Metódy sociálnej práce s osobami so zdravotným postihnutím: Dôraz na counseling a nezávislý život

Úvod

Sociálna izolácia osôb so zdravotným postihnutím predstavuje závažný celospoločenský problém. Tieto osoby, s ich špecifickými potrebami, čelia odlišným prekážkam a riešia problémy bežného života inak ako intaktná populácia. Už samotné uvedomenie si trvalého a nezmeniteľného stavu zdravotného postihnutia ich stavia do neistej pozície. Hľadajú odpovede na mnohé existenčné otázky, ktoré ich môžu priviesť do zdanlivo neriešiteľných situácií, čo môže viesť k beznádeji a sociálnemu vylúčeniu.

Cieľom tohto článku je zdôrazniť nenahraditeľný význam counselingu v sociálnej práci s osobami so zdravotným postihnutím, s cieľom podporiť ich nezávislý život. Sociálna integrácia týchto osôb závisí od mnohých faktorov, ako sú dostupnosť sociálnych služieb, druh zdravotného postihnutia, sociálne a rodinné prostredie, osobnosť, prístup k životu a postoje spoločnosti. Príspevok sa zameriava na problém sociálnej integrácie osôb so zdravotným postihnutím a hľadá riešenia prostredníctvom sociálnej práce, konkrétne metódy counselingu (sprevádzania), pri riešení náročných životných situácií. Identifikácia problému vychádza z významu samostatného života v procese sociálnej integrácie osôb so zdravotným postihnutím a oblastí vytvárania podmienok pre dosiahnutie sociálnej inklúzie, ktoré sú predmetom riešenia viacerých krajín sveta.

Kľúčové slová: Osoba so zdravotným postihnutím, counseling, nezávislosť, sociálna integrácia.

Zdravotné postihnutie a osoby so zdravotným postihnutím

Žijeme v spoločnosti, kde sú prítomní ľudia, ktorí majú zdravotné postihnutie, či už vrodené alebo získané, ktoré im viac-menej bráni žiť „normálny“ život. Zdravie a choroba sú dva pojmy, ktoré významne ovplyvňujú život človeka, jeho konanie, správanie, sociálnu situáciu, vzdelanie a pracovné aktivity. Kým je človek zdravý, túto skutočnosť si neuvedomuje, pretože zdravie mu umožňuje žiť bežným spôsobom, pracovať a venovať sa záľubám. Zlom nastáva, keď človek ochorie. Akútna choroba, ktorá sa dá vyliečiť v priebehu niekoľkých týždňov, zvyčajne nezasahuje trvalo do života človeka a jeho rodiny. Negatívny vplyv na sociálny status, život v rodine a komunite nastáva, ak je choroba chronická, dlhodobá, spojená so zdravotným postihnutím alebo nevyliečiteľná. Tieto zmeny ovplyvňujú vnútorné a vonkajšie faktory, ktoré pôsobia na život človeka a jeho okolie.

Svetová organizácia zdravia (WHO) definuje zdravie ako „stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody a nielen neprítomnosť choroby alebo postihnutia“ a zdôrazňuje, že „zdravie patrí medzi základné ľudské práva všetkých ľudí na svete.“

Prečítajte si tiež: Sociálna rehabilitácia

Škála sprievodných javov zmeny zdravotného stavu, ktorá sa stáva trvalou, je rozsiahla a zahŕňa fyzické, somatické, emočné, psychické, ekonomické a sociálne prejavy. Dlhodobo nepriaznivý stav u osôb so zdravotným postihnutím vedie k ekonomicko-finančným problémom, najprv z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti a straty príjmu, neskôr prechodom na invalidný dôchodok, pričom majú zvýšené náklady na liečbu. To vedie k zníženiu životného štandardu, čo sa dotýka celej rodiny. Po trvalom poškodení zdravia a ekonomicky nepriaznivej situácii nastáva problém sociálnej povahy. Narúšajú sa partnerské a rodinné vzťahy, dochádza k dezorganizácii bežných činností, sociálnej izolácii, absencii sociálnych kontaktov a zmene životného štýlu. Tento stav ohrozuje všetky životné situácie a plnenie sociálnych rolí.

