Krivá Výpoveď: Komplexný Pohľad na Trestný Čin

Každý svedok v trestnom konaní má zásadnú povinnosť vypovedať pravdu, nič nezamlčať, a byť si vedomý trestných následkov krivej výpovede. Napriek tejto zákonnej povinnosti sa však v praxi stretávame s prípadmi, keď svedkovia túto povinnosť porušujú. Čo presne znamená krivá výpoveď, aké sú jej právne aspekty a aké dôsledky z nej vyplývajú? Tento článok sa snaží poskytnúť komplexný pohľad na tento trestný čin.

Definícia a Podstata Krivej Výpovede

Trestný zákon definuje krivú výpoveď a krivú prísahu v ustanovení § 346 ods. 1. Podľa tohto ustanovenia sa trestného činu dopustí ten, kto ako svedok v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní alebo na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, alebo kto takú okolnosť zamlčí.

Objektívna Stránka Trestného Činu

Objektívna stránka tohto trestného činu spočíva v aktívnom konaní páchateľa, teda v uvedení nepravdy, alebo v pasívnom konaní, teda v zamlčaní okolností. Dôležité je, že musí ísť o okolnosť, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie. Súdna prax považuje za okolnosti, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie, také, ktoré konajúci orgán činný v trestnom konaní alebo súd musí vziať do úvahy pri riešení otázky, o ktorej má rozhodnúť. Okolnosti, ktoré sú dôležité pre trestné konanie a ktoré treba dokazovať, sú uvedené v ustanovení § 119 ods. 2 Trestného poriadku.

Subjektívna Stránka Trestného Činu

Na spáchanie trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy sa vyžaduje preukázanie úmyselného zavinenia. To znamená, že páchateľ chcel svojim konaním (uvedením nepravdy alebo zamlčaním podstatných okolností) porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom, ktorým je riadne zistenie skutkového stavu v konaní.

Subjekt Trestného Činu

V danom prípade ide o subjekt špeciálny, teda páchateľom tohto trestného činu môže byť iba svedok. Pojem svedok nie je v Trestnom poriadku definovaný. Páchateľom tohto trestného činu nemôže byť osoba, ktorá spáchala iný trestný čin a o tomto trestnom čine vypovedá v pozícii svedka (napr. v čase pred začatím trestného stíhania alebo po začatí trestného stíhania, ak nebolo doposiaľ vznesené obvinenie). Trestné stíhanie takejto osoby za trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa ustanovenia § 364 ods. 1 Trestného zákona, hoci v čase výpovede nebol obvineným vo veci, by odporovalo ustanoveniu § 121 ods. 1 Trestného poriadku.

Prečítajte si tiež: Právne Aspekty Krivej Výpovede

Dokonanie Trestného Činu a Jeho Dôsledky

Trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy nie je dokonaný až právoplatným rozhodnutím v inej trestnej veci, ale už samotným podaním výpovede - páchateľ vypovedá ako svedok nepravdu o podstatnej okolnosti, alebo takúto okolnosť zamlčí. Ak svedok vypovie nepravdu, tak táto výpoveď je nepravdivá od času jej podania, aj keby sa o nej orgány činné v trestnom konaní mali dozvedieť až neskôr. Teda už v čase podania nepravdivej výpovede došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty, hoci k zisteniu trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy došlo až s časovým odstupom (napr. na hlavnom pojednávaní).

Na to, aby orgány činné v trestnom konaní predbežne posúdili, či je konkrétna výpoveď nepravdivá, nie je teda potrebné právoplatné skončenie inej trestnej veci, v ktorej bola výpoveď podaná. Orgány činné v trestnom konaní napr. môžu porovnať výpovede viacerých svedkov.

