Metódy sociálnej práce so závislými: Resocializácia a sociálna rehabilitácia

Úvod

Sociálna práca so závislými je komplexná oblasť, ktorá si vyžaduje špecifické prístupy a metódy. Medzi kľúčové koncepty patria resocializácia a sociálna rehabilitácia, ktoré majú za cieľ integrovať jednotlivcov so závislosťami späť do spoločnosti a zlepšiť ich kvalitu života. Tento článok sa zameriava na definovanie týchto pojmov, ich ciele a metódy, ako aj na širší kontext sociálnej patológie a deviácie.

Sociálna patológia a deviácia

Definícia a kontext

Sociálno-patologické javy sú študované vedným odborom sociálna patológia. Sociálna patológia je zhrňujúci pojem pre nezdravé, nenormálne a spoločensky nežiadúce javy. Ide o spoločensky nebezpečné a negatívne sankcionované formy deviantného správania. Sociálna patológia sa zameriava na štúdium príčin vzniku a existencie týchto javov.

Herbert Spencer zaviedol tento pojem do sociológie, hľadajúc paralelu medzi patológiou sociálnou a biologickou. Émile Durkheim považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobných a nepriaznivých skutočnostiach, ktoré sa odchyľujú od stanovených sociálnych noriem. Durkheim poukazoval aj na pozitívne funkcie sociálno-patologických javov, pretože aj negatívne javy prinášajú poznanie a pokrok v myslení spoločnosti.

Faktory podmieňujúce sociálno-patologické javy

Medzi faktory podmieňujúce sociálno-patologické javy patria:

• Sociálne normy: Určité spôsoby správania, charakter vzťahov, ciele konania ľudí a spôsoby dosahovania cieľov. Sociálne normy zahŕňajú právo, morálku, obyčaje a tradície, estetické, politické a náboženské normy.
• Vlastnosti indivídua: Individuálne predispozície a charakteristiky, ktoré môžu ovplyvniť správanie.
• Zvláštnosti sociálno-patologických javov: Špecifické charakteristiky jednotlivých deviantných javov.
• Okolnosti miesta a času: Kontext, v ktorom sa deviantné správanie vyskytuje.

Príčiny vzniku sociálno-patologických javov spočívajú v disharmónii týchto prvkov. Ak daný proces nie je kontrolovaný a nevyvoláva nutnú sociálnu reakciu, sociálna norma prestáva fungovať a vzniká tieňová normotvorba. Naruší sa fungovanie sociálnych inštitúcií a nahrádzajú sa neformálnymi vzťahmi. Následne dochádza k nevratnej zmene v systéme spoločenských vzťahov, rastú sociálne rozpory produkujúce sociálne deviantné správanie a je možné pozorovať rast dynamiky protispoločenských vzťahov.

Prečítajte si tiež: Rehabilitácia po alkoholizme

Príčiny vzniku sociálno-deviantných javov je nutné hľadať v osobnosti devianta a v deformovanom hodnotovom systéme, v nedostatočnom sociálnom konsenze. Sociálne deviácie vznikajú v dôsledku zaostalosti normatívneho systému a kultúrnej medzery. Z hľadiska aktéra môže byť vznik deviácie kauzálne podmienený geneticky, mentálnou nedostatočnosťou, vplyvom rodinného prostredia, priebehom socializácie a biografickou dráhou.

Rozdelenie sociálnych deviácií

Sociológia rozlišuje deviácie pozitívne a negatívne. Sociálne deviácie delíme i na:

• Primárne: Porušenie pravidla na základe prvotného impulzu.
• Sekundárne: Sú dôsledkom reakcie indivídua na označenie jeho chovania za správanie deviantné. Je to zdvojená reakcia, tzn. reakcia aktéra na reakciu verejnosti na jeho primárnu deviáciu.

Sociálna deviácia závisí od sociálneho definovania deviantného správania v tej ktorej spoločnosti. Deviácia teda nie je absolútna, ale relatívna - závisí od času, miesta, kultúry, tradícií a sociálnych okolností, pretože v rôznych kultúrach, spoločnostiach a sociálnych skupinách a v rôznych obdobiach ich vývoja a za rôznych okolností platia rôzne normy a vzory správania.

