Liberálny sociálny systém: Charakteristika

Sociálny štát je kľúčový pojem v teórii sociálnej politiky. Označuje štát, kde sociálne podmienky, v ktorých ľudia žijú, nie sú len vecou jednotlivcov či rodín, ale aj vecou verejnou. Každému z jeho občanov sa dostáva aspoň určitého uznaného minima podpory a pomoci v rôznych životných situáciách, ktoré jeho či jej rodinu ohrozujú. Typológia sociálneho štátu zahŕňa rôzne modely, ako napríklad Bismarckov, Beveridgeov a Myrdalov. Na formovaní sociálnej politiky v európskych krajinách sa podieľali predovšetkým tri svetové osobnosti: Otto von Bismarck, William Henry Beveridge a Gunnar Myrdal.

Historické východiská sociálneho zabezpečenia

Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej pomoci cez pomoc chudobným až po komplexné sústavy inštitúcií moderných spoločností, ktoré zabezpečujú základné ľudské práva, ako právo na život, zdravie a vzdelanie. Počas vývoja sociálnej politiky prevládali v meniacich sa spoločenských systémoch aj rôzne názory. Sociálna politika je úsilie o riešenie vzniknutých sociálnych potrieb a problémov, na ktoré sociálne hnutia upozornili rôznymi spôsobmi, napríklad aj revolúciou. Vývoj sociálnej politiky prechádzal rôznymi modelmi: paternalistický model, reziduálny model a inštitucionálny model.

Otto von Bismarck a konzervatívny model Welfare states

Prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky bol Otto von Bismarck (1815-1898), známy ako zjednotiteľ nemeckej ríše (1871). Nemecko bolo do roku 1871 rozbité nielen na množstvo štátnikov, ale aj na množstvo socialistických spolkov, ktoré boli pre svojich členov nielen politickým, ale aj sociálnym a ekonomickým zázemím. V roku 1881 Ríšsky snem schválil sociálno-politický program, v ktorom sa počítalo so zavedením poistenia pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby. V roku 1890 bola opäť povolená činnosť sociálno-demokratickej strany. Bismarckovo sociálne zákonodárstvo bolo súčasťou jeho politiky „cukru a biča“ v záujme stability štátu.

Systém sociálneho zabezpečenia sa realizoval v podobe troch zákonov:

• Zákon o nemocenskom poistení z roku 1883
• Zákon o úrazovom poistení z roku 1884
• Zákon o poistení pre prípad invalidity a staroby z roku 1889

Významným znakom zavedenej sústavy poistení bolo, že oddeľovala rôzne kategórie zamestnancov a robotníkov. Prvýkrát si štát priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva. Vzniká prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe. Náklady na tento systém sú rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a štát.

Prečítajte si tiež: Princípy liberálneho sociálneho štátu

Konzervatívny model (Nemecko) charakterizuje:

• Štát, ktorý garantuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy
• Vytvorený priestor pre neštátne subjekty
• Korporatívny, pracovno-výkonový prístup
• Prioritou je uspokojovanie potrieb na základe pracovného výkonu a zásluhy
• Garantuje minimálne životné štandardy uznané spoločnosťou
• Dávky sú odrazom miezd a sú financované z príspevkov zamestnávateľov a zamestnancov

William Henry Beveridge a liberálny model Welfare states

Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne šíril v celej Európe, uplatnil sa aj vo Veľkej Británii, kde k nemu pribudlo aj poistenie proti nezamestnanosti ako ďalšiemu sociálnemu riziku. Dávky, ktoré vtedy vyplácali slabé poisťovne, boli nedostatočné a ľudia sa ocitli v biede. Hospodárskou krízou bola postihnutá aj Veľká Británia, vláda sa preto rozhodla reformovať sociálny systém. Koncom roku 1942 predložil Beveridge návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu.

Beveridge navrhol predovšetkým zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých a zároveň systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima. Zdôrazňoval, že sociálne poistenie je len súčasťou politiky sociálneho pokroku. Začal používať termín spotrebný kôš, t.j. súbor typických tovarov, ktoré spotrebúva priemerná rodina. Výrazne podporoval a stimuloval súkromnú iniciatívu. Tým, že uplatnil rovnaký prístup k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok, upevnil význam životného minima.