Z pohľadu sociálnej práce, Repková charakterizuje zdravotné postihnutie ako „znevýhodnenie, ktoré má človek s dlhodobou alebo trvalou telesnou alebo duševnou poruchou v štandardne usporiadanom životnom a sociálnom prostredí a ktoré je potrebné minimalizovať intervenciami v rámci sociálnej politiky a práce.“

Medzinárodná klasifikácia funkčnej schopnosti, dizability a zdravia (MKF) uvádza trojdimenzionálny model zdravotného postihnutia, ktorý vníma človeka v rovine poruchy, dizability a hendikepu. V rovine poruchy ide o zmeny anatomickej zostavy alebo fyziologickej funkcie človeka v dôsledku dlhotrvajúceho ochorenia. Dizabilita znamená zmeny funkčnosti pri vykonávaní určitých činností v dôsledku poruchy. Hendikep je trvalý stav, kedy človek vykonáva činnosti s výrazným obmedzením alebo ich vôbec nedokáže vykonávať, čo sa prejavuje aj v sociálnej interakcii.

Svetová správa o zdravotnom postihnutí uvádza, že v posledných rokoch sa prechádza z individuálneho pohľadu na štrukturálne, sociálne zdravotné postihnutie a poukazuje na posun od lekárskeho k sociálnemu modelu. Zdôrazňuje potrebu chápať zdravotné postihnutie vyvážene zo všetkých uhlov pohľadu a vnímať ho komplexne, dynamicky a viacdimenzionálne, čím vzniká bio-psycho-sociálny model zdravotného postihnutia.

MKF pri vnímaní funkčnej schopnosti vychádza z dvoch rovín:

Prečítajte si tiež: Prístupy v sociálnej práci so zdravotne postihnutými

1. komponenty funkčnej schopnosti a spôsobilosti zdravotného postihnutia - z individuálneho aj spoločenského pohľadu (telesné funkcie a štruktúry),
2. komponenty spolupôsobiacich faktorov - vonkajšie prostredie (faktory okolitého prostredia a osobné faktory).

Termín telesných funkcií zahŕňa fyziologické funkcie telesných systémov vrátane psychologických a termín telesné štruktúry implikuje anatomické časti tela a ich súčasti. Osobné faktory MKF neklasifikuje z dôvodu ich veľkých sociálnych a kultúrnych odlišností, ale zaraďuje ich medzi spolupôsobiace faktory. Definície pojmov v MKF vychádzajú z kontextu zdravia, preto sa nezameriavajú na poruchu alebo obmedzenie, ale používajú kladné alebo neutrálne pomenovanie. Aj keď v názve MKF je stále použitý pojem dizabilita, klasifikácia odporúča používať pojem aktivita a pojem hendikep nahrádza pojmom participácia.

Vzhľadom na nejednotnosť posudzovania zdravotného postihnutia na Slovensku, ktoré sa líši podľa právnej normy a rezortu, sa systém klasifikácie podľa MKF javí ako jednotný, obsahujúci všetky zložky uplatniteľné nielen v medicíne, ale aj v sociálnom poistení, sociálnych službách, kompenzácií sociálnych dôsledkov a vo všetkých ostatných oblastiach, ktoré sa zaoberajú sociálnou a zdravotnou starostlivosťou o človeka. Pri vzájomnej interakcii vzťahov súvisiacich s funkčnou schopnosťou ide o vnímanie zdravotného postihnutia cez zdravie, pričom sa zohľadňujú najdôležitejšie interakčné vzťahy, ktoré ovplyvňujú sociálne fungovanie a tým proces integrácie u ľudí, ktorí majú z akýchkoľvek dôvodov určitú poruchu zdravia. Jednoducho povedané, ide o to, „ako sa dá žiť s poruchou zdravia“ a nie „ako sa nedá žiť s poruchou zdravia“.

Všeobecný pohľad na osoby s hendikepom v spoločnosti je cez chorobu (postihnutie), ktorý vyvoláva obmedzenia a prekážky, ktoré tvoria bariéru žiť „normálnym spôsobom života“. Takýto pohľad už sám o sebe prináša negatívne myslenie v hľadaní sebauplatnenia (neviem, nedokážem, nezvládnem, nemôžem). Klasifikácia prináša opačné vnímanie, nie cez chorobu, ale cez zdravie a tu dochádza k pozitívnemu vnímaniu, čo vedie k hľadaniu možností sebauplatnenia (čo viem urobiť, čo chcem urobiť, akým spôsobom to urobím).

