História Ministerstva pre starostlivosť o pamiatky na Slovensku

Článok sa zaoberá vývojom pamiatkovej starostlivosti na Slovensku od 19. storočia až po súčasnosť, s dôrazom na inštitucionálne zmeny a legislatívny rámec.

Počiatky organizovanej pamiatkovej starostlivosti (19. storočie)

Počiatky organizovanej a inštitucionálnej záchrany pamiatok na Slovensku siahajú do začiatku 40. rokov 19. storočia. Impulzom bola aktivita Spolku uhorských lekárov, ktorý v roku 1846 navrhol zriadenie štátneho orgánu pre starostlivosť o kultúrne pamiatky.

V roku 1853 začala v Uhorsku (a teda aj na Slovensku) pôsobiť C. k. centrálna komisia, ktorá mala za úlohu zisťovať a chrániť stavebné pamiatky. Hoci sa komisia primárne zameriavala na architektonické pamiatky, jej záber postupne zahŕňal takmer celý dnešný register pamiatok. Cisárska a kráľovská komisia rozvinula vlastné umelecko-historické bádanie o pamiatkach na Slovensku a bola prvým pamiatkovým orgánom pre Uhorsko a Slovensko. Po roku 1872 mala C. k. centrálna komisia v Uhorsku už len korešpondentov. Po smrti týchto korešpondentov C. k. centrálna komisia nezaplňovala ich miesta a stratila akékoľvek spojenie s pamiatkami v Uhorsku a na Slovensku.

V roku 1872 bola nariadením ministerstva kultu a výučby zriadená pri ministerstve Uhorská dočasná komisia pre pamiatky. Jej úlohou bol súpis, dokumentácia, kategorizácia a údržba pamiatok. Cieľavedome bola organizovaná dokumentácia pamiatok. Ako všetky začínajúce pamiatkové strediská na začiatku svojej činnosti sa Uhorská dočasná pamiatková komisia musela sústrediť na súpis existujúceho pamiatkového fondu. Až v roku 1902 sa upresnili možnosti komisie a do jej náplne pribudla propagácia pamiatok a šírenie záujmu a úcty k pamiatkam. Bola to veľmi dôležitá činnosť. Išlo o snahu zmeniť postoj verejnosti k problematike pamiatok a získať jej všeobecnú podporu a záujem.

Vlastnú komisiu tvorili tzv. vnútorní členovia komisie. Boli to na jednej strane výkonné sily komisie a na strane druhej to boli vynikajúci reprezentanti maďarských spoločenských a technických stavebných vied a umenia. Pri vytvorení Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie stáli osobnosti, napríklad banskobystrický biskup Arnold Ipoyi-Stummer, prof. Floris Romer, archeológ Jozef Hampel, prof. Karol Lotz, umeleckí historici Karol Lyka a Kornel Divald, prof. Ján Szendrei, prof. Remig Békefi, historik Koloman Thaly [7], architekt Imrich Steindl, Kamil Fittler a i. Niektorí vnútorní členovia komisie boli veľmi aktívni, platilo to predovšetkým o prof. Imrichovi Steindlovi. Prvým predsedom Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie bol akademik Augustín Szalay, druhým gr. Jeno Zichy, tretím barón Gyula Forster, od roku 1886 zástupca predsedu komisie a duša komisie. Referenti boli odbornou zložkou komisie - Imrich Henszlmann, Béla Czobor, László Éber. Staviteľom, architektom, ktorý rozhodoval o projekčných otázkach a o vlastných reštauračných zásahoch po celý čas existencie komisie v Uhorsku bol Fridrich Schulek.

Prečítajte si tiež: Žiadajte o Príspevok na Auto

Uhorská dočasná komisia pre pamiatky sa v zmysle zákonného článku XXXIX/ 1881 pretransformovala na stálu Štátnu pamiatkovú komisiu.

