Môj sociálny svet: Definícia a kontext

Spoločnosť je základným stavebným kameňom ľudskej existencie. Bez človeka by spoločnosť neexistovala, pretože práve on je jej základom. Ľudská bytosť sa rodí do rodiny, ktorá sa spája s inými rodinami, čím vytvára spoločnosť. Spoločnosť je skupina ľudí, ktorá sa odlišuje od ostatných svojimi charakteristickými znakmi, ako sú záujmy, kultúra alebo vzťahy.

Duchovný rozmer spoločnosti

Pápež Ján XXIII. zdôrazňuje, že spoločnosť by sa mala chápať predovšetkým ako duchovný priestor, kde si ľudia vymieňajú poznatky, chránia svoje práva, plnia povinnosti a usilujú sa o duchovné hodnoty. V každej dobe spoločnosť hľadá zmysel existencie človeka, pýta sa, prečo je na svete a kam smeruje po smrti. Ježiš Kristus, Boží Syn, prišiel pred viac ako 2000 rokmi, aby odpovedal na tieto otázky. Človek je stvorený z lásky Nebeského Otca, aby naplno využíval dary stvorenia a po smrti vstúpil do večného života. Ježiš Kristus založil prostredníctvom svojich apoštolov Katolícku Cirkev, ktorá dodnes hlása radostnú zvesť - evanjelium. Cirkev chráni slabých a spája kresťanov rôznych kultúr a tradícií. Je tu pre každého, aby ukazovala správny smer.

Globálne problémy v 21. storočí

Každé storočie má svoje aktuálne problémy. V 19. storočí to boli robotnícke sociálne problémy, ktoré pomáhala riešiť Cirkev. V 21. storočí čelíme globalizácii. Dr. Carlo Casini, poslanec Európskeho parlamentu, hovorí, že globalizácia robí svet menším aj väčším zároveň. Svet sa stal menším vďaka rýchlemu cestovaniu a prístupu k informáciám. Napriek tomu informačná spoločnosť priniesla nový druh otroctva - otroctvo mysle. Sme ovplyvňovaní reklamami a svetom peňazí, čo mení naše myslenie. Zabúdame na ľudí, ktorí trpia hladom alebo stratili zamestnanie. Príčinou každého globálneho problému je zabúdanie na človeka, jeho hodnotu a dôstojnosť. Strata ľudskej dôstojnosti pramení z egoizmu a neprijatia seba samého, čo vedie k vytváraniu horizontov bez morálnych hodnôt. Žiaden nový horizont globálnej spoločnosti nemôže brať človeka ako multifunkčné zariadenie, ktoré bude nonstop k dispozícii, len aby uspokojilo spoločnosť. Život každého z nás je dar a má veľkú hodnotu.

Ľudská hodnota a dôstojnosť

Ján Pavol II. zdôrazňuje, že nič neprekročí vznešenosť a dôstojnosť ľudskej osoby. Ľudský život je konkrétna realita bytia, schopná lásky a služby. Muži a ženy boli stvorení na obraz Boží, preto sa nesmú považovať len za predmety alebo obetovať pre politický, ekonomický alebo spoločenský zisk. Ideológie a technológie nimi nesmú manipulovať. Globálne problémy sa dajú a musia riešiť zmenou pohľadu človeka na svet. Svet potrebuje hlbokú kultúrnu obnovu a znovuobjavenie základných hodnôt. Kríza nás zaväzuje prehodnotiť našu cestu, stanoviť nové pravidlá, nájsť nové formy angažovanosti a odmietnuť negatívne skúsenosti.

Spolupráca kresťanov a riešenie problémov

Z dekrétu II. vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio vyplýva, že spolupráca kresťanov by sa mala zdokonaľovať v hodnotení dôstojnosti ľudskej osobnosti, upevňovaní mieru a uplatňovaní evanjelia na sociálnom poli. Dôležitý je aj pokrok vied a umení v kresťanskom duchu a liečenie neduhov, ako sú hlad, pohromy, negramotnosť, bieda, nedostatok bytov a nespravodlivé rozdelenie majetkov. Svätý František z Assisi povedal, že nestačí zmeniť iba zákony, ale treba zmeniť srdcia. A o to sa usiluje Cirkev. Sociálne učenie Cirkvi je hlasom, ktorý chce vniesť svetlo do tejto doby. Aj keď cítime, že v tomto svete je viac tmy ako svetla, nie je to tak. Svetlo tu je, len my ho často zacláňame. Naše správanie spôsobuje tmu v spoločnosti. Hlas Cirkvi zaznieva stále, ale my ho nepočujeme pre uponáhľanosť a zaujatosť. Ak ho počujeme, sami si zapchávame uši. Ten hlas chce zmeniť naše svedomie, ale my to často nechceme počuť. Len vlastnou odhodlanosťou, ak sa započúvame do toho hlasu a zareagujeme na výzvu Cirkvi, začneme realizovať skutky na premenu sveta. Prestať zacláňať znamená zapáliť sa pre spoločné dobro, rozšíriť svetlo a zhárať pre druhých.