Prijatie uvedeného pohľadu nie je vždy jednoduché a je ovplyvnené viacerými faktormi, ako sú osobnostné predpoklady, spôsob života, prostredie a predsudky. Pre potreby rozlíšenia trvalého, dlhodobého nepriaznivého zdravotného stavu vyvolávajúceho prekážky a obmedzenia uplatniť sa v spoločenskom prostredí (rodina, škola, práca) od dočasného zdravotného obmedzenia, ktoré spôsobuje obmedzenia len na určitý čas je v praxi zaužívaný termín zdravotné postihnutie. Tak ako všetky pojmy, aj pojem zdravotné postihnutie stále prechádza svojim vývojom, pričom v súčasnosti najlepšie vystihuje a pojmovo odlišuje vyššie uvedený rozdiel medzi dočasnou a trvalou indispozíciou. Dôsledky zdravotného postihnutia sprevádzajú osobu do konca jej života, čo prináša negatívne dôsledky na kvalitu jej života ale aj kvalitu života osôb, ktoré sú v jej blízkom a bezprostrednom vzťahu. Na základe všeobecne platných základných rozdelení zdravotného postihnutia - podľa typu (orgánové a funkčné), podľa intenzity (ľahké, stredné, ťažké) a podľa príčin vzniku (vrodené, získané), sa zdravotné postihnutie najčastejšie kategorizuje v zmysle orgánových a funkčných postihnutí, na mentálne postihnutie, zrakové postihnutie, sluchové postihnutie, telesné (somatické) postihnutie a kombinované postihnutie. Šmidová (2013) uvádza aj špecifickejšie druhy postihnutia, a to narušenie komunikačnej schopnosti, poruchy správania a poruchy učenia.

Podľa najnovších zistení, vo svete žije približne miliarda osôb so zdravotným postihnutím, pričom 50 % z nich pripadá na ľudí starších ako 60 rokov, čo je odrazom starnutia populácie. Samotná terminológia pojmu zdravotného postihnutia sa postupne vyvíja a rozlišujú sa aj pojmy zdravotné postihnutie, hendikep, invalidita. Charakteristika pojmu osoba so zdravotným postihnutím nie je jednotná. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím prináša nové pojmy „špeciálne potreby a „osoba so špecifickými potrebami“, pričom ako uvádza Šmidová (2013, s. 17) „základné východisko prístupu k osobám s postihnutím znamená, že postihnutie spočíva v spoločnosti, a nie v osobe s postihnutím.“. V zmysle takéhoto chápania je osoba s postihnutím, človek s poruchou, ktorému spoločnosť nevytvára vhodné podmienky pre jeho plnohodnotné uplatnenie sa v spoločnosti, čím ho istým spôsobom znevýhodňuje. Vychádzajúc z Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, „osoba s postihnutím je osoba, ktorá má dlhotrvajúce fyzické, psychické, intelektuálne alebo zmyslové poruchy v interakcii s rôznymi bariérami, ktoré môžu sťažovať plnú účasť v spoločnosti na základe rovnosti s inými.“ (Šmidová, 2013, s. 16).

Prečítajte si tiež: Metódy sociálnej práce pri rozvode

Najznámejšie a zaužívané v praxi sú pojmy vychádzajúce z výkonu zákonov verejnej a štátnej správy, s ktorými ľudia prichádzajú do kontaktu, ako sú poistenec s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom (Zákon č. 461/2003 Z. z.), fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím (Zákon č. 447/2008 Z. z.), občan so zdravotným postihnutím (Zákon č. 5/2004 Z. z.). Svetová zdravotnícka organizácia pri pomenovaní ľudí s určitým funkčným obmedzením necharakterizuje striktne tento pojem a zastáva princíp práva takého oslovovania ľudí, aké si želajú. Z uvedeného dôvodu ponecháva obidva termíny „ľudia so zdravotným postihnutím“ aj „zdravotne postihnutí ľudia“. Zároveň sa klasifikácia zámerne vyhýba na poukazovanie osoby cez zdravotné postihnutie a stále sa snaží používať nestranný, kladný jazyk, nakoľko cieľom MKF je týmto osobám pomôcť pri zisťovaní problému zdravotného postihnutia cez všetky pôsobiace komponenty a tak docieliť, podporovať a obhajovať ich celkové ciele.

