Mimoriadne Zosplatnenie Úveru a Platnosť Záložnej Zmluvy: Komplexný Prehľad

Tento článok sa zaoberá problematikou mimoriadneho zosplatnenia úveru a jeho vplyvu na platnosť záložnej zmluvy. Analyzuje práva a povinnosti veriteľa a dlžníka v takýchto situáciách, s osobitným zreteľom na judikatúru súdov v Slovenskej republike a Európskej únii. Cieľom je poskytnúť čitateľovi komplexný pohľad na túto zložitú právnu oblasť, a to od základných princípov až po najnovšie trendy v judikatúre.

Prevod Nehnuteľnosti Zaťaženej Záložným Právom

Vlastnícke právo k nehnuteľnosti zaťaženej záložným právom je možné previesť. Prevod nehnuteľnosti zaťaženej zmluvným záložným právom môže byť zmluvne zakázaný. Pri prevodoch nehnuteľností sa často stretávame so situáciou, keď je nehnuteľnosť zaťažená záložným právom banky aktuálneho vlastníka, ktorým je zabezpečený jeho hypotekárny úver. V prípade prevodu takto zaťaženej nehnuteľnosti je potrebné, aby sa kupujúci oboznámil s existenciou záložného práva a jeho podmienkami.

Okrem zmluvného záložného práva existuje aj exekučné záložné právo, ktoré vzniká ako prostriedok zabezpečenia pohľadávok veriteľa v exekučnom konaní. V praxi sa často stáva, že dlžník/vlastník nehnuteľnosti zaťaženej exekučným záložným právom má záujem nehnuteľnosť predať a zbaviť sa svojich dlhov. Prevod aj takto zaťaženej nehnuteľnosti je právne možný a celý proces prevodu je možné právne zabezpečiť s obdobnou mierou “bezpečnosti“, ako pri akomkoľvek inom prevode. V takejto situácii je potrebné brať osobitný ohľad na pokrytie všetkých rizík spojených s existenciou veriteľov predávajúceho, ako aj prebiehajúcim exekučným konaním a jeho zastavením, ku ktorému by malo prísť v rámci predaja zaťaženej nehnuteľnosti.

Ekonomická Podstata Úroku a Mimoriadne Zosplatnenie

Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok.

Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa.

Prečítajte si tiež: Možnosti mimoriadnych vkladov do DDS

Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov.

Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. Alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. (rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 2.Žalovaná podľa špecifikácie pohľadávky splatila postupne 373,27 Eur.

Judikatúra Súdov a Predčasná Splatnosť Úveru

V právnej analýze sme analyzovali, či po vyhlásení predčasnej splatnosti sp. úveru zo strany veriteľa podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľ povinný platiť aj riadne úroky aj úroky z omeškania, pričom sme dospeli k záveru, že spotrebiteľovi vzniká iba povinnosť vrátiť nesplatenú istinu a splatné úroky, ktorých výška sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje, pričom v prípade omeškania spotrebiteľa s vrátením týchto prostriedkov je spotrebiteľ povinný platiť výlučne úroky z omeškania (§ 517 ods.

Prečítajte si tiež: Rodičovský príspevok: čo potrebujete vedieť

Vzhľadom na aktuálnosť tejto témy si v právnej analýze uvedenej nižšie v tomto texte dovoľujeme poukázať na judikatúru súdov v tejto otázke, podrobiť ju analýze (resp. vo vzťahu k aktuálnej judikatúre Najvyššieho súdu SR skôr vážnej kritike), a vymedziť skutočné zákonné nároky veriteľa po vyhlásení predčasnej splatnosti sp. 1.

Najvyšší súd SR v senáte zloženom z JUDr. Rudolfa Čirča - predsedu senátu, JUDr. Daniely Švecovej a JUDr. Ivana Machyniaka vydal dňa dňa 30. júla 2019 uznesenie vo veci sp. zn. V prejednávanej veci sa Najvyšší súd SR zaoberal dovolaním Prima banky Slovensko, a.s. proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2018 sp. zn. 5Co/40/2018, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo 7. decembra 2017 sp. zn. 40C/37/2016-64, ktorý v časti úrokov zamietol žalobu uvedenej banky, nakoľko sp. úver považoval za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie členenia splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, čo bolo podľa názoru Okresného súdu Bratislava IV, ako aj Krajského súdu v Bratislave v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy o sp.