Prečítajte si tiež: Sociálny svet v ŠKD

Mladosť Cirkvi a sociálna práca

Pápež Benedikt XVI. vidí mnoho starých, odumierajúcich konárov na strome Cirkvi, ale predovšetkým vidí mladosť Cirkvi. Sociálna práca má zrod v Cirkvi, z ktorej vyšlo veľa svätcov. Oni sú nositeľmi svetla, mužmi a ženami viery, nádeje a lásky. Dnes sú pre nás povzbudením, aby sme sa aj my stali profesionálmi v sociálnej oblasti. Profesionalita sa však nedosahuje iba v ovládaní teoretických poučiek, ale v praktickej pomoci. Cirkev nám ponúka pravdivé slová, cez hlas pápeža, ktorý nám chce pomôcť a uľahčiť prácu v sociálnej oblasti pri odhaľovaní vlastných nedostatkov a v napredovaní k lepšiemu životu. Ponúka nám zrkadlo, v ktorom zistíme, že pravda je svetlo, ktoré dáva láske zmysel a hodnotu.

Encykliky Benedikta XVI. ako sprievodca sociálnou prácou

Viesť loďku Cirkvi po rozbúrenom mori v čase celosvetovej krízy a upadania morálky nie je ľahké. Súčasný pápež Benedikt XVI. nám vo svojej trilógii encyklík prekladá svoje učenie zamerané na každého jedného z nás. Tri encykliky môžeme nazvať sprievodcom pri realizovaní sociálnej práce.

Deus Caritas est: Láska a chudoba

Encyklika Deus Caritas est nám vysvetľuje podobenstvo o chudobnom Lazárovi a boháčovi. Zavrhnutý boháč prosí, aby boli jeho bratia informovaní o tom, čo sa stane tomu, kto dobrovoľne ignoruje chudobného v jeho biede. Ježiš takpovediac zachytáva toto volanie o pomoc a dáva mu hlas, aby nás upozornil a priviedol na správnu cestu. Každodenne sme obsypaní informáciami o bohatstve a chudobe. Bohatstvo však človeku nedáva pravú prestíž. Naopak, chce nás pripraviť o nebeskú dôstojnosť, ktorá je jedinou pravou prestížou. Aj od nás sa žiada poskytnutie informácií tým, ktorí hýria bohatstvom, aby sa dokázali rozdeliť so svojím chlebom. Naša prítomnosť nám dáva k dispozícii nespočetné prostriedky na poskytnutie humanitárnej pomoci bratom v núdzi.

Pomoc človeku a boj proti samote

Táto naša zanietenosť pre prácu v charitách nás má viesť k jedinému cieľu - k pomoci človeku. Pápež dnes považuje za jednu formu chudoby aj samotu. Je dobré vidieť, že aj iné druhy chudoby, vrátane materiálnej, sa rodia z izolácie, z toho, že sa človeku nedostáva lásky, a z ťažkosti milovať. Láska je darom, ktorú dostali všetci, láska v pravde je silou, ktorá utvára spoločenstvo a zjednocuje ľudí takým spôsobom, v ktorom nie sú bariéry ani hranice. Láska v pravde stavia človeka pred úžasnú skúsenosť daru. Veď ten, kto je preniknutý opravdivou láskou, je veľmi vynaliezavý v odhaľovaní príčin biedy, pri hľadaní prostriedkov, ako proti nej bojovať a ako nad ňou rozhodne zvíťaziť. Sociálna práca to je množstvo lásky a je iba vtedy tým opravdivým darom pre chudobných, ak sa dáva bez rozdielov. Život sociálneho pracovníka môžeme prirovnať k tomuto výroku: „Život človeka má zmysel, ak po ňom na svete zostane o trochu viac lásky a dobra.“