Liberálny model Welfare State (typický pre USA a časť GB) charakterizuje:

• Minimálne zásahy štátu
• Každý sám o seba predovšetkým povinným a dobrovoľným poistením
• Štát stojí na konci s intervenciou
• Silný tretí sektor (mimovládne, občianske a iné organizácie)

Karl Gunnar Myrdal a sociálno-demokratický model Welfare states

Karl Gunnar Myrdal (1898-1987) bol tretím z veľkých reformátorov sociálneho poistenia. Bol to ekonóm, poslanec švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu, v roku 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. Zameral sa na plánovité znižovanie chudoby a znižovanie sociálnych nerovností.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Medzi jeho návrhy patrili:

• Zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť
• Zavedenie prídavkov na deti
• Zavedenie príspevkov na bývanie
• Vyučovanie a stravovanie v školách zdarma
• Všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť

Význam Myrdalovho modelu bol v tom, že uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti.

V európskom kontexte sa sformovali tri základné piliere sociálnej politiky:

• Sociálne poistenie
• Sociálna pomoc
• Štátna sociálna podpora

Štátna sociálna podpora, ktorej zakladateľom bol práve Myrdal, vyčleňuje systém dávok, vyjadrujúcich podporu určitým skupinám vo vzťahu k životnej udalosti, ktorá môže mať dlhodobý charakter. Je to štátom organizovaná solidarita.

Pojem sociálny a sociálna politika

Pojem sociálny používame v rôznych rovinách:

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

• Spoločenský, týkajúci sa spoločnosti, spoločnosťou podmieňovaný, spoločensky záväzný, spoločenský normatívny, slúžiaci / prospešný spoločnosti
• Týkajúci sa životných podmienok, životnej úrovne
• Vyjadrujúci životné istoty, podmienky
• Vyjadrujúci blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti ako celku
• Vyjadrujúci pomoc (pomoc sociálna)
• Vyjadrujúci spolucítenie (sociálne cítenie)
• Ľudský, všeľudský
• Vyjadrujúci kladné, pozitívne ľudské hodnoty (sociálny alebo asociálny, sociálny ako altruistický, nesebecký, spoločensky prospešný a pod.)

Slovník slovenského jazyka uvádza pojem sociálny v 3 rovinách: vzťahujúci sa na ľudskú spoločnosť, týkajúci sa vzájomných vzťahov ľudí, spoločenský; týkajúci sa zlepšovania spoločenských pomerov, majúci tendenciu zlepšovať spoločnosť; týkajúci sa hmotného zabezpečenia jednotlivca v spoločnosti.

Politika je správa verejných vecí, oblasť všeobecných štátnych záležitostí, umenie riadiť štát. Sociálna politika je sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo o udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému (štátneho, obecného). Toto úsilie je sústavné a cielené. Jeho výsledkom je fungovanie alebo transformácia (zmena) systému. Prejavuje sa rozhodovaním (alebo nerozhodovaním) a činnosťou (alebo nečinnosťou) sociálnych subjektov.

Sociálna politika je taktiež vymedzovaná ako súbor aktivít, ktoré smerujú k zlepšovaniu základných životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu, či udržovaniu „sociálnej suverenity“ a „sociálneho bezpečia“ v rámci daných hospodárskych a politických možností krajiny.

Sociálne zabezpečenie a jeho nástroje

Sociálne zabezpečenie zahŕňa vzťahy a prostriedky, ktorými spoločnosť zaručuje a poskytuje hmotné zabezpečenie jednotlivým občanom ak nemôžu pracovať z dôvodov uznaných spoločnosťou. Je to súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé finančné sociálne dôsledky uznaných sociálnych udalostí alebo im predchádzať.

Podľa medzinárodných dokumentov sociálne zabezpečenie poskytuje ochranu a pomoc občanom:

• v ohrození zdravia a nemoci
• v prípade nezamestnanosti
• v prípade zdravotného postihnutia a invalidity
• v prípade pracovného úrazu a choroby z povolania
• v prípade staroby, materstva, rodičovstva
• v prípade úmrtia živiteľa

Nástroje sociálneho zabezpečenia:

1. Sociálne poistenie (dôchodkové, úrazové, nemocenské)
2. Štátna sociálna podpora (pôrodné, detské prídavky)
3. Sociálna pomoc a služby

Sociálne poistenie označuje inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti. Spravujú ho inštitúcie verejnoprávnej povahy - sociálna poisťovňa, doplnkom sú sociálne penzijné fondy. Sociálne poistenie sa delí na osem základných systémov: úrazové poistenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie, poistenie v materstve, poistenie v starobe (dôchodkové), poistenie invalidity, poistenie pozostalých, poistenie v nezamestnanosti.