V poslednom bode (16.) svojho odôvodnenia však Najvyšší súd SR uviedol nasledovné: „Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že pokiaľ sa odvolací súd stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o tom, že poskytnutý úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, neprichádzalo z povahy veci do úvahy riešenie otázok, či veriteľ má alebo nemá po zosplatnení dlhu nárok na zmluvné úroky (úroky z poskytnutého úveru) a či veriteľ nemá právo na zákonné úroky z omeškania zo zmluvných úrokov z dôvodu rozporu so zásadou anatocizmu, resp. ich riešenie bolo nadbytočné. Vzhľadom na dôvod zrušenia rozsudku odvolacieho súdu však ich posudzovanie môže byť v priebehu ďalšieho konania relevantné. Preto v súvislosti s právnou otázkou, či veriteľ má po zosplatnení dlhu nárok na zmluvné úroky, dovolací súd dáva do pozornosti odvolaciemu súdu rozsudok Súdneho dvora (piatej komory) zo 7. augusta 2018 v spojených veciach C-96/16 a C-94/17, v ktorom sa uvádza, že cieľom úrokov z omeškania je sankcionovať nesplnenie svojej povinnosti dlžníkom splatiť úver v lehotách stanovených v zmluve, odradiť dlžníka od omeškania pri plnení jeho povinnosti a prípadne nahradiť veriteľovi škodu, ktorá mu vznikla z dôvodu omeškania s plnením peňažného záväzku, zatiaľ čo bežné úroky (úroky z poskytnutého úveru) majú naopak funkciu odplaty za poskytnutie peňažnej sumy zo strany veriteľa až do jej zaplatenia.

Sám Najvyšší súd SR na jednej strane uvádza, že „neprichádzalo z povahy veci do úvahy riešenie otázok, či veriteľ má alebo nemá po zosplatnení dlhu nárok na zmluvné úroky (úroky z poskytnutého úveru) a či veriteľ nemá právo na zákonné úroky z omeškania zo zmluvných úrokov z dôvodu rozporu so zásadou anatocizmu, resp. ich riešenie bolo nadbytočné“. Na druhej strane sa však bez žiadnej právnej analýzy, bez žiadneho odôvodnenia, ktoré právne normy použil a ako ich vyložil (právo na spravodlivý proces?) a v rozpore s ust. § 48 ods.

V prvom rade, ako uvedieme nižšie, Súdny dvor EÚ v spojených veciach C-96/16 a C-94/17 vykladal Smernicu 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica 93/13“). Nielenže sa jedná o smernicu, ktorá vzhľadom na svoju povahu nemá priamy účinok a teda vnútroštátne súdy sú povinné vykladať v jej svetle vnútroštátne právne normy, ale jedná sa dokonca o smernicu, ktorá nepredstavuje tzv. maximálnu harmonizáciu ako napríklad smernica 2008/48/ES o zmluvách o sp. úvere (čl. 22 ods. 1 smernice 2008/48), ale naopak, predstavuje tzv. minimálnu harmonizáciu (čl. 8 Smernice 93/13), čo znamená, že členské štáty môžu ponechať v platnosti alebo prijať prísnejšie právne predpisy v porovnaní so znením Smernice 93/13 s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Odkazovať teda len na Rozsudok SD EÚ v tejto veci, bez konkretizácie použitia vnútroštátnych právnych noriem, je zásadne nesprávne a je podstatným porušením práva na spravodlivý proces. Navyše, ako poukážeme v časti venujúcej sa judikatúre inštančne nižších súdov, súdna prax nie je v tejto otázke jednotná.

Prečítajte si tiež: Inšpiratívne príbehy dôchodcov

Preto vysloviť tak závažný právny názor v tak závažnej téme v neprospech spotrebiteľa bez žiadneho právneho odôvodnenia orgánom, ktorý by mal ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvných podmienok, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom (Rozsudok SD EÚ vo veci C-147/16 Karel de Grote - Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen VZW), a ktorý je najvyššou inštanciou v sústave všeobecných súdov a teda by mal plniť funkciu aj akéhosi dohľadu nad aplikáciou tejto ochrany, predstavuje nelichotivú správu o stave aplikácie práva EÚ na úseku ochrany spotrebiteľa, kde táto má v zmysle judikatúry SD EÚ „povahu a význam všeobecného záujmu (uznesenie SD EÚ C 76/10, Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Uvedené umocňuje skutočnosť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa odkláňa od rozhodnutia iného senátu Najvyššieho súdu SR a tomuto odklonu nielenže chýba akékoľvek, nie to ešte dôkladné a presvedčivé odôvodnenie, ale navyše nebol dodržaný postup podľa ust.

Najvyšší súd SR totiž už skôr uznesením zo dňa 01.07.2000 sp. zn. 4 Obo 143/98 (R 59/1998), v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 OSP) uviedol, že „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ).“. (Je zrejmé, že Najvyšší súd SR sa v tejto veci vyjadroval k zmluve o úvere podľa ust. § 497 ObZ v spore obchodnoprávnom, pričom vo veci 6Cdo/113/2018 sa vyjadroval k zmluve o spotrebiteľskom úvere vo forme rovnakej zmluvy o úvere podľa ust. § 497 ObZ, a nakoľko je otázka splatnosti úrokov vyjadrená v ust. § 503 ods.

