Parížska Mierová Zmluva s Bulharskom: Kontext, Dôsledky a Pamäť

Parížska mierová konferencia v roku 1946 a následná Parížska mierová zmluva z roku 1947 predstavujú významný míľnik v povojnovom usporiadaní Európy. Táto konferencia, ktorá sa konala v Paríži od 29. júla do 15. októbra 1946, mala za cieľ pripraviť a navrhnúť Rade zahraničných ministrov mierové zmluvy s piatimi štátmi, ktoré boli spojencami Nemecka počas druhej svetovej vojny: Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom. Podpísanie Parížskej mierovej zmluvy 10. februára 1947 formálne ukončilo vojnový stav medzi víťaznými mocnosťami a týmito porazenými štátmi.

Príprava a priebeh Parížskej mierovej konferencie

Ešte predtým Moskovská konferencia zahraničných ministrov (Interim Meeting of Foreign Ministers) zo 16. 12. 1945 až 26. 12. 1945 rozhodla prostredníctvom ministrov zahraničných vecí Spojených štátov amerických (J. F. Byrnes), Sovietskeho zväzu (V. Molotov) a Veľkej Británie (E. Bevin) o príprave mierových zmlúv s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom. Prvotný návrh mierovej zmluvy s Maďarskom z 18. júla 1946 pripravila na parížsku mierovú konferenciu Rada zahraničných ministrov (COUNCIL OF FOREIGN MINISTERS). Obsahoval jednak veľmocami predbežne dohodnutý text zmluvy, ale dával priestor pre významné doplnenie textu zmluvy na mierovej konferencii. Takýto prvý návrh mierovej zmluvy "DRAFT PEACE TREATY WITH HUNGARY" na rokovanie začínajúcej parížskej mierovej konferencie obsahoval preambulu, 37 navrhovaných článkov mierovej zmluvy s Maďarskom a to so šiestimi prílohami. Návrh tiež uvádzal mnohé jednostranné vyjadrenia veľmocí k sporným ustanoveniam návrhu mierovej zmluvy. Separátne vyjadrenia (návrhy) pripojené jednotlivými veľmocami k prvotnému návrhu zmluvy ("draftu") z 18. 7. 1946 vyplývali z rozdielnych názorov veľmocí k navrhovaným článkom alebo prílohám mierovej zmluvy. Z hľadiska počtov takýchto jednostranných návrhov veľmocí k rôznym sporným článkom návrhu zmluvy vo východiskovom materiáli, tak najpočetnejšie boli jednostranné a protichodné návrhy veľmocí k problematike hospodárskych (ekonomických) klauzúl návrhu mierovej zmluvy. Aj k finančným klauzulám (reparácie, reštitúcie) a záverečným ustanoveniam zmluvy sa objavili jednostranné a rozdielne návrhy Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu. Veľmi spornou záležitosťou medzi oboma veľmocami bola problematika Dunaja, čo sa prejavilo v pripojených jednostranných návrhov veľmocí. Nakoniec problematika Dunaja ani nebola na parížskej mierovej konferencii definitívne a úplne vyriešená a uzavretá.

