bolo do zmluvy vopred naformulované. Poistenie predstavovalo sumu 400,- EUR, pričom celkové náklady na úver (istina + úroky + poplatky) boli vo výške 8.500,- EUR. Veriteľ ho však nezapočítal do celkových nákladov, čo má za následok, že celkové náklady spotrebiteľa budú formálne uvedené v zmluve vo výške 8.500,- EUR, ale v skutočnosti sú až vo výške 8.900,- EUR. RPMN musí byť v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyjadrená jedným konkrétnym číslom, s presnosťou aspoň na jedno desatinné miesto. Nie je teda možné uvádzať, že RPMN je napríklad medzi 14,7% a 15,2%, v závislosti od toho, kedy sa úver poskytne. K tomu Súdny dvor EÚ[6] uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, zmenenej smernicou Komisie 2011/90/EÚ zo 14. marca 2011, sa má vykladať v tom zmysle, že veriteľ musí vo formulári štandardných informácií uviesť ročnú percentuálnu mieru nákladov na spotrebiteľský úver s presnosťou.
Prečítajte si tiež: Dôchodok pre ročník 1958
V prípade, že veriteľ do zmluvy neuvedie niektoré náležitosti alebo ich uvedie v rozpore so skutočnosťou, bude sa úver považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. zákona o spotrebiteľských úveroch. Bezúročnosť úveru pre spotrebiteľa znamená, že nebude musieť zaplatiť žiadne úroky a poplatky, ale vráti veriteľovi iba istinu úveru. Spotrebiteľský úver môže byť bezúročný a bez poplatkov aj z iných dôvodov, napr. ak veriteľ neuvedie do zmluvy dobu trvania zmluvy, výšku splátky alebo splatnosť splátky. Bezúročný bude tiež úver, ak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere neuzatvorí v písomnej forme alebo ak RPMN prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty podľa osobitných predpisov (nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.).
Domáhať sa určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru sa môže spotrebiteľ žalobou podľa ustanovenia § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch. V prípade, že spotrebiteľ zaplatil viac ako je istina úveru a spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, potom sa môže domáhať aj vydania bezdôvodného obohatenia, a to vo výške rozdielu medzi zaplatenou sumou na úver a skutočnou výškou istiny (napr. ak spotrebiteľ zaplatil na úvere 6.000,- EUR, pričom si požičal iba 5.000,- EUR, môže sa domáhať vrátenia sumy 1.000,- EUR).
Problematika spotrebiteľských úverov nie je jednoduchá, nakoľko obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa plynutím času menili, t. j. prispôsobovali sa potrebám praktického života ale aj záverom súdnej praxi všeobecných súdov, vrátane Súdneho dvora Európskej únie. Preto je pri posudzovaní konkrétnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere potrebné zohľadniť právnu úpravu platnú v čase jej uzatvorenia.
Prečítajte si tiež: Kedy zmeniť psie granule