Milosrdný Samaritán

Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi nám prináša dve vysvetlenia. Kým pojem blížny sa doteraz týkal vlastne len spolurodákov a cudzincov, usídlených na území Izraela, teda solidárnej komunity istého ľudu a územia, teraz je táto hranica odstránená. Ktokoľvek ma potrebuje a ja mu môžem pomôcť, je môj blížny. Pojem blížneho je zovšeobecnený, zostáva však konkrétny. Napriek jeho rozšíreniu na všetkých ľudí nezužuje sa na nezáväznú a abstraktnú lásku, ale vyžaduje si moju aktivitu tu a teraz. Zostáva úlohou Cirkvi stále znova a znova interpretovať toto spojenie medzi vzdialenosťou a blízkosťou so zameraním na praktický život svojich členov. Sociálna práca je poslaním stať sa blížnym - stať sa Samaritánom. Aby sme sa stali dobrými Samaritánmi treba vychovávať náš pohľad. Ak si dokážeme všimnúť toho, kto trpí, neznamená to, že už sme urobili všetko. Dôležité je pozrieť sa mu do tváre a precítiť s ním jeho bolesť. No najdôležitejšie je zísť z koňa, zašpiniť si ruky v prejave skutku lásky. Naša ochota prerušiť cestu vyjadruje ochotu sprevádzať toho kto trpí, kto sa cíti osamelo, zúfalo. Stať sa druhému blížnym znamená prejsť s ním kus cesty.

Prečítajte si tiež: Pohľad na sociológiu podľa Durkheima

Inteligencia a láska v sociálnej práci

Pri vykonávaní takejto práce: „Neexistuje najskôr inteligencia a potom láska: jestvuje láska plná inteligencie a inteligencia plná lásky.” Pápež v encyklike Deus Caritas est poznamenáva: „Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu.“ No vychádzajúc ďalej z encykliky vidíme, že ľudia potrebujú vždy aj niečo viac, než len technicky správne zaobchádzanie. Potrebujú ľudskosť. Potrebujú pozornosť srdca. Tých, ktorí pracujú v charitatívnych organizáciách Cirkvi, musí charakterizovať skutočnosť, že sa neobmedzujú len na to, aby správnym spôsobom urobili, čo si prítomná situácia vyžaduje, ale aby sa druhému venovali s pozornosťou, ktorá pramení zo srdca, a to takým spôsobom, aby druhí zakúšali bohatstvo ich ľudskosti. Preto popri profesionálnej príprave je pre týchto pracovníkov nevyhnutná predovšetkým formácia srdca. Vysvetlenie posledného podobenstva o boháčovi nenachádzame v jeho encyklikách, no jeho ďalšie povzbudenia sú pre nás prínosom. Miera bohatstva a šťastia nie je určovaná vlastnením vecí.

Pomoc rozvojovým krajinám

Pápež Benedikt XVI. ešte ako kardinál napísal o pomoci rozvojovým krajinám: „Ak pomáhame iba hmotne, robíme málo. Pri poskytovaní pomoci rozvojovým krajinám sa ukazuje čoraz jasnejšie, aké je dôležité poskytovať ľuďom vzdelanie, ktoré im umožní vziať vecí do vlastných rúk. Iba vtedy, keď pomáhame duchu, keď pomáhame celému človeku, pomáhame naozaj.“ V encyklike Deus Caritas est opäť Benedikt XVI. poznamenáva: „Hlboká osobná účasť na potrebách a utrpeniach druhého znamená dať mu účasť na mne samom: druhému musím dať nielen niečo zo seba, ale seba samého; aby ho dar neponížil, musím byť v ňom prítomný ako osoba.“ A vidíme, že sa to mnohým dobrovoľníkom darí. V misijných krajinách sa dávajú bez rozdielu celí. Každý jeden sociálny pracovník alebo misionár sa môže ocitnúť v situácií, keď neraz veľkosť potrieb a limity vlastných síl môžu človeka viesť k pokušeniu znechutenia. No práve vtedy mu bude na pomoci vedomie, že v konečnom dôsledku je len nástrojom v Pánových rukách.