Za podanie krivej výpovede páchateľovi hrozí trest odňatia slobody od 1 do 5 rokov (v základnej skutkovej podstate). Je pritom bežné, že trestné stíhanie, najmä závažných trestných činov, prebieha niekoľko rokov (aj viac ako 5 rokov). Orgány činné v trestnom konaní teda musia samostatne vyhodnotiť, či páchateľ trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy vypovedal v inom trestnom konaní ako svedok nepravdu o podstatnej okolnosti, resp. či takúto okolnosť zamlčal.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR (R 19/2006) platí, že okolnosť, či obvinený uviedol ako svedok v inej veci nepravdu, musí súd, ktorý rozhoduje o trestnom činu krivej výpovedi a nepravdivého znaleckého posudku podľa § 346 odst. 2 písm. a) TrZ, vyriešiť samostatne ako predbežnú otázku vo smyslu § 9 odst. 1 Tr. por. V inom rozhodnutí súd uviedol, že nie je ani podstatné, ako tvrdí dovolateľ, že páchateľ trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 tr. zák. nebol dosud právoplatne zistený ani odsúdený. Je potom irelevantné, ako sa meritórne skončilo trestné konanie, v ktorom páchateľ trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy vypovedal ako svedok. Nie je podstatné ani to, či uviedol nepravdu alebo zamlčal podstatnú okolnosť v prospech páchateľa (t. j. či tým chcel mariť alebo sťažiť vyšetrovanie).

Nepochybne, na vyriešenie predbežnej otázky bude musieť orgán činný v trestnom konaní vychádzať aj zo spisu v trestnej veci, v ktorej bola nepravdivá výpoveď podaná (napr. na preukázanie toho, či páchateľ vypovedal v skoršom trestnom konaní ako svedok). Nepravdivosť svedeckej výpovede totiž nemusí byť preukázaná len tým, že napr. páchateľ trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy (v postavení svedka v inej trestnej veci) bude vypovedať v prospech páchateľa iného trestného činu (napr. že poprie jeho účasť na trestnom čine).

Prečítajte si tiež: Právne dôsledky krivej výpovede a krivej prísahy

Procesný Aspekt a Poučenie Svedka

Trestný poriadok určuje postup orgánov činných v trestnom konaní súvisiaci s výpoveďou svedka. Pred samotným výsluchom sa musí vždy zistiť jeho totožnosť a pomer k obvinenému. Trestný poriadok stanovuje, že svedok musí byť vždy poučený o tom, že je povinný vypovedať pravdu, nič nezamlčať, a o trestných následkoch krivej výpovede (ustanovenie § 131 ods. 1 posledná veta). Podobne uviedol aj Okresný súd Pezinok, ktorý dodal, že ide o procesné pochybenie spôsobujúce relatívnu neúčinnosť tohto dôkazu, t. j. je potrebné posúdiť, či toto pochybenie nemalo vplyv na zákonnosť, vecnosť a správnosť rozhodnutia súdu.

Orgány činné v trestnom konaní sú povinné vykonávať dokazovanie tak, aby bolo zabezpečené, že každý vykonaný dôkaz bude použiteľný v ďalšom štádiu trestného stíhania, predovšetkým na hlavnom pojednávaní. Hoci skutková podstata trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy explicitne nestanovuje, že svedok musí byť riadne (t. j. v súlade s Trestným poriadkom) poučený, táto povinnosť vyplýva z povahy veci a z účelu trestného konania.

Napriek tomu, že skutková podstata sa výslovne nezmieňuje o povinnosti poučiť svedka, táto povinnosť zo skutkovej podstaty podľa nášho názoru aj tak vyplýva. Trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy sa dopustí ten, kto „ako svedok v trestnom konaní…“. Postup podľa Trestného poriadku vyžaduje dôsledné rešpektovanie jeho ustanovení, vrátane ustanovenia § 131 Trestného poriadku, ktoré stanovuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní poučiť svedka. Ak svedok nie je podľa predmetného ustanovenia poučený, nebol postup podľa Trestného poriadku dodržaný. Ak je výpoveď svedka nepoužiteľná pre trestné konanie, nemôže tvoriť ani podklad pre rozhodnutie. Preto aj keby svedok vedome klamal o podstatných okolnostiach v inej trestnej veci, alebo by takéto okolnosti zamlčal, nemôže sa dopustiť trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy, ak nebol poučený o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčať, pretože rozhodnutie v trestnom konaní z takej výpovede nemôže vychádzať.

Krivá Výpoveď a Priestupkové Konanie

V mnohých trestných konaniach je vec postúpená na priestupkové konanie, ak skutok nenapĺňa všetky znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu, resp. ak spoločenská škodlivosť konania nie je taká vysoká, aby bolo namieste viesť trestné konanie. Z hľadiska kvalifikácie skutku ako priestupku do úvahy prichádza priestupok podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. f) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolužitie tým, že inému ublíži na cti alebo na zdraví, inému sa vyhráža ujmou na zdraví, úmyselne ohrozuje občianske spolužitie hrubým správaním sa, alebo sa dopustí iného hrubého správania.