Štátna sociálna podpora označuje zaopatrovacie dávky, ktoré sú poskytované určitým skupinám osôb, viažuce sa na tie sociálne situácie, na ktoré sa nie je možné pripraviť. Nie je viazaná na odvody príspevkov z príjmu, je orientovaná na podporu jednotlivcov, rodinám v špecifických životných situáciách. Je postavená na univerzálnom princípe - dostane ju každý občan, ktorý sa ocitne v danej situácii.

Sociálna pomoc je pomoc poskytovaná štátom občanovi v stave núdze na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu. Predstavuje peňažné dávky, vecné dávky, služby. Nárok je podmienený skúmaním odkázanosti jednotlivca alebo rodiny - dávky v hmotnej núdzi, príspevky na kompenzáciu zdravotných pomôcok, súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Sociálna pomoc prispieva k riešeniu situácie, ktorá je nad sily občana. Jej zmyslom je preklenúť núdzu a podieľa možno navrátiť občana do normálnej situácie. Sociálna pomoc je poskytovaná v hmotnej núdzi formou peňažných dávok, služieb, azylov a v sociálnej núdzi formou poradenstva, vytváraním klubov nezamestnaných a pod.

Sociálne služby sú špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze, činnosti zamerané na uspokojovanie individuálnych alebo kolektívnych potrieb, druh sociálnej starostlivosti poskytovanej konaním štátnej, obecnej alebo súkromnoprávnej inštitúcie v prospech občanov. Medzi sociálne služby patria činnosti zamerané na vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzujú nepriaznivému sociálnemu vývinu jedinca, vytváranie primeraných životných podmienok pre tých ľudí, ktorí nevedia zvládnuť životnú situáciu sami, činnosti na zamedzenie negatívnych javov.

Sociálna ochrana a záchranná sociálna sieť

Sociálna ochrana je súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany, t.j. úsilie verejnoprávneho subjektu o prevenciu a riešenie obtiažnych životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny. Týmto úsilím štát zaisťuje nepopierateľné občianske práva na dôstojný život, na rodinu a na prácu.

Členíme ju na preventívnu, terapeutickú a rehabilitačnú sociálnu ochranu. Preventívna sociálna ochrana zahŕňa všetky kontrolné mechanizmy, ktoré zabraňujú (predchádzajú) procesom narušujúcim integritu osobnosti, jej sociologické zložky, ale aj biologické a psychologické. Terapeutická sociálna ochrana je individuálna, riešenie konkrétnej obtiažnej sociálnej situácie. Rehabilitačná sociálna ochrana je súbor opatrení ktoré občanovi pomáhajú nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu.

Záchranná sociálna sieť je pojem, ktorý zaviedla Svetová banka v 80-tych rokoch minulého storočia v súvislosti s ekonomickými reformami v Latinskej Amerike a Ázii. Predstavuje systémové usporiadanie minimálnych dávok sociálneho poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci takým spôsobom, aby žiadny občan nebol existenčne ohrozený v dobe ekonomických reforiem. Má zaistiť minimálnu hranicu životných potrieb.

Najstaršie podoby sociálnych intervencií

Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej pomoci cez pomoc chudobným až po komplexné sústavy inštitúcií moderných spoločností zabezpečujúcich základné ľudské práva. Počas vývoja sociálnej politiky prevládali v meniacich sa spoločenských systémoch aj rôzne názory. Sociálna politika je úsilie o riešenie vzniknutých sociálnych potrieb a problémov, na ktoré sociálne hnutia upozornili rôznymi spôsobmi, napr. aj revolúciou. Vývoj sociálnej politiky prechádzal rôznymi modelmi: paternalistický model, reziduálny model a inštitucionálny model.

Rodová solidarita bolo najstaršie usporiadanie sociálnych vecí, založené na spoločnej snahe rodu o prežitie, na solidarite. Prostriedky aj prácu prideľovala hlava rodiny, rodu. Rodová solidarita nevytvárala inštitúcie na riešenie sociálnych problémov, ale riešila ich v rodinnom, rodovom usporiadaní. Rodová solidarita ovládaná náčelníkom sa vyvinula v paternalizmus.