Podľa vzoru viedenskej Central-Commission vytvorila Uhorská dočasná pamiatková komisia po celej krajine sieť korešpondentov. Niekoľko odborníkov a nadšencov nemohlo zachraňovať pamiatky roztrúsené po celej krajine bez spolupráce miestnych ľudí. Pomocou nich sa mohla komisia zorientovať v stave pamiatok a jedine od nich mohla získať potrebné informácie a vedomosti. Komisia oslovila 33 osôb. Ochotu spolupracovať prejavilo pár z nich. [8] Osoby, ktoré prejavili v nasledujúcich rokoch najväčšiu iniciatívu, zvolila Uhorská dočasná pamiatková komisia za trvalých spolupracovníkov - korešpondentov.

Zaujímavé sú zdroje, ktoré slúžili na financovanie starostlivosti o pamiatky. Pre financovanie pamiatkových úprav znamenali veľmi veľa príspevky majiteľov - správcov pamiatok, farností, resp. cirkevných zborov, potom miest, obcí a bohatých mecenášov umenia. V mnohých prípadoch sa dávali na záchranu pamiatok prebytky hospodárenia, ale v mnohých prípadoch išlo aj o peniaze jednoduchých ľudí.

Obdobie rokov 1919 - 1945

Obdobie rokov 1919 - 1945 je v dejinách slovenskej pamiatkovej starostlivosti samostatnou epochou, pretože v dôsledku rozpadu Uhorska a vzniku Československej republiky došlo k pretrhaniu všetkých spojov a väzieb slovenských pamiatok na ústrednú uhorskú pamiatkovú správu, na budapeštiansku Štátnu pamiatkovú komisiu.

Po prvej svetovej vojne sa pamiatková starostlivosť stala súčasťou verejnej pôsobnosti takmer všetkých európskych štátov. Prehlbovala sa i medzinárodná spolupráca. V Československu boli po roku 1918 zriadené pamiatkové úrady, v roku 1919 v Prahe, v roku 1920 Brne a v roku 1919 v Bratislave. Vzhľadom na zložitý vývin pomerov na Slovensku po roku 1918 vznikol Vládny komisariát pre zachovanie pamiatok na Slovensku až po konsolidácii pomerov, v roku 1919. V roku 1922 sa premenoval na Štátny referát pre ochranu pamiatok na Slovensku. Jeho cieľom bolo usmerňovať praktickú ochranu pamiatok. Na začiatku jeho činnosti bola jeho činnosť obsiahlejšia ako dnes, čo je logické, pretože starostlivosť o pamiatky na Slovensku sa iba budovala. Kompetencie Komisariátu prebrali postupne sa utvárajúce nové slovenské úrady. Spočiatku sa uvažovalo o široko koncipovanom úrade, ktorý mal byť začlenený do referátu MŠANO, ale predstavy sa nerealizovali a až v roku boli referáty umenia a osvety pričlenené k Referátu MŠANO a referát pre divadlo bol prenesený do Prahy. Vládnemu komisariátu zostala iba kompetencia v otázkach pamiatkovej starostlivosti, ochrany prírody, muzeológie a v tejto podobe bol bratislavský Vládny komisariát obdobou pamiatkových úradov v Prahe a v Brne. Rozdiel bol len v tom, že české pamiatkové úrady boli podriadené priamo MŠANO, bratislavský vládny Komisariát len akosi nepriamo. Podriadený priamo bol až od roku 1933.