Pre pochopenie sociálnych deviácií je dôležitá znalosť sociálnych noriem. Väčšina noriem nie je formálne fixovaná, mnohé z nich sa ťažko verbálne vyjadrujú. Každá norma je vybavená sankciou. Sankciovanie normy je dôkazom, že norma sama predpokladá možnosť svojho porušenia. Extrémne správanie je stíhané trestne alebo iným systémom sociálnej kontroly.

Formy a metódy boja so sociálnymi deviáciami

Formy a metódy boja so sociálnymi deviáciami závisia od:

Prečítajte si tiež: Práca so seniormi: Metódy

• Druhu a intenzity sociálnej deviácie.
• Typu spoločnosti (noriem, hodnôt, ekonomických a technických možností).

Rozlišujeme 4 základné prístupy boja so sociálnymi deviáciami:

1. Sociálno-profylaktický prístup: Založený na predstave existencie objektívnych príčin sociálnej deviácie. Jeho cieľom je odhaľovať, odstraňovať, neutralizovať príčiny a podmienky, ktoré sociálnu deviáciu vyvolávajú. (Zabrániť zločinu je účinnejšie ako ho trestať.)

2. Použitie sankcií: Najstaršia forma boja so sociálnymi deviáciami (potrestanie páchateľa). Ide zväčša o právnu formu zakotvenú v trestnom zákone. Činnosť tohoto prístupu je ale pochybná, pretože sa objavujú prejavy neefektívnosti nápravy páchateľov len (hlavne) väzením a podobnými trestami a vzniká potreba dokonalejšieho poznania príčin sociálno-deviantných javov.

3. Lekársko-biologický prístup: Slúži prevažne ako doplnková forma iných spôsobov boja so sociálnymi deviáciami. Zameriava sa na lekársko-biologické faktory niektorých deviácií: alkoholizmus, toxikománia, samovražednosť, TČ osôb fyzicky a psychicky defektných. Z právneho hľadiska ide v týchto prípadoch o nedbalosť alebo afekt. Deviantné jednanie je spôsobené deformovanými prvkami ľudskej psychiky, nezávisle na individuálnej vôli. Lekársko-biologický prístup sa uplatňuje najmä v týchto prípadoch:

   • Spáchanie trestného činu pri existencii neurózy, psychopatie a iných psychických anomálií, ktoré neeliminujú príčetnosť.
   • Nadmerné užívanie alkoholu, ranné obdobie alkoholizmu.
   • Narkománia v počiatočných štádiách súvisiaca s narušením sociálnej normy.
   • Stresové situácie vyvolávajúce nebezpeč z hľadiska suicidity.

4. Komplexný prístup a sociálne plánovanie: Ide o komplexné opatrenia v boji so sociálnymi deviáciami. Komplexný prístup k človeku znamená upevňovanie mravných noriem a úcty k človeku, citlivý vzťah k potrebám ľudí, nabádanie k plneniu si povinností, k dodržiavaniu zákonnosti, kladenie dôrazu na voľný čas mládeže (kvalita literatúry a umenia pre mládež), zlepšenie právnej výchovy a v neposlednom rade potreba zvyšov ekon úrovne života.

   Prečítajte si tiež: Všetko o metódach sociálnej práce

Závislosť

Definícia závislosti

Závislosť je vzájomný vzťah, v ktorom nejaký objekt alebo jav nemôže naplno a trvalo existovať bez iného objektu alebo bez podmienok týmto objektom vytváraných. Pojem závislosť sa najčastejšie vyskytuje v spojitosti s drogami. Samotná drogová závislosť predstavuje len jednu stránku tohto mnohoznačného pojmu. Prestavuje súbor príznakov (symptómov), ktoré vznikajú následkom pôsobenia príslušného podnetu na organizmus alebo psychiku človeka.

Príznaky závislosti sa aktivizujú pri oslabení pôsobenia podnetu, ale najmä pri jeho absencii. Závislosť môže mať podobu potreby, kde podľa druhu potreby je možné vymedziť tri skupiny závislostí:

• Necesitné (nevyhnutné): Obvykle ide o bazálne biologické potreby - potrava, životné prostredie, pohyb a pod.
• Posibilné (možné): Od profesie, činností, osôb, spoločenských podmienok a pod.
• Obsedantné (nutkavé): Ktoré môžu byť v norme alebo v subnorme - od koníčkov, záujmov, pôžitkov, alkoholu, drog a pod.