V tomto kontexte je potrebné poukázať na ust. § 48 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého „Ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Ust. § 48 ods. 1 CSP nezakladá právo senátu rozhodnúť sa, či v prípade, ak dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Uvedené ustanovenie CSP ukladá povinnosť túto vec veľkému senátu predložiť. Je pritom dôležité si uvedomiť, že „ustanovenie § 48 ods. Veľký senát bol zásadnou novotou prijatou v rámci CSP a tento inštitút má (mal?) prispieť k stabilite právneho poriadku a k právnej istote, ktorá je jedným zo základných princípov právneho štátu vyjadreného aj v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR sa k princípu právnej istoty vyjadril aj vo svojom náleze IV. Navyše, uvedenú otázku riešil aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18. septembra 2012, keď sa zaoberal sťažnosťou sťažovateľky vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.

Rozsudok Súdneho Dvora EÚ a Smernica 93/13/EHS

Súdny dvor EÚ v rozsudku zo dňa 07.08.2018 v spojených veciach C 96/16 a C 94/17 riešil prejudiciálnu otázku položenú Juzgado de primera Instancia n. 38 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. Ako sme už spomínali vyššie, je potrebné zdôrazniť mimoriadne dôležitú skutočnosť, že obe otázky sa týkali výkladu Smernice 93/13, ktorá predstavuje tzv. minimálnu harmonizáciu (čl.

Prejudiciálne otázky sa v zásade týkali judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko)4, podľa ktorej Najvyšší súd Španielska „dospel k záveru, že jednostranne stanovené podmienky zmlúv o osobnom úvere uzavretých so spotrebiteľmi týkajúce sa úrokov z omeškania zodpovedajúce kritériu, podľa ktorom sadzba týchto úrokov prevyšuje o viac ako dva percentuálne body sadzbu bežných úrokov dohodnutú medzi zmluvnými stranami, musia byť vyhlásené za nekalé.“5 (body 17. a 18. K uvedenému záveru prišiel Najvyšší súd Španielska vzhľadom na skutočnosť, že podľa čl. 85 ods. 6 španielskeho všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a ďalších doplňujúcich zákonov6 nekalé sú „podmienky, ktoré požadujú od spotrebiteľa a užívateľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu“. (Totožné ustanovenie je zakotvené aj v našom právnom poriadku, a to v ust. § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka).

Pokiaľ ide o dôsledky nekalej povahy predmetných podmienok, Najvyšší súd Španielska konštatoval, že vo veciach, o ktorých rozhodoval, spočívala sadzba úrokov z omeškania stanovená týmito podmienkami vo zvýšení sadzby bežných úrokov o určitý počet percentuálnych bodov. Z toho vyplýva, že v prípade, ak by boli uvedené podmienky vyhlásené za nekalé, treba odstrániť v celom rozsahu navýšenie, ktoré úroky z omeškania predstavujú v porovnaní s riadnymi úrokmi tak, že naďalej budú plynúť len tieto riadne úroky (bod 20. V zásade, nižší španielsky Súd prvého stupňa č. „2. a) V kontexte požiadavky zaručiť ochranu spotrebiteľov a užívateľov a dodržiavanie judikatúry, ktorou sa táto zásada vykonáva, je v súlade s právom Únie, so smernicou 93/13 a konkrétne s jej článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 2. b) V kontexte požiadavky zaručiť ochranu spotrebiteľov a užívateľov a dodržiavanie judikatúry, ktorou sa táto zásada vykonáva, je v súlade s právom Únie, so smernicou 93/13 a konkrétne s jej článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods.