Prečítajte si tiež: Slovenský dôchodkový systém

Vládny komisariát rozvinul svoju činnosť pol roka pred vydaním ministerského nariadenia z 20. októbra 1919. Bolo to zásluhou jeho prvého vedúceho, známeho architekta Dušana Jurkoviča, ktorý od začiatku storočia pôsobil a býval v Brne a ktorý sa po vzniku ČSR vrátil na Slovensko, do Bratislavy. Aj keď bol Dušan Jurkovič [20] uznávanou osobnosťou slovenskej kultúry, pôsobil vo Vládnom komisariáte iba krátko, do 29. decembra 1922. To, že sa nenaplnili očakávania, ktoré súviseli s jeho pôsobením, spôsobili viaceré faktory. Komisariát nezískal široké kompetencie, čo Jurkovičovi prekážalo, dostal sa tiež do nepríjemného osobného sporu s referentom pre ľudové umenie Jozefom Vydrom, [21] ďalšou skutočnosťou bolo nevraživé ovzdušie na Komisariáte, ktoré vyplývalo z toho, že Jurkoviča obviňovali z nedostatočných teoretických a praktických vedomostí z pamiatkovej starostlivosti. Jurkovič nebol stúpencom čistej konzervačnej metódy, pretože bola v protirečení s duchom celej jeho tvorby. Po vystúpení cirkevného historika Jána Slávika [22], ktorý kritizoval činnosť Vládneho komisariátu, rozhodol sa Jurkovič pre odchod zo štátnej administratívy. Jurkovič sa riadil tézou, že tvorivý duch ho predurčuje na tvorenie nových vecí, nie starých. [23] Je pravdou, že Jurkovič nerozvíjal nejaké väčšie aktivity, bol a zostal tvorivým architektom a toto krátke pôsobenie v Komisariáte predstavuje v jeho živote bezvýznamné intermezzo. Jeho odchodom z Vládneho komisariátu definitívne padli možnosti premeniť tento orgán na rozhodujúci administratívny faktor v slovenskej kultúre. Vládny komisariát sa po jeho odchode vykryštalizoval na úrad, ktorého kompetencia sa obmedzovala na ochranu pamiatok a ochranu prírody a na dozor nad múzeami. Jeho nástupcom sa stal Ján Hofman.

V druhej polovici roka 1944 sa druhá svetová vojna bezprostredne priblížila k slovenskému územiu. Vypuklo Slovenské národné povstanie a potom od októbra a novembra pri prechode sovietskych a československých vojsk stalo sa slovenské územie dejiskom vojnových akcií. Slovenské pamiatky sa dostali po prvý raz v histórii do vážneho nebezpečenstva, pretože miera ohrozenia v predchádzajúcich vojnách v 19. storočí a v rokoch prvej svetovej vojny bola oproti rokom 1944 - 1945 zanedbateľná. Pamiatkový fond Slovenska utrpel veľmi vážne škody. Časť škôd bola výsledkom vojnových operácii na našom území, väčšia časť sa však odohrala v nasledujúcich mesiacoch po prechode frontu. Rôzne živly lúpili vzácne predmety a nezmyselne ničili objekty, ktoré opustili ich majitelia pred príchodom sovietskych vojsk. Tvoriace sa orgány novej štátnej moci neboli ešte schopné zavčasu zamedziť zbytočnému ničeniu kultúrnych hodnôt a neskôr aj sami prispeli k ich zničeniu. [25] Na obnovy pamiatok štát zápasiaci s radom problémov jednoducho nemal.

Pamiatková starostlivosť po roku 1945

Situácia po vojne bola zložitá, spoločenská i hospodárska, mnohé pamiatky boli vojnou poškodené a zbierky ohrozené, preto medzi naliehavé úlohy pamiatkovej starostlivosti patrilo mapovanie situácie, zisťovanie reálneho stavu, súpis pamiatok a umeleckých predmetov, starostlivosť o kaštiele a kúrie, ktoré počas vojny slúžili rôznym účelom. Zabezpečovali sa hnuteľné pamiatky a zbierky a ich oddisponovanie na bezpečné miesto. [26] Akcia záchrany ohrozeného kultúrneho majetku prebiehala do jesene 1947. Značná pozornosť bola v rokoch 1945 - 1948 venovaná aj otázkam reštitúcie slovenského kultúrneho majetku z Maďarska. Bol kreovaný aj nový pamiatkový orgán Národná kultúrna komisia, ktorá súvisela s predchádzajúcou akciou, ale jej vytvorenie spôsobilo dvojkoľajnosť v riadení a mnohé prieťahy v kompetenciách.