Podľa etáp ontogenetického vývoja je možné závislosť diferencovať na:

• Závislosť s vekom pretrvávajúca: Napr. závislosti vyplývajúce z bazálnych potrieb.
• Závislosť s vekom pribúdajúca: Napr. závislosti súvisiace so somatickým a psychosociálnym dozrievaním.
• Závislosť s vekom ubúdajúca: Napr. závislosti súvisiace s involučnými procesmi v priebehu starnutia.

Na základe sociálnych noriem môže byť závislosť želaná, odporúčaná, vynucovaná. V dôsledku toho sa v určitej kultúre ustálili a zafixovali niektoré prejavy závislého resp. nezávislého správania nielen podľa veku, pohlavia, ale i spoločenského postavenia.

Závislosť - nezávislosť sú koexistujúce pojmy. Na základe koexistencie oboch premenných človek spravidla nemôže byť charakterizovaný absolútnou závislosťou, ani absolútnou nezávislosťou. Absolútny výskyt iba jednej dimenzie by vylučoval existenciu druhej dimenzie, čo vylučuje koexistencia.

Závislosť je teda možné charakterizovať ako vzťah medzi dvoma javmi, z ktorých prvý - subjekt je nositeľom závislosti a druhý - objekt je predmetom závislosti. Výsledkom uvedeného vzťahu je správanie, ktoré sa pri subjekte môže prezentovať v norme a subnorme. Pri správaní v norme je subjekt schopný kontrolovať, usmerňovať svoje závislé správanie vo vzťahu k objektu závislosti. Toto subnormné (nachádzajúce sa pod normou) - patologické závislé správanie je založené na vášnivej (chorobnej) túžbe, ktorá je spravidla mimo autoregulačné možnosti postihnutého.

Druhy subnormných závislostí

Poznáme viac druhov subnormných závislostí. Z aspektu ich vplyvu a negatívnych sociálnych dôsledkov môžeme ako najzávažnejšie uviesť:

• Drogovú závislosť.
• Hráčsku závislosť (hráčske automaty, počítačové hry).
• Závislosť na práci.
• Závislosť na internete.
• Kultovú závislosť (niektoré náboženské sekty).

Resocializácia

Definícia resocializácie

Resocializácia sa definuje ako „akýkoľvek sociálny zásah s cieľom integrovať bývalých alebo súčasných problémových užívateľov drog do spoločenstva“. Tri „piliere“ resocializácie sú:

1. Bývanie.
2. Vzdelávanie.
3. Zamestnanie (vrátane odbornej prípravy).

Uplatniť možno aj iné opatrenia, napr. akýkoľvek sociálny „zásah“ s cieľom integrovať občana do spoločnosti.

Cieľ resocializácie

Cieľom resocializácie je odstraňovanie, minimalizovanie dôsledkov dlhodobo pretrvávajúcej nepriaznivej situácie. Resocializačná činnosť sa zameriava hlavne na pomoc pri riešení sociálnych situácii, v ktorých sa občan ocitne z dôvodu drogovej závislosti, alkoholizmu, páchania trestnej činnosti a iných soc-patologických javov.

Sociálna rehabilitácia

Definícia sociálnej rehabilitácie

Sociálna rehabilitácia je komplexné, koordinované využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na výcvik alebo precvičovanie jednotlivca s cieľom jeho začlenenia alebo znovuzačlenenia do spoločnosti.

• Habilitácia - prvotné začlenenie jedinca do spoločnosti (deti).
• Rehabilitácia - opätovné začlenenie jedinca do spoločnosti.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 1969 definovala rehabilitáciu ako komplexné využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na výcvik alebo precvičovanie jednotlivca do najvyššej možnej miery s cieľom umožniť mu začlenenie alebo znovu začlenenie do spoločnosti. Príkladom je sociálna rehabilitácia (začlenenie ženy po materskej dovolenke do pracovného procesu).

Princípy sociálnej rehabilitácie

1. Orientácia na potreby klienta: Ak nie sú naplnené potreby počas života v dôsledku životných situácií, jedinec sa stáva klientom sociálnej práce. Základné potreby, na ktoré by sa mal sociálny pracovník zamerať v procese sociálnej rehabilitácie, sú: istota a bezpečie, súkromie, stabilita, dôvera, sebadôvera, komunikácia, konanie.

