Zmluva o zavedení Európskeho ombudsmana: Prehľad a význam

Európsky ombudsman, inštitúcia zriadená na základe Maastrichtskej zmluvy z roku 1992, zohráva kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní dobrej správy vecí verejných v rámci inštitúcií a orgánov Európskej únie. Tento článok poskytuje komplexný prehľad o zriadení, funkcii a význame európskeho ombudsmana, s odkazom na relevantné dokumenty a právne základy.

Zriadenie a právny základ

Inštitúcia európskeho ombudsmana bola zriadená Maastrichtskou zmluvou z roku 1992. Prvým európskym ombudsmanom bol v roku 1995 zvolený Európskym parlamentom Jacob Söderman, bývalý ombudsman a minister spravodlivosti Fínska. V októbri 1999 bol znovuzvolený na ďalšie päťročné funkčné obdobie. Od 1. apríla 2003 je ombudsmanom P. Nikiforos Diamandouros (Grécko).

Úloha a právomoci

Európsky ombudsman vyšetruje prípady nesprávnych administratívnych postupov v inštitúciách a orgánoch Európskej únie, ako napríklad v Európskej komisii, v Rade Európskej únie a v Európskom parlamente, a referuje o nich. Pod jeho jurisdikciu vzhľadom na svoju nestrannú jurisdikciu nepatria iba Európsky súdny dvor a Súd prvej inštancie.

Ombudsman má pri vyšetrovaní rozsiahle právomoci. Inštitúcie a orgány únie sú povinné poskytnúť ombudsmanovi požadované informácie a sprístupniť príslušné dokumenty. Ak sa prípad počas vyšetrovania uspokojivo nevysvetlí, ombudsman sa môže pokúsiť o priateľské zmierenie, ktoré napraví chyby v administratívnych postupoch a uspokojí sťažovateľa. Ak sa pokus o zmierenie nepodarí, ombudsman môže navrhnúť iný spôsob riešenia prípadu.

Postup pri podávaní sťažností

Ak máme sťažnosť proti inštitúcii EÚ, môžeme sa s ňou obrátiť priamo na Súd prvého stupňa. V takomto prípade nás musí zastupovať právnik, ktorý je oprávnený zastupovať nás aj pred súdom v členskej krajine. Ak si myslíme, že naše práva vyplývajúce z práva Európskeho spoločenstva boli porušené napr. zo strany nášho zamestnávateľa alebo zo strany národných správnych orgánov, mali by sme sa poradiť s právnikom alebo s právnym poradcom živnostenského zväzu alebo inej asociácie, do ktorej patríme. Na základe toho sa potom môžeme obrátiť na príslušný národný súd v danej krajine, ktorý musí uplatniť európske právo a zabezpečiť ochranu našich práv.

Prečítajte si tiež: Porovnanie PZP pre invalidných dôchodcov

Európsky súdny dvor a jeho úloha

Súdy v každom štáte EÚ zodpovedajú za to, aby sa v danom štáte správne uplatňovali zákony EÚ. Existuje však riziko, že súdy v rôznych štátoch by mohli zákony EÚ interpretovať odlišne. V snahe zabrániť tomu, existuje „postup predbežného rozhodnutia“. To znamená, že ak národný súd má akúkoľvek pochybnosť týkajúcu sa interpretácie a platnosti zákonov EÚ, môže, a niekedy musí požiadať Súdny dvor o radu. Komisia môže iniciovať konanie, ak má dôvod domnievať sa, že členský štát neplní svoje povinnosti podľa zákonov EÚ. V oboch prípadoch Súdny dvor preskúma obvinenia a vydá rozsudok. Zmluva vyžaduje, aby Európsky parlament, Rada a Komisia prijímali za určitých okolností určité rozhodnutia. Postoje ESD, odporúčania, rozhodnutia a väčšinové hlasovania, ktoré sú založené na objektívnosti a nezávislosti, robia zo Súdneho dvora - podľa mnohých - skutočne nadnárodnú inštitúciu ES a EÚ. ESD zároveň disponuje aj inými právomocami. Môže vystupovať ako ústavný súd (t. j. vysvetľuje práva a povinnosti medzi európskymi inštitúciami navzájom a medzi členskými štátmi a EÚ samotnou); strážca zákonnosti (t. j. overuje zlučiteľnosť sekundárnej legislatívy s primárnym právom ES a EÚ a všeobecnými právnymi princípmi); správny súd (t. j. rozhoduje o žalobách predložených fyzickými alebo právnickými osobami proti opatreniam EÚ a o sťažnostiach podaných pracovníkmi inštitúcií EÚ proti podmienkam, za ktorých sú zamestnávaní); občiansky súd (t. j. zisťuje mimozmluvné záväzky a skúma nároky na náhradu škody, najmä pri úradnom ručení); arbitrážny súd (t. j. môže pôsobiť ako arbitrážny orgán v spore medzi stranami, ak tieto s tým súhlasia).