Po vytvorení KNV bol výkon pamiatkovej starostlivosti prenesený na vznikajúce referáty, ale chýbal organizačný článok, ktorý by poskytoval základné informácie o pamiatkach, a ktorý by sa podieľal na ich záchrane od výskumu až po konečnú kolaudáciu. Preto bol zriadený Pamiatkový ústav v Bratislave výnosom povereníka pre školstvo, vedu a umenie Ladislava Novomestského čís. 9864-I /5 z 15. marca 1951 s účinnosťou od 1. januára 1951. Pamiatkový ústav sa stal štátnym vedeckým a výskumným pracoviskom v odbore ochrany kultúrnych a prírodných pamiatok. Jeho činnosť sa týkala súpisu a dokumentácie pamiatok, spolupráce pri praktickej obnove pamiatok, aktívneho reštaurovania a poradenskej činnosti. V decembri 1951 bol premenovaný na Slovenský pamiatkový ústav. Nositeľmi výkonu pamiatkovej starostlivosti boli Krajské národné výbory a Okresné národné výbory, v celoštátnych veciach Povereníctvo školstva, vedy a umenia. Ústav podával návrhy na vyhlásenie objektu za pamiatku, robil celoslovenskú evidenciu a súpis pamiatok, organizoval výstavy, realizoval prvé výskumy spolu s metodickým usmerňovaním opráv. V roku 1954 začali práce na prvom súpise pamiatok na Slovensku. Boli vyhlásené prvé mestské pamiatkové rezervácie, schválil sa zákon o štátnej ochrane prírody, rozbehol sa špeciálny terénny výskum drevených kostolov na východnom Slovensku.

Intenzívne sa začalo pracovať na slovenskom pamiatkovom zákone. Ústav vypracováva program obnovy kultúrnych pamiatok podľa jednotlivých druhov s harmonogramom prác a finančnými nákladmi.Vykonala sa kategorizácia celého pamiatkového fondu / 1971-1973 /. Pri príležitosti 20 ročnej existencie ústavu sa realizuje výstava „Chránime „. Prebieha i kolokvium ICOMOS-u venované záchrane ľudovej architektúry a dedinských súborov. V r. 1972 sa koná „Celonárodný aktív pamiatkovej starostlivosti Slovenska a Čiech „. Rozhoduje sa o novom modeli slovenskej pamiatkovej starostlivosti. V r.1973 sa vydáva dočasný štatút ústavu, ktorý definuje jeho poslanie ako ústrednej organizácie štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Pribúda odbor projektovania, začalo sa s podrobným súpisom historických pamiatok na Slovensku /trval do r. 1976 /. V.Jankovič a V.Dangl spracovávajú teoretickú štúdiu o národno-historických pamiatkach, pokúša sa prepracovať zásady starostlivosti o tento druh pamiatok. V roku 1974 sú pripravené návrhy na vyhlásenie rezervácií ľudovej architektúry / Vlkolinec, Čičmany, Ždiar a Špania Dolina /, pozornosť sa sústreďuje na pamiatky SNP /30.výročie povstania/. Na základe vykonaných výskumov realizovaných ústavom, dochádza k demontáži pamiatok zo zátopovej oblasti Liptovská Mara, Liptovská Sielnica a Parížovce /. V roku 1975 bol vydaný Súpis pamiatok oslobodenia. V apríli sa odčleňuje z ústavu projekčná zložka do novoutvoreného Ústavu pre vývoj a projektovanie stavieb kultúry a obnovu pamiatok v Bratislave / neskôr Projektový ústav kultúry/. Na základe podkladov ústavu, Odbor múzeí a pamiatok Ministerstva kultúry SR vypracoval“ Zásady ďalšieho rozvoja štátnej pamiatkovej starostlivosti“ ako podklad pre uznesenie vlády č.126 z 12.V.1976 “ O koncepcii ďalšieho rozvoja štátnej pamiatkovej starostlivosti v SSR“. Požaduje sa vytvorenie „Ústredia štátnej pamiatkovej starostlivosti“, vznik „Štátnych reštaurátorských ateliérov“ a rozšírenie „Projektového ústavu kultúry“. 1.IX.1976 sa delimituje reštaurátorská zložka ústavu do Ústredia umeleckých remesiel. 15.XI.1976 prevzal funkciu riaditeľa Ing.Michal Jurka /do 30. VI.1981/. V roku 1977 poverovacou listinou MK SSR č. MK 9178/77 org.práv. z 20.12.1977 bol Pamiatkový ústav poverený funkciou „Odborového informačného strediska “ a informačnou gesciou pre odbor pamiatkovej starostlivosti. V rokoch 1977-1979 sa vypracovávajú inventárne zoznamy hnuteľných pamiatok na Slovensku, vykonal sa súpis, vyhodnotenie ,založenie evidencie a návrh plánu reštaurovania výtvarných pamiatok. V roku 1978 sa vydáva nový štatút ústavu / už piaty / s platnosťou od 1.I.1978. Dochádza k zmene štruktúry, ústav sa stáva Ústrednou odbornou organizáciou pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody a vedecko-výskumné, metodické, inžinierske a koordinačné pracovisko. Krajské strediská sa dostávajú opäť pod riadenie KNV. Uznesením vlády SSR č.88/1978, má sa venovať zvýšená pozornosť štyrom Mestským pamiatkovým rezerváciám /Banská Štiavnica, Bardejov, Levoča, Kremnica /. Na ústave sú menovaní garanti obnovy pamiatkových objektov v týchto MPR. V roku 1979 bola založené stále pracovné skupiny (13 skupín) socialistických krajín pre obnovu historických a kultúrnych pamiatok a muzeálnych hodnôt. SR sa stala gestorom siedmej pracovnej skupiny - Metódy a techniky evidencie a dokumentácie kultúrnych pamiatok. Riešiteľom tejto úlohy bol Slovenský pamiatkový ústav, ktorý v rámci gescie tejto skupiny zorganizoval ešte v roku 1979 v Starej Lesnej I. medzinárodné kolokvium na Slovensku s témou „Pamiatková starostlivosť v SSR so zameraním na mestské pamiatkové rezervácie východoslovenského kraja. V roku 1980 ústav pripravuje podklady na vyhlásenie Nitry za mestskú pamiatkovú rezerváciu. V tomto roku sa koná II. kolokvium na tému pamiatková starostlivosť v SSR so zameraním na ochranu ľudovej architektúry / v Martine /. Uznesením vlády SSR č.320/1980 vzniká „Ústredie štátnej pamiatkovej starostlivosti“ (trvanie do 31.12.1986).