Predsedami parížskej mierovej konferencie boli po jej otvorení francúzskym premiérom G. Bidaultom (29. 7. 1946) postupne ministri zahraničných vecí Spojených štátov amerických, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a čankajškovej Číny. Nervovým (nie však mocenským) centrom mierovej konferencie bol Luxemburský palác v Paríži, kde sídlil generálny sekretariát konferencie. Samotné plénum mierovej konferencie malo 48 zasadaní a napríklad politická a územná komisia pre Maďarsko súhrnne mala 20 zasadnutí a takmer rovnaký počet - 19 dôležitých a schválených doplňovacích odporúčaní. Samozrejme popri komisiách a pléne konferencie sa schádzal hlavný a skutočne v konečnej podobe rozhodujúci orgán mierovej konferencie a to Rada zahraničných ministrov. Na mierovej konferencii okrem porazených štátov tu "plnoprávne" vystupovalo 21 "národov" ako združené a spojenecké mocnosti. Samozrejme išlo len o čiastočne "formálnu plnoprávnosť" na mierovej konferencii a niektoré zúčastnené "národy" neboli ani formálne samostatné štáty (napríklad Ukrajina, Bielorusko). Iné "národy" ako India boli ešte v koloniálnom područí, ale formálne ako domínia mali medzinárodnoprávnu subjektivitu. V ďalších prípadoch takéto "národy" boli síce formálne samostatné štáty, ale išlo fakticky o (politické) satelity alebo "polosatelity" veľmocí. Takým prípadom bolo i Maďarsko (a niektoré iné štáty) a postupne i Česko-Slovensko vo vzťahu k Sovietskemu zväzu. Už na mierovej konferencii sa sformovali rôzne bloky (hlavne blok sovietskych satelitov), ale i skupiny (a podskupiny) štátov spojených širšími (i užšími), blízkymi záujmami (napr. Česko-Slovensko a Juhoslávia) alebo len ad hoc, v rámci, ktorých sa jednotlivé štáty pokúšali presadzovať svoje jednotlivé (niekedy aj protichodné) záujmy a názory. Navyše mierovej konferencii sa zúčastňovali štáty geograficky a mentálne vzdialené európskym a obzvlášť stredoeurópskym (historickým, kultúrnym, psychologickým a iným) špecifikám (napr. Austrália, Nový Zéland, India a iné). Niektoré z takýchto štátov boli viac menej pasívne, iné prekypovali na konferencii veľkou aktivitou (napr. Austrália s celkovo 73 návrhmi - amandmánmi). Veľká Británia a hlavne Francúzsko pri svojej formálnej veľmocenskej sile už strácali resp. stratili svoj veľmocenský lesk a vzdialená Čína sa opäť zmietala v občianskej vojne. Inak V. Británia podala na konferencii jeden amandmán a Francúzsko žiadny. Teoreticky o zásadných a konečných otázkach mierových zmlúv rozhodovali vždy tradičné veľmoci, ktoré mali formálne plnú voľnosť konania s právom veta. Nakoniec však mocenské a rozhodovacie centrum Parížskej mierovej konferencie z roku 1946 neležalo v Paríži (v Luxemburskom paláci), ale vo Washingtone a Moskve u týchto nových povojnových superveľmoci.

Bulharsko a Parížska Mierová Zmluva

Bulharsko ako jeden z porazených štátov bolo nútené prijať nové podmienky usporiadania hraníc, bezpečnostné obmedzenia a reparácie. Mierová zmluva s Bulharskom bola podpísaná v Neuilly 27. novembra 1919.

Územné zmeny

Bulharsko sa v nej vzdalo Dobrudže v prospech Rumunska, časť územia odovzdalo Juhoslávii. Thrákia zostala víťazným mocnostiam, ktoré ju neskôr odovzdali Grécku, čím Bulharsko stratilo prístup k Egejskému moru.

Prečítajte si tiež: Recenzie na Zariadenie sociálnych služieb AKTIG Humenné

Vojenské obmedzenia a reparácie

Bolo mu odňaté celé loďstvo, zakázaná ťažká výzbroj a zaplatilo reparácie vo výške 2.6 miliardy zlatých frankov. Povolená mu bola armáda o sile 20.000 mužov.

Dôsledky Parížskej Mierovej Zmluvy

Parížska mierová zmluva bola viac než len technickým dokumentom. Symbolizovala zánik medzivojnového systému a upevnila rozdelenie Európy na sféry vplyvu. Pre Bulharsko znamenala územné straty, obmedzenie vojenskej sily a povinnosť platiť reparácie, čo negatívne ovplyvnilo jeho povojnovú obnovu a hospodársky rozvoj.

