Trianonská mierová zmluva a jej signatári

Trianonská mierová zmluva, podpísaná vo Versailles po prvej svetovej vojne, definitívne uzavrela uhorskú minulosť a uzákonila povojnové teritoriálne usporiadanie medzi Maďarskom a jeho susedmi, vrátane Československa. Zmluva mala hlboký dopad na strednú Európu a jej dôsledky sú cítiť dodnes.

Historický kontext a rokovania

Maďarská delegácia pricestovala začiatkom roku 1920 na mierové rokovania do Paríža pod vedením grófa Alberta Apponyiho. Cieľom delegácie bolo zachrániť celistvosť uhorského štátu a zabrániť odtrhnutiu Slovenska. Gróf Apponyi označil podmienky mierovej zmluvy za neprijateľné a snažil sa osobne rokovať so zástupcami veľmocí, avšak neúspešne. V deň podpísania zmluvy bol v Maďarsku vyhlásený štátny smútok a zástavy boli spustené na pol žrde.

Obsah Trianonskej mierovej zmluvy

Trianonská mierová zmluva mala 623 strán a potvrdila hranice Maďarska s novovzniknutými štátmi, vrátane Československa. Pôvodné územie uhorského štátu sa zmenšilo o 72 percent a o dve tretiny pôvodného obyvateľstva. V Maďarsku zostalo 7 miliónov z takmer 21 miliónov obyvateľov Uhorska. Maďarsko tvrdilo, že z porazených štátov mierová zmluva "najkrutejšie" naložila práve s Maďarmi, pretože napríklad Nemecko stratilo "iba" desať percent obyvateľstva a 13 percent územia.

Signatári Trianonskej mierovej zmluvy

Na slávnostnom akte na zámku Veľký Trianon vo Versailles sa zúčastnili predstavitelia 22 štátov. Hlavnými účastníkmi mierovej konferencie boli víťazné mocnosti, ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali, zastúpené Maďarskom. Za Československo dokument podpísal minister zahraničných vecí Edvard Beneš a mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister Štefan Osuský. Po podpise zmluvy Štefan Osuský vyhlásil, že podpisuje vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov podpísaných od vrchu až dolu krvou, utrpením a biedou slovenského národa. Predsedal jej francúzsky premiér Alexandre Millerand.

Rozdielne pohľady na Trianon

Pohľad väčšiny Slovákov a väčšiny Maďarov na Trianon je diametrálne odlišný práve pre rozdielny kontext a zásadne odlišné hodnotiace východiská. Pre Slovákov je Trianon pozitívna udalosť, pre Maďarov naopak zásadne negatívna udalosť. Skutočnosť, že Budapešť sa s mierovou dohodou z Trianonu nestotožnila a vníma ju ako "krivdu spáchanú na maďarskom národe", potvrdzuje aj rozhodnutie poslancov maďarského parlamentu, ktorí 31. mája 2010 odhlasovali, že výročie podpisu zmluvy sa bude každoročne pripomínať pamätným dňom, ktorý bol na 4. júna stanovený ako Deň národnej spolupatričnosti.

Prečítajte si tiež: Malý vekový rozdiel a rodičovská podpora

Cesta k Československu

Pred stoštyrmi rokmi, 30. októbra 1918, podpísali signatári v Martine deklaráciu, ktorá vyňala Slovensko z Uhorska a začlenila ho do vznikajúcej Československej republiky. Zastupitelia všetkých slovenských politických strán sa na zhromaždení dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine uzniesli na tomto kroku. V Deklarácii slovenského národa sa odmietlo právo uhorskej vlády konať v mene slovenského národa a za jeho jediného oprávneného zástupcu bola vyhlásená Slovenská národná rada.

Uhorská moc sa, pochopiteľne, bránila a bol to riadny boj. Dňa 1. novembra 1918 česko-slovenské vojenské jednotky obsadili mesto Holíč a 6. novembra 1918 dorazila do Skalice dočasná slovenská vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Prvá dočasná slovenská vláda v Skalici pôsobila iba niekoľko dní od 6. do 15. novembra 1918. Od 14. novembra 1918 začalo svoju činnosť novozriadené Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom.

Ohlasy a spomienky na prelomové obdobie

Karol Medvecký, rímskokatolícky kňaz a politik, zanechal zaujímavé spomienky na toto obdobie v štyroch zväzkoch knihy Slovenský prevrat. Medvecký bol aktívny v Slovenskej národnej strane a neskôr vstúpil do Československej strany lidovej. Jeho dielo poskytuje cenný pohľad na udalosti a nálady vtedajšej doby.

Medvecký ocenil, že po roku 1914 sa medzi Slovákmi v zámorí rozbehla diskusia, v akom štátnom útvare majú pokračovať po skončení vojny. Zdôraznil, že tvorcovia budúcej československej štátnosti potom práve v USA hľadali podpornú pôdu na realizovanie svojich zámerov. Autor chváli postoj predsedu Slovenskej ligy v Pittsburgu Alberta Mamateya, ktorý nevylúčil snahu o slovenskú samostatnosť, ale zároveň pripustil, že pre Slovákov rovnako ako pre Čechov bolo rozumnejšie postupovať spoločne. Tento postoj sa odrazil v Pittsburskej dohode, ktorú podpísali predstavitelia Slovenskej ligy, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s T. G. Masarykom v máji 1918.