Autokratický paternalizmus prevládal na území prednej Ázie a Afriky. Na vrchole hierarchie stál „otec“ (náčelník, neskôr despota, feudál, diktátor), ktorý prideľoval úlohy (pracovné, bojové, vládne) aj prostriedky všetkým. Jednotlivci, ktorí nemohli tieto úlohy zastávať boli zabíjaní, neskôr boli začlenení primerane svojim možnostiam a schopnostiam do prídelového systému. O úplne neschopných sa starala rodina. Prvé štátne podpory boli vyhradené pre ľudí, o ktorých sa štát opieral (vojaci). Sociálne inštitúcie boli súčasťou prídelového systému.

Antický paternalizmus - Gréci vytvorili koncepciu sociálnych inštitúcií, ktoré ovplyvnili na dlhú dobu európsky politický vývoj. Grécko vytvorilo sústavu demokraticky usporiadaných mestských štátov, kde slobodný občan bol podielnikom a spoluúčastníkom na výkone štátnej moci. Gréci nepovažovali súcit a pomoc slabším a chorým za kladné hodnoty. Najväčším sociálnym nebezpečenstvom pre slobodných občanov bolo schudobnieť a upadnúť do dlžného otroctva. Preto boli sociálne reformy tiež zamerané na navrátenie slobody dlžným otrokom. V Platónovom štáte sú nedospelé zdravé deti odkázané na starostlivosť mužov a žien, teda na starostlivosť štátu, ale iba zdravé deti. Neduživé deti treba usmrtiť. Chorých a zranených občanov je treba liečiť, len pokiaľ je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce.

Podľa Aristotela je zmyslom života blaženosť. Bol však názoru, že ak človek nie je schopný postarať sa sám o seba, musí znášať svoj ťažký osud. V Aténach sa zhromažďovali masy chudobných a chorých a ohrozovali štát. Zavádzali sa diéty, ktoré boli sociálnou podporou, pripomínajúcou dnešnú podporu v nezamestnanosti. Prídelový systém sa týkal len slobodných občanov, bol zabudovaný do systému vlády a týkal sa len slobodných občanov, nie otrokov.

V starovekom Ríme slobodní remeselníci si vytvárali podporné spolky za účelom vzájomnej podpory v nemoci a v prípade smrti. Neskôr boli podriadené štátnemu dozoru. Tieto sociálne pôžitky boli prideľované, nebol na nich nárok. Boli však zabudované do systému vlády. Týkali sa slobodných občanov. Významný mysliteľom starého Ríma bol Seneca, ktorý tvrdil, že nestačí len ľudom nerobiť zle, ale je treba konať pre dobro druhých.

Charita a sociálne učenie cirkvi

Polyteistické náboženstvá nemali učenie, v ktorom by bola zdôraznená súcitnosť a pomoc trpiacim. Až kresťanstvo formulovalo pomoc blížnemu. V najstarších dobách kresťanstva existovala dobročinnosť súkromná, ktorú realizovali jednotlivci a verejná, ktorú realizovala cirkev. Desatoro Božích prikázaní bolo zapracovaných do ústavy pravidiel chovania, formulovali pomoc blížnemu ako cnosť. Kľúčovým motívom bola láska k Bohu a k blížnemu. Pomoc blížnemu bola formulovaná ako cnosť. Najstaršou organizovanou pomocou ľuďom v núdzi, bola pomoc poskytovaná u nás cirkvou. Postupne sa táto starostlivosť stala predmetom činnosti náboženských obcí rehoľných rádov a ich kláštorov. Na neuspokojivé sociálne postavenie mnohých skupín obyvateľstva postihnutých epidémiami a hladomorom, cirkev reagovala zakladaním ústavov pri kláštoroch a kostoloch. Reformné kresťanské smery usilovali o sociálnu rovnosť - najvýraznejšie bolo husitstvo.

Typy sociálneho zabezpečenia

Vo vyspelých západných krajinách neexistuje nejaký typický dominantný model sociálneho zabezpečenia. Príspevkovo financované dávky (dávky sociálneho poistenia) sú úzko späté s pracovným pomerom a závisia od osobného alebo rodinného príjmu poberateľa. Dávky sú financované príspevkami vyberanými od pracovníkov, zamestnávateľov a štátu. Selektívne dávky (dávky sociálnej pomoci) nie sú zvyčajne viazané na príspevky a sú poskytované na základe príjmu a potrebnosti domácnosti žiadateľa. Univerzálne dávky (dávky štátnej sociálnej podpory) sú poskytované ľuďom nezávisle od zamestnania a príjmov.

