Komunikácia sluchovo postihnutých: Metódy, výzvy a integrácia

O tom, ako komunikujú nepočujúci, či už vo svojom svete bez významov, ktoré sú nesené zvukom, alebo vo svete počujúcich, vieme zatiaľ stále veľmi málo. U nás sa touto problematikou hlbšie rozhodli zaoberať lingvisti. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty komunikácie sluchovo postihnutých, od metód dorozumievania až po výzvy, ktorým čelia v spoločnosti, a možnosti ich integrácie.

Úvod do problematiky

Sluchovo postihnutí sa pri komunikácii odlišujú od počujúcich predovšetkým pohybmi rúk a mimických svalov, taktiež ešte polohou hlavy a hornej časti trupu. Náhodný a nezainteresovaný pozorovateľ takejto komunikácie býva obvykle naklonený názoru, že nepočujúci používajú k dorozumievaniu hlavne gestá a mimiku, teda prostriedky neverbálnej komunikácie. Sústavnejšie pozorovanie a analýza komunikácie nepočujúcich ale ukázala niečo iné: prostriedky, ktoré nepočujúci používajú ku komunikácii, sú s neverbálnymi gestami a mimikou príbuzné len na prvý pohľad, svojou podstatou sú od nich odlišné a porovnateľné sú naopak s prostriedkami tých jazykov, ktoré používajú počujúci ľudia. Takýto pohľad na dorozumievanie nepočujúcich je pomerne novodobý názor. Ešte lingvisti 1. pol. 20. a 30. rokov označovali komunikáciu „skupiny hluchonemých“ za niečo porovnateľné s gestami Indiánov. V roku 1957 psychológ Myklebust považoval „reč nepočujúcich“ za niečo menej ako bežnú reč. A človek, ktorý používa tento jazyk, nikdy nenaplní všetky ľudské možnosti, a preto je „menej ľudský“. V dnešnej dobe tento názor neprevláda, objavujú sa však problémy pri komunikácii sluchovo postihnutého a počujúceho.

Definícia sluchového postihnutia

Pod pojmom sluchové postihnutie rozumieme obmedzenú alebo úplnú stratu sluchu - vnímania zvukových podnetov. Na Slovensku je evidovaných 5-7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. Sluchové postihnutie predstavuje komplexnú oblasť, ktorá ovplyvňuje život jedinca v rôznych aspektoch, vrátane vzdelávania, sociálnych interakcií a pracovných príležitostí. Porucha sluchu sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia.

Typy porúch sluchu

Existujú rôzne typy porúch sluchu v závislosti od toho, ktorá časť sluchového aparátu je postihnutá:

• Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu. Dochádza tu len k zoslabeniu sluchového vnemu.
• Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu. Spôsobuje podstatné skreslenie sluchového vnemu.
• Kortikálne postihnutie sluchových funkcií: Vzniká porušením časti centrálnej nervovej sústavy (mozgovej kôry), ktorá sa zaoberá spracovaním zvukových podnetov.

Stupne sluchového postihnutia

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) určila stupne sluchových postihnutí na pracovné účely:

Prečítajte si tiež: Diskusia o modernej komunikácii

• Ľahké sluchové postihnutie: 26-40 dB
• Stredné sluchové postihnutie: 41-55 dB
• Stredne ťažké sluchové postihnutie: 56-71 dB
• Ťažké sluchové postihnutie: 71-91 dB
• Veľmi ťažké sluchové postihnutie: 91 dB
• Úplná strata sluchu (hluchota - strata sluchu väčšia ako 110 dB. Jedinci vôbec nepočujú hovorenú reč)

Je dôležité si uvedomiť, že závažnosť sluchového postihnutia nezávisí len od stupňa poruchy. Rozhodujúca je aj funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu. Ťažšie sluchové postihnutie môže narušiť sociálne vzťahy, zatiaľ čo menšie postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.

Metódy komunikácie sluchovo postihnutých

V súčasnosti existuje viacero spôsobov ako komunikovať a vzdelávať deti s poruchou sluchu. V tomto článku sme načrtli, aké metódy sa na Slovensku používajú. Tieto metódy majú vlastné pravidlá a postupy ako pri rozvoji reči postupovať.