Európska centrálna banka (ECB)

Európska centrálna banka (ECB) bola zriadená 1. júna v r. 1998 na základe Zmluvy o Európskej únii (Treaty on European Union) na zavedenie a riadenie tejto novej meny - vykonávanie devízových operácií a zabezpečenie hladkého fungovania platobných systémov. ECB na vykonávanie svojej úlohy pracuje s Európskym systémom centrálnych bánk (ESCB), ktorý zahŕňa všetkých 25 štátov EÚ. Z týchto štátov však dosiaľ len 12 prijalo euro. Týchto 12 štátov spolu tvoria eurozónu a ich centrálne banky spolu s Európskou centrálnou bankou tvoria útvar, ktorý sa nazýva Eurosystém. ECB pracuje úplne nezávisle. ECB ani národné centrálne banky Eurosystému, ako ani žiadny člen ich rozhodovacích orgánov nemôžu požiadať o inštrukcie od žiadneho iného orgánu, ani ich prijať. ECB, ktorá úzko spolupracuje s národnými centrálnymi bankami, pripravuje a implementuje rozhodnutia prijímané rozhodovacími orgánmi Eurosystému - Radou guvernérov, Výkonnou radou a Generálnou radou. Centrálna banka ECB je vo Frankfurte nad Mohanom, guvernérom ECB je Francúz Jean Claude Trichet. Jej právny základ tvorí Štatút Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky, ktorý je súčasťou Maastrichtskej zmluvy. Jednou z hlavných úloh ECB je udržiavať cenovú stabilitu v eurozóne a chrániť kúpnu silu eura. To znamená udržiavať infláciu pod prísnou kontrolou - cieľom ECB je zabezpečiť, aby medziročný nárast spotrebiteľských cien bol nižší ako 2 %. Po prvé, riadením množstva peňazí v ekonomike. Riadenie množstva peňazí v ekonomike zahŕňa okrem iného určovanie úrokových sadzieb v eurozóne. Skladá sa z prezidenta ECB, viceprezidenta a štyroch ďalších členov, ktorí sú vymenovaní na základe spoločnej dohody prezidentov alebo ministerských predsedov štátov eurozóny. Členovia Výkonnej rady sa vymenúvajú na jedno osemročné obdobie. Výkonná rada zodpovedá za implementáciu menovej politiky, ktorú definuje Rada guvernérov a za vydávanie pokynov národným centrálnym bankám. Rada guvernérov je najvyšším rozhodovacím orgánom Európskej centrálnej banky. Skladá sa zo šiestich členov Výkonnej rady a z guvernérov 12 centrálnych bánk eurozóny. Jej predsedom je prezident ECB. Generálna rada je tretím rozhodovacím orgánom ECB. Tvorí ju prezident a viceprezident ECB a guvernéri národných centrálnych bánk všetkých 25 členských štátov EÚ.