Prečítajte si tiež: Ministerstvo financií a príspevky

Súčasný stav a výzvy

Iniciatívy zaoberajúce sa pamiatkovou starostlivosťou sa neúspešne snažia vzbudiť záujem verejnosti o zložitú tému zákonnej ochrany pamiatok. Na Slovensku pribudne ešte viac „čiernych dier”. Pamiatkari sú zavalení spismi, je ich málo a nemajú šancu odborne sa vzdelávať a špecializovať. Niektorí z odborníkov a odborníčok ešte stále nestratili oduševnenie pre svoju prácu, u mnohých však badať známky vyhorenia. Napísali preto otvorený list poslancom Národnej rady, v ktorom kritizujú ministerstvo kultúry, že nereflektuje ich pripomienky.

Na Slovensku musí krajský pamiatkar rozumieť všetkému od stredoveku cez ľudové staviteľstvo, železničné stavby až po neskorú modernu, keďže jeho činnosť je stanovená geograficky podľa regiónu, v ktorom pôsobí. Špecializovať sa len na jeden typ architektúry je nepredstaviteľné. Bez toho však nevyhnutne trpí kvalita väčšiny rozhodnutí. Pamiatkar na Slovensku musí byť zároveň právnikom, zorientovaným úradníkom, expertom na stavebné konštrukcie aj štukatérske detaily. Kým na Slovensku máme dohromady zhruba 200 odborných zamestnancov na pamiatkových úradoch, v susednom Česku je to viac ako 2 000. To, že rozhodujú o stavebnom zámere niekoľko mesiacov, nie je preto, že sú pomalí, ale zúfalo poddimenzovaní.

Pamiatkový úrad je slabý v produkcii výskumu a metodík. Kým českí kolegovia vydávajú niekoľko metodík obnovy ročne, na Slovensku - prísne povedané - nemáme jednotnú metodiku ani na gotický kostol. V Česku existujú tri špecializované metodické centrá - pre priemyselnú architektúru, architektúru 20. storočia a záhradnú kultúru.