Česko-Slovensko a Parížska Mierová Konferencia

Z hľadiska česko-slovenských a obzvlášť výsostne slovenských záujmov bola potreba naliehavo riešiť predovšetkým povojnové vzťahy s Maďarskom. Počas rokovaní na parížskej mierovej konferencii Česko-Slovensko iniciatívne podalo doplňujúce návrhy (zmeny) k jednotlivým navrhovaným ustanoveniam mierovej zmluve s Maďarskom a to formou 15 tzv. amandmánov (Amendments). Amandmán č. 1 sa dotýkal preambuly a amandmán č. 2 článku 1, bodu 4 návrhu. Spomínaný amandmán precíznejšie riešil právne dôsledky nulity Viedenskej arbitráže. Uveďme, že česko-slovenský amandmán - "Czechoslovak amendment concerning cession to Czechoslovakia of five Hungarian villages in the region Bratislava (C.P. (Gen.) Doc. 1.Q.3.)" pod poradovým číslom 3 obsahoval požiadavku pričlenenia 5 obcí k Česko-Slovensku. Tiež amandmán č. 4 sa týkal zákazu revizionistickej činnosti. Najväčší spor vznikol na konferencii z piateho amandmánu: "Czechoslovak amendment concerning the transfer of 200 000 Hungarian to Hungary (C.P.(Gen) Doc.1.Q.5.)". Amandmán č. 6 sa venoval určitým vzťahom vojnového stavu a nulitnej Viedenskej arbitráži v článku 6 návrhu. Ďaľšie česko-slovenské amandmány č. 7 a 8 sa týkali vojenskej problematiky, amandmán č. 10 upravoval vrátenie kultúrneho dedičstva, č. 9 až č. 14 riešili hospodárske otázky a amandmán č. 15 spresňoval článok 34 návrhu.

Účastníci na rôznych úrovniach prípravy mierovej zmluvy s Maďarskom v Paríži boli, najmä Jan Masaryk, Vladimír Clementis, Juraj Slávik, Vavro Hajdu, Dalibor M. Krno, Miloš Ruppeldt, Matej Andráš, Teodor Herkeľ (Theo Florin) a ďalší. Avšak hlavným protagonistom medzinárodných rokovaní z česko-slovenskej strany bol práve Clementis. Minister zahraničných vecí J. Masaryk vystupoval v pléne konferencie, kde ho však spravidla zastupoval štátny tajomník V. Clementis, ktorý tiež samostatne pôsobil v politickej a územnej komisii pre Maďarsko, prípadne Juraj Slávik.

Veľmi dôležité je aj s odstupom času charakterizovať maďarské základné východiská na Parížskej mierovej konferencii v roku 1946. Podľa očitého svedka udalostí a priameho účastníka parížskych rokovaní D.M. Krna Maďarsko vychádzalo z nasledovných princípov."Politicky si určili (v Maďarsku, pozn. B. Č.) pre Paríž tri minimalistické zásady:1. Docieliť rozšírenie hraníc Maďarska na úkor Rumunska v Sedmohradsku.2. Presadiť medzinárodné zaviazanie susedov na poskytnutie menšinových práv a medzinárodné garantovanie týchto práv.3. Zabezpečiť zotrvanie celej maďarskej štatistickej menšiny na južnom pohraničí Československa. Teda dezavovanie reslovakizačnej akcie a medzinárodné uznanie práva miešať sa do našich vnútorných opatrení."

Prečítajte si tiež: Maďarsko a Československo po Parížskej mierovej zmluve

V oficiálnom prejave maďarského ministra zahraničných vecí Győngyősiho na Parížskej mierovej konferencii dňa 14.08.1946 z hľadiska Rumunska výslovne uviedol: "…Požadujeme navrátenie 22 000 kilometrov štvorcových…" a demagogicky konštatoval, že "Československo, popierajúc princípy ľudskosti, vysídlilo tisíce Maďarov za hranice…". Pri nespornej prepojenosti medzinárodnopolitických, bilaterálnych a vnútroštátnych aspektov vývoja a postavenia Česko-Slovenska v roku 1946 musíme uviesť podstatné udalostí a súvislosti, ktoré charakterizovali pozíciu Česko-Slovenska na parížskej mierovej konferencií. Rozhodujúcu úlohu tu mali vyvíjajúce sa bilaterálne vzťahy Česko-Slovenska a Maďarska a hlavne narastajúci sovietsky vplyv v strednej Európe. V česko-slovensko - maďarskom protokole ("Protokol o prvej etape rokovaní o vyriešení otázky maďarského obyvateľstva v Československu a slovenského a českého obyvateľstva v Maďarsku") z 27. februára 1946 bola stanovená česko-slovenská výhrada, že v prípade nedohody je tu možnosť jednostranných návrhov. To následne vyústilo v požiadavku jednostranného transferu časti maďarského obyvateľstva už obsiahnutú v komplexných česko-slovenských požiadavkách pre mierovú konferenciu z 27. apríla 1946 a schválených vládou 12. júla 1946. Dokonca pri SNR vznikla (výskumná) "Komisia pre výskum vlastivedných otázok" s úlohou pripravovať historické, geografické, jazykové, právne, hospodárske a vojenské podklady aj pre potreby česko-slovenskej delegácie na mierovej konferencii. Ešte uveďme, že oficiálna požiadavka na rozšírenie tzv. Bratislavského predmostia vznikla z iniciatívy Národného výboru mesta Bratislavy z novembra 1945.