Šťastie a utrpenie

Príchodom misijných dobrovoľníkov z krajín veľkej chudoby a biedy sa často ozýva: „Šťastie vôbec nesúvisí s vlastníctvom. Nesídli na vzdialených plodných brehoch s palmami ani v eurošekoch. Iba ten, kto sa naučí viac dávať ako brať, skôr oslobodzovať než zotročovať môže žiť slobodný, šťastný a spokojný, bez obáv.“ V dnešných časoch bohaté a silné krajiny nevidia zmysel v utrpení a pomoci takýmto ľuďom. Ľudí, ktorí trpia, berú za akúsi príťaž a za zbytočné investovanie do nich. Preto pápež v encyklike Spe Salvi na to reaguje: „Miera ľudskosti je podstatne určovaná vzťahom k utrpeniu a k trpiacemu. Platí to pre jednotlivcov i pre spoločnosť. Spoločnosť, ktorá nedokáže prijímať trpiacich a nie je schopná prostredníctvom súcitu podieľať sa na ich utrpeniach a vnútorne ich znášať, je krutá a neľudská. Spoločnosť však nemôže prijímať trpiacich a pomáhať im v ich utrpení, kým to nedokážu dotyční jedinci sami. A na druhej strane jedinec nemôže prijať utrpenie druhého, kým on sám osobne nedokáže nájsť v utrpení zmysel.

Sociálna psychológia a jej význam

Sociálna psychológia je veda o správaní, prežívaní a skúsenostiach jednotlivca v spoločnosti. Študuje rast jedinca v spoločnosti, vzťahy a interakcie osobnosti a skupiny, utváranie rolí a pozícií jedinca vo skupinách. Pojem sociálny je odvodený od latinského výrazu socius, čo znamená druh, spoločník, niekto kto je s niekým a nejako v kontakte. Na rozdiel od sociológie, t.j. vedy o spoločnosti študujúcej zákonitosti vývoja a fungovania sociálnych systémov, neštuduje sociálna psychológia predovšetkým sociálne systémy, javy a skupiny ale študuje jednotlivé osobnosti ľudí v sociálnych situáciách a vzťahoch. Predmetom skúmania sociálnej psychológie je teda konkrétna osoba žijúca v konkrétnych spoločenských podmienkach, hlavne v podmienkach života malých skupín. Sociálna psychológia nie je psychológiou sociálnych javov, ale psychológiou osôb v sociálnych situáciách. Nie je možná napr. psychológia nezamestnanosti ale psychológia nezamestnaného áno. Existuje sociológia rodiny na jednej strane a sociálna psychológia vzťahov medzi rodičmi a deťmi na strane druhej. Aj napriek tomu hranice medzi sociológiou a sociálnou psychológiou sú dosť neurčité. Spoločenská povaha človeka je jeho bytostným rysom. Človek je človekom iba vo vzájomnom vzťahu s druhým človekom. Indivíduum je vo svojej podstate sociálny.

História a vývoj sociálnej psychológie

Pojem sociálna psychológia po prvý krát použil J. M. Baldwin (1877), avšak až v roku 1908 vychádzajú súčasne dve prvé publikácie o sociálnej psychológii, od W. McDougalla a E. A. Rossa. Zaoberajú sa závislosťou psychiky na faktoroch spoločenského života. Sociálna psychológia skúma priebeh duševného života človeka vo spoločnosti. Skúma skúsenosti a chovanie jedincov v situáciách, ktoré na nich pôsobia ako sociálne podnety. Sociálnymi podnetmi môžu byť, iný ľudia, kultúrne produkty hmotné aj nehmotné atď. Spoločnosť chápeme ako organizované zoskupenie ľudí, ktorí sú v určitom vzájomnom vzťahu, a ich činnosti sa sústreďujú na súbor spoločných cieľov a ktorý majú tendenciu zdieľať spoločné pohľady, postoje a spôsoby chovania. Sociológiu primárne zaujíma členenie spoločnosti (sociálna stratifikácia, napr. podľa pohlavia, vlastníctva, príjmov, obydlia, veku, národnosti, povolania atď.), spoločenská činnosť a prostredie. Spoločenská činnosť smeruje k modifikácií, k vyvolaniu zmien v postojoch a vzťahoch, myslení a snahách jedincov alebo skupín, a to buď formou negatívneho prinútenia alebo pozitívneho získania. Výsledkom spoločenskej činnosti je adaptívne chovanie, kompromis alebo opozícia, resp. hostilita a to od formy neporozumenia až po formu boja. Každá spoločenská činnosť je systémom, v ktorom sa dá odlíšiť, pôsobiacu osobu, predmet činnosti, prostriedky a nástroje činnosti, metódy a reakcie osôb, skupín, na ktoré sa pôsobí.