Orálna metóda

Za orálnu metódu sa považuje prístup, kedy sa dieťa s poruchou sluchu pokúša komunikovať jazykom spoločnosti, kde žije. Využívajú sa zvyšky sluchu podporené načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom a odzeranie, ktoré dopĺňa informáciu získanú sluchom. Dieťa chodí k logopédovi, ktorý ho pomocou pomocných artikulačných znakov učí správne vyslovovať jednotlivé hlásky. Už od mala sa využíva globálne čítanie (vnímanie celých slov). Dieťa by malo vyrastať v hovoriacom prostredí bez posunkov, prirodzené gestá sa pri rozvoji reči používajú.

Audítívno-verbálna metóda (A-V metóda)

Pre tento program je charakteristické, že sa rodič a odborník snaží viesť dieťa tak, aby sa na rozdiel od orálnej metódy spoliehalo iba na sluch a odzeralo čo najmenej. Posunky sa nepoužívajú. V sluchovej výchove dieťa postupuje od uvedomenia si rozdielu medzi zvukom a tichom, cez rozpoznávanie jednotlivých zvukov a slov, chápanie jednoduchých viet až po porozumenie reči v hlučnejšom prostredí. Dieťa sa učí vnímať vlastný hlas a hlas iných ľudí na základe čoho zlepšuje kvalitu svojho vlastného hlasu a artikuláciu. Predpokladom pre A-V metódu je skorá diagnostika poruchy sluchu a kvalitné, skoro pridelené a dobre nastavené kompenzačné pomôcky (načúvacie prístroje, kochleárny implantát), ktoré sú nosené po celý deň. Aktívne používanie A-V metódy v domácom prostredí znamená, že budete vyžadovať, aby dieťa svoje požiadavky vždy doprevádzalo hlasovým prejavom.

Totálna komunikácia

Je filozofia, ktorá tvrdí, že sa majú použiť všetky dostupné prostriedky, ktoré dieťaťu pomôžu komunikovať a vzdelávať sa. Využívajú sa gestá, posunky, hovorenie, odzeranie, prstová abeceda, čítanie a písanie, sluch rozvíjaný načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, nákresy, pomocné artikulačné znaky….). Táto filozofia preferuje zavedenie posunkov v ranom detstve. Vychádza z toho, že je nehumánne žiadať od nepočujúceho dieťaťa, aby samo prekonávalo komunikačné problémy a preto je nutné sa mu prispôsobiť a uľahčiť mu skorú komunikáciu používaním posunkov. Pochopenie informácie je v totálnej komunikácii dôležitejšie ako to, akým spôsobom informáciu dieťaťu podáme.

Prečítajte si tiež: Neverbálna komunikácia v sociálnom kontexte

Simultanálna komunikácia

Je najpoužívanejšia metóda totálnej komunikácie. Využíva sa na dorozumievanie medzi počujúcimi a nepočujúcimi osobami. Je to vlastne hovorenie sprevádzané posunkovaním (do posunku sa prekladá každé slovo, ktoré sa hovorí, v niektorých prípadoch sa ukazuje aj gramatická koncovka). Posunkovaná slovenčina ani kontaktné posunkovanie nie je prirodzený jazyk nepočujúcich.

Bilingvizmus

Bilingvizmus je stav, kedy dieťa ovláda dva alebo viaceré jazyky. Podstatou bilingválneho vzdelávania u nepočujúcich je v prvom rade zvládnutie posunkového jazyka a prostredníctvom neho osvojenie si jazyka druhého - písomnej a hlasitej reči. Cieľom je pripraviť nepočujúce dieťa na život v dvoch komunitách - počujúcej aj Nepočujúcej. Ak sa rozhodnete pre bilingválnu metódu, mali by ste byť ochotní akceptovať komunitu Nepočujúcich a ich prirodzený posunkový jazyk a zabezpečiť dieťaťu prirodzený kontakt s oboma svetmi. Bilingvizmus na rozdiel od simultánnej komunikácie nie je súčasné posunkovanie a hovorenie. O bilingvizme hovoríme, ak sú plnohodnotne zastúpené oba jazyky a každý jazyk sa používa oddelene podľa toho s akou osobou komunikujem. Vo vyučovaní sa strieda počujúci a nepočujúci pedagóg. Každý z nich sprostredkováva jeden jazyk, jednu kultúru, príslušnosť k jednej spoločnosti. Pre bilingválnu výučbu sú potrební počujúci i nepočujúci (plne kvalifikovaní) učitelia, ktorí by sa spolu zúčastňovali na bilingválnom vzdelávaní.