Faktory ovplyvňujúce sociálne zabezpečenie

Uspokojovanie potrieb ľudí, ktorí sa ocitli v nepriaznivých sociálnych situáciách, závisí od objemu prostriedkov, s ktorými štát disponuje. Každá koncepcia sociálneho zabezpečenia je determinovaná predchádzajúcim historickým vývojom, národnou tradíciou a rôznymi faktormi, medzi ktoré patria ekonomické determinanty, spoločensko-politické determinanty, demografický vývoj, zdravotný stav obyvateľstva a zamestnanosť obyvateľstva. Systém sociálneho zabezpečenia významnou mierou ovplyvňuje sila a dynamika vytvorených zdrojov v ekonomike. Konkrétnu sústavu sociálneho zabezpečenia rovnako silne determinuje i spoločensko-politická situácia v štáte. Demografické ukazovatele významným spôsobom ovplyvňujú sociálne zabezpečenie, lebo do značnej miery predurčujú výšku jednotlivých dávok. Na systém sociálneho zabezpečenia má významný vplyv aj zamestnanosť či nezamestnanosť obyvateľstva. Peňažné dávky budú vždy odvodené v zásade zo zárobku, a teda vývoj v oblasti pracovných príjmov je dôležitým faktorom vo vývoji dávok.

Princípy sociálneho zabezpečenia

Sociálne zabezpečenie je výrazom sociálnej zodpovednosti občanov k sebe a k svojej rodine, sociálneho prerozdelenia (redistribúcie), štátom organizovanej solidarity a dobročinnosti (filantropie). Sociálne poistenie je veľmi preferované v moderných priemyselných štátoch s trhovou ekonomikou a je rozvíjané tak v povinných (tzv. obligatórnych) systémoch, ako aj v doplnkových dobrovoľných systémoch.

Dávky sociálneho poistenia

Zamestnancovi vzniká nárok na nemocenské od 11. dňa dočasnej pracovnej neschopnosti. Nárok na nemocenské zaniká dňom nasledujúcim po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, najneskôr uplynutím 52. týždňa. Ošetrovné zaniká dňom skončenia potreby ošetrovania alebo starostlivosti, najneskôr uplynutím desiateho dňa. Poistenkyni vzniká nárok na materské od začiatku šiesteho týždňa pred očakávaným dňom pôrodu určeným lekárom, najskôr od začiatku ôsmeho týždňa pred týmto dňom. Nárok na materské zaniká uplynutím 28. týždňa od vzniku nároku na materské. Materské sa poskytuje za dni.

Dôchodkový systém na Slovensku

Prijatím zákona o sociálnom poistení (č.461//2003 Z.z.) sa systém dôchodkového zabezpečenia transformoval na systém dôchodkového poistenia, ktorý sa naďalej bude financovať priebežným spôsobom a bude založený na tzv. Ide o tzv. priebežný dôchodkový systém, ktorý reprezentuje Sociálna poisťovňa. Sociálna poisťovňa vyzbierané peniaze hneď používa na výplatu dôchodkov pre súčasných dôchodcov. Keď aktívny občan odíde do dôchodku, Sociálna poisťovňa mu pravidelne vypláca jeho starobný dôchodok. Ide o súkromný, tzv. kapitalizačný alebo sporivý pilier, ktorý reprezentujú súkromné dôchodkové správcovské spoločnosti. Na Slovensku vznikol 1.1.2005. V prípade zapojenia do 2.piliera, časť odvodov, ktoré zamestnávateľ zatiaľ platil do Sociálnej poisťovne, pôjde na osobný dôchodkový účet vo vybranej dôchodkovej správcovskej spoločnosti. Peniaze na osobnom dôchodkovom účte sa budú prostredníctvom dôchodkových fondov investovať a zhodnocovať tak, aby ich hodnota postupne rástla a pri odchode do dôchodku bola čo najvyššia. V tomto prípade bude občan dostávať starobný dôchodok z dvoch zdrojov - prvú časť zo Sociálnej poisťovne (1.pilier) a druhú časť zo svojich peňazí nasporených a zhodnotených na osobnom dôchodkovom účte (2.pilier), pričom za obdobie, keď občan súčasne prispieval súčasne do 1.