Výskumná činnosť slovenských pamiatkarov sa značne zredukovala, odkedy sa zmenou zákona v roku 2002 z jedného Pamiatkového ústavu stal jeden Pamiatkový úrad so sieťou krajských pamiatkových úradov, ktoré usmerňujú obnovu v regiónoch. Práca sa odohráva v ročných plánoch a je zle manažovaná. Ak sa pri takom rozvrhu práce vyskytne akútny problém, nezostáva nič iné, len ho narýchlo skúsiť uhasiť. Konkrétne v prípade budov, akými sú bratislavský Istropolis alebo textilná továreň Merina v Trenčíne, má prípravu zložitých podkladov na starosti jedna kvalifikovaná osoba na Pamiatkovom úrade. Ak sa pamiatkar rozhodne pustiť do prípravy podkladov k Istropolisu alebo továrni Merina, spracovanie takýchto podkladov trvá aj pol roka. Pamiatkar teda stojí pred ťažkým rozhodnutím. Pustiť sa do akútneho prípadu s neistým výsledkom, alebo konečne riešiť hŕbu podnetov, ktoré má na stole ohľadom iných budov už niekoľko mesiacov alebo rokov?

Debata o kultúrnom dedičstve na Slovensku, o našich hodnotách a pamiatkach sa teda začína a končí pri otázke, či má jeden človek na úrade čas začať konanie na vyhlásenie pamiatky a či nájde podporu u svojich nadriadených.

Nový stavebný zákon a obavy pamiatkarov

Hlavným bodom vyhlásení a petícií pamiatkarov je premena krajských pamiatkových úradov na špeciálne stavebné úrady. Tie budú slúžiť na posudzovanie stavebných zámerov pre národné kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a lokality UNESCO. To extrémne zvýši agendu úradníkov, ktorí dnes nie sú špecializovaní na schvaľovanie sietí či dopravných stavieb. Naopak, pre pamiatkové zóny, územia ochranných pásiem, územia s archeologickým potenciálom a hnuteľné pamiatky zostávajú krajské pamiatkové úrady v polohe dotknutých orgánov štátnej správy.

Na Slovensku máme 28 pamiatkových rezervácií a 10 120 národných kultúrnych pamiatok. To predstavuje obrovské množstvo podnetov, dlhoročných káuz, súdnych sporov, s ktorými si nedokázali poradiť ani ostrieľaní pracovníci stavebných úradov. Tieto sa zo dňa na deň ocitnú na stole niekoľkých kunsthistorikov a archeológov.

Finančné krytie nového zákona má zabezpečiť výber 1,5 percenta z kalkulácie cenových nákladov, ktoré zaplatia stavebníci. Napríklad z plánovanej investície 100-tisíc eur na strechu pamiatky bude musieť vlastník 1 500 eur zaplatiť špeciálnemu krajskému stavebnému (pamiatkovému) úradu, ktorý mu na oplátku predpíše množstvo obmedzení a zvýšených nákladov.

Oslabené budú aj iné kompetencie. Dnes záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu viaže stavebný úrad, ktorý nemôže rozhodnúť v rozpore s ním. Podľa nového návrhu by mal projektant sám zhodnotiť, či sú pripomienky k hodnotám objektu relevantné. Je otázne, v čom záujme by bolo, aby hodnoty vôbec našiel.

Kunsthistorici, archeológovia, architekti a iní odborníci na pamiatky sa v mene „pružnejšieho stavebného konania“ majú premeniť na číru administratívnu zložku. Na rozdiel od úradníkov totiž nestrážia len zákonom dané náležitosti verejného záujmu, ale sami ich tvoria, hľadajú, skúmajú a korigujú. Poznatky o kultúrnom dedičstve sa stále vyvíjajú, rovnako ako metódy obnovy. Premenou prechádza aj vzťah verejnosti k pamiatkam, spôsoby ich prezentácie. Preto by sa pamiatkari mali viac venovať výskumu, štúdiu a osvete. Ak chcú investori „rýchlejšie“ a „predvídateľnejšie“ podnikateľské prostredie, nemali by sa zaoberať národnými kultúrnymi pamiatkami. Nič nie je nepredvídateľnejšie ako historický dom. Nič nie je pomalšie ako kvalitná remeselná obnova.

Existujú nástroje na kompenzovanie zvýšených nákladov pre majiteľov zákonom chránených pamiatok. Ak by sme posilnili možnosť financovania obnovy pamiatok a pamiatkové výskumy, vytvorili príležitosti pre školiace aktivity pamiatkarov pre verejnosť, majiteľov a remeselníkov, alebo vôbec vytvorili na Pamiatkovom úrade oddelenie komunikácie, situácia by sa zlepšila.