Ďalšie formy komunikácie

• Artikulovaná, orálna (ústna) reč: Využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Je ťažké ju zvládnuť, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie, či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi ťažké, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho (slovného) vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu.
• Percepcia (vnímanie) reči a jej porozumenie: Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny (očný) kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom.
• Odzeranie: Je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy a za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odzeranie je možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií.
• Aktívny verbálny (slovný) prejav: Je tiež ťažký. Aby si ho jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie si kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenia určitého slova.
• Fonologická oblasť: Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu (tvorenie hlasu), a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný.
• Sémantická oblasť: Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, t.j. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní.
• Syntaktická oblasť: Sluchovo postihnutí nemajú dostatočnú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu. Preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled.
• Pragmatická zložka: Je sociálne - rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu.
• Posunkový jazyk (posunková reč): Je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Posunkový jazyk je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií.
• Posunkovaná alebo znakovaná slovenčina: Je doslovným prekladom ústnej reči do posunkového jazyka.
• Prstová abeceda: Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.

Kompenzačné pomôcky

Sluchovo postihnutý jedinec ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania lekára - foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na 1 prístroj na každé ucho. Ku každému prístroju je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe.

Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny implantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou. Ďalšie kompenzačné pomôcky: druhý načúvací prístroj, svetelné alebo vibračné signalizácie a pod.

Vzdelávanie a rozvoj komunikačných zručností

Sluchovo postihnuté deti sa vzdelávajú v materských, základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Komplexná starostlivosť a špeciálna výchova sú potrebné hneď po zistení sluchového postihnutia, pretože raná výchova (od narodenia do troch rokov) je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností. Pedagogika sluchovo postihnutých sa člení na pedagogiku nepočujúcich a pedagogiku nedoslýchavých. Zameriava sa predovšetkým na rozvoj komunikačných spôsobilostí, rozvíjanie reči vo všetkých jej formách (orálnej, písanej), rozvoj sluchovej pozornosti od útleho veku, psychických schopností a celej osobnosti sluchovo postihnutých osôb.

Prečítajte si tiež: Etiketa v obchodnom prostredí

Pedagogika sluchovo postihnutých má úzky vzťah k mnohým vedným disciplínam, ako sú:

• Všeobecná pedagogika
• Fonetika
• Logopédia
• Psychopédia
• Pedagogika telesne, zrakovo postihnutých
• Pedagogická audiológia
• Neurológia
• Pediatria
• Foniatria
• Elektroakustika
• Patopsychológia
• Sociológia

Pracovné možnosti a integrácia

Sluchové postihnutie môže predstavovať bariéru v pracovnom živote, avšak s vhodnou podporou a prispôsobením pracovného prostredia môžu sluchovo postihnutí jedinci úspešne vykonávať rôzne profesie.

Dôležité faktory pre úspešnú integráciu v pracovnom prostredí

• Vzdelávanie a kvalifikácia: Získanie kvalitného vzdelania a odbornej prípravy je kľúčové pre zvýšenie konkurencieschopnosti na trhu práce.
• Komunikačné zručnosti: Rozvoj efektívnych komunikačných stratégií, vrátane orálnej reči, odzerania, posunkového jazyka alebo písomnej komunikácie.
• Technologické pomôcky: Využívanie načúvacích prístrojov, kochleárnych implantátov, softvéru na rozpoznávanie reči a iných technológií, ktoré uľahčujú komunikáciu a prácu.
• Prispôsobenie pracovného prostredia: Zabezpečenie vizuálnych signálov, tlmočníkov posunkového jazyka, úprava akustiky a iné úpravy, ktoré zohľadňujú potreby sluchovo postihnutých zamestnancov.
• Podpora zo strany zamestnávateľa a kolegov: Vytvorenie inkluzívnej pracovnej kultúry, kde sú sluchovo postihnutí zamestnanci akceptovaní a podporovaní.