Európska investičná banka (EIB)

Európska investičná banka (EIB) bola zriadená v r. 1958 na základe Rímskej zmluvy. Pomáha dosahovať ciele Únie financovaním určitých druhov investičných projektov. Vyberajú sa tie projekty, ktoré podporujú európsku integráciu, rovnomerný rozvoj, ekonomickú a sociálnu kohéziu a hospodárstvo založené na inovačných poznatkoch. Európska investičná banka (EIB) v Luxemburgu je jedna z najväčších finančných inštitúcií na svete. EIB nie je obyčajná banka, v ktorej si môžete otvoriť účet a vložiť peniaze. Úlohou EIB je investovať do projektov, ktoré podporujú ciele Európskej únie. Je nezisková a zo sporiteľných alebo bežných účtov neberie žiadne peniaze. Nevyužíva ani žiadne prostriedky z rozpočtu EÚ. EIB je namiesto toho financovaná z výpožičiek na finančných trhoch a akcionármi banky - členskými štátmi Európskej únie. Toto krytie členskými štátmi poskytuje EIB najvyšší možný úverový rating na peňažných trhoch, kde môže preto získať veľmi veľké sumy kapitálu za veľmi dobrých podmienok oproti iným trhovým subjektom. Tieto kritériá platia pre činnosti vnútri Európskej únie, ako aj mimo nej. Takmer 90 % činností EIB sa realizuje v Európskej únii, ale významná časť financií ide do budúcich členských štátov. EIB tiež podporuje udržateľný rozvoj štátov v Afrike, karibskej a tichomorskej oblasti, v oblasti Stredozemného mora, ako aj projekty v Latinskej Amerike a Ázii. EIB je napokon väčšinový akcionár Európskeho investičného fondu. Tento fond bol zriadený v r. EIB koná v priamom obchodnom styku s iniciátormi veľkých projektov (aspoň 25 mil. eur), kým pri malých projektoch (malé a stredné podniky alebo miestne orgány) pracuje s približne 180 bankami a špecializovanými finančnými sprostredkovateľmi v Európe. EIB je nezávislá inštitúcia. Robí vlastné rozhodnutia o prijímaných a poskytovaných úveroch čisto na základe výhodnosti každého projektu a príležitostí dostupných na finančných trhoch. Každý rok predkladá správu o všetkej svojej činnosti. EIB spolupracuje s inštitúciami EÚ. Rada guvernérov je zložená z ministrov (zvyčajne ministrov financií) všetkých členských štátov. Predstavenstvo, ktorého predsedom je prezident banky, má 24 členov vymenovaných členskými štátmi a jedného, ktorý bol menovaný Európskou komisiou. Riadiaci výbor predstavuje výkonný orgán banky na plný pracovný úväzok.