Deklarácia slovenského národa a jej význam

Nezávisle od diania v Prahe sa 30. októbra 1918 zišlo v Martine spektrum slovenských politikov a aktivistov, ktorí prijali Deklaráciu slovenského národa. Podľa Medveckého tam boli zastúpené všetky slovenské kraje, všetky stavy a triedy, všetky slovenské konfesie, všetky svetonáhľadové odtienky. V noci 30. októbra pricestoval do Martina Milan Hodža, ktorý navrhol vynechať vetu, ktorá žiadala, aby slovenský národ bol zastúpený na mierovej konferencii, keďže už existovala československá vláda, uznaná dohodovými veľmocami.

Prečítajte si tiež: Parkovací preukaz vs. preukaz ZŤP: Čo potrebujete vedieť

Po stretnutí v Martine nasledovali ľudové zhromaždenia po Slovensku. Ľudia sa hlásili k Deklarácii a prinášali slovenčinu do úradov. Brezová bola jedna z prvých obcí, ktorá manifestovala otvorene za slovenské národné oslobodenie.

Konflikty a nestabilita po vojne

Uhorská vláda sa nemienila vzdať Slovenska a hlavne na východe bolo nadšenia medzi Slovákmi menej a sila pôvodnej štátnej moci pretrvávala. V Žiline obsadila mesto dobrovoľnícka slovenská garda a držala ho až do príchodu "českého pomocného vojska". No 15. novembra vtiahlo do Žiliny maďarské vojsko a s nasadenými bajonetmi nútilo obyvateľov, aby stŕhali slovenské zástavy.

Vývoj na Slovensku po 30. októbri 1918 nemožno stroho označiť za preberanie moci. Vtedy ešte žiadna dohoda nestanovovala, že Slovensko má byť československé. Bol to konflikt s povstaniami, odvetnými represáliami, mŕtvymi, rabovaním, nevinnými civilistami. Ak sa Slovensku počas prvej svetovej vojny boje vyhli, prepukli po jej skončení.

Súčasný pohľad na slovensko-maďarské vzťahy

Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič sa v roku 2006 vyjadril, že slovensko-maďarské vzťahy majú dobrú zmluvno-právnu základňu a zaznamenali úspechy v rozvoji ekonomickej spolupráce, ale majú aj problémy, ktoré charakterizoval ako nerovnaký a niekedy aj konfliktný prístup k spoločnej histórii. Zdôraznil, že Slovensko má záujem o návrat k štandardne dobrým vzťahom, lebo konfrontácia poškodzuje obe krajiny a mohla by destabilizovať situáciu v celom stredoeurópskom regióne.

Gašparovič spomenul tri najproblematickejšie oblasti: Trianonskú mierovú zmluvu, Viedenskú arbitráž z roku 1938 a Benešove dekréty. Ustanovenia Trianonskej mierovej zmluvy treba rešpektovať, aj keď v prípade Maďarska bol Trianon najčastejšie prijímaný ako nespravodlivosť a krivda zo strany signatárov. Viedenská arbitráž bola pre slovenské obyvateľstvo násilným a nespravodlivým aktom. A pokiaľ ide o Benešove dekréty, z nášho hľadiska je právne uzavretá.

Prečítajte si tiež: O povinnostiach depozitára

Litvinovov pakt

Litvinovov pakt je spoločný názov medzinárodnej mierovej zmluvy uzavretej 9. februára 1929 v Moskve. Oficiálny názov Litvinovovho paktu zaregistrovaného v Spoločnosti národov bol „Protokol o okamžitom nadobudnutí platnosti Parížskej zmluvy z 27. augusta 1928 o zrieknutí sa vojny ako nástroja národnej politiky". Zmluvu ratifikovala lotyšská vláda 5. marca 1929, Estónsko 16. marca 1929 a vlády Poľska a Rumunska 30. marca 1929. Do série zmlúv Spoločnosti národov bola zaregistrovaná 3. júna 1929 a podľa článku 3 nadobudla platnosť 16. júna 1929.

Parížska mierová konferencia a Slovensko

Parížska mierová konferencia z roku 1946 mala pripraviť, prerokovať a navrhnúť Rade zahraničných ministrov päť mierových zmlúv a to s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom. Z hľadiska česko-slovenských a obzvlášť výsostne slovenských záujmov bola potreba naliehavo riešiť predovšetkým povojnové vzťahy s Maďarskom. Počas rokovaní na parížskej mierovej konferencii Česko-Slovensko iniciatívne podalo doplňujúce návrhy (zmeny) k jednotlivým navrhovaným ustanoveniam mierovej zmluve s Maďarskom a to formou 15 tzv. amandmánov.

Účastníci na rôznych úrovniach prípravy mierovej zmluvy s Maďarskom v Paríži boli, najmä Jan Masaryk, Vladimír Clementis, Juraj Slávik, Vavro Hajdu, Dalibor M. Krno, Miloš Ruppeldt, Matej Andráš, Teodor Herkeľ (Theo Florin) a ďalší. Hlavným protagonistom medzinárodných rokovaní z česko-slovenskej strany bol práve Clementis.

Maďarsko vychádzalo z troch minimalistických zásad: docieliť rozšírenie hraníc Maďarska na úkor Rumunska v Sedmohradsku, presadiť medzinárodné zaviazanie susedov na poskytnutie menšinových práv a medzinárodné garantovanie týchto práv a zabezpečiť zotrvanie celej maďarskej štatistickej menšiny na južnom pohraničí Československa.

Parížska mierová zmluva z roku 1946 nakoniec okrem iného stanovila, že Maďarsko má vrátiť Česko-Slovensku historické a kultové pamiatky odvlečené zo Slovenska po roku 1848 a zakázala akýkoľvek revizionizmus zo strany Maďarska proti Československu a Juhoslávii.

tags: #trianonska #mierová #zmluva #signatári