Lisabonská zmluva: Konsolidované znenie a jeho vplyv na právo Európskej únie

Súčasný svet sa neustále vyvíja a s ním aj právne systémy, ktoré ho regulujú. Európska únia (EÚ) ako dynamický celok prešla viacerými zmenami, ktoré kulminovali v Lisabonskej zmluve. Tento článok sa zameriava na Lisabonskú zmluvu, jej konsolidované znenie a dopad na fungovanie EÚ.

Úvod do Lisabonskej zmluvy

Lisabonská zmluva, formálne známa ako Zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, je kľúčovým dokumentom v histórii európskej integrácie. Nadobudla platnosť 1. decembra 2009 a predstavuje významný krok vpred v reforme inštitucionálneho a právneho rámca EÚ.

Kontext vzniku Lisabonskej zmluvy

Predchádzajúce pokusy o reformu, ako napríklad Zmluva o Ústave pre Európu, narazili na prekážky v procese ratifikácie. Lisabonská zmluva bola prijatá ako kompromisné riešenie, ktoré malo za cieľ zefektívniť fungovanie EÚ a posilniť jej demokratickú legitimitu.

Štruktúra a pramene práva EÚ pred a po Lisabonskej zmluve

Právo EÚ je možné rozdeliť na primárne a sekundárne právo. Primárne právo EÚ je tvorené zakladajúcimi zmluvami, ich prílohami a tiež zmluvami o pristúpení členských štátov, ktorými sa čiastočne obmedzila ich štátna suverenita v prospech práva EÚ. Prvotným dokumentom primárneho práva boli Rímske zmluvy, ktoré sa vyvinuli do Zmluvy o fungovaní Európskej únie a Zmluvy o Európskej únii. Primárne právo EÚ zahŕňa aj všeobecné právne zásady, základné ľudské práva a slobody. Hlavným zmyslom primárneho práva EÚ je rozdelenie kompetencií a povinností medzi EÚ a členské štáty. Primárne právo zároveň zabezpečuje právny kontext, na ktorého základe inštitúcie EÚ formulujú a realizujú svoje politiky. Sekundárne právo EÚ je vymedzené v článku 288 Zmluvy o fungovaní EÚ. Konkrétne vymedzuje päť právnych aktov, ktoré je umožnené prijímať inštitúciám EÚ. Ide o nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania (legislatívne právne akty) a stanoviská (nelegislatívne a nezáväzné právne akty). Sekundárne právo EÚ zahŕňa aj atypické akty, ktoré môžu byť právne záväzné (interinštitucionálne dohody). Pri iných atypických aktoch, napríklad uzneseniach a záveroch, sa nepredpokladajú právne účinky.

Trojpilierová štruktúra a jej zrušenie

Pred Lisabonskou zmluvou bola EÚ štruktúrovaná do troch pilierov: Európske spoločenstvá, Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a Policajná a justičná spolupráca v trestných veciach. Lisabonská zmluva túto štruktúru zrušila, čím sa posilnila jednotnosť a zrozumiteľnosť práva EÚ. Integráciou hmotnoprávnych pravidiel policajnej a súdnej právomoci v trestných veciach a spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky do Zmluvy o fungovaní Európskej únie prestala byť aktuálna trojpilierová štruktúra Európskej únie, ktorá bola založená na dominancii piliera tvoreného Európskym spoločenstvom.

Prečítajte si tiež: Prehľad Lisabonskej zmluvy

Zmeny v právnej subjektivite

Do nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy existovalo Európske spoločenstvo s najširšou právnou subjektivitou a Európska únia, ktorá bola akýmsi zoskupením samotných európskych spoločenstiev s politickou nadstavbou. Lisabonská zmluva formálne, ale aj materiálne integruje Európske spoločenstvo do Európskej únie, ktorá v plnom rozsahu nahrádza Európske spoločenstvo.