Podľa priameho účastníka medzinárodných rokovaní s Maďarskom D. M. Krna : "Dňa 27.februára 1946 uzavreli sme s Maďarskom zmluvu o výmene obyvateľstva. Táto zmluva neriešila celý problém. Maďarská vláda však akékoľvek ďalšie rokovanie odmietla, ba aj túto dobrovoľne uzavretú dvojstrannú zmluvu všemožne sabotovala. Preto sme konferencii v Paríži predložili amandmán, ako článok 4.B. navrhovanej mierovej zmluvy s Maďarskom, ktorý by vyslovil oprávnenie Československa transferovať (nútene odsunúť) zo svojho územia do Maďarska maximálne 200 000 etnických Maďarov a povinnosť Maďarska tento živel prijať a u seba umiestniť. Otázka transferu bola jedným z našich najväčších problémov v Paríži." Parížska mierová zmluva z roku 1946 nakoniec okrem iného stanovila: "Maďarsko nám má vrátiť historické a kultové pamiatky odvlečené zo Slovenska po roku 1848. Akýkoľvek revizionizmus zo strany Maďarska proti Československu a Juhoslávii je zakázaný."

Podľa českého historika K. Kaplana (v práci "Pravda o Československu 1945-1948", Panoráma, s. 85-129, Praha: 1990) Česko-Slovensko sa v auguste 1945 pokúsilo vykladať závery Postupimskej konferencie, tak že sa vťahuje aj na maďarskú menšinu. Avšak napríklad Veľká Británia na takúto myšlienku reagovala nasledovne: "Odpovedala vyhýbavo, výslovne ju neodmietli, ale z rozhovorov…" vznikol dojem, že "není veľká vyhliadka na to, že by súhlas dali." Po maďarských voľbách v roku 1945 tiež USA zmenili postoje: "Američania, ktorí predtým súhlasili s výmenou obyvateľstva, štrnásť dní po voľbách poslali do Prahy nótu, v ktorej menili svoje stanovisko". Naopak pri rokovaniach česko-slovenskej delegácie v Moskve so Stalinom v júni 1945 bola podporená myšlienka odsunu maďarskej menšiny. Podľa slov V. Clementisa, ktoré zazneli na rokovaní česko-slovenskej vlády dňa 12. júna 1946, tak " s odsunom súhlasí Sovietsky zväz a Francúzsko. Veľká Británia chce vec opätovne zvážiť a USA sú proti nemu".

Dodajme, že Slovenská národná rada ešte dňa 4. 02. 1945 prijala Manifest, kde žiadala diferencovaný prístup k maďarskej menšine. Avšak podľa českého historika K. Kaplana (v už citovanom diele) 24.08.1945 odovzdalo Česko-Slovensko európskej komisii pre Nemecko Pamätný spis s požiadavkou odsunu Nemcov a Maďarov. Zdá sa, že ešte pred tým existovali neoficiálne dohody s niektorými sovietskymi predstaviteľmi o faktickom odsune Maďarov zo Slovenska .Narazilo to však údajne na neochotu maršala Vorošilova ako šéfa kontrolnej spojeneckej komisie v Maďarsku. O rok neskôr tesne pred otvorením Parížskej mierovej konferencie z roku 1946, počas oficiálne návštevy česko-slovenskej delegácie na čele s predsedom vlády K. Gottwaldom v Moskve Sovietsky zväz dňa 25. júla 1946 oficiálne a jednoznačne podporil česko-slovenskú požiadavku na jednostranné vysídlenie maďarského obyvateľstva zo Slovenska prostredníctvom transferu, čo vyvolalo veľké sklamanie maďarskej vlády, ktorá taktiež intenzívne a dlhodobo lobovala v Sovietskom zväze a u jednotlivých sovietskych predstaviteľov. Takáto deklarovaná sovietska podpora, hlavne však všestranné prehĺbenie sovietskeho vplyvu a výrazne promoskovský česko-slovenský premiér spôsobil skôr nárast americkej rezervovanosti k česko-slovenským parížskym požiadavkám.

