Faktické Úkony v Pracovnom Práve: História a Súčasnosť

Úvod

Pracovné právo, ako dynamická oblasť práva, neustále prechádza vývojom a adaptáciou na nové spoločenské a ekonomické podmienky. Popri tradičných právnych úkonoch, ako sú pracovné zmluvy a výpovede, sa v praxi čoraz častejšie stretávame s tzv. faktickými úkonmi. Tieto úkony, hoci nie sú priamo zamerané na vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, zohrávajú v pracovnoprávnych vzťahoch významnú úlohu. Cieľom tohto článku je analyzovať koncept faktických úkonov v pracovnom práve, ich historický vývoj, súčasné chápanie a praktické problémy s nimi spojené.

Právne a Faktické Úkony: Delimitácia a Vývoj

V pracovnom práve rozlišujeme medzi dvoma základnými kategóriami úkonov: právnymi úkonmi a faktickými úkonmi. Právne úkony sú definované ako prejavy vôle, ktoré smerujú k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Faktické úkony, na druhej strane, nie sú považované za právne úkony, ale za iné subjektívne právne skutočnosti, na ktoré sa úprava právnych úkonov nevzťahuje.

Právne Úkony: Široký Koncept a Jeho Dôsledky

Definícia právneho úkonu v slovenskom právnom poriadku vychádza z § 34 Občianskeho zákonníka, ktorý platí pre právne úkony v pracovnom práve subsidiárne. Táto definícia je otvorená a zahŕňa nielen úkony, ktoré priamo spôsobujú vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, ale aj úkony, ktoré k tomu smerujú. Ide o tzv. široký koncept právneho úkonu, ktorého zástancom bol akademik Viktor Knapp. Aj pre široké chápanie právneho úkonu teda stále platí, že prejav vôle musí smerovať k právnym následkom. Barancová a Olšovská opakovane poukazujú na to, že široká koncepcia právnych úkonov umožňuje za právne úkony pokladať aj napr. pokyny zamestnávateľa, aj keď priamo nevedú k vzniku, zmene a zániku práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch, iba tieto práva a povinnosti konkretizujú.

Zaradenie právnej skutočnosti medzi právne úkony má významné dôsledky, pretože len pre právne úkony platí úprava platnosti, resp. neplatnosti právnych úkonov.

Faktické Úkony: Koncept Vytvorený Judikatúrou

Koncept faktických úkonov v pracovnom práve bol vytvorený rozhodovacou praxou súdov. Súdy postupne za faktické úkony uznali napr. rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce), rozhodnutie o neospravedlnenej absencii zamestnanca (§ 144a ods. 6 Zákonníka práce), či rozhodnutie o rozvrhnutí pracovného času (§ 85 a nasl. pracovného času). V rozhodnutiach súdy konštantne judikujú, že faktické úkony nie sú právnymi úkonmi a súd teda nemôže preskúmavať ich platnosť, resp. neplatnosť. Podľa súdov, faktické úkony majú právne následky výhradne tam, kde sú ustanovené ako hmotnoprávna podmienka platnosti právneho úkonu.

Prečítajte si tiež: Výber tlačidlového telefónu pre seniora

Faktické úkony v pracovnom práve ako koncept vytvorený judikatúrou nemajú legálnu definíciu. Rozhodovacia prax súdov sa obmedzuje výhradne na posudzovanie individuálnych prípadov, preto hľadať generálne platnú definíciu faktických úkonov v judikatúre by bolo márne. Barancová v Komentári k Zákonníku práce konštatuje, že: „prejav vôle, ktorý nesmeruje ku vzniku, zmene a zániku práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch, nie je v prevažnej miere prípadov právnym úkonom. Takýto úkon sa označuje ako faktický úkon, ktorý má právnu relevanciu v prípadoch predpokladaných zákonom.“

Drápal v komentári k českému Zákonníku práce uvádza, že faktické úkony predstavujú „prejavy vôle, ktoré samé o sebe nesmerujú k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, avšak majú (môžu mať) v spojení s inou právnou skutočnosťou (právnym konaním alebo právnou udalosťou) podľa zákona (právneho poriadku) v pracovnoprávnych vzťahoch právne následky “. Právne relevantné sú „len vtedy, keď to právne predpisy výslovne stanovia.“

Z uvedeného vyplýva, že definície faktických úkonov ponúkané právnou vedou zatiaľ nedali odpoveď na to, aké znaky odlišujú právny úkon (ktorý je chápaný široko) od faktického úkonu. Vzhľadom na následky posúdenia úkonu ako faktického úkonu (neaplikujú sa naň ustanovenia týkajúce sa právnych úkonov), je však ich rozlíšenie kľúčové.