Prečítajte si tiež: Introvert a spoločnosť: Ako to funguje?

Socializácia a sociálne učenie

Človek prichádza na svet ako biologický tvor, sociálnym sa stáva v priebehu svojho života. Na to aby biologicky prežil a stal sa sociálnym tvorom potrebuje ľudí. Človek je od narodenia v úplnej závislosti od ľudí, či už pre zabezpečenie základných ľudských potrieb alebo sociálnych potrieb ako je kontakt s ľuďmi, láskavosť, úsmev, pohladenie. Toto pôsobenie sociálneho systému sa začína narodením človeka a jeho začlenením do konkrétnych skupín, najčastejšie do rodiny. Začína sa tým celoživotný proces označovaný ako socializácia. Je to proces sociálneho učenia, prostredníctvom ktorého si dieťa osvojuje sociálne normy, hodnoty, postoje, formy sociálneho správania, čiže stáva sa tvorom spoločenským. Prostredníctvom socializácie je asimilovaný do spoločnosti, stáva sa jej súčasťou i nositeľom, dodržiavateľom i kontrolórom sociálnych princípov a zásad. Pretože medzi rôznymi sociálnymi systémami sú rozdiely, tak sú rozdiely aj v používaní socializačných techník a postupov, ako i konkrétnych cieľov, ktorých socializáciu je potrebné dosiahnuť. Tým je aj spôsobený rozdiel medzi príslušníkmi rôznych spoločenstiev, pretože ich členovia sú podrobený odlišným vplyvom. Prejaví sa to v typických a očakávaných formách správania členov rôznych sociálnych systémov. Členovia toho istého systému sú vystavený rovnakým socializačným technikám, čo zaručuje ich unifikáciu, avšak iba v tej všeobecnej rovine, ktorá sa týka sociálneho systému ako celku. Rozdiely medzi ľuďmi nám však napovedajú, že aj v rámci jedného systému, vplyvy na ľudí sú iné.

Formy socializácie

Socializácia je proces celoživotný. Vychádza sa najmä z neustáleho determinačného vplyvu sociálneho prostredia, ako i z podstaty človeka, ktorý tým že sa dostáva do nových a nových sociálnych situácií, nadobúda skúsenosti a poznatky, ktoré obohacujú jeho arzenál spôsobov správania a ktoré sú v ňom latentne zakotvené. Pre každého z nás situácia nie je ukončená jej vyriešením, ale zanecháva stopu, ktorú v obdobnej situácii môžeme znovu využiť. Takto nadobudnuté skúsenosti majú pre nás regulačnú, sebavýchovnú i sebaformulujúcu funkciu. Socializácia osobnosti sa uskutočňuje rámcovo dvoma cestami: spontánne a prostredníctvom inštitúcií, alebo inštitucionalizovanými formami. Tieto sa navzájom dopĺňajú, hoci nie vo všetkých spoločenstvách sa možno stretnúť s ich kombináciou. Poukazujú na to výskumy kultúrnych antropológov napr. v Tichomorí, kde celkový systém socializácie a výchovy mladej generácie je zabezpečovaný spontánnymi cestami t.j. priamo každodenným životom. Deti sa učia tým, že sa zúčastňujú všetkých činností dospelých a spontánne ich napodobňujú. Týka sa to tak foriem správania, ako i rôznych pracovných činností. Spoločným prvkom obidvoch foriem socializácie je učenie sa na základe vlastnej skúsenosti. Tá je dôležitá nielen v detstve, ale i v dospelosti, kedy vlastnou aktivitou zvyšujeme svoju sociálnu kompetenciu, schopnosť efektívne sa adaptovať na sociálne prostredie. Dieťa spontánne alebo i vedome napodobňuje správanie, myslenie, postoje, názory, výzor a pod. Každá spoločnosť si teda vytvára určité modely - vzory, ktoré sú potom predkladané v systéme výchovy svojim členom, alebo sú samostatne vyberané jednotlivcami. Nemusí a ani sa vždy nedosiahne zhoda medzi oficiálne predkladanými modelmi a modelmi, ktoré si mladí vyberajú. Ba dokonca si vyberú modely, ktoré im nikto nepredkladal, alebo sú v spoločnosti negatívne hodnotené. Takto vlastne vznikajú rôzne skupiny mladých, ktoré špecificky a svojsky chcú vyjadrovať svoj nesúhlas so spoločnosťou, alebo chcú pôsobiť asociálne.