Do nedávnej minulosti bol zaužívaný termín zdravotne postihnutá osoba (jedinec, človek, občan). Repková výskumom z roku 2003, ktorý bol zameraný na analýzu termínov vo vzťahu k zdravotnému postihnutiu zistila, že v dennej tlači sa v miere 25 % používa termín postihnutý človek a naopak v odbornom časopise zameranom na služby pre ľudí so zdravotným postihnutím, sa používa termín človek so zdravotným postihnutím (60 %). Zároveň výskum Krhutovej z roku 2007 potvrdil výskum Repkovej z roku 2003, ktorý dokázal používanie pojmu postihnutý človek (30 % - 40 %) novinármi, zamestnancami verejnej správy a odborníci, pričom označenie človek s postihnutím sa v 70 % využíva v organizáciách osôb so zdravotným postihnutím. (Michalík a kol., 2011). Z pohľadu možností a opatrení zameraných na pomoc študentov s postihnutím v oblasti vzdelávania Šmidová (In Kozoň, 2013) hovorí, že „postihnutie je obmedzenie možností, ktoré má štát povinnosť odstraňovať a vyrovnávať tým príležitosti a podmienky.“ Interpretované ponímanie „postihnutia“ sme vybrali z dôvodu, že je aplikovateľné pre všetky oblasti života osôb so zdravotným postihnutím, nielen v oblasti vzdelávania.

Counseling - sprevádzanie ako metóda sociálnej práce

„Hľadanie vlastnej sily na prekonanie ťažkej situácie ústí do poznania seba samého, poznania svojej hodnoty, ktorá vytvára sebaúctu a obdiv vo svoje dary, ktoré každý človek v sebe vlastní.“ (Šmidová, 2015, s. 5)

Každý človek, ale aj rodina, do ktorej sa narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením, a medicínska veda potvrdí nezvratnosť „novej“ situácie - zdravotné postihnutie („doživotnú chorobu“) prechádza zo psychologického hľadiska fázami smútku. Vzniknutý stav analyzuje, ako prvé sa dostavuje popieranie - dotknutí (rodina, človek) nechcú veriť tejto informácii, mnohokrát vyhľadávajú iných lekárov, získavajú informácie v literatúre, skúšajú alternatívne možnosti liečby a podobne. Postupne, so získanými informáciami, potvrdením nezvratnosti zdravotného stavu od iných lekárov, neúspechu alternatív, prechádzajú do fázy hnevu. Hľadajú vinníka za vzniknutý stav, niektorí odmietajú liečbu, takpovediac hnevajú sa a vinia „celý svet“, stránia sa sociálnych väzieb a pod.. Ak zostávajú v tomto bode dlhší čas, môže dochádzať k rozvratom vo vzťahoch rodiny, partnerov, priateľov. Neskôr dochádza k fáze vyjednávania. Začína sa vnútorné uvažovanie vyjednávania, samého so sebou alebo s vyššou mocou - ak sa uzdravím, keď sa situácia zmení, tak nikdy nebudem…, už stále budem…., urobím, spravím…..). Ďalšou etapou smútku je depresia. Upadnutie do svojich myšlienok, strata záujmu o seba a o okolie. Nie každému sa podarí prekonať etapu depresie, mnohí v nej zotrvajú celý život. Tí, ktorí prekonajú depresiu, nakoniec dospejú do poslednej fázy - zmierenie sa so situáciou.

Counseling ako metóda sociálnej práce vychádza z niekoľkých základných princípov:

1. Každé indivíduum má veľkú hodnotu a svoju dôstojnosť.
2. Každá osoba by mala mať rovnaké príležitosti na maximalizáciu svojho potenciálu a je hodná poskytnutia sociálnej pomoci v jeho dosahovaní.
3. Ľudia veľkým snažením rastú a menia sa pozitívnym smerom.
4. Indivíduá by mali byť slobodní pri prijímaní rozhodnutí, ktorými sa má riadiť ich život.