Vývoj európskeho občianstva

Európske občianstvo ako princíp formálne zaviedla Maastrichtská zmluva z roku 1992. Hoci zmluva vznikla za zatvorenými dverami, potrebovala legitimizáciu zo strany občanov. Vytvorenie vnútorného trhu, založeného na obmedzení ekonomických bariér medzi členskými štátmi, vyžadovalo nielen slobodný pohyb tovarov, ale aj ľudí. Všetci občania, ktorí by sa presúvali z jedného členského štátu do druhého, by stratili politické práva, takže vznikla potreba zavedenia mechanizmov na ochranu týchto práv v mieste pobytu. Ďalším dôvodom bol koncept „Európy občanov“, ktorý sa prvýkrát objavil v roku 1975 a jeho cieľom malo byť vzbudenie európskeho „povedomia“. Pôvodná myšlienka spájania tvorcov politiky, popredných politikov a sektorových záujmov v rámci spoločných inštitúcií a štruktúra komunitárneho práva však nerátali s hlasom väčšiny občanov. Práve naopak, tento prístup bol skôr elitársky a technokratický. Napríklad občania členských štátov ES/EÚ mohli po prvýkrát voliť zástupcov Európskeho parlamentu až v roku 1979. Tento zastupiteľský orgán však až do roku 1992 nezískal medzi občanmi očakávanú vážnosť najmä pre jeho obmedzené legislatívne právomoci. Koncept európskeho občianstva bol teda zavedený v Maastrichtskej zmluve s cieľom priblížiť európsky projekt občanom prostredníctvom pocitu spolupatričnosti a priestoru pre politickú participáciu. Zmluva bola oficiálne ratifikovaná v októbri 1993 po tom, čo ju schválilo 12 národných parlamentov, ako aj referendá v Dánsku (Dáni hlasovali o tejto zmluve dvakrát), Francúzsku a Írsku. Podľa niektorých analytikov bolo zavedenie princípu európskeho občianstva prechodom od „trhového občana“ k „politickému občanovi“, hoci len v zárodočnej podobe. Keďže konkrétne práva obsiahnuté v článku 8 Maastrichtskej zmluvy len veľmi málo rozšírili existujúce práva väčšiny občanov EÚ, diskusia, ktorá sa následne rozprúdila, ovplyvnila verejnú mienku do takej miery, ako samotné zavedenie týchto práv. Po prijatí Maastrichtskej zmluvy sa v akademických i politických kruhoch rozprúdila diskusia o obmedzenom uplatňovaní princípu európskeho občianstva. Za jedno zo zásadných obmedzení bolo považované zachovanie dimenzie národných štátov - občanmi EÚ sa mohli stať len občania členských štátov. V dôsledku toho zostalo približne 50 mil. ľudí, ktorí žijú na území členských štátov, bez európskeho občianstva. Toto je zjavne v rozpore s demokratickou kultúrou, na ktorú sú Európania takí hrdí. Na rozdiel od procesu tvorby ústavy v USA, budovanie Európskej únie predstavuje proces postupných krokov, ktorý sa vyvíja prostredníctvom primárneho a sekundárneho práva, ako aj prostredníctvom rozhodnutí Európskeho súdneho dvora a (po Maastrichte) aj Európskeho parlamentu. Jedným zo spôsobov uchopenia vývoja inkrementálnej expanzie princípu európskeho občianstva je sledovať jeho vývoj v revízii Zmluvy o Únii (Treaty of Union). V októbri 1997 zaviedla Amsterdamská zmluva dodatky k princípu európskeho občianstva v článkoch 17 a 21 (bývalé články 8 a 8d). Amsterdamská zmluva jednoznačne uvádza, že „európske občianstvo je komplementárne a nenahrádza občianstvo národných štátov“. Občianstvo členského štátu EÚ je teda podmienkou získania občianstva EÚ, pričom európske občianstvo doplní práva zaručované občianstvom členských štátov. Amsterdamská zmluva navyše zaručila občanom EÚ nové právo. Každý občan Únie sa odvtedy môže obrátiť na Parlament, Radu, Komisiu, Súdny dvor, Dvor audítorov, Ekonomickú a sociálnu komisiu, Komisiu pre regióny a Ombudsmana v ktoromkoľvek z 12 jazykov EÚ a dostane odpoveď v rovnakom jazyku. Na decembrovom summite v Nice navyše Európska rada privítala spoločnú deklaráciu Rady ministrov, Európskeho parlamentu a Komisie o Charte základných práv, ktorá v jednom texte kombinuje občianske, politické, ekonomické, sociálne a spoločenské práva, ktoré boli dovtedy súčasťou rôznych medzinárodných, európskych a národných právnych aktov. Spomínané práva vychádzajú zo základných práv a slobôd uznaných v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z ústavných tradícií jednotlivých členských krajín EÚ. Hoci