Skúsenosti z iných krajín ukazujú, že každá koruna, investovaná v dôchodkových fondoch (2.pilier), priniesla z dlhodobého hľadiska vyšší výnos ako koruna zaplatená do štátneho systému (1.pilier). To znamená, že pri dlhodobom sporení a investovaní v 2.pilieri by starobný dôchodok súhrne z 1. a 2. piliera mal byť vyšší ako pri sporení iba v 1. pilieri. Výhodou vstupu do 2.piliera bolo aj to, že peniaze na osobnom dôchodkom účte budú súkromným majetkom a v prípade úmrtia ich zdedia pozostalí. Súkromné dôchodkové správcovské spoločnosti, ktoré prostredníctvom dôchodkových fondov zhodnocujú peniaze na osobnom dôchodkovom účte, fungujú podľa prísnych pravidiel a pod dôslednou kontrolou štátu. Bez ohľadu na to, či sa občan rozhodol vstúpiť do 2.piliera alebo zostal prispievať do Sociálnej poisťovne, bude sa môcť tak ako doteraz zabezpečiť na dôchodok navyše aj v doplnkových spoločnostiach, ktoré reprezentujú tzv. 3. pilier. Prispievanie do doplnkových dôchodkových spoločností je dobrovoľné.

Suma predčasného starobného dôchodku je vyššia ako 1, 2-násobku sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu. Suma predčasného starobného dôchodku sa určí ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku a aktuálnej dôchodkovej hodnoty znížený o 0,5% za každých začatých 30 dní od vzniku nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku do dovŕšenia dôchodkového veku. Nárok na invalidný dôchodok má fyzická osoba vtedy, ak sa stala invalidnou v období, v ktorom je nezaopatreným dieťaťom a má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt.

Podstata sociálnej politiky

Podstata sociálnej politiky je vymedzená ako praktická snaha aby spoločenský celok bol usporiadaný čo najideálnejšie. Je to súhrn zásad smerujúcich k odstráneniu alebo zmierneniu problémov, nedostatkov spoločenského života, najmä tých, kt. možnosť, schopnosť snahy po zdokonalení života. Je to súhrn cieľov, aktivít, prostriedkov a realizácií soc. Politiky. Je snaha usporiadať spoločenský poriadok tak, aby záujmy jednotlivcov boli uspokojené.

Ciele sociálnej politiky

Ciele sociálnej politiky možno rozdeliť na:

• Štátna sociálna podpora
• Systém sociálneho zabezpečenia

Medzi sociálne udalosti patria:

1. Staroba - skončenie príjmu z objektívneho dôvodu, napr.: dovŕšenie dôchodkového veku
2. Invalidita
3. Úmrtie živiteľa
4. Úrazové poistenie - pracovný úraz

Aktéri sociálnej politiky

Medzi aktérov sociálnej politiky patria:

• Štát
• Obce
• Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny
• Zamestnávatelia
• Odbory
• Mimovládne organizácie

Typy sociálneho štátu

Medzi typy sociálneho štátu patria:

• Liberálny
• Konzervatívny
• Sociálno-demokratický

Úloha štátu v sociálnej politike

Úloha štátu v sociálnej politike smeruje k ovplyvňovaniu sociálneho systému a sleduje určité ciele v rámci systému sociálneho zabezpečenia. V minulosti odstraňoval tvrdosť minister sociálnych vecí, dnes je možné odstraňovať tvrdosť, nie je to uzákonené, ustanovené v zákone.

Funkcie sociálnej politiky

Funkcie sociálnej politiky riešia už vzniknutú sociálnu situáciu.

Ideológie a sociálna politika

Všetky definície ideológie ukazujú na jej väzbu s politikou. Politická ideológia je ucelený myšlienkový systém, ktorý je využívaný ako model pre riadenie štátu či iné politické jednotky. Politická veda rozoznáva tzv. tradičné politické ideológie, tvoriace ideologický trojuholník - liberalizmus, konzervativizmus, socializmus a „nové“ politické ideológie, ktoré sa objavili najmä v 60. rokoch 20. storočia - environmentalizmus, feminizmus. Pramene liberalizmu siahajú do doby osvietenstva, vzniku slobodného pohľadu na svet, a jeho uplatnenie vo filozofii a politike. Liberalizmus chce oslobodiť spoločnosť od neslobody. V USA konzervativizmus vznikol až v polovici 20. storočia v podobe krídiel oboch politických strán (napr. dnes konzervatívci vytvárajú republikánske strany a kresťansko-demokratické strany.

tags: #liberálny #sociálny #systém #charakteristika