Takto alebo podobne by mala vyzerať budúcnosť zdravotne handicapovaných na Slovensku. Žiaľ, ešte stále nemôžeme povedať, že ich pozícia v našej spoločnosti je posilnená do uvedenej miery. Termín zdravotné postihnutie zahŕňa veľké množstvo rôznych funkčných obmedzení, ktoré sa vyskytujú v každej populácii vo všetkých krajinách na svete. Ľudia môžu byť postihnutí telesnou, duševnou alebo zmyslovou chybou, poruchou zdravia alebo duševnou poruchou. Takéto chyby, poruchy alebo choroby môžu mať trvalú, alebo prechodnú črtu. Pojem zdravotné postihnutie je konštruovaný z biologicko-medicínskeho hľadiska. Nové prístupy v teórii zdravotného postihnutia zohľadňujú v charakteristike zdravotne postihnutého človeka viacero hľadísk ako len normu (patológiu) v anatomickej stavbe a fyziológii človeka. Už na Medzinárodnom zasadnutí CIDIH v Quebecu roku 1987 bola zdôraznená tretia pojmová dimenzia - dimenzia sociálnych dôsledkov. Termínom handicap označujeme stratu alebo obmedzenie príležitostí mať rovnaký podiel na živote spoločnosti ako ostatní. Označuje sa ním nezhoda medzi osobou s postihnutím a prostredím. Kladie dôraz na nedostatky prostredia a niektorých druhov organizovanej činnosti spoločnosti (šírenie informácií, dorozumievanie, vzdelávanie ap.), ktoré zdravotne postihnutým osobám bránia, aby ich využívali vo svoj prospech za rovnakých podmienok. Handicap má teda sociálnu dimenziu, predstavuje sociálne dôsledky pre vonkajšie životné podmienky postihnutého. Z hľadiska prejavu na zjavný, skrytý (ten býva najčastejšie sprievodným znakom osôb s vnútorným zdravotným postihnutím, ako sú napr. Pri úvahách o handicape hovoríme aj o jeho charakteristikách.

• Jeho miera okrem biopsychickej podmienenosti závisí predovšetkým od sociokultúrneho a historického prostredia.
• Jeho rozsah nemusí byť priamo úmerný stupňu poškodenia, poruchy.
• Handicap je úzko spätý so sociálnymi funkciami, ktoré zdravotne postihnutý vykonával do vzniku zdravotného postihnutia.
• Má dynamický charakter (výkyvy, recidívy, prekonateľnosť).

Medzi faktory, ktoré nasycujú handicap, môžeme zaradiť:

• materiálne podmienky života ľudí (podmienky pracovnej činnosti, spôsob stravovania, bývania, podmienky pre kultúrne, športové vyžitie sa ap.)
• celospoločenské vzťahy a vzťahy v skupinách, v ktorých ľudia žijú, ako rodina, pracovisko ap.

Problém s merateľnosťou handicapu spôsobuje, že sa pri definovaní a delení zdravotne postihnutých osôb berie ako kritérium porucha, poškodenie, a nie povaha handicapu. Porucha a poškodenie sú merateľné, preto tvoria základ väčšiny súčasných definícií, klasifikačných kritérií a noriem hodnotenia a posudzovania zdravotne postihnutých občanov, na rozdiel od handicapu, ktorý nie je zatiaľ v potrebnej miere exaktne merateľný (pozri prílohy zákona o sociálnej pomoci). Modernú definíciu zdravotne postihnutého občana, vychádzajúcu z Medzinárodnej klasifikácie pojmov (CIDIH), publikovala Svetová zdravotnícka organizácia v roku 1980. Porucha znamená každé poškodenie štruktúry a fungovania ľudského organizmu, mentálne a fyzické. Obmedzenie znamená zníženie alebo stratu funkčnej schopnosti, alebo aktivity následkom poruchy. Je charakterizované nadmierou alebo deficitmi správania sa, alebo normálnych funkcií očakávaných od osoby. Na záver treba vysloviť dôraz na fakt, že uchopovanie pojmov a definícií predstavuje pre obsahové nasycovanie kompenzácií sociálnych dôsledkov zdravotného postihnutia dôležitý odrazový mostík. Hľadanie odpovedí na otázky, ktoré sa týkajú prístupu riešenia problémov zdravotne handicapovaných ľudí, vedie cez poznanie a pochopenie ich potrieb. Ľudia so zdravotným, predovšetkým s ťažkým zdravotným postihnutím patria vo všetkých krajinách sveta k najohrozenejším skupinám obyvateľstva. Musia čeliť hrozbe vyčleňovania z hlavného spoločenského prúdu, ako aj zvýšenému nebezpečenstvu chudoby. Keďže tradičná výstavba, ekonomické a sociálne inštitúcie boli zväčša konštruované podľa štandardov tzv. Problémy, s ktorými sa zdravotne handicapovaní ľudia a ich okolie stretávajú, by sme mohli zaradiť do týchto nevyčerpávajúcich kategórií: prostredie s fyzickými bariérami, zdravotnícka starostlivosť, prístup ku vzdelaniu, pracovné uplatnenie, poskytovanie sociálnych služieb, kompenzácia sociálnych dôsledkov postihnutia. Z hľadiska sociálnej politiky má spoločnosť možnosť získavať informácie o potrebách zdravotne postihnutých ľudí z dvoch zdrojov. Jednak sú to vyjadrenia samotných postihnutých ľudí, ale zároveň sú to tiež vyjadrenia ľudí, ktorí pracujú ako profesionálni pracovníci, dobrovoľníci v bezprostrednej blízkosti zdravotne handicapovaných ľudí. Súčet týchto potrieb je filtrovaný a selektovaný sociálno-ekonomickými podmienkami spoločnosti, kultúrnymi podmienkami a politickými podmienkami spoločnosti. Širšie medzinárodné spoločenstvá prijímajú pravidlá normalizácie, humanizácie, štandardizácie, aby rozdielnosti prístupov k napĺňaniu týchto potrieb v rámci sveta boli postupne vyrovnávané. Týmto sa stanovujú základné pravidlá, ktoré sú často zároveň podmienkou kvality vzájomnej pomoci. Medzi základné medzinárodné štandardy sa zaraďujú Štandardné pravidlá na vytváranie rovnakých príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím (schválené na pôde OSN), či Medzinárodná klasifikácia pojmov tzv. CIDIH (z dielne WHO). Hľadisko zdravotne handicapovaného človeka zdôrazňuje fakt, že človek so zdravotným postihnutím je jediným odborníkom na svoje potreby. Toto tvrdenie však netvorí celú pravdu. Treba k nemu dodať, že zdravotne handicapovaný človek nie vždy dokáže interpretovať, vyjadriť svoje potreby. Dokáže ich často vysloviť len za podmienok, keď mu ich pomôžeme vysloviť, lebo aj nevyslovené potreby sú potrebami. Možnosti riešenia problémov zdravotne handicapovaných ľudí sú dané ich potrebami, ktoré, ako sme už spomenuli, nemusia nevyhnutne formulovať sami. Posunutie potrieb k ich naplneniu vyžaduje zákonné podmienky pre túto možnosť, čo znamená, že spoločnosť musí deklarovať právo na ich naplnenie. Samotné uspokojovanie potrieb je ďalšou otázkou, ktorá súvisí s podmienkami, ktoré pre nich spoločnosť vytvorí. Všeobecné práva zdravotne handicapovaných sú zakotvené v Ústave SR v Čl. 38 v ods.