Uvedená vec C-96/16 vychádzala na vnútroštátnej úrovni z toho skutkového stavu, že banka vyhlásila predčasnú splatnosť sp. úveru vzhľadom na skutočnosť, že spotrebitelia prestali splácať mesačné splátky v uvedených zmluvách a banka sa preto obrátila so svojou pohľadávkou na vnútroštátny súd (bod 23. Naopak, vo veci C-94/17 bol skutkový stav taký, že spotrebiteľ uzatvoril s bankou zmluvu o hypotekárnom úvere, ktorý sa splácal v mesačných splátkach. Zmluvné podmienky tejto zmluvy stanovovali sadzbu bežných úrokov vo výške 5,5 % ročne s výhradou zmeny po prvom roku. V čase skutkových okolností vo veci samej bola táto sadzba 4,75 % ročne. Zmluvná podmienka stanovovala sadzbu úrokov z omeškania vo výške 25 % ročne. Spotrebiteľ sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku a podal proti banke žalobu o zrušenie najmä tejto poslednej uvádzanej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy na španielsky súd prvého stupňa. Tento súd vyhlásil uvedenú podmienku za nekalú a v dôsledku toho usúdil, že uplatniteľná sadzba úrokov z omeškania by sa mala znížiť na limit stanovený v článku 114 ods. 3 Ley Hipotecaria (zákon o hypotékach). Toto rozhodnutie bolo potvrdené v odvolacom konaní rozsudkom Provinčného súdu v Alicante, Španielsko) z 18. septembra 2014. Spotrebiteľ podal proti tomuto rozsudku na Najvyšší súd Španielska kasačný opravný prostriedok z dôvodu porušenia článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13. Zastával totiž názor, že vzhľadom na to, že podmienka zmluvy o úvere vo veci samej stanovujúca sadzbu z úrokov z omeškania bola vyhlásená za nekalú, z tejto zmluvy nemôžu vyplývať ani úroky z omeškania ani bežné úroky. Podľa Najvyššieho súdu Španielska toto odvolanie vyvoláva pochybnosti, pokiaľ ide o výklad viacerých ustanovení Smernice 93/13. „1. 2. 3.

Svojou druhou otázkou písm. a) vo veci C 96/16 a prvou otázkou vo veci C 94/17 sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú, či sa má smernica 93/13 vykladať v tom zmysle, že jej odporuje vnútroštátna judikatúra, ako je judikatúra Najvyššieho súdu Španielska, o ktorú ide o vo veci samej, podľa ktorej je jednostranne stanovená podmienka zmluvy o úvere uzavretej so spotrebiteľom, ktorá stanovuje uplatniteľnú sadzbu úrokov z omeškania, nekalá z dôvodu, že ukladá spotrebiteľovi, ktorý sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu, pokiaľ táto sadzba prevyšuje o viac ako dva percentuálne body sadzbu bežných úrokov stanovených v tejto zmluve (bod. Súdny dvor EÚ na túto otázku celkom jednoznačne odpovedal, že takáto judikatúra neodporuje Smernici 93/13 (bod 2.

Vracajúc sa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6Cdo/113/2018, je otázne, ako náš Najvyšší súd SR dospel bez ďalšieho k záveru o možnosti kumulácie riadnych úrokov a úrokov z omeškania a ako sa vysporiadal so skutočnosťou, že Súdny dvor EÚ potvrdil, že úroky z omeškania vyššie o 2 percentuálne body oproti dojednaným úrokom je možné považovať za nekalé, ale podľa nášho vnútroštátneho ust. § 3 nariadenia vlády 87/1995 Z. z. Opätovne sa vracajúc k uzneseniu Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6Cdo/113/2018, je potrebné poukázať na skutočnosť, že na vec bolo v prvom rade potrebné uplatniť vnútroštátne právne normy (čo Najvyšší súd SR úplne opomenul), čo pripomína Súdny dvor EÚ dokonca priamo v Rozsudku SD EÚ v spojených veciach C 96/16 a C 94/17, ktorý sám Najvyšší súd SR „citoval“ (resp., ako sme uviedli vyššie, vytrhol z kontextu dve vety odôvodnenia).

Súdny dvor EÚ totiž v bode 57. odôvodnenia Rozsudku SD EÚ v spojených veciach C 96/16 a C 94/17 uvádza: „V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o výklad ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, Súdny dvor sa v zásade musí oprieť o posúdenie vnútroštátneho súdu. Podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor nemá totiž právomoc vykladať vnútroštátne právo členského štátu (rozsudok zo 16. februára 2017, Agro Foreign Trade & Agency, C 507/15, EU:C:2017:129, bod 23, ako aj citovaná judikatúra).“ a následne aj v bode 63. odôvodnenia Rozsudku SD EÚ v spojených veciach C 96/16 a C 94/17: „Z úvah uvedených v bodoch 17 až 19 tohto rozsudku, ako aj zo spisu, ktorým disponuje Súdny dvor, totiž vyplýva, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) na tento účel skúmal uplatniteľné vnútroštátne pravidlá v rôznych oblastiach práva…“. V tomto kontexte Súdny dvor EÚ konštatoval, že „Zdá sa teda, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) konal v súlade s požiadavkami pripomenutými najmä v rozsudku zo 14. marca 2013, Aziz (C 415/11, EU:C:2013:164, body 68, 69, 71 a 74).“, kde je v bode 74. uvedené, že „V druhom rade, pokiaľ ide o stanovenie úrokov z omeškania, treba uviesť, že z hľadiska bodu 1 písm. e) prílohy smernice7[pozn. autora:93/13] v spojení s ustanoveniami článku 3 ods.

tags: #mimoriadne #zosplatnenie #úveru #a #záložná #zmluva