Zamlčanie Mlčanlivosti a Krivá Výpoveď: Prípad z Praxe

Nižšie predostriem prípad, ktorý má reálny skutkový základ a ktorým by som rád otvoril odbornú diskusiu na tému, či je možné sa zatajením mlčanlivosti dopustiť trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“).

Prečítajte si tiež: Nepravdivé Obvinenia: Obrana

V roku 2021 nainštalovali príslušníci jedného z útvarov Úradu inšpekčnej služby (ďalej len „ÚIS“) do kancelárie policajtov (ďalej len „dotknutí policajti“) odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „KR PZ v Bratislave“) obrazovo-zvukové zariadenie. Po náleze obrazovo-zvukového zariadenia bola na KR PZ v Bratislave privolaná výjazdová skupina príslušného obvodného oddelenia, ktorá zariadenie, vrátane príslušenstva, zaistila obhliadkou miesta činu, prostredníctvom ktorej došlo súčasne k začatiu trestného stíhania za prečin porušenie dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy podľa § 377 ods. 1 Tr. zák. Úkonmi realizovanými na mieste činu bolo zistené, že prívodný elektrický kábel obrazovo-zvukového zariadenia bol ukrytý pod omietkou a cez dieru v stene bol vyvedený do susednej kancelárie, konkrétne do nadstavca plechovej skrine, v ktorom bol ukrytý záznamový box.

ÚIS si následne za veľmi zvláštnych okolností prevzal prípad z obvodného oddelenia do svojej vecnej príslušnosti. V rámci prípravného konania bol (okrem iného) k veci vypočutý aj jeden zo spolupracujúcich policajtov, ktorý mal byť prítomný pri inštalácii obrazovo-zvukového zariadenia a ktorý pred vypočúvajúcim vyšetrovateľom ÚIS zatajil, že je vo vzťahu k predmetu výsluchu viazaný mlčanlivosťou a súčasne sa vyjadril, že sa o existencii obrazovo-zvukového zariadenia dozvedel až počas obhliadky miesta činu, čím uviedol vedome nepravdivé údaje, ktoré tvorili jeden z nosných dôvodov (podstatných okolností) neskoršieho rozhodnutia o zastavení trestného stíhania (pozn. autora). Podozrenie zo spáchania trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Tr. zák. bolo predmetom neskoršieho trestného oznámenia, ktoré vyšetrovateľ ÚIS odmietol s pozoruhodným odôvodnením: „K bodu Ad.4) uvedenom vo výrokovej časti tohto uznesenia je potrebné uviesť, že v danom prípade musí ísť o okolnosť, tak ako si to vyžaduje dikcia ustanovenia Trestného zákona, týkajúca sa krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1/ Trestného zákona, pričom musí ísť o takú okolnosť, kedy na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, pričom v prípade ak by aj hypoteticky zamlčal okolnosť, či v danom prípade mal B. O. podpísanú mlčanlivosť, nie je podstatnou okolnosťou, ktorá by mala podstatný význam pre rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:UIS-202/0-OISS-2021. Vzhľadom k uvedenému mám za to, že v danom prípade absentuje obligatórny znak objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu „Krivá výpoveď a krivá prísaha“ podľa § 346 ods. 1 Tr. zák.“

V tejto súvislosti je ešte možné dodať, že vyhlásenie o povinnosti zachovávať mlčanlivosť sa spravidla riadi rovnakým režimom ako utajovaná skutočnosť, ku ktorej sa podáva inkriminované vyhlásenie. Samotné vyhlásenie teda môže byť zaradené do režimu utajovanej skutočnosti. V takom prípade osoba, ktorá podpísala vyhlásenie o mlčanlivosti nie je povinná informovať orgán činný v trestnom konaní, že sa oboznámila s utajovanou skutočnosťou. Spôsob, aký zvolí dotyčná osoba pri ochrane utajovaných skutočností, s ktorými prišla do kontaktu, je závislá len od subjektívnych vôľových okolností danej osoby. Samotné popretie údajného podpisu vyhlásenia mlčanlivosti, resp. zamlčanie existencie takéhoto vyhlásenia, môže byť stále osobitným spôsobom ochrany utajovaných skutočností a preto na tomto determinante nemožno postaviť žiadne právne relevantné úvahy o naplnení znakovej skutkovej podstaty trestného činu, prečinu „Krivá výpoveď a krivá prísaha“ podľa § 346 ods. 1 Tr. zák.