Legislatívny rámec a sociálna pomoc

Legislatíva na zabezpečovanie sociálnej starostlivosti sa opiera o zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci (účinný od 1. júla 1999), ktorého časť je venovaná sociálnym službám a peňažným príspevkom na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Cieľom podpory z verejných prostriedkov v rámci systému sociálnej pomoci je kompenzovať sociálne dôsledky zdravotného postihnutia, a tým podporiť nezávislosť a plnohodnotnú participáciu osôb so zdravotným postihnutím na živote spoločnosti. Ide o kompenzáciu znevýhodnení v oblasti mobility (pohybu a orientácie), komunikácie, nevyhnutných životných úkonov, pri ktorých zabezpečovaní potrebuje pomoc inej osoby, a v oblasti rôznorodých zvýšených výdavkov bezprostredne súvisiacich s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP).

Medzi formy sociálnej pomoci patria:

1. Prepravná služba vozidlom špeciálne upraveným aj na transport osôb na vozíkoch.
2. Opatrovateľská služba, poskytovaná v byte osoby so zdravotným postihnutím.
3. Starostlivosť v zariadení sociálnych služieb.

Občanovi sa môžu kompenzovať aj zvýšené výdavky na diétne stravovanie, na zabezpečenie prostriedkov osobnej hygieny, výdavky súvisiace s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, so zabezpečením prevádzky pomôcky, či osobného vozidla, so starostlivosťou o psa so špeciálnym výcvikom. Príspevky na zvýšené výdavky sa občanovi poskytujú len vtedy, ak jeho príjem nepresahuje trojnásobok životného minima. Pri výpočte výšky peňažného príspevku na kompenzáciu sa zisťuje aj príjem občana a osôb s ním spoločne posudzovaných. V súlade s celosvetovým trendom zákon vytvára podmienky na uplatňovanie inštitútu osobného asistenta. Poskytuje základ pre tzv. nezávislý život aj osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Skúsenosti s uplatňovaním zákona o sociálnej pomoci aj po jeho druhej novelizácii ukázali, že jeho príprava bola nedostatočná. Ide o problémy zdĺhavého vybavovania požiadaviek, či príliš širokej definície sociálneho poradenstva, v ktorej sa nivelizujú rozdiely medzi poradenskou a posudkovou činnosťou.

tags: #metody #socialnej #prace #so #ztp #definicia