Teória napodobňovania

Na objasnenie mechanizmov napodobnenia N. E. Miller a J. Dollard predložili v roku 1941 svoju teóriu, kde napodobnenie nechápu ako inštinkt, ale ako proces sociálneho učenia, najmä na báze správania druhých. Tvrdia, že ak ľudia poznajú správanie iných, ktoré vedie k odmene, budú prejavovať tendencie zvoliť také isté správanie. Dokumentujú to príkladom: dvaja bratia sa hrajú a čakajú na návrat otca domov. Otec zvyčajne prichádza s cukríkmi. Starší počuje zvuk krokov pri vchode. Pre neho je to signálom návratu otca. Reaguje na to a beží ku dverám. Pre mladšieho ešte zvuk krokov ešte nie je signálom a preto ku dverám nebeží. Hrá sa ďalej aj keď starší brat beží k otcovi. Neskôr mladší brat beží za starším a obaja dostanú od otca cukrík. V nasledujúcich situáciách bude mladší brat častejšie bežať, ak uvidí utekajúceho brata. Získaním cukríkov sa postupne stabilizuje správanie mladšieho a ten bude utekať vždy k dverám, ak tak urobí starší brat, hoci miesto a čas sa budú meniť.

Etapy vývoja sociálnej psychológie

Ak sa hovorí o súčasnej sociálnej psychológii, myslí sa takmer 50-ročný časový úsek, t.j. od skončenia 2. svetovej vojny. Počas neho samotná sociálna psychológia zaznamenala určité zmeny súvisiace s teoreticko-metodologickými i praktickými otázkami. Je zrejmé, že i v rámci tohto úseku možno hovoriť o niektorých etapách. S. Moscovici už pred dvadsiatimi rokmi vyznačuje tri takéto etapy: taxonomickú, diferenciálnu a systémovú. Taxonomická sociálna psychológia (40.-50. roky), sa sústreďuje na opis premenných, ktoré ovplyvňujú reakcie jednotlivcov. Základným pojmom je objekt, ktorý môže byť sociálny a nesociálny. Zaujíma ju najmä vplyv sociálnych stimulov na myslenie i na celú osobnosť. Diferenciálna sociálna psychológia (50.-60. roky), vychádza z existencie diferencie rôznych kritérií, ktoré ovplyvňujú reakcie človeka vzhľadom na iného človeka. V systémovej sociálnej psychológii pristupuje vo vzťahu subjekt-objekt ešte faktor činnosti, čím vzniká trojuholník, kde jednotlivé komponenty sú navzájom podmienené. Podľa neho sa sociálna psychológia má rozvíjať v zmysle systémovej sociálnej psychológie t.j. takej, ktorá by nevidela na jednej strane objekt a na druhej subjekt, bez rešpektovania mnohých vstupných premenných.

Súčasné trendy v sociálnej psychológii

Rozvoj sociálnej psychológie nemožno predpovedať bez vzťahu k spoločenskej situácii a bez zmien, ktorých sme svedkami. Tie prinášajú nové sociálnopsychologické javy, často protirečivého charakteru. Na jednej strane je silná tendencia utvorenia veľkých spoločenských útvarov, na druhej strane sa však objavujú hnutia a tendencie presadzovania záujmov menších skupín - národov a národností, etnických skupín a pod. Tieto zmeny nemôžu obísť jednotlivca, rôzne skupiny i veľké spoločenstvá. Najmä v krajinách, kde došlo k zmene spoločenského systému, sa mení postavenie jednotlivca, jeho pole pôsobnosti, vznikajú nové vzťahy a väzby, samotné vzťahy jednotlivec - spoločnosť naberajú inú formu a úroveň. Sociálna psychológia je vedou 20. storočia a v priebehu svojej histórie presvedčila o svojej opodstatnenosti. Hoci v určitých sférach ju charakterizuje nejednotnosť názorov. Je však predpoklad, že prevládnu integrujúce tendencie, ktoré by v najbližšom období viedli k naplneniu prognóz S.