Historický Kontext: Od Úzkej k Širokej Definícii Právneho Úkonu

Pre pracovné právo neplatila vždy široká definícia právneho úkonu. Pôvodný Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce) definoval v § 240 ods. 1 právny úkon pre potreby pracovného práva nasledovne: „Právny úkon (pracovná zmluva, výpoveď, dohoda o náhrade škody a pod.) je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú.“ Pracovné právo teda vychádzalo z tzv. koncepcie úzkeho chápania právneho úkonu. Právnymi úkonmi boli len úkony, ktoré mali priamo za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Jednoznačnými právnymi úkonmi v pracovnom práve boli (a aj dodnes sú) napr. Pracovné právo už vtedy predpokladalo mnoho ďalších úkonov, ktoré nevyhnutne nemali sami o sebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, avšak boli pre pracovnoprávne vzťahy relevantné. Tieto úkony súdna prax a právna veda označila ako „faktické úkony“. Medzi faktické úkony súdy postupne zaradili napr. Keďže v týchto prípadoch nešlo v zmysle úzkej definície právneho úkonu v pracovnom práve o právne úkony, súdy konštatovali, že nie sú oprávnené preskúmavať ich platnosť.

Úprava chápania právnych úkonov sa však zavedením súčasného Zákonníka práce zmenila. Pre pracovné právo začala platiť definícia právneho úkonu obsiahnutá v Občianskom zákonníku, ktorá v danom čase už vychádzala z tzv. širokého poňatia právneho úkonu. Ako konštatujte Olšovská, zmena definície pracovného úkonu v pracovnom práve však ostala nepovšimnutá. Hoci Olšovská upozorňuje na to, že nová definícia otvorila priestor pre to, aby sa za právne úkony považovali aj ďalšie úkony, zdá sa, že diskusia o re-charakterizovaní významných úkonov v pracovnom práve na právne úkony v zásade neprebieha.

Prečítajte si tiež: Spotrebiteľský úver a jeho odplata

Náležitosti Faktických Úkonov a Ich Problémové Aspekty

Keďže faktické úkony nie sú právne úkony, nemôžeme hovoriť o náležitostiach faktických úkonov. Ako bolo spomenuté vyššie, požiadavky na faktické úkony v rámci judikatúry boli vymedzené rozsahom prieskumu faktického úkonu súdom. Tam, kde súd preskúmava faktický úkon (t.j. Je však potrebné vysporiadať sa s „náležitosťami“, ktoré pre faktické úkony ustanovuje priamo právny predpis. Napríklad, pre rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) vyžaduje Zákonník práce písomnú formu. Obdobne, pre výzvu zamestnávateľa na odstránenie nedostatkov (§ 63 ods. 1 písm. d) bod 4. Zákonníka práce), či upozornenie na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny (§ 63 ods. 1 písm.

Nedodržanie Písomnej Formy: Analógia k Právnym Úkonom?

Pre nedodržanie písomnej formy právnych úkonov má pracovné právo podrobne rozpracované následky. V zmysle § 17 ods. Faktické úkony však nie sú právnymi úkonmi a nemožno na ne vzťahovať úpravu právnych úkonov. V tomto kontexte sa javí ako najjednoduchšie riešenie nedostatok zákonom predpísanej formy spojiť priamo s existenciou faktického úkonu. K uvedenému by však mohol byť zaujatý aj iný postoj. V odborných publikáciách sa objavili náznaky návrhov na použitie analógie k § 17 ods. 2 Zákonníka práce. V takom prípade by napr. nedostatok písomnej formy rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene neznamenal jeho „neplatnosť“, resp. neexistenciu, nakoľko § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neobsahuje pre toto rozhodnutie doložku neplatnosti.

Je zrejmé, § 17 ods. 2 Zákonníka práce má za účel ochranu zamestnanca - právo nemôže pripustiť, aby zamestnanec, ktorý nemusí byť schopný primäť zamestnávateľa vyhotoviť písomnú formu úkonu, bol vadou, ktorú nespôsobil, negatívne dotknutý. Je tomu tak napr. Tam, kde písomná forma je nevyhnutná na ochranu zamestnanca, zákonodarca uvádza doložku neplatnosti (napr. výpoveď s pracovného pomeru). Písomná forma faktických úkonov ako napr. Zákonodarca však pri nich evidentne neuvažoval ako o právnych úkonoch, ktoré by mohli byť považované za neplatné a preto pri nich doložka neplatnosti absentuje.

Konanie za Zamestnávateľa: Aplikácia Analógie

Podobne ako pri následkoch nedodržania formy faktického úkonu, pre konanie za zamestnávateľa pre faktické úkony neexistuje v pracovnom práve zákonná úprava. Konanie za zamestnávateľa upravené v § 9 a nasl. Zákonníka práce je limitované na právne úkony („V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa…“ § 9 ods. Prvým riešením je analogické použitie ustanovení o konaní za zamestnávateľa pri právnych úkonoch aj na faktické úkony. Uvedené riešenie bolo jednoznačne prijaté v českej judikatúre.

Iný prístup však zvolil v svojich nedávnych rozhodnutiach Najvyšší súd SR. Miesto využitia analógie s úpravou konania za zamestnávateľa pri právnych úkonoch podľa § 9 a nasl. Zákonníka práce, našiel úpravu konania zamestnávateľa pri rozhodnutí o organizačnej zmene v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodnom zákonníku, v aktuálnom znení (ďalej len „Obchodný zákonník“). Najvyšší súd SR vyslovil, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je možné zaradiť pod obchodné vedenie spoločnosti.

Prečítajte si tiež: Všetko o Spotrebiteľskom Revolvingovom Úvere

tags: #meszaros #spotrebitelsky #uver #historia