Kľúčové zmeny zavedené Lisabonskou zmluvou

Lisabonská zmluva priniesla rozsiahle zmeny v rôznych oblastiach práva EÚ. Medzi najvýznamnejšie patria:

Posilnenie demokratickej legitimity

Zmluva posilnila úlohu Európskeho parlamentu, ktorý sa stal rovnocenným zákonodarným orgánom s Radou EÚ vo väčšine oblastí. Zaviedla sa aj možnosť občianskej iniciatívy, ktorá umožňuje občanom EÚ priamo vyzvať Európsku komisiu na predloženie legislatívneho návrhu. V čl. 10 ods. 3 ZEÚ je zakotvené, že každý občan má právo zúčastňovať sa na demokratickom živote Únie. Ďalším významným právom občanov EÚ, ktoré zaviedla až Lisabonská zmluva je ich zákonodarná iniciatíva. Toto právo je zakotvené v čl. 11 ods. 4 ZEÚ.

Zmena rozhodovania v Rade Európskej únie

Lisabonská zmluva obmedzila oblasti, v ktorých musí byť rozhodovanie jednomyseľné, týmito oblasťami sú: dane, zahraničná politika, obrana a sociálne zabezpečenie.

Posilnenie ochrany základných práv

Lisabonská zmluva udelila právnu záväznosť Charte základných práv Európskej únie, ktorá zakotvuje široký katalóg základných práv a slobôd. Charta základných práv Európskej únie bol pôvodne dokument s politickými záväzkami, ktorého text bol slávnostne vyhlásený Európskym parlamentom, Radou a Komisiou.

Prečítajte si tiež: Dopad Lisabonskej zmluvy na Slovensko

Nové inštitúcie a funkcie

Zmluva vytvorila funkciu stáleho predsedu Európskej rady a vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, čím sa posilnila koordinácia a reprezentácia EÚ navonok.

Zjednodušenie legislatívneho procesu

Lisabonská zmluva zaviedla riadny legislatívny postup ako štandardný spôsob prijímania právnych aktov EÚ. Riadny legislatívny postup predstavuje spoločné prijatie nariadenia, smernice aleborozhodnutia Európskym parlamentom a Radou na návrh Komisie.

Vplyv Lisabonskej zmluvy na oblasť justičnej spolupráce v trestných veciach

Lisabonská zmluva mala významný vplyv aj na oblasť justičnej spolupráce v trestných veciach. Zrušením trojpilierovej štruktúry sa táto oblasť stala súčasťou bežného legislatívneho procesu EÚ, čo umožnilo prijímanie účinnejších opatrení na boj proti cezhraničnej kriminalite.

Právny základ pre kybernetickú bezpečnosť

Právny základ umožňujúci úpravu kybernetickej bezpečnosti zo strany inštitúcií EÚ je zakotvený v čl. Zásadné sú však aj ďalšie ustanovenia nachádzajúce sa v IV. kapitole (justičná spolupráca v trestných veciach) a tiež V. kapitole (policajná spolupráca). Článok 83 Zmluvy o fungovaní EÚ umožňuje Európskemu parlamentu a Rade stanovovať minimálne pravidlá týkajúce sa trestných činov a tiež sankcií za spáchanie trestných činov v oblasti vážnej trestnej činnosti, ktorá má cezhraničný rozmer. Jednou z oblastí vážnej trestnej činnosti je aj počítačová kriminalita, ktorá je v primárnom práve EÚ identická s úrovňou terorizmu, obchodovania s ľuďmi, nedovoleného obchodovania s drogami a so zbraňami, prania špinavých peňazí, korupciou či organizovanou trestnou činnosťou. Počítačová kriminalita tak z pohľadu justičnej spolupráce v trestných veciach patrí medzi najviac závažné trestné činy.

Európska prokuratúra

Lisabonská zmluva vytvorila právny základ pre zriadenie Európskej prokuratúry, ktorá má za cieľ bojovať proti trestnej činnosti poškodzujúcej finančné záujmy EÚ. Vznik Európskej prokuratúry umožnila Lisabonská zmluva na úrovni primárneho práva EÚ.