Podľa § 346 ods. 1 Tr. zák. Objektívna stránka trestného činu spočíva v uvedení nepravdy svedkom o okolnosti dôležitej pre rozhodnutie, prípadne v zamlčaní takej okolnosti svedkom, v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní alebo na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou. Objektívnu stránka tohto trestného činu je možné naplniť aktívnou alebo pasívnou formou. Aktívna forma konania spočíva v úmyselnom uvedení nepravdy svedkom o okolnosti dôležitej pre rozhodnutie v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní, alebo na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou. O zatajenie okolnosti pôjde i vtedy, ak páchateľ na túto okolnosť nebol výslovne dotazovaný. Nevyžaduje sa, aby v dôsledku krivej výpovede bolo vydané nesprávne rozhodnutie alebo došlo k nesprávnemu zisteniu komisie (Čentéš, J. a kol: Trestný zákon - Veľký komentár. 5. aktualizované vydanie. Žilina: Eurokódex, 2020, s. Okolnosť dôležitá pre rozhodnutie je podstatným prvkom, bez ktorého by nešlo o tento trestný čin. Posúdenie takejto okolnosti je vždy závislé od konkrétneho prípadu. Nemusí ísť o okolnosť majúcu rozhodujúci význam. Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel. Páchateľom tohto trestného činu môže byť iba trestne zodpovedná osoba, ktorá bola v konaní, v ktorom malo prísť k spáchaniu tohto trestného činu, v procesnom postavení svedka. Ide o špeciálny subjekt. Podstatou povinnosti svedčiť je povinnosť svedka vypovedať o tom, čo mu je známe o trestnom čine, o jeho páchateľovi a takisto o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Z povinnosti vypovedať v postavení svedka zákon pozná niektoré výnimky. V presne definovaných prípadoch platí priamo zákaz výsluchu, v iných má svedok právo výpoveď odoprieť. 1. Osoby požívajúce výsady a imunity podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva [§ 8 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“)]. 2. Osoby, ktorý výsluch je zakázaný (§ 129 Tr. por.). 3. Osoby oprávnené odoprieť výpoveď (§ 130 Tr. por.).

Pre účely prezentovaného prípadu je podstatným ustanovenie § 129 ods. 1 Tr. por., keďže, ako už bolo uvedené, proces montáže obrazovo-zvukového zariadenia mal byť realizovaný pod stupňom utajenia „Vyhradené“ a v tomto režime mali byť spolupracujúcim policajtom poskytnuté i určité informácie, resp. skutočnosti. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) sa utajovanou skutočnosťou rozumie informácia alebo vec, ktorá je v záujme Slovenskej republiky dôležitá pre jej bezpečnosť, obranu, zahraničnú politiku, ochranu ústavného zriadenia, ochranu demokracie, ochranu životne dôležitých ekonomických záujmov štátu alebo pre plnenie medzinárodných záväzkov, a ktorej neoprávnené vyzradenie alebo sprístupnenie môže spôsobiť škodu. Utajované skutočnosti sa podľa stupňa utajenia delia na „Prísne tajné“, „Tajné“, „Dôverné“ a „Vyhradené“ (§ 3 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z.). Pod uvádzané stupne sú zaraďované utajované skutočnosti na základe hroziaceho následku, ktorý by mohol vzniknúť v dôsledku neoprávnenej manipulácie s nimi (§ 3 ods. 3 až 6 zákona č. 215/2004 Z. z.).