Počas mierovej konferencie dochádzalo k početným maďarským snahám o ovplyvnenie postojov a lobovanie predovšetkým voči USA . Z hľadiska priebehu mierovej konferencie a pri príprave mierovej zmluvy s Maďarskom mala z jednotlivých komisii asi najdôležitejší význam politická a územná komisia pre Maďarsko, ktorá svoju činnosť vykonávala od 17. augusta 1946 do 2. októbra 1946, pričom sa zišla dvadsaťkrát a na jednotlivých zasadnutiach schvaľovala doplňujúce návrhy (zmeny) k zmluve. Členmi uvedenej komisie boli okrem iných za Česko-Slovensko Vladimír Clementis, predsedom komisie bol zástupca Juhoslávie a podpredsedom zástupca Austrálie. Napriek tomu, že Česko-Slovensko nepresadilo na mierovej konferencii všetky svoje požiadavky, tak v prípade Maďarska rozdiel medzi predkonferenčnou ilúziou a pokonferenčnou realitou bol oveľa väčší. Česko-Slovensko na mierovej konferencii v Paríži bolo len čiastočne úspešné, čo bolo aj vplyvom toho, že nepresvedčilo o všetkých svojich požiadavkách západné štáty, osobitne USA. Taktiež Česko-Slovensko nedostatočne ovplyvnilo počas mierovej konferencie vplyvné západné média a západnú verejnú mienku. Naopak veľkú lobistickú aktivitu z Maďarska vyvíjala nielen koaličná vláda (a jej jednotliví členovia, vrátane prozápadných maloroľníkov a promoskovských maďarských komunistov), ale i maďarský kardinál J. Mindszenty. V Maďarsku v tomto období boli vydané a v zahraničí distribuované mnohé cudzojazyčné účelové (propagandistické) publikácie v snahe nepriamo ovplyvniť vplyvné osobnosti, média a tak, i priebeh a výsledky konferencie. Ale dôležitý význam na priebeh a výsledky konferencie mala nakoniec skutočnosť, že Česko-Slovensko už v roku 1946 bolo stále viac pokladané na západe za "polosatelit" Moskvy (v záujmovej sovietskej sfére) ako za štát s poslednými stopami demokracie v strednej Európe. Tiež dôležitý, ale obmedzený význam zohral fakt, že Maďarsku sa pokúšalo čiastočne ovplyvniť niektorých členov (hlavne západných) delegácii priamo na konferencii a aspoň mierne nakloniť si i časť západných médií počas mierovej konferencie. Tak ako v Česko-Slovensku fungovala v Maďarsku v roku 1946 koaličná vláda, ktorá počas mierovej konferencie sa snažila pozitívne prezentovať s pokusom vyvolávať na západe doj…

Prečítajte si tiež: Medzinárodné právo a Haagsky dohovor

Historický kontext Bulharska

Bulharsko má bohatú históriu, siahajúcu až do antických dôb. Obzvlášť pozoruhodná bola prítomnosť starobylých Trákov na tomto území (6. - 3. storočie pred Kristom), ktorých hrobky a zlaté poklady možno v súčasnosti vidieť na rôznych miestach - v Kazanlaku, Panagjurišti, Vraci, Lukovitu, Sveštaroch, Starosele, Letnici, Valčetrane a Plovdive. Bulharský štát bol založený v r. 681 n. l. a je jedným z prvých štátov v Európe. V r. 855 svätí bratia Cyril a Metód zakladajú slovanskú písomnosť - cyriliku. V r. 865, počas vlády kňaza Borisa I. Michala (852 - 889), bulharský národ prijal kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo.