Charta ešte nie je právne záväzná, občania a súdne rozhodnutia sa už na ňu odvolávajú. K formovaniu vzťahu medzi členskými štátmi a európskymi inštitúciami prispelo viacero faktorov, ktoré zároveň ovplyvnili aj občanov Európy. Od samotného začiatku vedľa seba existovali dve rozdielne koncepcie tohto projektu - na jednej strane obmedzený, pragmatický prístup k potrebe medzištátnej spolupráce a na strane druhej dlhodobý ambiciózny projekt určitej formy politickej únie. Väčšia časť histórie procesu európskej integrácie je pritom odrazom súboja medzi spomínanými koncepciami. Rozdiel medzi nimi sa často zhŕňal do pojmu „politika vs. politická forma“ (policy vs. polity). Národné vlády nevideli príliš veľkú potrebu pre priame prepojenie nadnárodných inštitúcií a občanov Európy. Príkladom je Európsky parlament, založený v roku 1958 skôr ako „dekoratívny prvok“ s poradným hlasom. Jeho pozícia sa však pomaly vyvíjala. Prvým krokom k demokratizácii bolo zavedenie priamych volieb do Európskeho parlamentu v roku 1979, ktoré však vzhľadom na jeho obmedzené legislatívne právomoci zostalo takmer bez efektu. Po počiatočnom nadšení v roku 1979 - s voličskou účasťou okolo 63 % - klesal záujem občanov o voľby až k hranici 49 % v roku 1999. Jednotný európsky akt (JEA) z roku 1987 a následné zmluvy z deväťdesiatych rokov však rozšírili právomoci Európskeho parlamentu. Ďalším príkladom fungovania autonómnej inštitucionálnej logiky je séria rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, ktorý interpretoval základné zmluvy skôr ako ústavné než medzinárodné právo a tak naklonil misky váh v prospech „politickej formy“ (polity). Úspech „komunitárnej metódy“ a pre-hlbujúce sa vzájomné prepojenie európskych ekonomík viedli členské štáty k podobnému prístupu aj v ďalších oblastiach. Zdravotníctvo, kultúra, sociálna politika či životné prostredie patria medzi tie oblasti, o ktorých sa rutinne diskutuje na európskej úrovni. V súčasnosti sa na európskych fórach diskutuje dokonca aj o oblastiach, ktoré patrili do výlučnej právomoci národných štátov, ako napríklad školstvo, boj proti kriminalite, obrana a zahraničná politika. A európski občania chcú viac - nedávny prieskum zverejnil zoznam 17 politických oblastí, ktoré by sa podľa väčšiny opýtaných mali riešiť na európskej úrovni. Znamená to, že čoraz viac budú občania denno-denne priamo ovplyvnení rozhodnutiami, ktoré sa prijmú na tejto úrovni. V oblastiach, kde je možné predpokladať kontroverzné alebo bolestivé rozhodnutia, sa potreba solídnej, širokej podpory verejnosti stáva čoraz zjavnejšia. Štvrtá rovina vývoja môže objasniť, prečo sa európska integrácia tak dlho dokázala viesť na vlne „znesiteľného konsenzu“ (permissive consensus). Často sa hovorí o troch typoch štátnej politiky - (re)distribúcia, makroekonomická stabilizácia a regulačná funkcia - pričom európske inštitúcie sa sústredili takmer výlučne na tretí typ. V po-rovnaní so zdrojmi členských štátov je rozpočtový balík Európskej komisie príliš malý na redistribúciu, nehovoriac o Spoločnej poľnohospodárskej politike a vyrovnávaní regionálnych rozdielov. Vzhľadom k tomu, že redistribúcia je hra s nulovým súčtom a vyžaduje silnú legitimitu prostredníctvom pocitu solidarity, Európska únia bola dlho chránená pred potenciálnymi konfliktmi. EÚ pôsobila len v oblasti regulácie, teda v oblasti odstraňovania rôznych bariér, pričom dôsledky jej krokov mali podobný efekt ako keď sa pri prílive zdvihnú všetky lode. V momente, keď sa regulácia zmení z od-straňovania bariér na zavádzanie noriem, vzrastá potenciál napätia. Príkladom je rozhorčenie Nemcov, keď Európska komisia v rámci zavádzania pravidiel ochrany bezpečnosti potravín spochybňovala niektoré tradičné metódy nemeckej výroby piva. V teórii je koncept občianstva inkluzívny nástroj, ktorý poskytuje všetkým ľuďom rovnoprávne postavenie bez ohľadu na ich vek, rod, vieru alebo farbu pleti. Inštitúcie sú potom zodpovedné za vytváranie podmienok na zabezpečenie tejto rovnoprávnosti. Podľa T. H. Marshalla, keď ľudia majú spoločné skúsenosti s konkrétnymi právami a nárokmi, zároveň zdieľajú aj spoločnú