Podľa § 129 ods. 1 Tr. por. svedok nesmie byť vypočúvaný o okolnostiach, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť, okrem prípadu, že bol od tejto povinnosti príslušným orgánom oslobodený. Podľa tohto ustanovenia je výsluch svedka zakázaný vtedy, ak by mal byť vypočúvaný o okolnostiach, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť. Problematiku ochrany utajovaných skutočností upravuje zákon č. 215/2004 Z. z. Ak teda orgán činný v trestnom konaní alebo súd zistí, že predmetom výsluchu svedka sú utajované skutočnosti, nesmú výsluch vykonať. Zákaz vypovedať sa v takomto prípade vzťahuje aj na svedka. Preto ak je svedkovi zrejmé, že predmetom výsluchu sú utajované skutočnosti, nesmie vypovedať. Na túto skutočnosť musí svedok upozorniť orgán vykonávajúci výsluch, pričom táto povinnosť vyplýva svedkovi z povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach, o ktorých je oprávnený sa oboznamovať (STRÉMY, T., ŠAMKO, P., KURILOVSKÁ, L., REMETA, R., VOJTUŠ, F., VALENT, M., MIHÁLIK, S., KUCEK, A., BALOGH, T., MARKOVÁ, V. Trestný poriadok - praktický komentár. [Systém ASPI]. Wolters Kluwer [cit. 2025-4-22]. ASPIID KO301b2005SK. Dostupné z: www.aspi.sk.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. Spravidla každé ministerstvo si rozsah svojich utajovaných skutočností stanovuje aj svojimi vlastnými internými predpismi. Popisovaný spôsob "ochrany" utajovaných skutočností nie je zahrnutý ani v druhej časti prvej hlavy zákona č. 215/2004 Z. z.medzi základnými ustanoveniami § 6 (ochrana utajovaných skutočnosti) a taktiež takúto formu "ochrany" nepozná Vyhláška č. 48/2019 Z. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť, že u niektorých subjektov je mlčanlivosť koncipovaná nie ako povinnosť, ale ako výsada, ktorej nemožno oprávnený subjekt žiadnym spôsobom zbaviť (napr. advokáti, kňazi a pod.). Podporne poukazujem na judikát rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) zo dňa 24. februára 2014, sp. zn. 5Tdo 8/2013: „Povinnosť zachovávať mlčanlivosť v zmysle § 23 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,zákon o advokácii‘) vyvoláva tie isté právne účinky, teda zákaz výsluchu svedka v trestnom konaní, ktoré v § 129 ods. 2 Tr. por. spája zákon s taxatívne vymedzenými osobami, ktoré sú povinné zachovávať štátne tajomstvo (teraz utajovanú skutočnosť). Okolnosť, či pozbavenie povinnosti mlčanlivosti je v neprospech klienta, predpokladanú ustanovením § 23 ods. 3 zákona o advokácii, musí posúdiť advokát a nie súd.“

Dozorový prokurátor Krajskej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „dozorový prokurátor“) zaujal v rozhodnutí, ktorým zamietol sťažnosť voči uzneseniu podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. k veci nemenej zaujímavé stanovisko: „Nad rámec uvedeného zároveň uvádzam, že zo spisu zabezpečeného listinného materiálu (ČVS: UIS-XXX/0-0ISS-2021) s poukazom na kontext svedeckej výpovede kpt. Mgr. B. O. zo dňa 09.11.2021 vyplýva, že tento sa k montáži obrazovo-zvukového zariadenia nevyjadroval. Z výpovede plk. Mgr. B. D. R. (pozn. anonymizovaný policajt zastával v čase výsluchu funkciu na útvare, v ktorého gescii je okrem iného inštalácia a montáž informačno-technických prostriedkov, teda nie výkon operatívno-pátracej činnosti) je zrejmé kto a kedy vykonal realizáciu nasadenia informačno-technického prostriedku a k uvedenému bol svedok zbavený mlčanlivosti. Kapitán Mgr. B. O. opísal skutočnosti súvisiace s využitím siete na pripojenie zariadenia ITP práve prostredníctvom menovaného kancelárie. Na danom mieste poukazujem na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Tdo/32/2021 v zmysle ktorého, k obvineným tvrdenej nezákonnosti výsluchu svedkýň M. Y. a W. Z. K., dôvodom ktorej má byť absencia oslobodenia dotknutých policajtov od povinnosti mlčanlivosti zo strany kompetentného subjektu, najvyšší súd poukazuje na ustanovenie s 80 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. Z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sú policajti povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámili pri plnení úloh Policajného zboru alebo v súvislosti s nimi a ktoré si záujme právnických alebo fyzických osôb vyžadujú, aby zostali utajené pred nepovolanou osobou; povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Zo znenia dotknutého ustanovenia jednoznačne vyplýva jeho hlavný účel, ktorým je zabrániť tomu, aby dôverné informácie, ktoré policajti zistili pri výkone svojej činnosti, neboli prezradené nepovolanej osobe bez náležitého dôvodu, teda aby neboli poskytnuté osobám, ktoré by ich mohli neoprávnene (protiprávne) využiť či zneužiť. Najvyšší súd zastáva názor, že prezentovaný záver sa však netýka tzv. verejných konaní, vrátane trestného konania, kde ustanovenia Trestného poriadku o povinnosti svedčiť a poskytnúť pravdivé informácie majú prednosť pred ustanoveniami zákona o Policajnom zbore. Povinnosť mlčanlivosti zakotvená v zákone o Policajnom zbore teda nebráni výsluchu policajta v procesnom postavení svedka.“