V r. 1396 sa dostáva pod turecké jarmo, ktoré trvalo 5 storočí. V r. 1650 začína obdobie bulharského obrodenia, ktoré našlo svoj výraz v rozvíjaní umenia, kultúry a remeselníctva. V dôsledku Rusko-tureckej oslobodzovacej vojny, dňa 3. marca 1878, bola podpísaná San Stefanska mierová zmluva, ktorou sa končí turecké jarmo. Nasleduje obdobie Tretieho bulharského cárstva, prerušené v r. 1944, kedy sa krajina dostáva pod politický vplyv ZSSR a stáva sa súčasťou socialistického tábora. V r. 1990 dochádza rozpadu socialistického bloku, konajú sa prvé slobodné voľby V r. 1991 bola prijatá nová demokratická Ústava krajiny.

Európa po prvej svetovej vojne

Bolo päť hodín ráno 11. novembra 1918. V železničnom vagóne pri Compiégne neďaleko Paríža práve dorokovali predstavitelia Dohody a Nemecka. Výsledok ich stretnutia znamenal pre Európu a jej obyvateľov nielen pokoj od bojov, ale i zásadné zmeny v mnohých oblastiach života. Dnes si pripomíname 105. výročie od uzatvorenia prímeria medzi Nemeckom a dohodovými štátmi, čím sa oficiálne ukončila prvá svetová vojna (1914-1918)."Rokovania o miery sa vo vagóne pri Compiégne začali už ôsmeho novembra. Deviateho abdikoval nemecký cisár Wilhelm II. a Nemecko sa stalo republikou na čele s kancelárom Friedrichom Ebertom," povedala vedecká pracovníčka Vojenského historického ústavu (VHÚ) Jana Zaťková."Nakoniec bolo prímerie medzi Nemeckom a dohodovými štátmi (Británia, Francúzsko, Rusko, neskôr sa pripojilo Taliansko a USA) platné od 11. Udalosti 28. a 30. Podmienky prímeria zodpovedali kapitulácii: zrušenie Brestlitovskej zmluvy, evakuácia všetkých okupovaných území a odovzdanie obrovského množstva vojenského materiálu a dopravných prostriedkov. Koniec monarchií Uzatvorenie prímeria bolo očakávanou udalosťou. Na jeseň 1918 sa Nemecko a jeho spojenci nachádzali na pokraji zrútenia. Vplyvom vojenských porážok a zlej hospodárskej situácie sa vzbury a povstania šírili medzi vojakmi i civilmi. Nemecko postupne zostalo na vedenie vojny samé."29. septembra Spojenci obsadili Sofiu a Bulharsko uzatvorilo prímerie, 31. októbra kapitulovala Osmanská ríša. Posledný rakúsko-uhorský panovník Karol II. sa pokúsil zachrániť rúcajúcu sa monarchiu a 16. októbra 1918 vyhlásil federalizáciu monarchie," pripomenula historička Zaťková. "Ani tento akt však jej rozpadu na národnostné štáty už nezabránil. Pod vplyvom udalostí bola 28. októbra vyhlásená samostatná republika Čechov a Slovákov a osamostatňovať sa začali aj jej ostatné časti. V maďarskej časti Uhorska bola na krátky čas vymenovaná uhorská vláda Mihálya Károlyiho."

Začiatkom novembra zástupcovia Rakúsko-Uhorska podpísali pri Padove prímerie. Nasledoval rozpad monarchie a vznik samostatnej Rakúskej republiky a Maďarskej ľudovej republiky. V samotnom Nemecku došlo tretieho novembra k vzbure, ktorá prerástla do revolúcie. "Poverenie viesť nemeckú delegáciu a vyjednať prímerie však nedostali vojenskí predstavitelia štátu, touto úlohou bol poverený politik katolíckej strany Matthias Erzberger. Na čele delegácie spojencov stál ich najvyšší vojenský predstaviteľ - francúzsky maršal Ferdinand Foch," uviedla Zaťková. Prvá svetová vojna sa skončila. Jej bilancia bola desivá. Vo vojne zomrelo okolo osem až desať miliónov vojakov, zranených alebo trvale zmrzačených bolo okolo 20 miliónov. O život prišlo i mnoho civilistov v dôsledku podvýživy, chorôb, genocídy či bombardovania. Na európskom kontinente zanikli tri veľké monarchie -Rakúsko-Uhorsko, Nemecko a Rusko. Ich obyvatelia sa museli vyrovnať s chaosom, ktorý sprevádzal vznik nových štátov na ich troskách, aj s návratom tisícov vojakov, ranených a zajatcov.