Empirický výskum chudoby na Slovensku

V empirickej časti sa autor zameral na problematiku chudoby na Slovensku, na postavenie chudobných a postoje ostatných občanov voči nim. Výskum potvrdil, že ľudia majú slabé sociálne cítenie a veľmi negatívne vnímajú chudobných, pretože “nepridávajú na kráse krajiny“, ale prekvapujúco im nikto z tejto situácie nechce pomôcť. Takže kritizovať áno ale pomôcť nie. K tejto problematike bol zostavený dotazník so siedmymi otázkami aby sa zistili postoje ľudí k chudobným. Na otázku „Čo si myslíte, koľko domácností na Slovensku je v chudobe?“, len 40% správne odpovedalo, že je ich 20%. Myslíte si že soc. dávky postačujú ľuďom v núdzi a nezamestnaným? - 78% odpovedalo NIE. Súhlasili by ste zo zvýšením soc. dávok pre ľudí v núdzi? - 65% odpovedalo NIE. Myslíte si, že vláda robí dosť aby odstránila chudobu? - 85% odpovedalo NIE. Myslíte si, že na Slovensku je dosť príležitostí na zamestnanie? - 95% odpovedalo NIE. Prispeli ste niekedy chudobným? - 90% odpovedalo NIE. Myslíte si, že chudobní môžu za svoju situáciu sami? Dotazovaní boli vo veku od 18 do 80 rokov. Čiže všetko dospelí ľudia, stredne bohatí, neboli a nie sú v núdzi. Výskumom bolo zistené, že dotazovaní sú málo informovaní o situácii ľudí v núdzi, nevedia ako žijú, vlastne ich to ani nezaujíma, pokiaľ sa to netýka ich samých. Zároveň je vidieť negatívne postoje k chudobným, ktoré sú viac menej nemenné. Ľudia zastávajú názor, že sú to príživníci ktorí žijú z ich daní a nemajú záujem o prácu.

Sociálny konštruktivizmus

Sociálny konštruktivizmus je epistemologický prístup, ktorý tvrdí, že naše poznanie sveta nie je priamym odrazom reality, ale je aktívne konštruované prostredníctvom sociálnych interakcií a kultúrnych procesov. To znamená, že významy, ktoré pripisujeme objektom, udalostiam a pojmom, sú výsledkom kolektívnych dohôd a spoločenských praktík, nie inherentných vlastností týchto vecí samotných. Kľúčovým prvkom je jazyk, ktorý neslúži len ako nástroj na prenos informácií, ale aktívne formuje naše myslenie a vnímanie reality. Sociálny konštruktivizmus stavia do popredia úlohu kontextu, kultúry a histórie pri formovaní individuálneho a kolektívneho poznania. Na rozdiel od tradičných epistemologických prístupov, ktoré hľadajú objektívnu pravdu, sociálny konštruktivizmus sa zameriava na pochopenie, ako sa významy konštruujú a udržiavajú v spoločnosti. Dôraz sa kladie na procesy negociácie významov, zdieľané porozumenie a intersubjektivitu. Učenie je v tomto kontexte chápané ako sociálny proces, pri ktorom jedinci internalizujú sociálne konštruované poznanie prostredníctvom interakcií so skúsenejšími členmi spoločnosti.

Význam sociálneho konštruktivizmu

Sociálny konštruktivizmus má zásadný význam v rôznych oblastiach psychológie, pretože nám pomáha pochopiť, ako sociálne a kultúrne faktory ovplyvňujú myslenie, správanie a vývoj jednotlivcov. V pedagogickej psychológii táto teória zdôrazňuje dôležitosť interaktívneho učenia, spolupráce a vytvárania zmysluplných kontextov, v ktorých sa študenti môžu aktívne podieľať na konštrukcii svojho vlastného poznania. V klinickej psychológii sociálny konštruktivizmus ovplyvňuje terapeutické prístupy, ktoré sa zameriavajú na pochopenie subjektívnych skúseností klientov a na rekonštrukciu ich naratívov v kontexte sociálnych vzťahov a kultúrnych noriem. V sociálnej psychológii táto teória pomáha vysvetliť, ako sa formujú sociálne postoje, stereotypy a predsudky prostredníctvom sociálnych interakcií a kultúrnych reprezentácií. Sociálny konštruktivizmus tiež prispieva k porozumeniu identity a sebapoňatia, ktoré sú vnímané ako dynamické konštrukcie, formované sociálnymi rolami, očakávaniami a hodnotami.

tags: #môj #sociálny #svet #definícia