2. Orientácia klienta ako individualitu: V tejto časti sa sociálny pracovník pohybuje v systéme nárokov klienta ohraničených legislatívou.

3. Orientácia na zachovanie suverenity klienta a podporovanie jeho kompetencií: Iba klient, ktorý si je vedomý svojej vlastnej hodnoty a reálnych možností, je schopný poznať a ujať sa svojich kompetencií.

4. Ďalšie oblasti:

   • Dorozumenie sa - okrem bežnej komunikácie, špecifické komunikácie (posunková reč).
   • Dobré spoločenské vystupovanie - budovanie image klienta.
   • Oblasť individuálnych záujmov.
   • Rodinný život - výchova detí, spolunažívanie s rodinou, sexuálne spolužitie manželov.

U dospelých v sociálnej rehabilitácii je nutné zamerať sa na oblasti, ktoré môžu spôsobovať napätie, dysfunkčné správanie:

• Zmena v pracovnom zaradení.
• Postavenie v rodine.
• Životného režimu.
• Vzťah k iným ľuďom.
• Životného prostredia.

Formy sociálnej práce v sociálnej rehabilitácii

• Poradenstvo sociálne: Odborná činnosť zameraná na zistenie rozsahu a charakteru hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, na zistenie jej vzniku, na poskytovanie informácií o možnostiach riešenia hmotnej alebo sociálnej núdze, usmernenie občana pri voľbe a uplatňovaní foriem sociálnej pomoci, poskytuje sa najmä rodinám.
  • Bazálne sociálne poradenstvo - sociálny pracovník vstupuje ako poradca - informátor, poradca-distribútor. Sociálny pracovník by mal zvládať najzákladnejšie problémové situácie.
  • Odborné sociálne poradenstvo - je určené klientovi, ktorému nepostačuje bazálne sociálne poradenstvo.
• Diskusia: Je jednou z foriem práce, ktoré musia byť prítomné počas celého kontaktu sociálneho pracovníka s klientom.

Komunikácia a komunikačné zručnosti sociálnych pracovníkov

Komunikácia je neoddeliteľnou súčasťou sociálnej práce. Sociálni pracovníci musia mať výborné komunikačné zručnosti, aby mohli efektívne pracovať s klientmi, ich rodinami a komunitami. Dôležité je aktívne počúvanie, empatia a schopnosť vyjadrovať sa jasne a zrozumiteľne.

Sociálna práca s rodinou

Rodina je často najzávažnejší klient sociálnej práce. Sociálni pracovníci pomáhajú rodinám riešiť rôzne problémy, ako sú finančné ťažkosti, problémy s výchovou detí, domáce násilie a závislosti. Cieľom je posilniť rodinné väzby a podporiť zdravé fungovanie rodiny.

Dobrovoľníctvo v sociálnej práci

Dobrovoľníctvo má významný prínos pre súčasnú sociálnu prácu. Dobrovoľníci môžu pomáhať pri rôznych činnostiach, ako sú poskytovanie sociálnej pomoci, organizovanie voľnočasových aktivít a podpora klientov. Dobrovoľníctvo prispieva k rozvoju komunity a zlepšuje kvalitu života ľudí v núdzi.

Svojpomoc a svojpomocné skupiny

Svojpomoc a svojpomocné skupiny sú dôležitou súčasťou sociálnej práce. Tieto skupiny združujú ľudí s podobnými problémami, ktorí si navzájom pomáhajú a podporujú sa. Svojpomocné skupiny môžu byť veľmi účinné pri riešení problémov, ako sú závislosti, chronické ochorenia a psychické problémy.

Etika v sociálnej práci

Etika je základným kameňom sociálnej práce. Sociálni pracovníci musia dodržiavať etický kódex, ktorý stanovuje zásady a pravidlá ich práce. Etický kódex sociálneho pracovníka v Slovenskej republike a medzinárodný etický kódex zdôrazňujú etickú zodpovednosť voči klientovi, ochranu jeho práv a dôstojnosti.

tags: #metódy #sociálnej #práce #so #závislými #resocializácia