Versaillska mierová zmluva

Časť územia Francúzska a Belgicka ako aj ich hospodárstvo a priemysel bola zničená vojnovými udalosťami. Toto všetko prispelo k tvrdým podmienkam mierovej zmluvy s Nemeckom. Versaillská mierová zmluva bola uzatvorená 28. Minulý týždeň tomu bolo sto rokov, čo kresťanská Európa začala strašnú Veľkú vojnu, ktorá sa rozšírila po celom svete, zúrila od augusta 1914 do novembra 1918 a bola zodpovedná za smrť viac ako 15 miliónov vojakov a civilistov. "V Nemecku text zmluvy vyvolal veľké pobúrenie. Podľa bodu 231 bolo Nemecko zodpovedné za škody a utrpenie vyvolané jeho agresiou," pripomenula historička. Nemecko prišlo o časti svojho územia a predovšetkým Francúzsko a Belgicko volali po tvrdých hospodárskych a peňažných reparáciách, ktoré mali nahradiť ich straty. "Stanovené boli nakoniec vecné reparácie - teda množstvo surovín, tovarov či koní, ktoré malo Nemecko odovzdať. Peňažné reparácie boli vypočítané dodatočne a v roku 1921 po nemeckých protestoch nad premrštenými sumami bola stanovená ich výška na 132 miliárd zlatých mariek," dodala Zaťková. Ukončenie prvej svetovej vojny sa v krajinách Commonwealthu každoročne pripomína pod oficiálnym názvom Remembrance Day (Deň pamäti), v USA ako Veterans Day (Deň veteránov), vo Francúzsku a Belgicku ako Jour de l’Armistice (Deň prímeria), v Holandsku ako Wapenstilstandsdag (Deň prímeria)."Symbolom tohto dňa sa stal kvet červeného maku, ktorý kvitol medzi hrobmi na flanderských (flámskych) poliach a v roku 1915 sa stal inšpiráciou pre báseň In Flanders Fields kanadského vojenského lekára Johna McCraea," povedala Jana Zaťková. "Tradície nosenia červeného maku sa John McCrae nedožil, zomrel 28. januára 1918.

Keď však Brockdorff dostal 16. júla dostal ďalšiu knihu s podmienkami, v ktorej boli červeným atramentom poprepisované zmeny (napr. Francúzsko sa vzdalo nadvlády v Sársku v prospech Spoločnosti národov). Clemenceau im jasne vysvetlil, že zmluva musí byť prijatá v takomto znení do siedmych dní, lebo mocnosti urobia opatrenia, vďaka ktorým budú prijaté podmienky, aj keď násilím. Lloyd George sa usilovne snažil zmierniť tvrdosť podmienok, najmä čo sa týkalo nemecko-poľskej hranice, lebo sa obával, že to povedie k vojne (čo sa aj tak stalo). Dosiahol však jedine to, že sa v Hornom Sliezsku konalo ľudové hlasovanie. Nemecká vláda sa rozdelila na dva tábory. Jeden, tam patril aj Brockdorff, žiadali zmluvu nepodpisovať, hovorili, že je to „samovražda“. Druhá skupina chcela zmluvu podpísať, lebo sa báli ďalších problémov. Všetci sa však dohodli, že podmienky sa nedajú splniť. Medzitým tajne vyjednávali s Francúzmi, ktorí im naznačili, že cisára a generálov nebudú musieť vydať. Brockdorff si svoje nepresadil, tak podal demisiu. Nemecká vláda sa teda dohodla a 21. júla oznámila, že je ochotná podpísať zmluvu, ale bez časti o zodpovednosti Nemcov za vojnu. Mocnosti im znova nevyhoveli, povedali to, čo na začiatku, že buď ju podpíšu alebo odmietnu, takže Nemci boli nútení podpísať ju bez akýchkoľvek výhrad. Novým nemeckým ministrom zahraničných vecí sa stal Müller. Ten 28. júla 1919 prišiel spolu s ministrom spravodlivosti Bellom do Versailles, kde bola podpísaná Versailleská mierová zmluva. Prvá svetová vojna sa formálne skončila.

#

tags: #mierová #zmluva #s #Bulharskom #obsah