Oblasti zamestnania vhodné pre sluchovo postihnutých

Sluchovo postihnutí sa môžu uplatniť v rôznych oblastiach, kde nie je kladený prílišný dôraz na sluchovú komunikáciu. Niektoré príklady:

• Informačné technológie: Programovanie, vývoj softvéru, web dizajn.
• Grafický dizajn: Tvorba vizuálnych materiálov, ilustrácie.
• Umenie a remeslá: Keramika, sochárstvo, maliarstvo, šitie, stolárstvo.
• Administratíva a kancelárske práce: Spracovanie dát, fakturácia, účtovníctvo.
• Výroba a priemysel: Práca na strojoch, montáž, kontrola kvality (s vizuálnymi signálmi).
• Poľnohospodárstvo: Pestovanie rastlín, chov zvierat.
• Služby: Opravy, údržba, čistenie.

Život v dvoch svetoch

Ľudia boli odjakživa priťahovaní k iným ľuďom, ktorí majú podobné životné skúsenosti, zázemie, jazyk alebo hodnoty. Nepočujúci ľudia mali (majú) dlhodobo v počujúcej spoločnosti ťažkú pozíciu. V minulosti ich neprávom pokladali za mentálne postihnutých, keďže mali málo zrozumiteľnú reč a používali posunkový jazyk, ktorý počujúci ľudia považovali iba za zhluk gest a mimiky. V minulosti vnímali počujúcich ľudí ako tých, ktorí mali tendenciu ich „prerobiť/opraviť“, aby sa čo najviac podobali na počujúcich - naučili sa hovoriť, odzerať a zaradili sa do spoločnosti počujúcich. Veľa nepočujúcich preto začalo vnímať počujúcich ako niekoho, kto im berie to, čo je pre nich prirodzené a vzácne - jazyk, v ktorom vedia dobre a ľahko komunikovať.

Vznikla nedôvera k počujúcej spoločnosti, ktorá sa prehĺbila ešte viac po medzinárodnej konferencii v Miláne v roku 1880, kde sa rozhodlo, že sa nepočujúce deti budú odteraz v škole učiť iba hovoriť a nie posunkovať. Toto rozhodnutie spôsobilo, že sa posunkový jazyk začal na školách zakazovať a nepočujúci učitelia a vychovávatelia, ktorí dovtedy používali so žiakmi posunkový jazyk, stratili prácu. Mnohí nepočujúci však mali problém naučiť sa čisto hovoriť, odzerať a vnímať informácie sluchom (v tom čase ešte neboli také kvalitné prístroje, aké máme teraz). Pohybovať sa v počujúcej komunite ich stálo veľmi veľa námahy…. a tak napriek prísnemu zákazu posunkovať v škole posunkovali, kde sa dalo. Komunita Nepočujúcich tak rástla aj naďalej mimo oficiálneho školského prostredia.

Nepočujúci ľudia si dlhodobo uvedomovali, že napriek veľkej snahe, ktorú učeniu sa hovoriť venovali, počujúca spoločnosť ich nikdy úplne neprijala. Je preto prirodzené, že si ešte viac chránili vlastnú komunitu, kde sa cítili byť rovnocenní. Posunkový jazyk sa medzitým začal vnímať na základe výskumov v zahraničí ako plnohodnotný jazyk. S prvým veľkým lingvistickým výskumom prišiel v roku 1960 W. C. Stokoe.