kultúru. Do akej miery teda poskytuje európske občianstvo určitú formu spoločnej kultúry európskych občanov a na akých základoch je táto kultúra postavená? Dá sa súhlasiť s názorom, že európsky občania si vytvoria silnú politickú (kultúrnu) identitu prostredníctvom demokratizácie európskych inštitúcií. Vznik národného občianstva, spojeného s redistribúciou a princípom solidarity, súvisel so spoločnou identitou. Európske občianstvo sa však napriek odporu národných štátov stane postnárodným inštitútom. Právo obrátiť sa na Ombudsmana EÚ majú už teraz všetci ľudia -občania aj rezidenti Únie. Európske inštitúcie sa pravidelne občanov pýtajú na ich subjektívny pocit identifikácie s ES/EÚ. Podľa prieskumu Eurobarometra sa v roku 2000 s Európskou úniou vo veľkej miere identifikovali obyvatelia Luxemburska (82 %), Švédska (74 %) a Španielska (72 %). Najmenej sa s EÚ identifikovali občania Veľkej Británie (41 %) a Grécka (43 %). V súvislosti s európskym občianstvom sa ponúkajú dve otázky - jedna sa týka súčasného fungovania tohto konceptu a druhá jeho budúceho vývoja. Dvomi podmienkami existencie občianstva je jednak možnosť jeho uplatnenia a jednak jeho samotné uplatňovanie. Vytvorením podmienok na uplatňovanie určitých občianskych práv na európskej úrovni sa čiastočne naplnila prvá podmienka. Splnenie tej druhej vyžaduje, aby občania EÚ začali tieto práva uplatňovať - aby začali voliť, podávať žiadosti a diskutovať… Prípad írskeho referenda o zmluve z Nice poukázal na absenciu dostatočnej verejnej diskusie o európskych otázkach, neschopnosť politikov a mien-kotvorných osobností informovať, motivovať a mobilizovať voličov, ako aj na nedostatočnú schopnosť európskych inštitúcií odovzdať dôležité posolstvo občanom. Na riešenie týchto nedostatkov následne vznikla pracovná skupina, ktorá vo svojej správe z roku 2001 analyzuje existujúce problémy a navrhuje riešenia. Okrem toho však existuje množstvo dôvodov pre intenzívnejšiu angažovanosť občanov vo verejných diskusiách o rozhod-nutiach, ktoré sa robia v Bruseli alebo v Európskej rade. Občania sa pravdepodobne budú čoraz viac zaujímať o regulatívy, ktoré ovplyvnia ich život, najmä ak pôjde o oblasť redistribúcie. Zatiaľ čo základné zmluvy EÚ ratifikovali národné parlamenty alebo v niektorých prípadoch aj referendá, regulatívne mechanizmy EÚ, ako napríklad smernice (directives), ešte neboli naozaj vystavené verejnej diskusii. Smernice EÚ pritom ovplyvňujú približne 70 % rozhodnutí prijímaných na národnej úrovni. Narastajúce množstvo európskych zákonov čoraz viac priamo ovplyvňuje život občanov, ktorí si čoraz viac uvedomujú potrebu zachovať historické výdobytky. Príkladom je zachovanie tzv. V posledných dvoch desaťročiach zažili Európania vznik nových sociálnych štiepení, ako aj vnútornej neistoty, ktorú podnietila kombinácia vysokej miery nezamestnanosti a prílevu imigrantov z východnej Európy a rozvojových krajín. Navyše sa v Európe znížil prah citlivosti na sociálne vylúčenie, čo môže podnietiť stanovenie normatívnych cieľov, ako napríklad vytvorenie solidarity a spoločnej dohody na spravodlivej distribúcii. Toto je priestor pre uplatňovanie konceptu občianstva. Čo však Európskej únii chýba, je verejná sféra ako priestor pre diskusiu o týchto a ďalších problémoch naprieč hranicami národných štátov. Výsledkom toho je, že len relatívne málo ľudí (len 26 %) vyjadrilo na jar 2001 záujem zapojiť sa do diskusie o Európe (Eurobarometer 2001). V súčasnosti sú teda organizované skupiny ako odbory, mimovládne organizácie a akademické kruhy jednými z mála skupín obyvateľov, ktoré vstupujú do spomínaných diskusií. V tomto smere poskytuje prebiehajúci Konvent o budúcnosti Európy nový inštitucionálny nástroj na zapojenie jednotlivcov alebo skupín občanov do európskych záležitostí. Otvorenou otázkou teda zostáva, či vzniká priestor pre zapojenie sa a efektívnu účasť európskych občanov na rozhodovacom procese.

Prečítajte si tiež: Ako vypočítať nezdaniteľnú časť na manželku s dôchodkom?

Prečítajte si tiež: Podmienky pre osobitný príspevok na Úrade Práce Levoča

tags: #zmluva #zavedenie #Európskeho #ombudsmana