V prvom rade je nutné uviesť, že tak vyšetrovateľ ÚIS, ako aj dozorový prokurátor v žiadnej pasáži absolútne nezareagovali na opakovane signalizovanú skutočnosť, že spolupracujúci policajt uviedol počas svedeckej výpovedi vedomú lož, konkrétne, že sa o montáži obrazovo-zvukového zariadenia dozvedel až počas obhliadky miesta činu, resp. že o jeho výskyte v kancelárii nemal dovtedy žiadnu vedomosť (pozn. autora). Po ďalšie sa dozorový prokurátor úplne vyhol argumentácii na poukaz, že spolupracujúci policajt úmyselne neuviedol pred vyšetrovateľom ÚIS informáciu, na základe ktorej nemôže k veci vypovedať z dôvodu viazanosti mlčanlivosťou. V minulosti boli za obdobný skutok obžalovaní operatívni príslušníci (vrátane funkcionárov) bývalého Vojenského obranného spravodajstva, ktorí v žiadostiach na vydanie príkazu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky novinárov uviedli úmyselne nepravdivé informácie, čím dosiahli vydanie príkazov zo strany Krajského súdu v Trenčíne. V neposlednom rade je poukaz dozorového prokurátora na rozhodnutie NS SR 5Tdo/32/2021 absolútne nepriliehavý. V tomto konaní boli obhajobou namietané výsluchy operatívnych pracovníkov kriminálnej polície ku skutočnostiam, s ktorými sa oboznámili pri výkone služobnej činnosti. Dozorový prokurátor však pri svojej konštatácii nerozlišuje medzi mlčanlivosťou vo vzťahu ku skutočnostiam, s ktorými sa príslušník PZ oboznámil pri plnení úloh Policajného zboru alebo v súvislosti s nimi (napr. ak má byť príslušník PZ vypočúvaný k okolnostiam prebiehajúceho výsluchu či domovej prehliadky) a ktoré z dôvodu neverejnosti prípravného konania či v záujme právnických alebo fyzických osôb (napr. pri záujme na ochrane osobných údajov) vyžadujú, aby zostali utajené pred nepovolanou osobou [§ 80 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“)], a mlčanlivosťou spravovanou osobitným režimom zákona č. 215/2004 Z. z.

Podľa § 80 ods. V tejto súvislosti poukazujem na stanovisko sekcie regulácie a dohľadu Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „NBÚ“) zo dňa 21.06.2022, sp. zn. NBÚ-2348/2022: „Zákon č. 215/2004 Z. z. upravuje osobitný právny režim, pokiaľ ide o možnosť oslobodenia od povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach osobu, ktorá má vypovedať v konaní pred štátnym orgánom. Právna úprava nerozlišuje osobitné druhy konaní, a teda takýmto konaním sa rozumie akékoľvek konanie pred štátnym orgánom, vrátane konania podľa ustanovení Trestného poriadku. Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že predmetné ustanovenie ponecháva oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach na diskrečnej právomoci vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, do pôsobnosti ktorého utajovaná skutočnosť patrí, pričom oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti je koncipované ako právna možnosť, nie ako povinnosť. „V prípade realizácie procesného úkonu, ktorým je výsluch svedka, je potrebné poukázať na ustanovenie § 129 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého svedok nesmie byť vypočúvaný o okolnostiach, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť, okrem prípadu, že bol od tejto povinnosti príslušným orgánom oslobodený. Uvedené predstavuje jednu z procesných záruk zákonnosti získania výpovede svedka.

tags: #kriva #vypoved #co #to #je