Myslieť si, že existuje jednoliata komunita Nepočujúcich, by bolo chybou. Medzi Nepočujúcimi je veľká diverzita, tak ako je to aj v iných skupinách - majú rozdielne vzdelanie, ktoré do značnej miery ovplyvňuje ich pohľad na svet, rozdielne politické a náboženské predstavy, pracujú na rozdielnych pozíciách. Veľká väčšina nepočujúcich ľudí, ktorí sa cítia byť súčasťou komunity Nepočujúcich, sem nepatrí od narodenia. Je to preto, že iba 10 percent nepočujúcich detí sa rodí Nepočujúcim rodičom, ktorí ovládajú posunkový jazyk a poznajú preto kultúrne zvyklosti a tradície komunity Nepočujúcich z domu. Zvyšní členovia sú dospelí nepočujúci, ktorí sa s posunkovým jazykom a kultúrou Nepočujúcich stretli ešte v čase, keď boli ako deti na internátnych školách. Tu mali možnosť vnímať posunkový jazyk, hodnoty a postoje predovšetkým od nepočujúcich detí Nepočujúcich rodičov, prípadne dospelých Nepočujúcich učiteľov a vychovávateľov.

Podstatnou podmienkou prijatia do komunity Nepočujúcich nie je to, či máte poruchu sluchu alebo nie. Dôležité je, či prijmete ich hodnoty a tradície a či viete, prípadne sa máte záujem naučiť plynulo komunikovať v posunkovom jazyku. Miestom stretnutí sú organizácie a kluby Nepočujúcich. Tu sa organizujú výlety alebo sa konajú rôzne kultúrne a športové akcie, ktoré majú dlhodobú tradíciu. Tu sa pokojne posunkuje neskoro do noci a nikomu sa nechce odísť. Aby sa stretnutie skončilo, musia sa v miestnosti zhasnúť svetlá, ale aj potom sa stáva, že konverzácia ďalej pokračuje vonku pod pouličnými lampami.

Psychosociálna podpora a liečebná pedagogika

Liečebná pedagogika sa uplatňuje preventívne i tam, kde ťažkosti vzhľadom na podmienky vývinu jednotlivca a jeho životné okolnosti možno predpokladať. Psychologická práca s pacientami (dospelými, alebo deťmi a ich rodičmi, s rodinnými príslušníkmi) je mimoriadne dôležitá. Všeobecne sa zabezpečuje liečebná rehabilitácia, ale na psychické dopady, najmä u dospelých, sa zabúda. Chýba rehabilitácia v oblasti psychiky, predovšetkým potreba vyrovnať sa so svojím postihnutím. Osobitne je to dôležité u občanov, ktorí zdravie náhle stratili alebo postupne strácajú a teda plne si uvedomujú, čo vlastne stratili alebo strácajú.

Národný program rozvoja životných podmienok občanov so zdravotným postihnutím

Ministerstvo zdravotníctva SR by sa malo viac venovať otázkam organizácie prevencie zdravotného postihnutia a genetickému poradenstvu pre rizikové skupiny obyvateľstva ako aj zvýšeniu informovanosti z tejto oblasti. Pre komplexnú liečebnú starostlivosť a následnú rehabilitáciu je včasné zistenie zdravotnej poruchy faktorom rozhodujúcim. Je potrebné zvýšenú pozornosť venovať zaškoľovaniu a preškoľovaniu zdravotníckeho personálu. Pri potvrdení diagnózy zdravotného postihnutia má byť samozrejmosťou okamžitá špecifická liečebná a komplexná rehabilitačná starostlivosť a u detí aj spolupráca s pedagogicko-psychologickými a špeciálno-pedagogickými poradňami.

Z hľadiska liečebnej starostlivosti je významná i otázka zabezpečenia potrebných liekov a zdravotníckych - kompenzačných pomôcok. Je potrebné zjednodušiť predpisovanie kompenzačných pomôcok a dlhodobo užívaných osobitne schvaľovaných liekov. Je žiadúce, aby v prípade nároku sprievodcu alebo osobného asistenta bolo umožnené absolvovať kúpeľnú liečbu v kúpeľných zariadeniach s ním. V opačnom prípade je napr. nevyhnutné riešiť potrebu tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich osôb v zdravotníckych, rehabilitačných a kúpeľných zariadeniach, napr. výučbou zdravotníckeho personálu v používaní posunkovej reči nepočujúcich. V kategorizačnej komisii Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky pre lieky je nevyhnutné zastúpenie užívateľov, zástupcu občanov so zdravotným postihnutím. Medzi základné úlohy patrí vybudovanie chýbajúceho komplexného systému rehabilitácie občanov so zdravotným postihnutím.

tags: #komunikácia #sluchovo #postihnutých