Z rozhovorov s pamiatkarmi vyplynulo, že tvorcovia nového stavebného zákona naozaj nemajú predstavu o tom, ako pamiatkari fungujú alebo nefungujú. Ak chcú riešiť problémy, zabudli sa na ne spýtať ľudí, ktorí sú s nimi v každodennom kontakte. So spracovateľmi návrhu zákona komunikovalo len ministerstvo kultúry. Dodatočné závažné výhrady, ktoré zaslal Pamiatkový úrad, ministerstvo z veľkej časti ignorovalo.

Návrh nového stavebného zákona už schválila Legislatívna rada vlády i samotná vláda. Pamiatkový úrad sa odhodlal na vydanie zásadnej pripomienky voči konaniu svojho nadriadeného - ministerstva kultúry. Pamiatkari napísali otvorený list poslancom Národnej rady. Vyhlásenie však už na webe Pamiatkového úradu nenájdete. Medzi pamiatkarmi vládne strach z vyslovenia názoru. Kontaktujú nás ako aktivistov v oblasti kultúrneho dedičstva s prosbou o pomoc. Pamiatkový úrad je navyše už rok bez riadneho vedenia, keďže výberové konanie na nového riaditeľa bolo zrušené a očakáva sa až teraz, v období prijímania nového stavebného zákona. Inštitúcia je teda momentálne v podstate bezbranná. Žilinský pamiatkový úrad ako jeden z mála aktívne komunikuje s verejnosťou. Slovami svojho riaditeľa Miloša Dudáša konštatuje, že hoci systém ochrany pamiatok na Slovensku má veľa chýb a nedostatkov, zdá sa, že snahou nie je jeho skvalitnenie, ale skôr systematické paralyzovanie tak, aby nekomplikoval veľké investičné plány.

Legislatívny rámec pamiatkovej starostlivosti

Zákon Slovenskej národnej rady č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti v znení zákona č.183/2000 Z. z., ako aj vykonávacie predpisy, ako napríklad vyhláška Ministerstva kultúry Slovenskej socialistickej republiky č. 21/1988 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 27/1987 Zb., tvoria dôležitú súčasť legislatívneho rámca.

Aktuálne je v platnosti zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu. Tento zákon upravuje ochranu kultúrnych pamiatok, pamiatkových rezervácií a pamiatkových zón, ako aj archeologických nálezov. Stanovuje práva a povinnosti vlastníkov kultúrnych pamiatok, ako aj orgánov štátnej správy v oblasti pamiatkovej starostlivosti.

Orgány pamiatkovej starostlivosti

Medzi orgány štátnej správy, ktoré vykonávajú pamiatkovú starostlivosť, patrí Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Pamiatkový úrad je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Krajský pamiatkový úrad vykonáva štátny pamiatkový dohľad v pamiatkovom území a v ochrannom pásme.

Obec môže rozhodnúť o utvorení a odbornom vedení evidencie pamätihodností obce.

Pamiatkové územia a zóny

Zákon definuje pamiatkové územia (pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny), v ktorých sa uplatňuje osobitný režim ochrany. Pamiatkovú rezerváciu alebo pamiatkovú zónu môže ministerstvo zmeniť vo verejnom záujme alebo po zániku pamiatkových hodnôt aj zrušiť.

Archeologické nálezy

Archeologický nález je vlastníctvom Slovenskej republiky. Osoba, ktorá nájde archeologický nález, je povinná ho ohlásiť Pamiatkovému úradu priamo alebo prostredníctvom obce.

Sankcie

Zákon stanovuje sankcie za porušenie povinností v oblasti pamiatkovej starostlivosti. Fyzickej osobe môže byť uložená pokuta až do výšky 16 596 eur, ak sa dopustí konania, ktoré ohrozuje alebo poškodzuje pamiatkový fond. Právnickej osobe alebo podnikateľovi môže byť uložená pokuta až do výšky 165 969 eur.

tags: #ministerstvo #pre #pamiatkovu #starostlivost #história