Prečítajte si tiež: Zmeny zavedené Lisabonskou zmluvou

Rámcové rozhodnutia a smernice

Minulosťou sa stali rámcové rozhodnutia, ktoré boli vydávané v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach. Otázky, ktoré boli nimi upravované, budú teraz riešiť smernice.

Príklad implementácie: Boj proti sexuálnemu zneužívaniu detí

Prvým významným rozhodnutím, ktoré bolo revidované po prijatí Lisabonskej zmluvy, bolo rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV z 22. decembra 2003 o boji proti pohlavnému zneužívaniu detí a detskej pornografii. Rozhodnutie nahradila smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii.

Vplyv na národné právo a judikatúru

Lisabonská zmluva má priamy vplyv na národné právo členských štátov EÚ. Vnútroštátne súdy sú povinné vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ, vrátane Charty základných práv. Ak by sa takýto rozpor vyskytol medzi vnútroštátnym ustanovením a ustanovením Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo Únie neupravuje vzťahy medzi Dohovorom a právnymi poriadkami členských štátov, a ani nestanovuje dôsledky, ktoré má vnútroštátny súd vyvodiť v prípade rozporu medzi právami zaručenými týmto dohovorom a vnútroštátnou právnou normou. V prípade rozporu medzi právom zaručeným Chartou a ustanovením vnútroštátneho práva, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť plný účinok týchto noriem, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva, aj keby bolo prijaté neskôr, bez toho, aby musel požadovať alebo čakať na ich predchádzajúce zrušenie zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom. S požiadavkami vyplývajúcimi zo samotnej podstaty práva Únie sú totiž nezlučiteľné akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku alebo akákoľvek legislatívna, správna alebo súdna prax, ktoré by viedli k zníženiu účinnosti práva Únie v dôsledku skutočnosti, že by súdu príslušnému uplatňovať toto právo bola odopretá právomoc vykonať v samotnom okamihu jeho uplatnenia všetko, čo je potrebné na vylúčenie uplatnenia ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré prípadne predstavujú prekážku plnej účinnosti noriem Únie.

Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie

Súdny dvor Európskej únie zohráva kľúčovú úlohu pri výklade práva EÚ a zabezpečovaní jeho jednotného uplatňovania v členských štátoch. Rozhodnutia Súdneho dvora majú precedensný charakter a sú záväzné pre vnútroštátne súdy.

Lisabonská zmluva a Slovenská republika

Dňa 10.4.2008 vyslovila Národná rada Slovenskej republiky súhlas Lisabonskou zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uznesením č.809, pričom súčasne rozhodla, že Lisabonská zmluva je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonmi. Lisabonská zmluva nadobudla platnosť dňa 1.12.2009. Uznesenie č. 809 uvádza, že Národná rada Slovenskej republiky postupovala v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Charta základných práv a Ústavný súd SR

Národná rada Slovenskej republiky nerozhodovala o tom, že Charta je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá by mala prednosť pred zákonmi. Rozhodol o tom Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý jej priznal také postavenie ako majú medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ale z iného dôvodu, ako ju majú zakladajúce zmluvy, avšak bez toho, aby to výslovne špecifikoval.

Záver

Lisabonská zmluva predstavuje významný míľnik v procese európskej integrácie. Priniesla rozsiahle zmeny v inštitucionálnom a právnom rámci EÚ, posilnila jej demokratickú legitimitu a zlepšila jej schopnosť riešiť výzvy 21. storočia. Je zrejmé, že zakladajúce zmluvy sú medzinárodné zmluvy, ktoré zakladajú práva a povinnosti pre fyzické a právnické osoby, ale nie sú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

Význam pre občanov EÚ

Lisabonská zmluva posilnila práva občanov EÚ a umožnila im aktívnejšie sa zúčastňovať na demokratickom živote Únie. Zavedením občianskej iniciatívy a posilnením úlohy Európskeho parlamentu sa zvýšila transparentnosť a zodpovednosť EÚ.

#

tags: #Lisabonská #zmluva #konsolidované #znenie #Eur-Lex